znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 186/08-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. L., Ž., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátkou JUDr. M. J., N., vo veci namietaného porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 a čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   To   12/07 zo 7. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L.   o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra 2007 doručená sťažnosť P. L., Ž., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 a čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1   To   12/07 zo 7. novembra 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 1/2005 zo 7. januára 2007 uznaný vinným zo spáchania trestného činu vraždy v troch prípadoch podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. a), b) a j) Trestného zákona a pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody na doživotie v tretej nápravnovýchovnej skupine. Toto rozhodnutie bolo najvyšším súdom 7. novembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 12/07 potvrdené tak, že odvolanie sťažovateľa bolo zamietnuté. Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol, že krajský súd bol proti nemu zaujatý a neumožnil mu vykonať všetky dôkazy v jeho prospech a tie dôkazy, ktoré mal k dispozícii, vyhodnotil v jeho neprospech. Uviedol, že spoluobžalovaní J. B. a L. A.   odmietli   vypovedať   na   ústnom   pojednávaní,   krajský   súd   vychádzal   preto   len   z ich prechádzajúcich výpovedí. Poukázal pritom na ich nehodnovernosť vo výpovediach, pretože v priebehu vyšetrovania menili často výpovede a vypovedali proti nemu až po vzájomnej dohode. Štát si pritom ich výpovede proti nemu kúpil za sľub nižšieho trestu. Zdôraznil, že priamy dôkaz, že skutok spáchal sa nikdy nenašiel, a súdy vychádzali len zo svedeckých výpovedí spoluobžalovaných. Navrhoval na krajskom súde dôkazy, tie však neboli vzaté do úvahy, mohli byť však použité v jeho prospech. Preto bol toho názoru, že celé konanie bolo neobjektívne,   došlo   k porušeniu   jeho   ľudských   práv   a základných   slobôd.   V   sťažnosti sťažovateľ   uviedol,   že   v jeho   veci   je   síce   prípustné   dovolanie,   avšak   tento   opravný prostriedok je pre neho nepoužiteľný, lebo dovolanie nie je tretím opravným prostriedkom a najmä ním nemožno napadnúť také veci, ako nesprávne hodnotenie dôkazov, neúplné zistenie skutkového stavu, zaujatosť súdu, porušenie zásady rovnosti zbraní v konaní. Žiadal preto, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 12/2007 zamietnutím odvolania sťažovateľa porušil právo P. L., bytom Ž. – t. č. v ÚVOS na spravodlivý súdny proces zaručený v čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Dohovoru.

Keďže odsúdenie malo za následok pozbavenie slobody, tak aj právo na slobodu zaručovanú v čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 To 12/2007 zo dňa 07. 11. 2007 a vec mu vracia späť na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia k rukám práv. zástupkyni JUDr. M. J. advokátky so sídlom N., podľa vyhl. 655/04 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb podľa ust. § 12 ods. 3 písm. c) za 2 práv. úkony (prevzatia a príprava zastúpenia a písomný návrh zo dňa 18. 03. 2008) t. j. spolu (3.176 + 190) x 2= 6.732,- Sk ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť právnej zástupkyni do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, sa zaručuje každému kto sa sťažuje na porušenie práva na slobodu uvedenom v čl. 5 ods. 1 Dohovoru, právo na urýchlené konanie v ktorom súd rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým,   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   a)   dohovoru   každý   má   právo   ma   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v súlade   s konaním ustanoveným zákonom   –   zákonné uväznenie   po   odsúdení príslušným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku ktorému rozumie, podrobne oboznámený,

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,

c)   obhajovať   sa   osobne   alebo   pomocou   obhajcu   podľa   vlastného   výberu,   alebo pokiaľ   nemá prostriedky   na zaplatenie obhajcu, aby sa   mu   poskytol   bezplatne,   ak o to záujmy spravodlivosti požadujú,

d) vypočuť alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe,

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)   umožňuje vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu súdu v trestnom konaní využiť dva mimoriadne opravné prostriedky – dovolanie (§ 368 a nasl. Trestného poriadku) a obnovu konania (§ 393 a nasl. Trestného poriadku).

Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Dovolanie nemá odkladný účinok (§ 368 ods. 2 Trestného poriadku). Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorého cieľom je náprava právnych chýb rozhodnutia alebo konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia v trestnom konaní, t. j. náprava porušenia hmotnoprávnych, ako aj procesnoprávnych   ustanovení,   nie   však   preskúmanie   skutkových   okolností,   ktoré   sú predmetom ďalšieho mimoriadneho opravného prostriedku – obnovy konania.

Ústavný súd na základe už uvedeného nemá pochybnosť, že aj na dovolacie konanie v rámci trestného konania je aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   sťažovateľa „voči   odsúdeniu   je   síce   prípustné   dovolanie,   avšak v mojom prípade je tento opravný prostriedok nepoužiteľný, lebo dovolanie nie je tretím opravným   prostriedkom   a najmä   nemožno   ním   napadnúť   také   veci,   ako   nesprávne hodnotenie dôkazov, neúplné zistenie skutkového stavu, zaujatosť súdu, porušenie zásady rovnosti zbraní v konaní“. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu neuplatnil ochranu svojho práva podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku, teda nepodal dovolanie proti rozhodnutiu najvyššieho súdu. Nevyužil tak jemu dostupný a účinný prostriedok ochrany jeho základných práv alebo slobôd.

Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci   na   prerokovanie   (napr.   I.   ÚS   103/02).   Z   uvedeného   vyplýva,   že   v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv alebo slobôd (I. ÚS 36/96).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napadol sťažnosťou rozhodnutie najvyššieho súdu,   ktorým   bolo   zamietnuté   jeho   odvolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu.   Proti namietanému porušeniu   základných   práv a slobôd   napadnutým   postupom   a rozhodnutím najvyššieho   súdu   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   využitím   jemu   dostupného a účinného prostriedku nápravy pred dovolacím súdom (mutatis mutandis I. ÚS 104/02), čo však   nevyužil,   pričom   argumenty,   prečo   tak   neurobil,   nemohli   byť   ústavným   súdom akceptované, pretože výnimka v uvedenom smere nie je možná.

Z ustanovenia § 371 ods.   1 písm. a) až l) nového Trestného poriadku vyplývajú zákonom   pripustené   dôvody   dovolania.   To   znamená,   že   dovolanie   nemožno   podať z akýchkoľvek dôvodov, ale iba z dôvodov taxatívne uvedených v citovanom ustanovení. Výklad   týchto   dovolacích   dôvodov,   keďže   ide   o výklad   zákona,   neprislúcha   v zásade ústavnému súdu, ale najvyššiemu súdu, ktorý je aj v trestnom konaní súdom dovolacím (§ 377 nového Trestného poriadku). Keďže sťažovateľ dovolanie nepodal, je povinnosťou ústavného   súdu   skúmať,   či   je   konanie   o podanej   sťažnosti   v jeho   právomoci,   pretože vzhľadom na čl. 127 ods. 1 ústavy subsidiárna právomoc ústavného súdu prichádza do úvahy len vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecného súdu.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ vo viacerých ohľadoch namieta porušenie svojho práva   na   obhajobu,   v tomto   rozsahu   môže   podať   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu dovolanie   [§ 371   ods.   1 písm.   c)   nového   Trestného poriadku].   Je zároveň   pravdou,   že v podanej sťažnosti ústavnému súdu uplatňuje aj také námietky, ktoré nemožno považovať za   spôsobilé   dovolacie   dôvody.   Ide   najmä   o rozsah   vykonaného   dokazovania   a jeho hodnotenie všeobecnými súdmi.

Možno ustáliť, že sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uplatňuje jednak také   námietky,   na   základe   ktorých   má   právo   podať   dovolanie,   ale   aj   také   námietky, na základe   ktorých   dovolanie   podať   nemôže.   Pritom   jeho   sťažnosť   smeruje   iba   proti jednému rozhodnutiu a práve vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu poukazuje sťažovateľ na oba druhy námietok. Ústavný súd je v tejto súvislosti toho názoru, že pokiaľ sťažovateľ napáda pred   ústavným   súdom   právoplatné   rozhodnutie   a postup,   ktorý   mu   predchádzal,   tak z dôvodov, z ktorých by mohol podať dovolanie, ako aj z dôvodov,   na základe ktorých dovolanie podať nemôže, pričom dovolanie ešte nepodal a v čase rozhodovania ústavného súdu mu ešte plynie zákonná lehota na podanie dovolania, nie je v právomoci ústavného súdu takouto sťažnosťou sa zaoberať. Nie je totiž možné, aby na preskúmanie toho istého rozhodnutia (tých istých jeho výrokov) bol príslušný ústavný súd a zároveň aj všeobecný súd. Preto v súvislosti s uvedenou časťou sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Iná situácia by bola vtedy, keby sťažovateľ podal popri sťažnosti ústavnému súdu zároveň   aj   dovolanie.   V takom   prípade   by   ústavný   súd   mohol   počkať   na   skončenie dovolacieho konania a v závislosti od jeho výsledku voliť svoj vlastný postup.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2008