znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 187/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. B. F., PhD., vedené   pod spisovými   značkami:   Rvp   13847/2012,   Rvp   13848/2012,   Rvp   13849/2012 a Rvp 13850/2012   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky, jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Galanta sp. zn. 5 Er 2/2009 z 30. januára 2012, sp. zn. 8 Er 162/2011 z 23. januára 2012, sp. zn. 8 Er 40/2011 z 23. januára 2012 a sp. zn. 8 Er 950/2009 z 30. januára 2012 a jeho postupom v týchto konaniach a takto  

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   JUDr.   R.   K.   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp 13847/2012, Rvp 13848/2012, Rvp 13849/2012 a Rvp 13850/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13847/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli   13. novembra   2012   doručené   sťažnosti   JUDr.   R.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vedené   pod spisovými   značkami:   Rvp   13847/2012,   Rvp   13848/2012,   Rvp   13849/2012 a Rvp 13850/2012, ktorými namietal porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a čl.   14   dohovoru   uzneseniami Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Er 2/2009 z 30. januára 2012, sp. zn. 8 Er 162/2011 z 23. januára 2012, sp. zn. 8 Er 40/2011 z 23. januára 2012 a sp. zn. 8 Er 950/2009   z 30. januára   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutia“)   a jeho   postupom v týchto konaniach.

2.   Sťažovateľ   je   súdnym   exekútorom,   ktorý   vykonáva   exekučnú   činnosť   podľa zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov aj pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., s ktorou bol krátko predtým, ako   sa   stal   súdnym   exekútorom,   v pracovnom   pomere.   Okresný   súd   napadnutými rozhodnutiami   rozhodol   o   vylúčení   sťažovateľa   z vykonávania   exekúcií   z dôvodu   jeho zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti P., s. r. o., čím mal podľa názoru sťažovateľa zasiahnuť do ním označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu. Sťažovateľ preto navrhol napadnuté rozhodnutia okresného súdu zrušiť, veci mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom. Sťažovateľ v sťažnostiach ďalej tvrdil, že k porušeniu jeho označených základných práv   podľa   ústavy,   práv   podľa   dohovoru   a podľa   dodatkového   protokolu   a označených článkov ústavy a dohovoru došlo aj napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach.

Sťažovateľ   v sťažnostiach   reagoval   aj   na   predošlú   judikatúru   ústavného   súdu, v zmysle   ktorej   po   právnej   a skutkovej   stránke   boli   obdobné   sťažnosti   sťažovateľa ústavným súdom odmietnuté z toho dôvodu, že boli podané zjavne neoprávnenou osobou. Sťažovateľ v sťažnostiach prezentuje názor, že s právnymi východiskami takejto judikatúry ústavného súdu „zásadne nesúhlasí“, a ponúka odlišný právny názor.

II.

3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

5. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami: Rvp 13847/2012, Rvp 13848/2012, Rvp 13849/2012 a Rvp 13850/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu práv

6. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil, že sťažovateľ aj napriek skutočnosti, že mu je známy názor ústavného súdu na danú problematiku, podáva aj naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už ústavný súd riešil, pretože, ako je aj v sťažnostiach explicitne sťažovateľom konštatované, nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného súdu, a teda ani s jeho rozhodnutiami o predchádzajúcich typovo zhodných sťažnostiach a domáha sa jeho zmeny. Ústavný súd naďalej konštatuje, že zastáva   ustálený   právny   názor   a argumentáciu,   ktorou   bol   odôvodnený,   o limitácii ústavných   práv   exekútora   prezentovaný   v množstve   svojich   predošlých   rozhodnutí. Vyvstáva tak opätovne otázka, aký význam a efektivitu má uvedený postup pre sťažovateľa. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatoval   a aj   v toto   prípade   konštatuje,   že   ani   podľa judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   nie   je   bezpodmienečne   nevyhnutné   ako predpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v skutkovo a právne zhodných prípadoch ako neefektívny.

Keďže ide o sťažnosti v podstate identické (skutkové a právne okolnosti), ktoré už ústavný   súd   riešil,   ústavný   súd   odkazujúc   v podrobnostiach   na   nálezy   sp.   zn. I. ÚS 478/2011, sp. zn. III. ÚS 151/2012, sp. zn. III. ÚS 211/2012 a sp. zn. III. ÚS 363/2012 opätovne   dospel   k záveru,   že   ich   podala   osoba   zjavne neoprávnená podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde,   a preto z tohto   dôvodu   sťažnosti   sťažovateľa   odmietol   (bod 2 výroku).

Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti konania sťažovateľa upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú mu známe z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jeho obdobných vecí, ústavný súd môže využiť možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažnosti neodôvodniť.

7. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľom v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013