znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 187/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Jána Mikulčíka, bytom Z., Márie Mikulčíkovej, bytom Z., Márie Kotryovej, bytom Z. S., Róberta Kotryho, bytom Z. S., Zuzany Martinkovičovej, bytom S., Jaroslava Sklenku, bytom D. N., Věry Matéffyovej, bytom Z., Anny Piškulovej, bytom C., Anny Hlivovej, bytom K., Ľuboša Jaďuďa, bytom P., Štefana Zliechovca, bytom V., Ľubomíra Šimka, bytom B., Jána Dacha, bytom Z., Oľgy Dachovej, bytom Z., a Ing. Mariana Huťku, bytom Z., zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., B. B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva upraveného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd nekonaním   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   Ministerstva   financií   Slovenskej republiky a Úradu pre finančný trh, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jána Mikulčíka, Márie Mikulčíkovej, Márie Kotryovej, Róberta Kotryho, Zuzany Martinkovičovej,   Jaroslava   Sklenku,   Věry   Matéffyovej,   Anny   Piškulovej,   Anny Hlivovej,   Ľuboša   Jaďuďa,   Štefana   Zliechovca,   Ľubomíra   Šimka,   Jána   Dacha,   Oľgy Dachovej a Ing. Mariana Huťku   o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2004 doručená sťažnosť Jána Mikulčíka, bytom Z., Márie Mikulčíkovej, bytom Z., Márie Kotryovej, bytom Z. S., Róberta Kotryho, bytom Z. S., Zuzany Martinkovičovej, bytom S., Jaroslava Sklenku, bytom D. N., Věry Matéffyovej, bytom Z., Anny Piškulovej, bytom C., Anny   Hlivovej,   bytom   K.,   Ľuboša   Jaďuďa,   bytom   P.,   Štefana   Zliechovca,   bytom   V., Ľubomíra   Šimka,   bytom   B.,   Jána   Dacha,   bytom   Z.,   Oľgy   Dachovej,   bytom   Z.,   a   Ing. Mariana Huťku, bytom Z., zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., B. B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   nekonaním   Ministerstva   vnútra Slovenskej republiky, Ministerstva financií Slovenskej republiky a Úradu pre finančný trh.

Sťažovatelia   k   porušeniu   nimi   označených   práv   uvádzajú,   že „...   negatívnym a protizákonným   stavom   plynúcim   z vykonávania   podnikateľských   aktivít   nebankových subjektov   utrpel   ujmu   na   svojich   základných   právach,   keď   vložené   úspory   neboli zhodnotené spôsobom garantovaným. Sťažovatelia vložením vlastných finančných úspor do spoločností: HORIZONT Slovakia o. c. p., a. s. Kováčská 63, 040 01 Košice, BMG Invest, s. r. o.   Južná trieda 50 040 01 Košice,   AGW s.   r. o. Štúrova 14,   040 01 Košice a BDV Družstvo, ul. Prof. Sáru 5, 974 01 Banská Bystrica, za účelom ich zhodnotenia utrpeli ujmu a to aj z toho dôvodu, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej   republiky   a Úrad   pre   finančný   trh   nekonali   dôsledne   svoju   povinnosť kontrolovať dodržiavanie zákonnosti v rámci im zverených kompetencií.

Svojou nečinnosťou spôsobili, že subjekty, ktoré podnikali na trhu nespĺňali zákonom predpísané   podmienky   a ústredné   orgány   štátnej   správy   nezasiahli   v rámci   možností zverených im zákonom“.

Sťažovatelia   tvrdia,   že „Po   tom,   čo...   využili   všetky   možné   prostriedky   nápravy, v danom prípade nemajú možnosť domáhať sa svojho ústavného práva na inom orgáne ako na   Ústavnom   súde   Slovenskej   republiky“. Podľa   názoru   sťažovateľov   je   naplnená   aj zákonná   podmienka   podľa   §   53   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „ústavný   súd“) o ústavnom súde, pretože porušenie nimi označeného základného práva ku dňu podania sťažnosti stále trvá.

Sťažovatelia   si   zároveň   podľa   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   uplatňujú primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu ujmy vyjadrenej v peniazoch za to, že boli povinní trpieť stav finančnej ujmy vyhlásením konkurzu na označené spoločnosti.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd „prijal ich podnet na konanie a rozhodol nálezom, že nekonaním   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   Ministerstva   financií Slovenskej republiky, Úradu pre finančný trh bolo porušené základné právo sťažovateľov vyplývajúceho z čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle zákona č. 23/1991 Z. b. a oznámenia FMZV č. 209/1992.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo   slobôd upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   však   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo iných   zásahov orgánov   verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)   v občianskom   súdnom   konaní   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.

V zmysle § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán   verejnej   správy   nekoná   bez vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym   predpisom   tým,   že   je   v konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Z citovaných právnych noriem vyplýva, že vo veci sťažovateľov je daná právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorým   sú   aj   všetci   označení   porušovatelia.   Túto   právomoc   všeobecného   súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Sťažovatelia   síce   v sťažnosti   tvrdia   (čl.   V),   že   využili   všetky   možné   prostriedky nápravy, ale z jej obsahu a príloh k nej vyplýva, že nepodali žalobu podľa § 250t OSP, ale že korešpondovali s niektorými orgánmi verejnej moci (Ministerstvom financií Slovenskej republiky,   vládou   Slovenskej   republiky,   prezidentom   Slovenskej   republiky,   generálnym prokurátorom Slovenskej republiky).

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľmi ústavný súd dospel k záveru, že vo veciach sťažovateľov nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2, § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už   bez právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. augusta 2004