znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 186/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. S., D., vo veci   namietaného   porušenia práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v konaní vedenom pod sp. zn. NO-2 T 58/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. A. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 30. marca 2009 doručená   sťažnosť   Mgr.   A.   M.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho   práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. NO-2 T 58/2000.

Zo sťažnosti vyplýva najmä, že: «Na Okresnú prokuratúru v Dolnom Kubíne podal sťažovateľ (...) 17. 04. 1996 trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu krádeže (...) proti Ing. F. M. Obdobne bolo trestné oznámenie podané aj 19. 04. 1996 na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Námestove pod č. PZ 105/96 vo veci podozrenia z trestného činu krádeže (...). Obvodné oddelenie PZ v Námestove následne zaslalo spisový materiál   na   Okresnú   prokuratúru   v   Dolnom   Kubíne,   kde   bola   vec   vedená   pod   č. Pn 2088/96. Táto vec 22. 04. 1996 odstúpila Okresnému veliteľstvu PZ, Odboru justičnej polície. (...)

Dňa 26. 05. 1997 bola na Okresnú prokuratúru v Námestove podaná sťažnosť na prieťahy   v   konaní.   Okresná   prokuratúra   v   Námestove   odpovedala   na   túto   sťažnosť 03. 06. 1997 oznámením,   v ktorom upovedomila sťažovateľa o tom,   že na základe tejto urgencie si vyžiada spisový materiál od Okresnej prokuratúry v Dolnom Kubíne. Vec bola následne   07. 10. 1997   odstúpená   z   dôvodu   miestnej   príslušnosti   Okresnej   prokuratúre v Námestove, kde bola vec vedená pod č. 2080/97 a tiež Okresnému úradu vyšetrovania PZ v Námestove. (...)

15. 10. 1997 podal vo veci vedenej na OP v Námestove pod č. Pn 2080/97 sťažovateľ vysvetlenie. Mgr. A. M. v tomto oznámení doplnil svoje skoršie trestné oznámenie. (...) Dňa 17. 02. 2000 podal sťažovateľ opätovne trestné oznámenie na Ing. F. M. pre podozrenie zo spáchania t. č. podľa § 248, § 255, § 250 Trestného zákona na OÚV PZ v Námestove pod č. ČVS: OUV-17/NO-1999 FF. OÚV PZ v Námestove následne vec odložil, nakoľko podľa neho nešlo o podozrenie z trestného činu. Proti tomuto rozhodnutiu zo dňa 26. 04. 2000 sa sťažovateľ odvolal dňa 06. 05. 2000. Okresná prokuratúra v tejto sťažnosti rozhodla dňa 09. 08. 2000 tak, že zrušila uznesenie vyšetrovateľa OÚV PZ Námestovo ČVS: OÚV-17/No-2000 a prikázala, aby vyšetrovateľ PZ vo veci konal a rozhodol. (...)

Dňa 29. 05. 2000 bola podaná obžaloba na Ing. F. M. okresnou prokurátorkou na Okresný   súd   Námestovo,   v   zmysle   ktorej   obvinený   Ing.   F.   M.   (...)   spáchal   trestný   čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona. (...) Na základe tejto obžaloby podanej na Okresnom súde Námestovo bolo na tomto súde začaté konanie pod č. 2 T 58/2000. (...)

Dňa   22. 10. 2001   podal   sťažovateľ   ďalšie   trestné   oznámenie   na   OP   Námestovo a následne aj žiadosť o preskúmanie oznámení dňa 11. 02. 2002. Na túto žiadosť reagovala krajská prokuratúra v Žiline, ktorá uznala niektoré časti podnetu za odôvodnené a dala pokyn na vykonanie preverovania a doplnenie preverovania, pričom o jeho výsledku mal rozhodnúť policajný orgán. (...)

Vzhľadom na svoje bezvýsledné snahy domôcť sa spravodlivosti cestou trestných oznámení   v   priebehu   rokov   1996-2003,   podal   sťažovateľ   dňa   15. 05. 2003   podnet   na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a síce už po druhý krát po tom, čo 19. 10. 2001 podobnú sťažnosť na MV SR už podal. Toto podanie mu bolo vrátené spať s tým, aby sa obrátil na orgány prokuratúry, ktoré majú oprávnenie posudzovať postup orgánov činných v   trestnom   konaní.   Vzhľadom   na   to,   že   v   konaní   dochádzalo   od   roku   2001   k   zjavným prieťahom,   obrátil   sa   sťažovateľ   na   MV   SR   opätovne   15. 05. 2003.   Týmto   podaním   sa zaoberal   Úrad   kontroly   ministra   vnútra   SR,   ktorý   skonštatoval,   že   toto   podanie   nie   je sťažnosťou podľa § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach a Úrad kontroly ministra vnútra SR nie je príslušný na jeho vybavenie.

Mgr. A. M. sa následne obrátil na Úrad inšpekčnej služby PZ v Banskej Bystrici so sťažnosťou na postup prešetrenia svojich oznámení. Úrad inšpekčnej služby PZ postúpil vec na vybavenie Krajskej prokuratúre v Žiline s odôvodnením, že z obsahu sťažnosti nie je dané podozrenie zo spáchania trestného činu príslušníkom PZ a dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.

Sekcia justičnej polície PZ sa taktiež vecou zaoberala so záverom, že pred začatím trestného stíhania je jediným orgánom oprávneným vykonávať dozor len prokurátor, ktorý jediný je oprávnený vydávať pokyny vyšetrovateľovi. (...)

V   rovnakom   čase   sa   sťažnosťou   Mgr.   M.   zaoberala   aj   Okresná   prokuratúra Námestovo, ktorá 18. 07. 2003 vec bez prijatia ďalších opatrení odložila. V auguste t. j. roku sa sťažnosťou zaoberala aj Krajská prokuratúra v Žiline, ktorej bola vec postúpená z Úradu inšpekčnej služby PZ v Banskej Bystrici, ktorá vo veci taktiež odmietla konať s odôvodnením, že podnet sťažovateľa nie je dôvodný. Taktiež Generálna prokuratúra SR nevyhovela sťažnosti a vec odložila stým, že v postupe orgánov činných v trestnom konaní nedošlo k pochybeniu a nie je na mieste vybaviť vec inak, o čom 30. 09. 2003 oboznámila sťažovateľa. (...)

Okresný súd v Námestove 21. 05. 2004 rozhodol vo veci vedenej pod č. 5 T 58/2000 o oslobodení obvineného Ing. F. M. spod obžaloby. Proti tomuto rozhodnutiu sa odvolal okresný prokurátor. Okresný súd Žilina uznesením zo dňa 29. 12. 2004 rozhodol o vrátení veci okresnému súdu v Dolnom Kubíne na opätovné prerokovanie a rozhodnutie, a to z dôvodu, že uznal námietku prokurátora, že:

- súd nesprávne vyhodnotil dokazovanie,

- súd nesprávne označil poškodeného. V následnom konaní Okresný súd v Dolnom Kubíne rozhodol o oslobodení Ing. F. M. spod obžaloby podanej naňho prokurátorom Okresnej prokuratúry v Námestove už v roku 2000! a to na základe podľa súdu nedostatočného preukázania skutočností namietaných prokurátorom.   Prokurátor   podal   v   zákonnej   lehote   opätovne   odvolanie   proti   tomuto rozsudku a Krajský súd v Žiline dňa 10. 10. 2007 vec vrátil okresnému súdu. (...)

Dňa 23. 09. 2008 bolo vykonané hlavné pojednávanie vo veci vedenej na Okresnom súde v Dolnom Kubíne pod zn. NO-2T/58/2000, na ktorom boli vypočutí svedkovia, avšak toto bolo odročené na neurčito za účelom vyžiadania dôkazov a rozhodnutia o návrhu obhajcu na ustanovenie znalca. (...)

V   následnom   konaní   Okresný   súd   v   Dolnom   Kubíne   rozhodol   rozsudkom NO 2T/58/2000 zo dňa 27. 01. 2009, (rozsudok nadobudol v ten istý deň právoplatnosť!) o oslobodení Ing. F. M. spod obžaloby podanej naňho prokurátorom Okresnej prokuratúry v Námestove už v roku 2000!

Z   uvedeného   sú   zjavné   značné   prieťahy   v   trestnom   konaní,   keďže   od   podania trestného oznámenia a až 27. 01. 2009 t. j. po viac než 13 rokov bolo rozhodnuté, ale podľa názoru sťažovateľa nebolo spravodlivosti učinené zadosť.

Taktiež tým, že konaním obžalovaného - z vyššie uvedených dôvodov bola spôsobená škoda spoločnosti U. k. s. a táto následne nebola schopná splácať svoje záväzky a bol na ňu uvalený   konkurz.   Z   dôvodu,   že   bol   na   spoločnosť   uvalený   konkurz,   bolo   sťažovateľovi sťažené resp. neumožnené vstupovať do konania ako poškodenému, aj napriek tomu, že ako komplementár spoločnosti, ručí za záväzky spoločnosti svojím majetkom. Taktiež správca resp. správcovia konkurznej podstaty úpadcu U. k. s nevykonali počas konania potrebné úkony na preukázanie oprávnenosti tvrdení, sťažovateľa. Počas dokazovania sa postrácali doklady na katastrálnom úrade v NO, taktiež na Obchodnom registri v Ž. Sťažovateľ je toho názoru,   že   aj   touto   skutočnosťou   keď   nemohol   vstupovať   do   konania   ako   účastník   - poškodený, ale len ako svedok bol ukrátený na svojich právach!

Tieto   uvedené   skutočnosti   spôsobili   vznik   právnej   neistoty   u   sťažovateľa,   čím dochádza k porušeniu jeho práv na spravodlivé prejednanie veci a na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Naviac tento stav ovplyvnil nielen postavenie sťažovateľa, ale aj veriteľov spoločnosti a znemožnil spravodlivé ukončenie ďalších konaní súvisiacich s týmto trestným činom. Spory o náhradu škody ani nezačali, pretože sťažovateľ ani nemal aktívnu legitimáciu   takýto   návrh   podať!   Keby   sa   teraz   takýto   návrh   podal,   všetky   nároky   sú premlčané.   Tým   že   sa   počas   tak   dlhého   obdobia   nedokázalo   vyšetrovanie   ukončiť   a preukázať   vinu   bolo   znemožnené   sťažovateľom   preukázať   pravdu   a   dovolávať   sa spravodlivosti v iných konaniach občianskoprávnych a obchodných, ktoré sú naviazané na tento prípad a úzko s ním súvisia! (...)

Vo   všetkých   týchto   prípadoch   sa   skutkový   stav   odvíja   od   skutočnosti,   že   bola trestným činom spôsobená škoda, o možnosti preukazovania dôkazov, nemožnosti vstupovať do konania ako účastník, a následne povinnosti sťažovateľa, kedy ako fyzická osoba, alebo komplementár právnickej osoby, musel plniť záväzky za spoločnosť U., pretože spoločnosť nebola schopná si plniť záväzky z dôvodu vyššie uvedeného trestného činu a sním spojenými následkami.

Spoločnosť bola daná do konkurzu a taktiež následne bolo znemožnené sťažovateľovi zasahovať do rôznych konaní, z dôvodu, že už konal správca a nie štatutárny zástupca! Sťažovateľovi tak vznikla niekoľkomiliónová škoda, ktorú vyčísľoval v samotnom trestnom konaní! (...)

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   sťažovateľ   namieta   porušenie   práv   na   súdnu   a   inú právnu ochranu, konkrétne čl. 48 ods. 2 Ústavy SR: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

Rovnako namieta porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách: „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho   občianskych   právach   a   záväzkoch,   alebo   akomkoľvek   trestnom   čine,   z   ktorého   je obvinený“ (...).

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   z   dôvodu,   pretrvávajúcich prieťahov v súdnom konaní pociťoval neprávosť a nespravodlivosť zo strany súdov a preto sťažovateľ požaduje v dôsledku 13 rokov trvajúceho vyšetrovania a následného súdneho konania a na základe neodôvodnených pretrvávajúcich prieťahov v predmetnom konaní v súlade   s   čl.   127   ods.   3,   Ústavy   SR   a   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde   priznanie finančného zadosťučinenia ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ako vyplýva   z   doterajšej   judikatúry   US   SR,   ústavné   právo   na   prerokovanie   bez   zbytočných prieťahov sa zásadne naplní, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II.ÚS 26/1995). Sťažovateľ následkom tohto sporu, a stresom počas konania spoznal nespravodlivosť a nezáujem štátnych orgánov a súdov konať a spravodlivo rozhodovať. (...)

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v tejto sťažnosti, sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR po predbežnom prerokovaní sťažnosti vyniesol toto:

Ústavný   súd   začína   konanie   o   porušení   práva   sťažovateľa   Mgr.   M.   A.   (...)   na spravodlivé prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov upravenej v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu v Dolnom Kubíne pod sp. zn. 4C/595/1994.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 66 666 € ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorú sú povinní zaplatiť porušovatelia pomerne podľa zavinenia prieťahov!

Sťažovateľom   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré   je   povinný vyplatiť Okresný súd v Dolnom Kubíne a to na účet JUDr. R. S. (...)»

Právny zástupca sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 11. mája 2009 opravil petit sťažnosti v časti označenia namietaného konania takto:

„Ústavný súd začína konanie o porušení práva sťažovateľa Mgr. M. A. (...), ktoré bolo porušené postupom Okresného súdu v Dolnom Kubíne pod sp. zn.: NO 2 T/58/2000.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený   konať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom sťažovateľa,   ktorý   je   v tomto   konaní   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, u ktorého   sa   predpokladá   znalosť   judikatúry   ústavného   súdu.   Preto   v danom   prípade ústavný súd posudzoval sťažnosť sťažovateľa v rozsahu uvádzanom v petite tejto sťažnosti (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 104/08, IV. ÚS 135/08).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa   o porušení   jeho   práva   zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. NO-2 T 58/2000.

1. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vidí v postupe okresného súdu v označenom konaní predovšetkým porušenie svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.

Zo sťažnosti a z jej príloh je evidentné, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp.   zn.   NO-2   T   58/2000   sťažovateľ   nebol   obvineným   ani   poškodeným.   Už   z obžaloby Okresnej   prokuratúry   Námestovo   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   č.   k.   Pv   256/99-30 z 20. mája 2000 podanej Okresnému súdu Námestovo 29. mája 2000 vyplýva, že sťažovateľ bol v uvedenej trestnej veci v postavení svedka, a nie poškodeného. V tom čase bol za poškodeného označený JUDr. K. M. – správca konkurznej podstaty spoločnosti U., k. s., Námestovo.   Taktiež   z odôvodnenia   konečného   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   NO-2   T 58/2000-328 z 27. januára 2009 vyplýva, že „Mgr. A. M. bol pred súdom vypočutý v pozícii svedka   (...),   nakoľko   komanditná   spoločnosť   U.   vstúpila   do   konkurzu   a správcom konkurznej spoločnosti je JUDr. M. G.“.

Z formálnoprávneho   hľadiska   sťažovateľ   teda   nemôže   disponovať   základnými právami   a slobodami   zaručenými   poškodenému   ako   strane   v konaní pre   uvedené   súdne konanie a v čase, keď bola ústavnému súdu doručená jeho sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, bol na jej podanie osobou zjavne neoprávnenou.

Článok 6 ods. 1 dohovoru (obdobne ako čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľ   v texte   odôvodnenia   sťažnosti   namietal)   poskytuje   ochranu   pred porušením práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   (resp.   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov) v konaní pred súdom len jeho účastníkovi [resp.   v trestnom   konaní   tiež   poškodenému,   ako   strane   v konaní   pred   súdom   v zmysle ustanovení   § 12   ods. 6   zákona   č. 141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   -   Trestný poriadok účinný do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“) aplikovaný na daný prípad],   pretože len vo vzťahu k nemu sa   plní účel   tohto základného práva,   ktorým   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (obdobne II. ÚS 10/01, I. ÚS 55/02).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   namietal   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj tým, že „nemohol vstupovať do konania ako účastník – poškodený, ale len ako svedok“.

Podľa § 43 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda, alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.

Ako už bolo v bode 1 tohto odôvodnenia uvedené, sťažovateľ už pri podaní obžaloby v máji 2000 nevystupoval v konaní ako poškodený, ale ako svedok. Navyše, v sťažnosti pred ústavným súdom žiadnym spôsobom neargumentoval, že by k zmene jeho procesného postavenia v trestnom konaní došlo v rozpore s Trestným poriadkom, ktorý upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu, prípadne s iným právnym predpisom.

Zo   sťažnosti   a z jej príloh, ktoré sťažovateľ predložil, považoval ústavný súd za dostatočne preukázané, že až do právoplatného skončenia trestného konania okresný súd (ale aj orgány činné v prípravnom konaní) vychádzali zo skutočnosti, že škoda, ktorá mala trestným činom vzniknúť, bola spôsobená spoločnosti U., k. s., N. V roku 1999 bol na túto spoločnosť vyhlásený konkurz. Do jeho vyhlásenia spoločnosť zastupoval jej štatutárny orgán, ktorým bol sťažovateľ. Po vyhlásení konkurzu uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici   sp.   zn.   51-24   k 252/97   z 2.   februára   1999,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   24. februára   1999,   ju   v trestnom   konaní   ako   poškodenú   zastupoval   správca   konkurznej podstaty.

Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov   právne   úkony   právnickej   osoby   vo   všetkých   veciach   robia   tí,   ktorí   sú   na   to oprávnení   zmluvou   o zriadení   právnickej   osoby,   zakladacou   listinou   alebo   zákonom (štatutárne orgány).

Podľa § 21 ods. 1 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov za právnickú osobu koná štatutárny orgán, ak štatutárny orgán tvorí viacero fyzických osôb, koná za právnickú osobu jeho predseda, prípadne jeho člen, ktorý tým bol poverený.

Účinkom   vyhlásenia   konkurzu   podľa   §   14   ods.   1   písm.   a)   zákona   č.   328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“), ktorý bol účinný v čase vyhlásenia konkurzu na poškodenú spoločnosť, je, že oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty, prechádzajú na správcu konkurznej podstaty. Podľa § 14 ods. 1 písm. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní správca je oprávnený robiť za úpadcu právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku. Podľa § 14 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze a vyrovnaní súdne a iné konania podľa osobitného predpisu, ktoré sa týkajú majetku   patriaceho   do   konkurznej   podstaty,   alebo   konania   o nárokoch,   ktoré   majú   byť uspokojené z tohto majetku, možno začať na návrh správcu alebo podaním návrhu proti správcovi.

Neskôr   bol   zákon   o konkurze   a   vyrovnaní   zrušený   zákonom   č.   7/2005   Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), podľa ktorého (v znení neskorších predpisov) správcu v konkurznom   konaní   ustanovuje   súd   uznesením   (§   40   ods.   1   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii). Podľa § 44 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu; správca pritom   koná   v   mene   a   na   účet   úpadcu.   Podľa   §   40   ods.   2   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii   správca   počas   konkurzu   vykonáva   správu   majetku   podliehajúceho konkurzu,   speňažuje   majetok   podliehajúci   konkurzu   a   z   výťažku   zo   speňaženia   tohto majetku v súlade s týmto zákonom uspokojuje veriteľov úpadcu a vykonáva aj ďalšie práva a povinnosti v priebehu konkurzu v súlade s týmto zákonom.

Z citovaných   zákonných   ustanovení   je   teda   evidentné,   že   ak   okresný   súd v napadnutom   konaní   konal   ako   s poškodenou   stranou   so   spoločnosťou   U.,   k. s.,   N., v zastúpení   správcom   konkurznej   podstaty   postupoval   v súlade   s relevantnou   právnou úpravou.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že medzi namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru a označeným postupom okresného   súdu   absentuje   akákoľvek   príčinná   súvislosť,   a   preto   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších   požiadavkách   sťažovateľa   (priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia a náhrady   trov   právneho   zastúpenia),   ktoré   je   podmienené   vyslovením   porušenia základného práva alebo slobody.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009