znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 187/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Š. H., bytom Česká republika, ktorou namietal porušenie svojich   základných   práv   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   sp. zn.   14 S 120/2005 zo 16. novembra 2005 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 SžoKS 4/2006 z 28. februára 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2006 doručená   sťažnosť   Š. H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v   ktorej   namietal   porušenie   svojich základných   práv   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 14 S 120/2005 zo 16. novembra 2005 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 SžoKS 4/2006 z 28. februára 2006.

V sťažnosti   sťažovateľ okrem iného uviedol,   že nesúhlasí s uznesením krajského súdu   zo   16. novembra 2005,   ktorým   bolo   zastavené   konanie   o preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ani s uznesením najvyššieho súdu z 28. februára 2006, ktorým bolo uznesenie   krajského   súdu   potvrdené.   Obidve   uznesenia   považuje   za   nesprávne   najmä pokiaľ ide o názor, že nebol účastníkom napadnutého (správneho) konania, pretože podľa neho sa ním stal na základe splnomocnenia, ktoré mu udelila jeho sestra. Ďalej sťažovateľ zdôraznil, že „... s laxním přístupem obou súdú shora nemůže stěžovatel v žádném případě souhlasit, protože se domnívá, že napadeným uznesením byl zkrácen na svých právech, s výroky uznesení nesouhlasí a proto proti všem výrokům podává tuto ústavní stížnost“.

Sťažovateľ tvrdí, že obe rozhodnutia boli vydané na základe nesprávneho posúdenia danej veci. Konštatovanie najvyššieho súdu, že nesplnil zákonnú podmienku na ustanovenie právneho   zástupcu,   považuje   za   nepravdivé   poukazujúc   na   to,   že   požiadal   predsedu Slovenskej   advokátskej   komory   o jeho   určenie,   avšak   na   túto   žiadosť   nedostal   žiadnu odpoveď. Rovnako považuje za nepravdivé tvrdenie, že žaloba bola podaná oneskorene a že ju podala neoprávnená osoba.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04).

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy nemá právomoc na konanie a rozhodovanie o tej časti sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu sp. zn.   14 S 120/2005 zo 16. novembra 2005, lebo preskúmanie tohto rozhodnutia na základe podaného odvolania patrilo do   právomoci   najvyššieho súdu. V súvislosti   s namietaným porušením   jeho práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia najvyššieho   súdu   (obdobne   napr.   III. ÚS 135/04,   IV. ÚS 405/04,   III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti označenému uzneseniu krajského súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   závery   najvyššieho   súdu   (ako   súdu   odvolacieho) v napadnutom   uznesení   sú   arbitrárne,   a preto   boli   týmto   rozhodnutím   porušené   jeho základné práva.

V odôvodnení   uznesenia   4najvyššieho   súdu   z 28. februára 2006   sp. zn. 4 SžoKS 4/2006   (vyžiadaného   ústavným   súdom),   ktorým   bolo   potvrdené   označené uznesenie krajského súdu, sa uvádza, že „Zo žaloby, ako aj z napadnutého rozhodnutia je nesporné, že žalobca nebol účastníkom správneho konania, v ktorom bolo vydané žalobou napadnuté rozhodnutie. Žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podala teda osoba, ktorá nebola napadnutým rozhodnutím ukrátená na svojich právach, a preto nie je osobou procesne legitimovanou na podanie žaloby. Skutočnosť, že žalobu podala neoprávnená osoba, je dôvodom na zastavenie konania súdom podľa § 250d ods. 3 O. s. p.

V posudzovanej veci niet tiež pochýb, že žalobca sa domáhal preskúmania zákonnosti prvostupňového správneho rozhodnutia, ktoré v kópii ku žalobe pripojil. Aj v tomto smere krajský súd správne konštatoval, že preskúmanie prvostupňového správneho rozhodnutia s poukazom na ust. § 247 ods. 2 O. s. p. nie je možné.

Na základe týchto dôvodov nemohol krajský súd žalobe vyhovieť a konanie muselo byť   podľa   § 250d   ods. 3   O. s. p.   zastavené.   S   poukazom   na   uvedené   skutočnosti   návrh žalobcu o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov sa stal bezpredmetným. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté uznesenie podľa § 246c O. s. p. s § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil“.

Odôvodnenie   citovaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   treba   považovať za vyčerpávajúce a presvedčivé a jeho právne závery nemožno považovať za vybočujúce z rámca platnej zákonnej úpravy. Zo sťažnosti ani z uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva podľa   názoru   ústavného   súdu   nič,   čo   by   svedčilo   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   záverov   vyvodených   najvyšším   súdom,   alebo   taká   aplikácia   príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.   Vychádzajúc   z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorý podľa   názoru   ústavného   súdu   konal   v medziach   svojich   ústavných   právomocí,   nevidí ústavný súd žiaden dôvod zasahovať do jeho výkladu.

Sťažovateľ   neuviedol   žiadny   ústavne   akceptovateľný   argument   na   to,   aby   bolo možné   preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu (resp. postupom, ktorý mu prechádzal) a napokon aj jeho dôvodmi a tvrdeným porušením jeho   práv.   Dôvodom,   ktorý   by   zakladal   reálnu   možnosť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie skúmať porušenie základných práv, nemôže byť námietka, že požiadal Slovenskú advokátsku   komorou   o ustanovenie   právneho   zástupcu,   ani   jeho   vlastný   právny   názor, v zmysle ktorého tým, že bol svojou sestrou splnomocnený na jej zastupovanie v správnom konaní, stal sa jeho účastníkom.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na ustanovenie § 250 ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) citované aj v označenom uznesení najvyššieho súdu, podľa ktorého žalobcom (pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa § 247 a nasl. OSP) je fyzická alebo právnická osoba, ktorá   o sebe   tvrdí,   že   ako   účastník   správneho   konania   bola   rozhodnutím   a postupom správneho   orgánu   ukrátená   na   svojich   právach.   Pretože   z predložených   rozhodnutí všeobecných   súdov   je   bez   akýchkoľvek   pochybností   zrejmé,   že   sťažovateľ   nebol účastníkom správneho konania, ktorého sa týkala jeho žaloba (účastníčkou bola jeho sestra) a napadnutým rozhodnutím správneho orgánu nemohol byť ani ukrátený na svojich právach, nebol   ani   osobou   oprávnenou   (aktívne   legitimovanou)   na   podanie   žaloby   podľa   § 247 a nasl. OSP.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   v časti   sťažnosti   smerujúcej   proti   rozhodnutiu najvyššieho súdu rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že ju odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nedostatok   právomoci   ani zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   nemožno odstrániť, preto ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho   sťažnosti,   ktorá   v predloženej   podobe   neobsahovala   náležitosti   ustanovené   v   § 20 ods. 1 a 2 a v § 50 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2006