znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 187/05-29

  Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a sudcov   Alexandra   Bröstla   a Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti maloletej V. S., zastúpenej jej matkou J. S., obe bytom B., právne zastúpenej advokátom Mgr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a jej práva na prejednanie jej záležitosti spravodlivo a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 2290/2003 takto

  r o z h o d o l :

Základné právo mal. V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a jej   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 2290/2003 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

  Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2005 doručená sťažnosť J. S., podaná v mene maloletej dcéry V. S., obe bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej práva na prejednanie jej záležitosti spravodlivo a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 2290/2003.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozhodnutím   okresného   súdu   sp.   zn.   Nc   158/99   bola schválená   dohoda   rodičov   maloletej   V.   o   výživnom.   Zo   strany   otca   maloletej   došlo k neplneniu   si   vyživovacej   povinnosti   v trvaní   20   mesiacov,   a preto   matka   maloletej sťažovateľky   podala   15.   augusta   2003   návrh   na   vykonanie   exekúcie   na   uspokojenie pohľadávky úhrady dlžného výživného. Otec sťažovateľky podal voči uvedenej exekúcii 3. novembra 2003 námietky, ku ktorým zaujala matka sťažovateľky 10. decembra 2003 stanovisko. Okresný súd však od uvedeného okamihu prestal vo veci konať, o námietkach nerozhodol a na žiadosť matky sťažovateľky z 8. novembra 2004, aby okresný súd vo veci rozhodol, dostala matka sťažovateľky 1. decembra 2004 oznámenie z okresného súdu, že povinný   bol   vyzvaný   na   predloženie   dokladov   o úhrade   zročného   výživného.   Matka sťažovateľky 17. januára 2005 poslala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú dostala 24. januára 2005 odpoveď, že vo veci „boli zistené prieťahy v konaní...“ a   že „zákonná   sudkyňa   bola   na   prieťahy   upozornená...“. Napriek   tejto odpovedi   a ospravedlneniu   okresný   súd   opätovne   vo   veci   nekoná   a nedošlo   k žiadnej náprave.

Matka   sťažovateľky   na   základe   týchto   skutočností   žiada,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1. Základné právo V. S., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo,   aby   jej   záležitosť   bola prejednaná   spravodlivo   a v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresný súd Bratislava II v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 2290/2003 bolo porušené.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 37 Er 2290/2003   sa   prikazuje   konať   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná a rozhodnutá.

3. V. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000,- Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava II je povinný V. S. uhradiť trovy konania vo výške 5. 310,- Sk (slovom päťtisíctristodesať slovenských korún), a to na účet advokáta Mgr. O. K. č. ú.:... vedený v T B a. s. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval 24. augusta 2005 podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, a pretože nezistil dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky a okresný súd, aby sa vyjadrili, či sa má vo veci konať ústne pojednávanie a okresný súd vyzval aj na vyjadrenie k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky a aj okresný súd oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Okresný súd k sťažnosti uviedol tieto skutočnosti:

„...na základe Vašej žiadosti o vyjadrenie sa k sťažnosti maloletej V. S., zastúpenej matkou J. S. vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   tunajšieho   súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 2290/2003 Vám oznamujem, že vo veci som zistila prieťahy v konaní spôsobené nečinnosťou zákonného sudcu.“.

Zo   spisu   doručeného   ústavnému   súdu   10.   októbra   2005   ústavný   súd   zistil,   že exekútor podal žiadosť o udelenie povolenia na vykonanie exekúcie 16. septembra 2003, povolenie   na   vykonanie   exekúcie   mu   súd   udelil   18. septembra   2003.   Účastníci   tohto konania dostali upovedomenie o začatí exekúcie v októbri 2003. Povinný - otec sťažovateľky vyslovil   námietky   proti   exekúcii   v novembri   2003.   Poverený   exekútor   ich   zaslal   na rozhodnutie   okresnému   súdu   vo   februári   2004.   Povinný   -   otec   sťažovateľky   zaplatil poplatok za námietky 3 000 Sk (z istiny 60 000 Sk s príslušenstvom) v marci 2004. Okresný súd v nadväznosti na žiadosť matky sťažovateľky o konanie v exekučnej veci odpovedal, že vyzval povinného na predloženie dokladov o úhrade výživného za obdobie od marca 2001 do októbra 2002 (výzva z 1. decembra 2004). Povinný - otec sťažovateľky na výzvu reagoval 10. februára 2005, keď navrhol výkon rozhodnutia ohľadom výživného na svoju dcéru mal. Veroniku   za   uvedené   obdobie   zastaviť.   Okresný   súd   uznesením   z 27.   septembra   2005 námietkam   povinného   -   otca   sťažovateľky   vyhovel   a v odôvodnení   svojho   rozhodnutia konštatoval, že povinný si svoju vyživovaciu povinnosť voči sťažovateľke - mal. Veronike za obdobie od marca 2001 do októbra 2002 (vrátane) splnil.

Právny   zástupca   sťažovateľky   12.   októbra   2005   ústavnému   súdu   oznámil,   že s ostatným rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 37 Er 2290/2003 z 27. septembra 2005, ktorým vyhovel námietkam povinného, nesúhlasí; v zastúpení sťažovateľky podal proti nemu odvolanie a na sťažnosti podanej ústavnému súdu zotrváva.

II.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 2290/2003.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto zásadne dochádza až „právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu“   (I.   ÚS   10/98),   alebo   iným   zákonom predpísaným   spôsobom,   ktorým   sa   nastoľuje   právna   istota   inak,   ako   je   právoplatné rozhodnutie štátneho orgánu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a   tým   aj   k porušeniu   základného   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   zo   sťažnosti a z predloženého spisu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 2290/2003 ide o spor, či došlo pred začatím exekučného konania (nie výkonu rozhodnutia) k zániku vymáhaného dlžného výživného alebo nie (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku). Vec nie je podľa názoru ústavného súdu právne a ani fakticky zložitá, na čo nepoukázal ani okresný súd.

2. Správanie sťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu bolo v konaní súčinnostné a neprispelo k predĺženiu tohto konania.

3.   Čo   sa   týka   postupu   okresného   súdu,   tento   13.   októbra   1999   rozsudkom č. k. Nc 158/99-21 schválil dohodu rodičov o výchove a výžive mal. sťažovateľky.

Povinný si spočiatku riadne plnil   svoju vyživovaciu povinnosť.   Od marca 2001 do novembra 2002 však prestal platiť výživné a opätovne ho začal platiť až v novembri 2002, keď sa matka sťažovateľky a sťažovateľka odsťahovali zo spoločného bytu. Znamená to, že povinný podľa tvrdenia matky neplatil na sťažovateľku - svoju mal. dcéru výživné 20 mesiacov.   Preto   matka   sťažovateľky   15.   augusta   2003   podala   návrh   na   vykonanie exekúcie. Po dvoch rokoch od začatia exekúcie okresný súd vyhovel námietkam povinného rozhodnutím   č.   k.   37 Er 2290/03-72   z 27.   septembra   2005.   Námietky   povinného na rozhodnutie   zaslal   exekútor   okresnému   súdu   6.   februára   2004   a súdny   poplatok   za námietky   uhradil   povinný   18.   marca   2004.   Okresný   súd   až   v decembri   2004   vyzval povinného na predloženie relevantných dokladov a po ich doručení povinným 10. februára 2005 rozhodol 27. septembra 2005.

Ústavný súd, zohľadňujúc povahu predmetu konania (exekučný spor o dlžné výživné za obdobie rokov 2001/2002) skutočnosť, že v súčasnosti povinný bežné výživné riadne platí,   a   aj postup   okresného   súdu,   uzavrel,   že   okresný   súd   v sťažovateľkou   označenom konaní   nespôsobil   také   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   zbytočné,   a preto   ani   neporušil sťažovateľkou označené základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

V nadväznosti na toto rozhodnutie ústavný súd o ďalších požiadavkách sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2005