znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 186/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 260/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2009 a 28. decembra 2009 doručená rovnaká sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Bratislava II   (ďalej aj „okresný súd“   alebo „súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 20 C 260/07.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 22. októbra 2007 na okresnom súde proti spoločnosti B., spol. s r. o (ďalej aj „odporca“), žalobný návrh na „neplatnosť   hlasovania   na   domovej   schôdzi“.   Podľa   názoru   sťažovateľa „okrem výpalníctva   poplatkov   súd   nevykonal   nič   za   dobu   dva   roky.   Dokonca   nie   je   schopný vyžiadať ORIGINÁLY DÔKAZY - zápisnicu zo schôdze a prezenčnú listinu(...) Odporca je totiž známy, že dokáže porušovať zákon č. 182/1993 Zb. a dopisovať podpisy dodatočne, falšovať   podpisy,   podpisovať   mená   osobou,   ktorá   nevlastní   žiaden   byt   a tak   pripraviť prezenčnú   listinu   aj   za   účelom   získania   BANKOVÉHO   ÚVERU.   Sudkyňa   pozná   tieto praktiky, ale ich chráni.“.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava II v konaní 20C/260/2007 porušuje základné práva D. B. garantované č1. 48 ods. 2, Ústavy Slovenskej republiky a č1. 6 ods. 1 medzinárodného dohovoru.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje konať bez ďalších prieťahov a zabezpečiť dôkazy na verejné prerokovanie veci a rozhodnúť v lehote 3 mesiace.

Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 10.000 Eur v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť advokátovi trovy konania v lehote 15 dní.“

Sťažovateľ   požiadal   aj   o   ustanovenie   advokáta   na   zastupovanie   pred   ústavným súdom „z dôvodu, že je plne invalidný od roku 2001, nositeľom ŤZP od roku 2003, nemá možnosť   zárobku,   nemá   žiadny   príjem   od   mája   2006,   žije   na   dlh   a žije   pod   TLAKOM JUSTIČNEJ PERZEKÚCIE“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 260/07.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnosti a z jej príloh, ale najmä z obsahu súvisiaceho spisu   okresného   súdu,   ktorý   si vyžiadal,   zistil,   že napadnuté   konanie   začalo   na   základe žalobného   návrhu   sťažovateľa   22.   októbra   2007,   pričom   sťažovateľ   neuhradil   súdny poplatok, hoci poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu (§ 5 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších   predpisov), a rovnako pri podaní návrhu ani nepožiadal okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov za podaný návrh. Dňa 6. novembra 2007 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, avšak sťažovateľ reagujúc na túto výzvu 7. novembra 2007 uviedol, že „Žalobca má nárok na oslobodenie od poplatkov, tie bude platiť odporca pre porušovanie zákona“. K svojmu prípisu pripojil aj vyplnený formulár potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov. Následne okresný súd zisťoval majetkové pomery sťažovateľa, napr. aj prostredníctvom   S.   p.,   a doručil   návrh   odporcovi   na   vyjadrenie.   Odporca   sa   k návrhu vyjadril   21.   januára 2008.   Z dôvodu „stáže   sudcu   na   KS   BA“ bola vec 3. apríla 2008 prikázaná   sudkyni   JUDr.   J.   Š.,   ktorá   pokračovala   v zisťovaní   majetkových   pomerov sťažovateľa   aj   prostredníctvom   S.   v Ž.,   G.   v B.   a pod.   S.   v Ž.   vo   svojej   odpovedi 28. augusta   2008 zaslala okresnému súdu   fotokópiu   kúpnej   zmluvy uzavretej   23. marca 2002 medzi M. K. ako predávajúcim a sťažovateľom ako kupujúcim, ktorou predávajúci predal sťažovateľovi nehnuteľnosti za „kúpnu cenu 184 630 Sk“. Do spisu bola založená aj kúpna zmluva týkajúca sa nehnuteľností ležiacich v obci D., ktoré sťažovateľ previedol na kupujúcu „za kúpnu cenu vo výške 1.992.000,-Sk“. Vec bola 20. apríla 2009 pridelená na prerokovanie a rozhodnutie zákonnému sudcovi JUDr. K. P., ktorý však predsedníčke súdu oznámil dôvody svojho vylúčenia, pretože sťažovateľ „vedie na tunajšom súde voči mojej osobe konanie na ochranu osobnosti“. Vec bola 2. júla pridelená zákonnej sudkyni Mgr. A. Č., ktorá uznesením z 9. septembra 2009 rozhodla, že sťažovateľovi sa v napadnutom konaní oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznáva. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ   9.   októbra   2009   odvolanie,   a preto   bol   spis   14.   októbra   2009   predložený odvolaciemu   súdu,   aby   rozhodol   o tomto   odvolaní.   Sťažovateľ   sa   vo   svojom   podaní doručenom   okresnému   súdu   29. októbra   2009   na   adresu   zákonnej   sudkyne   Mgr.   A. Č. vyjadroval okrem iného aj takto: „Hlúpa sudkyňa A. Č.... na sudkyňu žalobca (sťažovateľ, pozn.) podáva podnet na konanie o jej spôsobilosti na právne úkony,... NADSUDKYŇA“ a pod. Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa toho istého dňa potvrdil. Dňa 7. decembra 2009 sudkyňa Mgr. A. Č. oznámila predsedníčke súdu dôvody svojho vylúčenia, pretože sťažovateľ „podal voči mojej osobe trestné oznámenie, návrh na pozbavenie   spôsobilosti   na   právne   úkony(...)   návrh   na   ochranu   osobnosti   a náhradu nemajetkovej ujmy“. Dňa 8. decembra 2009 bola vec pridelená zákonnej sudkyni JUDr. O. N., ktorá tiež oznámila predsedníčke súdu dôvody svojho vylúčenia, pretože sťažovateľ „vedie voči mne vedie súdny spor o ochranu osobnosti“. Vec bola 15. decembra 2009 pridelená   na   prerokovanie   a rozhodnutie   JUDr.   K. F.,   ktorá   12.   januára   2010   vyzvala sťažovateľa,   aby   pod   následkami   zastavenia   konania   zaplatil   súdny   poplatok   za   návrh. Keďže k zaplateniu uvedeného súdneho poplatku nedošlo, súd uznesením z 22. februára 2010   napadnuté   konanie   zastavil.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie, v ktorom o zákonnej sudkyni uviedol, že „napomáha zločincovi odporcovi“, a o okresnom súde, že „ide o hniezdo kriminálnikov nie dôstojnú súdnu budovu s morálnymi a čestnými sudcami“.

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (napr. I. ÚS 122/04, II. ÚS 146/06), podľa ktorej požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže mať svoju   plnú relevanciu   len   pri takom   návrhu   na začatie konania, ktorý   spĺňa všetky zákonom   predpísané   obsahové   a   formálne   náležitosti   vrátane   úhrady   súdnych poplatkov za podaný návrh.

Napriek tomu, že nedostatky náležitostí návrhu samy osebe nemôžu ospravedlniť nečinnosť   okresného   súdu   ani   urobiť   sťažovateľa   zodpovedným   za   vzniknuté   prieťahy (pozri napr. I. ÚS 47/96), v danom prípade je však evidentné, že okresný súd sa snažil v podstate priebežne odstrániť nedostatky napadnutého konania a snažil sa získať objektívne podklady   o majetkových   pomeroch   sťažovateľa,   ktorý   v tomto   smere   vôbec   nebol súčinnostný, ba naopak, sústavne a bez výnimky urážal konajúcich sudcov, podal proti nim žaloby, a tým muselo opakovane dôjsť k ustanoveniu iného zákonného sudcu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojím postupom sám znemožnil okresnému súdu plynulo konať, pretože konanie v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy predpokladá tiež žalobný návrh, ktorý spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, pričom v danom   prípade   tieto   podmienky   splnené   neboli   (mutatis   mutandis   I. ÚS 128/03, I. ÚS 252/06).

Ústavný   súd   zobral   taktiež   do   úvahy,   že   rozhodovanie   o   procesných   návrhoch, o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov (napr. Občianskeho súdneho poriadku) všeobecný   súd   povinný   rozhodnúť   ešte   pred   vlastným   prerokovaním   a rozhodnutím   o merite veci, je okolnosťou, na ktorú sa musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   (I. ÚS 128/03, II. ÚS 133/03).   Využitie   možností   daných   navrhovateľovi   procesnými   predpismi   na uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú   zbytočné   prieťahy   (napr.   I.   ÚS   31/01).   Sťažovateľ   však   v napadnutom   konaní   pred okresným   súdom   nesporne   prispel   k   celkovej   dĺžke   konania   svojimi „neúspešnými“ procesnými návrhmi (napr. odvolaním proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov).  

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý   možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne. S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Postup okresného súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu v označenom konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie   kvalifikovať   ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Okrem uvedeného ústavný súd pri skúmaní náležitostí sťažnosti zistil, že obsahom tejto   sťažnosti,   ale   aj   podaní,   ktoré   sťažovateľ   adresoval   okresnému   súdu,   sú aj   hrubo urážlivé a útočné výroky sťažovateľa predovšetkým na adresu súdu a zákonných sudcov v napadnutom konaní, a to konkrétne: „TLAK JUSTIČNEJ PERSEKÚCIE(...) ide o hniezdo kriminálnikov   nie   dôstojnú   súdnu   budovu   s morálnymi   a čestnými   sudcami(...)   hlúpa sudkyňa(...) napomáha zločincovi(...) na sudkyňu žalobca podáva podnet na konanie o jej spôsobilosti na právne úkony“ a iné.

Používanie   takýchto   neadekvátnych   výrokov   proti   orgánom   verejnej   moci a ich príslušníkom   prekračuje   hranice   normálneho   správania   a   vyjadruje   len   dešpekt k právam, dôstojnosti a osobnosti iných.

Ústavný súd sťažovateľa vo vzťahu k jeho predmetnému správaniu už viacnásobne upozornil aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej v zásade smie byť   sťažnosť   odmietnutá   ako   neprijateľná,   ak   bola   vedome   založená   na   nepravdivých faktoch a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk [napr. v prípade Řehák proti Českej   republike   (rozhodnutie   komory   –   II.   Sekcia,   z 18.   mája   2004,   sťažnosť č. 67208/01),   v   prípade   Varbanov   proti   Bulharsku   (rozsudok   komory   –   IV.   Sekcia, 5. októbra 2000, sťažnosť č. 31365/96, ods. 36, ECHR 2000-X)].

Správanie   sťažovateľa,   ktorého   cieľom   je   uškodiť   reputácii   druhého   účastníka konania, je teda podľa názoru ústavného súdu možné označiť za zneužitie práva na podanie sťažnosti a je v rozpore s účelom takéhoto práva.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti a na okolnosti prípadu ústavný súd podľa § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   odmietol   aj   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu rozhodovať   o   žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   mu   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010