znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 187/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici,   Skuteckého   7/9, zastúpeného predsedom JUDr. Ľudovítom Bradáčom, vo veci porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s porušením   práva   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Dso 3/03 zo 17. marca 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici   o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. mája 2003 doručené podanie Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), Skuteckého 7/9,   zastúpeného   predsedom   JUDr.   Ľudovítom   Bradáčom   (ďalej   len   „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ ňou namietal porušenie svojho základného práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Dso 3/03 zo 17. marca 2003.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„Porušovateľ základného práva – Najvyšší súd SR ako disciplinárny súd podľa § 119 ods. 2 Zák. č. 385/2000 Z. z. v platnom znení o sudcoch a prísediacich zamietol odvolanie predsedu   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   –   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu prvostupňového   disciplinárneho   súdu   č.   1   Ds   2/02   zo   dňa   2.   12.   2002,   ktorým   bolo disciplinárne konanie proti sudcovi Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. J. D. podľa § 124   písm.   e)   Zák.   č.   385/2000   Z.   z.   zastavené   z dôvodu,   že   zanikla   zodpovednosť   za disciplinárne previnenie.

Odvolací   disciplinárny   senát   sa   s touto   procesno-právnou   kvalifikáciou prvostupňového disciplinárneho súdu stotožnil, pretože sudca JUDr. J. D. sa závažného disciplinárneho previnenia mal dopustiť najneskôr dňa 22. februára 2000, teda za účinnosti Zák. č. 412/1991 Zb. o kárnej zodpovednosti sudcov v znení neskorších predpisov, ale návrh zo strany predsedu Krajského súdu v Banskej Bystrici bol voči nemu podaný až 12. júna 2001,   teda   po   uplynutí   lehoty   jedného   roka,   hoci   sa   tak   stalo   už   za   účinnosti   Zák.   č. 385/2000 o sudcoch a prísediacich.

Porušovateľ   v napadnutom   rozhodnutí   konštatuje,   že   pokiaľ   ide   o disciplinárne previnenia sudcov spáchané dňom 1. januára 2001 a po tomto dni jednoznačne na ich posúdenie tak z hľadiska hmotno-právneho, ako aj z hľadiska procesného v celom rozsahu dopadá   režim   nového   zákona.   Iná   je   však   situácia   pri   posudzovaní   disciplinárnych previnení, ktoré boli spáchané do účinnosti nového zákona. Ďalej má za to, že ustanovenie § 151 ods. 10, Zák. č. 385/2000 Z. z. v platnom znení by sa inak malo aplikovať i na dané disciplinárne konanie proti JUDr. J. D., avšak podľa porušovateľovho názoru aplikácia prechodných a záverečných ustanovení zákona, konkrétne ustanovenia § 151 ods. 10 na disciplinárne previnenia spáchané pred dňom účinnosti zákona nie je možná vzhľadom na princíp   neprípustnosti   retroaktivity.   Použitie   tejto   zdanlivo   procesnej   úpravy   má   však hmotno-právne dôsledky na trestnosť činu, čo umožňuje podľa porušovateľa vyvodiť záver, že v skutočnosti by išlo o spätnú účinnosť hmotného práva. Poukázal pri tom na čl. 1 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   stanovuje,   že   Slovenská   republika   je   zvrchovaný demokratický a právny štát a čl. 50 ods. 6, v ktorom sa retroaktivita jednoznačne zakazuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky – porušovateľ, tak sám vyhodnotil a vyslovil, že ustanovenie § 151 ods. 10 spojený s ustanovením § 118 Zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich je v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a preto jeho aplikácia v danom prípade neprichádza do úvahy. Poukázal pritom na prípad, kedy Ústavný súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím zo dňa 4. marca 2002 sp. zn. PL. ÚS 7/02-12 odmietol návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu na začatie konania o súlade § 151 ods. 10 v spojení s ustanovením § 118 Zák. č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel a v náleze vyslovil: „Ústavné právo sťažovateľa na právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR v spojitosti s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 3. 2003 č. 2 Dso 3/03, a preto sa mu podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o Ústavnom   súde   vec   vracia   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ   si   svoje   právo   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   náhrady nemajetkovej ujmy neuplatňuje.

Sťažovateľ si svoje právo na náhradu trov konania taktiež neuplatňuje.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných   práv   alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Návrhy vo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd konštatoval, že predseda krajského súdu ako nositeľ kárnej právomoci postupom   ustanoveným   príslušnými   zákonmi   (zákonom   č.   412/1991   Zb.   o kárnej zodpovednosti sudcov v znení neskorších predpisov a zákonom č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov)   podal   12.   júna   2001   návrh   na   Najvyšší   súd Slovenskej republiky ako na kárny súd na začatie kárneho konania proti sudcovi krajského súdu. Najvyšší súd zastavil toto konanie uznesením sp. zn. 1 Ds 2/02 z 2. decembra 2002.

O odvolaní   predsedu   krajského   súdu   proti   tomuto   uzneseniu   z 29.   januára   2003 najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol rozhodnutím sp. zn. 2 Dso 3/03 zo 17. marca 2003 (doručeným krajskému súdu 26. mája 2003) tak, že toto odvolanie zamietol.

Predseda   krajského   súdu   ako   orgán   verejnej   moci   a nositeľ   kárnej   právomoci namietal, že najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa neho „súčasťou základného práva podľa uvedených článkov je aj   to,   aby   súd   rozhodoval   o práve   toho,   kto   sa   na   neho   obrátil   podľa   platného   práva v Slovenskej republike, alebo podľa noriem, ktorých použitie právny poriadok Slovenskej republiky zvlášť umožňuje.

Súdy   v Slovenskej   republike   pôsobia   na   základe   Ústavy   SR   a zákonov,   čiže   na základe právneho poriadku Slovenskej republiky a sú teda povinné rozhodovať na základe aplikácie noriem tohto právneho poriadku, alebo noriem, ktorých použitie tento poriadok zvlášť umožňuje. Preto je súčasťou práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   (čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR),   aby   súd rozhodoval na základe aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky alebo noriem, ktorých použitie tento právny poriadok zvlášť umožňuje (rozhodnutie III. ÚS 64/00)“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   ako súd   disciplinárny „v   danom   prípade nerozhodoval na základe právneho poriadku Slovenskej republiky“, pričom „neakceptoval tento právny poriadok prinajmenšom v dvoch rovinách:

1. nesprávnou aplikáciou, zákazu retroaktivity v zmysle čl. 50 ods. 6 Ústavy SR,

2. nerešpektovaním zásady prezumpcie ústavnosti zákona“.

Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy je individuálnym právnym prostriedkom na ochranu ústavne   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd   fyzických   alebo   právnických   osôb. Definičným znakom pojmu sťažnosť je zásah orgánu verejnej moci do týchto základných práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické osoby a právnické osoby pred zásahmi do ich základných práv alebo slobôd predovšetkým zo strany orgánov štátu (rozhodnutiami, opatreniami alebo inými zásahmi).

Predpokladom   aktívnej   procesnej   legitimácie   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127 ústavy je to, že fyzická a právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných práv a slobôd. Pokiaľ štát vystupuje v právnych vzťahoch ako subjekt verejného práva a súčasne ako   nositeľ   verejnej   moci,   z povahy veci   vyplýva, že nie   je a ani nemôže byť súčasne nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (I. ÚS 29/97). Iný prístup k tejto otázke by znamenal   popretie   zmyslu   základných   práv   a slobôd   aj   zmyslu   samotného   konania o sťažnosti.

Krajský   súd,   zastúpený   predsedom,   nemožno   preto   pri   výkone   jeho   zákonnej právomoci   v rámci   kárneho   konania   považovať   za   osobu,   ktorá   je   oprávnená   namietať porušenie   svojich   základných   práv   sťažnosťou   domáhajúcou   sa   začatia   konania   pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2003