znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 186/2015-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť

,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   LászlóomLengyelom, Ružová dolina 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a základného práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenompod sp. zn. 7 Co 959/2014 a jeho uznesením z 12. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   podanú   zjavneneoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola4. februára 2015 doručená sťažnosť

(ďalej   aj   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Lászlóom   Lengyelom,Ružová dolina 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   základného   práva   vyjadriť   sak vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Nitre(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 959/2014 a jeho uznesenímz 12. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že na návrh sťažovateľa Okresnýsúd Komárno (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 14 C 626/2014 z 9. októbra 2014(ďalej   aj   „uznesenie   z 9.   októbra   2014“)   nariadil   predbežné   opatrenie,   ktorým   zakázalodporcovi ( ⬛⬛⬛⬛ ) vstúpiť na v rozhodnutí určenénehnuteľnosti, dať tretej osobe pokyn na vstup na tieto nehnuteľnosti, vykonať na týchtonehnuteľnostiach   akúkoľvek   činnosť   sám   alebo   prostredníctvom   tretej   osoby   a brániťsťažovateľovi vo vstupe na tieto nehnuteľnosti, nakladať s týmito nehnuteľnosťami v rozsahuich   založenia,   zaťaženia   vecným   bremenom   alebo   iným   vecným   právom,   vypožičania,vloženia   do   majetku   právnickej   osoby   alebo   prenajímania,   a to   až do právoplatnéhoskončenia konania vo veci samej (konanie o určenie vlastníckeho práva, pozn.).

Proti uzneseniu okresného súdu z 9. októbra 2014 podal odporca odvolanie, v ktoromtvrdil, že všetok majetok sťažovateľa prešiel na odporcu. Sťažovateľ vo svojom vyjadreník odvolaniu   odporcu   z 24.   novembra   2014   vyslovil   nesúhlas   s tvrdením   odporcuobsiahnutým   v jeho   odvolaní   a argumentoval,   že   jeho   majetok   neprešiel   na   odporcu.Odporca doručil 1. decembra 2014 krajskému súdu návrh, v ktorom tvrdil, že sťažovateľ akoprávnická osoba zanikol, a v tejto súvislosti sa domáhal, aby krajský súd zrušil predbežnéopatrenie   (uznesenie   z 9.   októbra   2014)   a zastavil   konanie.   Sťažovateľ   sa   vyjadril   ajk tomuto návrhu odporcu podaním doručeným krajskému súdu 12. januára 2015.

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   zrušila konanie   o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   zastavil   s odôvodnením,   žesťažovateľ ako právnická osoba v zmysle § 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka zanikol.Sťažovateľovi   bolo   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   (spoločne   s replikou   odporcuk vyjadreniu sťažovateľa z 12. januára 2015) doručené 26. januára 2015.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza, že «...   vo   svojich   písomných   vyjadreniach   zo   dňa   24.   11.   2014   a podanom   dňa 12. 01. 2015   tvrdil,   že   nezanikol   a naďalej   má   právnu   subjektivitu   a tým   aj   procesnú spôsobilosť,   a to   napriek   tomu,   že   ministerstvo   ho   vyradilo   z evidencie   cirkevných právnických   osôb;   ani   z iného   právneho   dôvodu   nezanikol   ako   právnická   osoba;   jeho majetok neprešiel na žalovaného a žalovaný nie je jeho právnym nástupcom. Sťažovateľ tieto svoje tvrdenia odôvodnil tým, že:

- registrácia cirkevnej právnickej osoby nemá konštitutívny charakter,

- cirkevné osoby majú právnu subjektivitu podľa kanonického práva (t. j. podľa ustanovení Kódexu kanonického práva z roku 1917 (v ďalšom len „CIC 1917“) a podľa ustanovení Kódexu kanonického práva z roku 1983 (v ďalšom len „CIC 1983“),

-   sťažovateľ   ako   cirkevná   právnická   osoba   vznikla   ešte   pred   účinnosťou   zákona č. 308/1991 Zb.,

-   sťažovateľa   ako   samostatnú   cirkevnú   právnickú   osobu   uznávali   orgány Československa aj pred druhou svetovou vojnou a po nej,

- sťažovateľ ako ⬛⬛⬛⬛ je jeden z inštitútov zasväteného života a je v zmysle Kán. 634 § 1 CIC 1983 je cirkevnou právnickou osobou,

- podľa Kán. 120 § 1. CIC 1983 cirkevná právnická osoba zaniká, ak ju kompetentná vrchnosť zákonne zruší,

-   podľa   Kán.   584   CIC   1983   zrušenie   inštitútu   zasväteného   života   prislúcha   iba Apoštolskej stolici, ktorej je tiež rezervované rozhodovanie o jeho časných majetkoch, preto sťažovateľ môže zaniknúť jedine na základe rozhodnutia Apoštolskej stolice a jeho majetok by mohol prejsť na žalovaného výlučne na základe rozhodnutia Apoštolskej stolice,

- v predmetnom prípade ministerstvo rozhodlo o vyradení sťažovateľa z evidencie cirkevných právnických osôb (t. j. o zrušení registrácie sťažovateľa) na základe rozhodnutia a návrhu nekompetentnej osoby,

- dekrét pána ⬛⬛⬛⬛ č. 8037/14 zo dňa 05. 11. 2014 je v príkrom rozpore s obsahom listín, na ktoré sa odvoláva,

- postavenie sťažovateľa nebolo riešené ani „Modus Vivendim“, ani Apoštolskou konštitúciou   zo   dňa   02.   09.   1937,   ani   Apoštolská   konštitúcia   „Praescriptionum sacrosancti“ zo dňa 30. 12. 1977, ani Apoštolskou konštitúciou „Pastorali quidem“ z 31. 03. 1995, ani Apoštolskou konštitúciou „Slovachiae sacrorum Antistites“ zo dňa zo dňa 14. 02. 2008,

-   listiny   vydané   Štátnym   sekretariátom,   sekcie   pre   vzťahy   so   štátmi   zo   dňa 11. 03. 1996 č. 2172/96/RS a zo dňa 01. 10. 2011 č. 3981/11/RS nie sú právne záväznou interpretáciou Apoštolskej konštitúcie „Praescriptionum sacrosancti“ zo dňa 30. 12. 1977. Tieto listiny nie sú žiadnymi rozhodnutiami a nie je možné z nich podľa kanonického práva vyvodiť   žiadne   právne   účinky.   Sú   iba   „potvrdenia“,   ktoré   však   nie   sú   hodnovernými dôkazmi   o   tom,   že   na   základe   v   ňom   označených   dokumentov   žalovaný   je   právnym nástupcom   sťažovateľa.   Sťažovateľ   tieto   svoje   tvrdenia   podrobne   odôvodnil   a   oprel   aj o judikáty Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Českej republiky, ako aj o odborné vyjadrenie Akadémie kanonického práva. Vyššie uvedené argumenty sťažovateľa odopreté relevantnými dôkazmi mali zásadný význam   pre   rozhodnutie   o   odvolaní   žalovaného   proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa. Napriek tomu sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí s nimi vôbec nezaoberal. Z tohto dôvodu   uznesenie   odvolacieho   súdu   je   arbitrárne   a   nespĺňa   požiadavky   pre   riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.».

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnuté uznesenie riadne neodôvodnil, čímporušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1listiny.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je podľa tvrdenia sťažovateľav rozpore   s princípom   rovnosti   účastníkov,   keďže „Relevantné   argumenty   sťažovateľa k posúdeniu rozhodujúcich otázok (či sťažovateľ ako právnická osoba zanikol; či jeho všetok majetok prešiel na žalovaného;   či   žalovaný je právnym nástupcom sťažovateľa) nie sú v odôvodnení uznesenia odvolacieho súdu vôbec vyhodnotené. Preto je zrejmé, že tento záver odvolacieho súdu je opretý jedine o tvrdenie jednej strany (žalovaného), ktoré boli jednostranne prevzaté. Odvolací súd postupoval takto napriek tomu, že tvrdenia žalovaného vôbec nevyplývajú z právnych predpisov a ani z ním predložených dôkazov alebo nie sú podložené žiadnym dôkazom.“.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ uvádza, že „odvolací súd bral do úvahy aj obsah tých listín, ktoré žalovaný mu predložil svojím e-mailom dňa 12. 01. 2005, a ktoré boli doručené (oznámené) právnemu zástupcovi sťažovateľa spolu s uznesením odvolacieho súdu až dňa 26. 01. 2015. Teda sa sťažovateľ k týmto dôkazom nemohol vyjadriť pred rozhodnutím odvolacieho súdu.“.

Za neakceptovateľný považuje sťažovateľ aj názor krajského súdu, podľa ktorého malzákonnú   povinnosť   rozhodnúť   o   odvolaní   vo   veci   návrhu   na   nariadenie   predbežnéhoopatrenia   v   zákonom   ustanovenej   tridsaťdňovej   lehote.   Podľa   sťažovateľa   by   rýchlosťrozhodovania   nemala   byť „na   úkor   kvality,   zákonnosti   a   napokon   aj   ústavnosti rozhodovania   odvolacieho   súdu.   Táto   lehota   nezbavuje   odvolací   súd   zaoberať   sa so všetkými   tvrdeniami   účastníkov   konania   a   s   nimi   predloženými   dôkazmi   a   patrične vyhodnotiť   ich   podľa   príslušných   právnych   predpisov   pri   dodržaní   požiadaviek spravodlivého súdneho procesu.“.

Sťažovateľ rovnako namieta, že je nesprávny záver krajského súdu, podľa ktorého 24.novembra 2014 došlo k zániku sťažovateľa ako právnickej osoby v zmysle § 20a ods. 2Občianskeho   zákonníka,   pričom   svoju   námietku   odôvodňuje   poukazom   na   príslušnéustanovenia kánonického práva. Podľa sťažovateľa je nevyhnutné v danej veci aplikovaťustanovenia Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorá bolazverejnená oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 326/2001Z. z. (ďalej len „základná zmluva“), ktorá je medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5ústavy a má prednosť pred zákonmi. Na základe § 20a ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníkav spojení s čl. 7 ods. 5 ústavy je potrebné vykladať a aplikovať čl. 1 ods. 2 základnej zmluvyv   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   kánonického   práva.   Podľa   sťažovateľa   k   zánikusťažovateľa   a   k   prechodu   jeho   majetku   na   inú   osobu   mohlo   dôjsť   výlučne   na   základerozhodnutia Apoštolskej stolice, ktorá takéto rozhodnutie nevydala.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

  „Základné práva ⬛⬛⬛⬛... podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 12. 01. 2015 spis. zn. 7 Co/959/2014-249 porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Nitre dňa 12. 01. 2015 spis. zn. 7 Co/959/2014-249 sa zrušuje a vec Krajskému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľova na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažovateľnavrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o dočasnom   opatrení   a odložil   vykonateľnosťnapadnutého uznesenia krajského súdu až do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej,keďže   podľa   jeho   názoru   tento   návrh   nie   je   v rozpore   s dôležitým   verejným   záujmoma odložením vykonateľnosti sa iným osobám nespôsobí väčšia ujma, než by vykonanímrozhodnutia vznikla sťažovateľovi.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   ústavy   a   listinynapadnutým   uznesením   krajského   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd

- nesprávne posúdil jeho spôsobilosť byť účastníkom napadnutého konania (konania onariadení predbežného opatrenia),

- nevysporiadal sa so zásadnými argumentmi sťažovateľa (či sťažovateľ ako právnickáosoba zanikol, či jeho majetok prešiel na odporcu a či je odporca právnym nástupcomsťažovateľa),

- prihliadol na argumentáciu odporcu obsiahnutú v jeho podaní z 12. januára 2015,ku ktorej sa sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť, keďže mu podanie odporcu bolo doručenéspoločne s napadnutým uznesením krajského súdu až 26. januára 2015.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj § 49 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosťmôže podať fyzická osoba alebo právnická osoba. Za týchto okolností (právna) existenciasťažovateľa   ako   právnickej   osoby   (jej   právna   subjektivita)   je   v   zásade   procesnoupodmienkou   konania   pred   ústavným   súdom   o   sťažnosti,   podobne   ako   v konaní   predvšeobecnými súdmi.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavenícirkví   a   náboženských   spoločností   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono postavení   cirkví   a náboženských   spoločností“)   „Registrujúci   orgán   vedie   evidenciuvšetkých právnických osôb podľa tohto zákona, včítane tých, ktoré odvodzujú svoju právnusubjektivitu od cirkví a náboženských spoločností, pokiaľ nepodliehajú inej evidencii aleboregistrácii a upraví jej podmienky.“.

Podľa § 10 ods. 1 zákona o postavení cirkví a náboženských spoločností «Cirkvia náboženské spoločnosti registruje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky (ďalej len„registrujúci orgán“).».

V súlade   s čl.   IV   opatrenia   Ministerstva   kultúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ministerstvo   kultúry“)   k   evidencii   právnických   osôb,   ktoré   odvodzujú   svoju   právnusubjektivitu od cirkví a/alebo náboženských spoločností, č. MK-33/2001-1 z 10. januára2001   právnická   osoba,   ktorá   odvodzuje   svoju   právnu   subjektivitu   od   cirkvi   a/alebonáboženskej   spoločnosti,   sa   považuje   za   vyradenú   z   evidencie   na   území   Slovenskejrepubliky v deň doručenia oznámenia o jej zániku cirkevnému odboru, ak bolo podanékompetentnou osobou.

Ministerstvo   kultúry   prípisom   sp.   zn.   MK-2975/2014-260/19908   z 24.   novembra2014 potvrdilo, že činnosť ⬛⬛⬛⬛ bola ukončená dekrétom

č.   8037/14   z 5.   novembra   2014,   vzhľadom   na to   bola   táto   právnická   osobavyradená   z evidencie   právnických   osôb   odvodzujúcich   svoju   právnu   subjektivituod ⬛⬛⬛⬛ v Slovenskej republike.

V súlade   s   §   19a   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   spôsobilosť   právnickej   osobynadobúdať práva a povinnosti môže byť obmedzená len zákonom.

Podľa   20a   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   právnická   osoba   sa   zrušuje   dohodou,uplynutím   doby   alebo   splnením   účelu,   na   ktorý   bola   zriadená,   pokiaľ   osobitný   zákonneustanovuje inak.

Podľa § 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka právnická osoba zapísaná v obchodnomregistri alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra,pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak.

Podľa § 19 Občianskeho súdneho poriadku spôsobilosť byť účastníkom konania máten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

V súvislosti s predbežným prerokúvaním sťažnosti ústavný súd považuje za vhodnépoukázať na právne názory, ktoré už vyslovil v uznesení sp. zn. II. ÚS 414/2014 z 24. júla2014.   V označenom   uznesení   ústavný   súd   uviedol,   že   súkromnoprávna   subjektivitaa ústavnoprávna subjektivita sa nemusia nevyhnutne prekrývať, a preto nie je vylúčené, abybola priznaná ústavnoprávna subjektivita (a prípadne aj subjektivita na podanie sťažnostipodľa   čl.   127   ods.   1   ústavy)   aj   takým   právnym   útvarom,   ktoré   nie   sú   fyzickými   aniprávnickými osobami, ani inými právnymi subjektmi v zmysle súkromného práva. Ústavnýsúd v označenom uznesení tiež uviedol, že zánikom súkromnoprávnej subjektivity nemusídôjsť nevyhnutne aj k zániku spôsobilosti byť účastníkom konania, a zdôraznil, že z tohtohľadiska   treba   mimoriadne   citlivo   pristupovať najmä   k   statusovým   konaniam,   t.   j.ku konaniam, ktorých meritom (predmetom) je rozhodovanie o spôsobilosti na práva (a týmaj spôsobilosti byť účastníkom konania). Ústavný súd v súvislosti so statusovými konaniamipripustil, že vo vzťahu k druhej alternatíve aplikácie § 19 Občianskeho súdneho poriadku[(text   za   bodkočiarkou   („inak   len   ten   komu   ju   zákon   priznáva“)]   môže   jeho   ústavnekonformný výklad spočívať aj v priznaní spôsobilosti byť účastníkom konania ad hoc ajprávnickej   osobe,   o   ktorej   zrušenie   v   príslušnom   konaní   ide,   a to   nielen   v   súvislostis konaním   pred   všeobecným   súdom,   ale   obdobne   aj   pri   posúdení   spôsobilosti   byťúčastníkom   konania   pred   ústavným   súdom   a   nositeľom   ústavou   garantovaných práv(porovnaj m. m. II. ÚS 414/2014).

Predmetom   ústavného   prieskumu   v prerokúvanej   veci   však   nie   je   postupa rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ktorým   bola   sťažovateľovi   odňatá   spôsobilosť   byťúčastníkom   konania,   teda   právna   subjektivita,   ale   postup   všeobecného   súdu   (krajskéhosúdu, pozn.) v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a v tomto konanívydané   rozhodnutie,   ktorým   došlo   k zastaveniu   konania   z dôvodu   existencieneodstrániteľnej podmienky konania v súlade s § 107 ods. 4 a § 104 ods. 1 prvou vetouObčianskeho súdneho poriadku.

Všetky zásadné námietky sťažovateľa týkajúce sa jeho procesnoprávnej spôsobilostibudú nevyhnutne predmetom preskúmania zo strany prvostupňového súdu v konaní vo vecisamej   (konanie   o určenie   vlastníckeho   práva   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.14 C 626/2014,   pozn.).   Navyše z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súduvyplýva   aj   vôľa   sťažovateľa   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   prostredníctvom   žalobyo preskúmanie zákonnosti postupu registrujúceho orgánu (ministerstvo kultúry, pozn.), tedav statusovom konaní, predmetom ktorého by mala byť otázka procesnoprávnej spôsobilostisťažovateľa.

Vychádzajúc z uvedeného a s prihliadnutím na už citované relevantné ustanoveniazákona   o postavení   cirkví   a náboženských   spoločností,   Občianskeho   zákonníkaa Občianskeho súdneho poriadku, ústavný súd konštatuje, že podľa aktuálneho právnehostavu ⬛⬛⬛⬛ (sťažovateľ) zanikol dňom výmazu (vyradenia) z evidencieprávnických   osôb,   pričom   v tomto   konaní   pred   ústavným   súdom   nie   je   aj   vzhľadomna princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu dôvod uvažovať o tom, aby mu bolapriznaná   právna   subjektivita ad   hoc,   keďže   touto   otázkou   sa   bude   zaoberať   príslušnývšeobecný   súd,   ktorého   právomoc   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu.Za týchto okolností treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa (

) považovať za sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalšíchprocesných návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015