znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 186/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., bytom B., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 165/2003 a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 527/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2006 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 165/2003 a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 527/2005.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 16. decembra 2003 podal okresnému súdu žalobu,   ktorá   bola   zaevidovaná   pod   sp. zn.   13 Ro 186/2003   a v   ktorej   žiadal   o vydanie platobného rozkazu. Podľa sťažovateľa „bez vydania platobného rozkazu došlo k zmene čísla na sp. zn.: 13 C/165/2003“. Ďalší priebeh napadnutého konania opísal takto:

„I. B. Po zbytočných prieťahoch v konaní sudkyňa JUDr. S. vydala platobný rozkaz zo dňa 24. 01. 2005. (...)

I. C.   Sťažovateľ   požiadal   OS   Žilina   o   vydanie   predbežného   opatrenia   dňa 20. 12. 2004. Ku dnešnému dňu vo veci sudkyňa S. nepohla prstom, neskrížila vo veci dve slamky, napriek tomu, že jej Občiansky súdny poriadok prikazuje takúto vec vybaviť do 30 dní!!!!! (...)

I. D.   Čas   plynul,   kompetentný   nereagovali,   predseda   OS   ZA   JUDr.   H.   odmietal konať podľa zákona č. 757/2004, neodstraňoval prieťahy v konaní. Podobne nekonal ani predseda Krajského sudu ZA JUDr. U. (...)

I. F.   Sudkyňa   S.   po   zbytočných   prieťahoch   a   nečinnosti,   nečinnosť   vystupňovala na prerušenie konania, v ktorom nekonala.

I. G. Podaná sťažnosť na prieťahy v konaní dňa 09. 11. 2005. (...) I. H. Krajský súd v Žiline uznesením pod sp. zn.: 8 Co/527/2005-108 zo dňa 31. 01. 2006, potvrdil prerušenie konania 13 C 165/03-80.“

Ďalej   sťažovateľ   k veci   uviedol,   že „Sudkyňa   KS   ZA   bola   informovaná sťažovateľom, že ÚS SR v podobných veciach (sp. zn. IV. ÚS 174/05, III. ÚS 187/05; pozn. ústavného súdu) rozhodol a dal povinnosť konať bez ďalších prieťahov. Zatiaľ sa k žiadosti o vydanie opravného uznesenia nevyjadrila“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby ústavný súd v predmetnej veci rozhodol týmto nálezom:

„II. A. (...) Okresný súd v Žiline v konaní 13 C 165/2003 porušuje základné práva MUDr. D. B., podľa čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.

II. B. Krajský súd v Žiline porušil právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 medzinárodného dohovoru v znení protokolu č. 11 a rozhodol chybne.

II. C. Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline sú povinní zaplatiť MUDr. D. B. finančnú satisfakciu za už opakujúce sa delikty, každý 5,000.000.- Sk. Obaja sú povinní zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

II. D. V prípade   pokračujúcich   prieťahov   vo   veci   13 C 165/2003,   ak   nezačne bezodkladne Okresný súd konať, súd je povinný zaplatiť aj úroky z omeškania zo sumy 5.000.000.- Sk vo výške 17,6 % od dňa podania žaloby 16. 12. 2003 do zaplatenia.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred   ústavným   súdom   v predmetnej   veci,   poukazujúc   na   svoju   zlú   finančnú   a sociálnu situáciu.

Zo spisových materiálov sp. zn. Rvp 683/05 a sp. zn. III. ÚS 167/05 ústavný súd zistil,   že sťažovateľ   v   dvoch   sťažnostiach   doručených   ústavnému   súdu   26. apríla 2005 namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 2   ústavy postupom   okresného   súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp. zn.   13 C 101/2003,   sp. zn. 13 C 165/2003, sp. zn. 13 C 79/2004, sp. zn. 13 Ro 308/2004 a sp. zn. 13 C 342/2004.

Ďalej ústavný súd zo spisového materiálu sp. zn. Rvp 1798/05 zistil, že 7. novembra 2005 bola ústavnému súdu doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa   čl. 6   ods. 1   a   čl. 17   dohovoru   v   konaní vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp. zn. 13 Ro 186/2003, 13 C 165/2003.

Ústavný súd napokon zo spisu sp. zn. III. ÚS 167/05 (Rvp 684/05) zistil, že sťažnosť sťažovateľa   doručená   ústavnému   súdu   26. apríla 2005,   ktorej   obsahom   bolo   namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp. zn.   13 C 165/2003,   bola   z dôvodu   prekážky   prv začatého   konania (litispendencia)   v tej   istej   veci   vedenej   na ústavnom   súde   pod sp. zn. Rvp 683/05 odmietnutá pre neprípustnosť. V uznesení sp. zn. III. ÚS 167/05 z 9. júna 2005 ústavný súd konštatoval, že v tej istej veci už koná, čo zakladá prekážku začatého konania [§ 24 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol pre neprípustnosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   jej   predmetnom je namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 2 ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   13 C 165/2003,   ako aj práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 Co 527/2005.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 165/2003

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Podľa § 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde konanie sa začína dňom doručenia návrhu ústavnému súdu.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali   dve   konania,   prípadne   viac   konaní,   v   tej   istej   veci.   Totožnosť   veci   je   daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. Rvp 683/05 prebieha na ústavnom súde konanie o sťažnosti sťažovateľa doručenej 26. apríla 2005, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   13 C 101/2003,   sp. zn.   13 C 165/2003,   sp. zn. 13 C 79/2004, sp. zn. 13 Ro 308/2004 a sp. zn. 13 C 342/2004 a pod sp. zn. Rvp 1798/05 prebieha konanie o sťažnosti sťažovateľa doručenej 7. novembra 2005, v ktorej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 17 dohovoru v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 165/2003 (pôvodne sp. zn. 13 Ro 186/2003).

Podľa zistenia ústavného súdu vo veciach pred ním vedených pod sp. zn. Rvp 683/05 a sp. zn. Rvp 1798/05 vystupujú identickí   účastníci   konania (sťažovateľ a okresný súd). Predmetom   konania   vedeného   pod   sp. zn.   Rvp 683/05   je   okrem   iného   aj   namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   13 C 165/2003,   pričom   vo   veci   vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 1798/05 sa sťažovateľ v návrhu rozhodnutia domáha vyslovenia porušenia rovnakých práv (čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy) a navyše ešte   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 47   ods. 3   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1 a čl. 17 dohovoru v tom istom konaní.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   už   začaté   konanie   v tejto   veci   (vedené   pod   sp. zn. Rvp 683/05 a sp. zn. Rvp 1798/05) zakladá neprípustnosť neskôr doručeného návrhu a bráni tomu, aby v tej istej veci prebiehalo na ústavnom súde iné konanie. Preto bolo potrebné sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietnuť   pre   neprípustnosť   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde).

Navyše   ústavný   súd   o   identickej   sťažnosti   sťažovateľa   vedenej   pod   sp. zn. III. ÚS 167/05 rozhodol obdobne, keď ju z rovnakých dôvodov odmietol pre neprípustnosť.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   čl. 46   ústavy   bez uvedenia   jeho príslušných   odsekov,   avšak ústavný   súd   vychádzajúc z obsahu sťažnosti dospel k záveru, že sťažovateľ namieta iba prvý odsek uvedeného článku ústavy. Čo sa týka základných práv zaručených ostatnými odsekmi tohto článku ústavy, ústavný súd uvádza, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi obsahom sťažnosti a eventuálnym porušením základných práv zaručených v druhom až štvrtom odseku označeného článku ústavy.

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 527/2005

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 Co 527/2005,   podľa   ktorého   každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Ústavný   súd   môže   okrem   dôvodov   uvedených   vyššie   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti podanej proti rozhodnutiu všeobecného súdu z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   o   zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   podľa   konštantnej   judikatúry   ide   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom všeobecného súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namieta, prípadne z dôvodov,   ktoré   spočívajú   v osobitostiach   konania   pred   všeobecným   súdom.   Za zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   považuje   ústavný   súd   takú   sťažnosť,   pri   ktorej   predbežnom prerokovaní   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody,   ktorej   opodstatnenosť   alebo neopodstatnenosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02, II. ÚS 135/05).

Sťažovateľ sa v odôvodnení sťažnosti týkajúcom sa porušenia práva na spravodlivý súdny   proces   obmedzil   iba   na   konštatovanie,   že   rozhodnutie   krajského   súdu č. k. 8 Co 527/2005-108   z   31. januára 2006,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   uznesenie okresného súdu o prerušení konania je „chybné“, poukazujúc na iné rozhodnutia ústavného súdu   s konštatovaním, že „ide o rovnaké   prerušenia   (ktoré mali   zaručovať   beztrestnosť sudcov pri nečinnosti) kvôli konaniu Ps 12/04 na OS BA II, ktoré inicioval práve OS ZA“, a ako uvádza sťažovateľ ďalej, „Ústavný súd dal povinnosť OS ZA v oboch veciach konať“.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné predovšetkým pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   I. ÚS 20/03,   IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05).

Všeobecné   súdy   poskytujú   ochranu   plynúcu   z citovaného   článku   ústavy   tak, že postupujú   v   konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (m. m. I. ÚS 99/03, I. ÚS 55/04).

Právo na spravodlivý súdny proces vyžaduje, aby postup a rozhodnutia všeobecných súdov boli preskúmateľné, aby ich rozhodnutia obsahovali dostatok relevantných dôvodov objasňujúcich výroky, a súčasne, aby také rozhodnutia neboli arbitrárne.

Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek   konaní   pred   všeobecným   súdom   úspešný   vrátane   opravných   konaní. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov   a rozhodovať podľa   nich.   Všeobecný   súd   je   však   povinný na všetky   tieto procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04).

Krajský   súd   v napadnutom   uznesení   riadne   odôvodnil,   na   základe   čoho   potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu o prerušení konania.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že:

„... odvolací   súd   dospel   k záveru,   že   prvostupňový   súd   postupoval   správne,   keď po zistení, že bolo začaté konanie o spôsobilosti navrhovateľa na právne úkony, konanie vo veci samej prerušil, a to až do právoplatného skončenia konania pod sp. zn. Ps 12/2004. Otázka   procesnej   spôsobilosti   účastníka   konania   je   jednou   z podmienok   konania   a jej neskúmanie by mohlo mať za následok aj nesprávne rozhodnutie prvostupňového súdu (...). Ďalším možným spôsobom ako mohol na vzniknutú situáciu reagovať prvostupňový súd bolo ustanoviť navrhovateľovi opatrovníka podľa § 29 ods. 2 O. s. p., avšak z hľadiska výkladových ustanovení postup podľa tohto odseku je aktuálny vtedy, ak ide o účastníka síce postihnutého   duševnou   poruchou,   ktorý   však   formálne   nebol   pozbavený   spôsobilosti na právne úkony, ani jeho spôsobilosť nebola obmedzená. Ust. § 29 ods. 2 ale nevylučuje, aby súd nemohol prijať aj iné opatrenia vo veci samej, napr. aj prerušiť konanie.“

Na   základe   uvedených   skutočností   krajský   súd   v súlade   s ustanovením   § 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, keďže dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol, nie je možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je postihnuté takými   nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o jeho   arbitrárnosti   alebo   o   zjavnej neodôvodnenosti   a v konečnom   dôsledku   o porušení   označeného   práva   sťažovateľa. Napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   netrpí   vnútornými   rozpormi   a pri   prijímaní skutkových   a právnych   záverov   nedošlo   k žiadnym   zjavným   omylom   alebo   k uvedeniu skutočností, ktoré by boli v zrejmom rozpore s podstatou súdnej ochrany.

Sťažovateľ v podstate ani nenamietal nedostatok odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 8 Co 527/2005-108 z 31. januára 2006, vytýkal mu iba to, že je „chybné“.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   stratilo   už   opodstatnenie   rozhodovať o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, resp. o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2006