znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 186/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. T., B., zastúpeného A., s r. o., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   konaní vedenom   Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 11 Co 108/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2012 doručená sťažnosť Ing. P. T., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 11 Co 108/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. apríla 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   podanou   žalobou   sa   M.   F.   (ďalej   len   „žalobkyňa“) domáhala jednak proti sťažovateľovi ako žalovanému 1 (obdarovanému), ako aj voči J. N. (ďalej len „žalovaná 2“) ako darkyni vyslovenia neplatnosti viacerých darovacích zmlúv. Rozsudkom   Okresného   súdu   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   5   C   250/2010-63 zo 17. januára 2011 bolo žalobe čiastočne vyhovené, keď okresný súd určil, že darovacia zmluva   z   28.   mája   2008   v   znení   dodatku   č.   1   zo   4.   júna   2008   uzatvorená   medzi sťažovateľom   ako   obdarovaným   a   žalovanou   2   ako   darkyňou,   týkajúca   sa   pozemkov ležiacich v kat. území J., je neplatná. Na odvolanie sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co 108/2011-96 z 21. marca 2012 bol rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdený. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 27. marca 2012.

Neplatnosť darovacej zmluvy videli všeobecné súdy v porušení ustanovenia § 140 Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   ak   sa   spoluvlastnícky   podiel   prevádza,   majú spoluvlastníci   predkupné právo,   ibaže ide   o prevod   blízkej   osobe.   Ak   sa   spoluvlastníci nedohodnú   o   výkone   predkupného   práva,   majú   právo   vykúpiť   podiel   pomerne   podľa veľkosti podielov. Všeobecné súdy neakceptovali argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej v danom   prípade   nedošlo   k   predaju   spoluvlastníckeho   podielu,   ale   k   jeho   darovaniu, a z uvedeného   dôvodu   nemožno   aplikovať   ustanovenie   §   140   Občianskeho   zákonníka. Všeobecné súdy to zdôvodnili tým, že predkupné právo sa aplikuje na prevod, a to či už odplatný alebo neodplatný, pričom v prípade darovania ide o prevod neodplatný. Podľa krajského súdu ustanovenie § 140 Občianskeho zákonníka treba aplikovať na každý prevod spoluvlastníckeho podielu tak odplatný, ako aj bezodplatný.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   ustanovenie   §   140   Občianskeho   zákonníka   je súčasťou aj českej právnej úpravy v rovnakom znení. Napriek obsahovej zhodnosti tohto ustanovenia v slovenskom a českom práve najvyššie súdne inštancie v oboch štátoch dospeli k odlišnému výkladu tohto ustanovenia, a to práve v otázke darovania spoluvlastníckeho podielu z pohľadu uplatnenia predkupného práva.

Pri predaji spoluvlastníckeho podielu cieľom prevádzajúceho je majetkový prospech v podobe kúpnej ceny, pričom pre predávajúceho nie je určujúcim kritériom uskutočnenia prevodu   osoba   nadobúdateľa.   Naproti   tomu   pri   prevode   darovaním   darca   nesleduje majetkový prospech (keďže k prevodu prechádza bezodplatne), ale kritériom uskutočnenia prevodu   je osoba obdarovaného, na ktorú   darovanie viaže. Výkladom,   ktorý   si   osvojili všeobecné súdy, by bolo slobodné rozhodnutie darcu o obdarovanej osobe úplne popreté, keďže v prípade prejaveného záujmu zo strany ostatných spoluvlastníkov o prevádzaný spoluvlastnícky podiel by bola absolútne vylúčená možnosť obdarovania zamýšľanej osoby. V konaní bolo preukázané, že v prípade sťažovateľa vo vzťahu voči žalovanej 2 ako darkyni nešlo   o   blízku   osobu.   Sťažovateľ   je   však   toho   názoru,   že   v   danom   prípade   bolo posudzovanie   tejto   otázky   právne   irelevantné,   lebo   existencia   vzťahu   blízkej   osoby   pri posudzovaní   porušenia   predkupného   práva   ostatných   spoluvlastníkov   je   relevantná v súvislosti s uskutočnením prevodu nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy. Sťažovateľ v tejto   súvislosti   poukazuje   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   sp.   zn. 22 Cdo   2408/2007   z   20.   októbra   2008,   z   ktorého   vyplýva,   že   z   gramatického, systematického   i   logického   výkladu   vyplýva   záver,   že   predkupné   právo   náleží spoluvlastníkovi   iba   v   prípade   predaja   podielu.   Zákonnú   definíciu   predkupného   práva obsahuje § 602 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého jasne vyplýva, že predkupné právo sa uplatní, ak kupujúci chcel vec predať (nie darovať). To vyplýva už zo samotného pojmu „predkupné právo“. Tento pojem nemožno gramaticky vyložiť inak ako právo vec kúpiť skôr, ako niekto iný. Predkupné právo je podrobnejšie upravené ako vedľajšie dojednanie pri   kúpnej   zmluve (§   602 a nasl. Občianskeho zákonníka), a táto úprava sa použije aj v prípade predkupného práva spoluvlastníka. Pokiaľ by zákonodarca predpokladal, že právo nadobudnúť prednostne vec by sa týkalo aj iných prípadov ako kúpnej (prípadne zámennej) zmluvy, pomenoval by toto právo inak a zaradil by jeho úpravu do tej časti Občianskeho zákonníka,   ktorá   upravuje   všeobecné   inštitúty   záväzkového   práva.   Napokon   uplatnenie princípov predkupného práva aj na darovacie zmluvy je v rozpore s podstatou darovania, ktorého   výsledkom   by   bolo   darovanie   veci   niekomu,   koho   darca   obdarovať   nechce, a nebolo by tak už možné hovoriť o (dobrovoľnom) darovaní, ale o nútenom bezodplatnom prevode.

K danej problematike zaujal stanovisko aj Ústavný súd Českej republiky vo svojom uznesení sp. zn. III. ÚS 3688/10 z 27. januára 2011, pričom sa stotožnil s argumentáciou Najvyššieho súdu Českej republiky.

Hypotéza ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka je vyjadrená širšie ako hypotéza predkupného práva podľa ustanovenia § 602 Občianskeho zákonníka. Výkladom je však potrebné dôjsť k záveru, že podmienky uplatnenia predkupného práva, pokiaľ ide o formu prevodu, sú v obidvoch prípadoch totožné. Kde nie je úmysel vec predať, tam nie je ani predkupné právo. Podľa presvedčenia sťažovateľa nesprávnym právnym posúdením veci boli porušené jeho práva. Navyše došlo aj k negovaniu elementárneho princípu, ktorým je požiadavka, aby sa o rovnakých veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom. Je tým narušená právna istota účastníkov konania.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 11 Co 108/2011 v spojení s konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. 5 C 250/2010 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 21. marca 2012 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa napokon aj náhrady trov konania.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 108/2011-96 z 21. marca 2012 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 250/2010-63 zo 17. januára 2011. Podľa názoru krajského súdu predkupné právo podielových spoluvlastníkov je založené priamo   zákonom   a   ako   také   má vecnú   povahu. Právnu   podstatu   predkupného   práva   je možné vymedziť ako právny vzťah, v ktorom jeden individuálne určený subjekt (oprávnená osoba – spoluvlastník) má právo kúpiť (vykúpiť) vec od druhého individuálne určeného spoluvlastníka, t. j. od konkrétnej povinnej osoby, ako prvý za predpokladu, že tento druhý spoluvlastník chce svoj spoluvlastnícky podiel previesť. Ide teda o vzťah, v ktorom právu oprávnenej osoby zodpovedá povinnosť zodpovednej osoby ponúknuť vec tejto oprávnenej osobe ako prvej ku kúpe (tzv. predkupné právo). Z uvedeného vyplýva, že hoci so svojím spoluvlastníckym   podielom   môže   každý   spoluvlastník   nakladať   obdobne   ako   vlastník so svojou   vecou,   jeho   zmluvná   voľnosť   je   obmedzená   zo   zákona   predkupným   právom ostatných   spoluvlastníkov.   Predkupné   právo   sa   vzťahuje   na   prevod   spoluvlastníckeho podielu,   a   nie   na   jeho   prechod.   Systematickému,   gramatickému   a   logickému   výkladu ustanovenia   §   140   Občianskeho   zákonníka   zodpovedá,   aby   pojem   „prevod spoluvlastníckeho podielu“ zahŕňal tak odplatný, ako aj bezodplatný prevod.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Z   pohľadu   ústavného   súdu   možno   konštatovať,   že   sťažnosť   je   postavená na protichodnej judikatúre slovenských a českých súdov, hoci dodnes platné znenie § 140 Občianskeho zákonníka bolo ešte spoločným československým právnym predpisom.

Slovenská judikatúra sa opiera o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1   Cdo   102/2005   z   25.   októbra   2005,   podľa   ktorého predkupné právo podielového spoluvlastníka sa uplatňuje aj pri prevode spoluvlastníckeho podielu   na   základe   darovacej   zmluvy,   a   to   podľa   argumentácie,   ktorá   vyplýva   z   už uvedeného rozsudku krajského súdu.

Naproti   tomu   judikatúra   českých   súdov   dáva   ustanovenie   §   140   Občianskeho zákonníka do súvislosti s ustanovením § 602 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého kto predá vec s výhradou, že mu ju kupujúci ponúkne na predaj, keby ju chcel predať, má predkupné   právo.   Dospieva   k   názoru,   že   hoci   sa   v   ustanovení   §   140   Občianskeho zákonníka zakotvuje zákonné predkupné právo v súvislosti s prevodom (nie teda predajom, resp. zámenou) spoluvlastníckeho podielu, napriek tomu treba vzhľadom na ustanovenie § 602 ods. 1 Občianskeho zákonníka vychádzať z toho, že i ustanovenie § 140 Občianskeho zákonníka   sa   pri   správnom   výklade   vzťahuje   len   na   prípady   predaja,   resp.   zámeny spoluvlastníckeho podielu, nie teda aj na prípady darovania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   oba   prezentované   výklady   sa   javia   ako   legitímne a ústavne konformné. Zároveň možno konštatovať aj to, že oba výklady vzbudzujú aj určité pochybnosti.

Českými súdmi zastávaný výklad, ktorý prevod spoluvlastníckeho podielu darovaním vyníma zo skutkovej podstaty § 140 Občianskeho zákonníka, dáva veľmi široký priestor na obchádzanie   zákonného   predkupného   práva   podľa   §   140   Občianskeho   zákonníka pomocou simulovaných darovacích zmlúv. Ďalšou argumentačnou slabinou tejto judikatúry sa   javí   ustanovenie   §   602   ods.   2   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   také   právo (predkupné právo) možno dohodnúť aj pre prípad iného scudzenia veci,   než predajom. To znamená,   že   českými   súdmi   akcentované   ustanovenie   §   602   umožňuje   zriadenie zmluvného predkupného práva aj pre prípad darovania.

Slovenská judikatúra môže vyvolať výkladové problémy v súvislosti s realizáciou zákonného   predkupného   práva   podľa   §   140   Občianskeho   zákonníka   v   prípade,   keď spoluvlastník chce svoj spoluvlastnícky podiel previesť bezodplatne.

Možno zhrnúť, že výklad problematiky, ktorý si osvojil krajský súd, si vzhľadom na svoju ústavnú konformnosť nevyžaduje zásah ústavného súdu.

Treba napokon dodať, že právny názor krajského súdu v žiadnom prípade nie je zásahom   do   právnej   istoty,   pretože   je   v   súlade   s   existujúcou   rozhodovacou   praxou najvyššieho súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012