znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 185/2014

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu Sergeja   Kohuta   prerokoval   prijatý   návrh Ing.   P.   T.,   zastúpeného advokátkou JUDr. Margitou Budzíkovou, Advokátska kancelária, Námestie sv. Egídia 95, Poprad, na   preskúmanie   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť   funkcií   sp.   zn.   VP/09/13-K   z   10.   septembra   2013,   rozhodnutia   Výboru Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   sp.   zn.   VP/62/13-K z 10. septembra 2013 a opravného rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Rozhodnutie Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 a opravné rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013   z r u š u j e.

2. Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   j e p o v i n n ý   zaplatiť   Ing.   P.   T.   prostredníctvom   Kancelárie   Národnej   rady   Slovenskej republiky   úhradu   trov   konania   v sume   275,96   €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur a deväťdesiatšesť   centov)   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne JUDr.   Margity   Budzíkovej, Advokátska   kancelária,   Námestie   sv.   Egídia   95,   Poprad, do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti návrhu Ing. P. T.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 17. októbra 2013   doručený   návrh Ing.   P.   T. (ďalej   len   „navrhovateľ“)   na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp.   zn.   VP/09/13-K   z   10.   septembra   2013,   rozhodnutia   výboru   sp.   zn.   VP/62/13-K z 10. septembra 2013 a opravného rozhodnutia výboru sp. zn. VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013 (spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“). Ústavný súd uznesením z 24. apríla 2014 prijal návrh na ďalšie konanie.

2.   Z návrhu   vyplýva,   že   navrhovateľovi   ako verejnému   funkcionárovi   vo   funkcii predsedu predstavenstva Poľnonákup TATRY, a. s., Kežmarok, bola rozhodnutím výboru sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013 uložená pokuta podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon“) z dôvodu porušenia čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, keďže navrhovateľ vykonával funkciu nezlučiteľnú s verejnou funkciou (funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.) po uplynutí 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie. Ďalej z návrhu vyplýva, že navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi vo funkcii predsedu predstavenstva Poľnonákup TATRY, a. s., Kežmarok, bola rozhodnutím výboru sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 uložená pokuta podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona z dôvodu porušenia čl. 5 ods. 2 ústavného   zákona,   keďže   navrhovateľ   vykonával   počas   výkonu   verejnej   funkcie   v roku 2012 funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o. (navrhovateľ bol do verejnej funkcie ustanovený 28. júna 2012 a funkcie konateľa v spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., sa vzdal 1. mája 2013).

3. Navrhovateľ doplnil svoj návrh podaním doručeným ústavnému súdu 22. októbra 2013. V doplnení navrhuje preskúmať aj opravné rozhodnutie výboru sp. zn. VP/62/13-K/E z 9.   októbra   2013,   ktorým   výbor   opravil   svoje   rozhodnutie   sp.   zn.   VP/62/13-K z 10. septembra   2013,   a to   tak,   že   vo   výroku   rozhodnutia   sp.   zn.   VP/62/13-K z 10. septembra 2013 opravil časť výroku týkajúcu sa výšky pokuty, čím opravil výšku pokuty na polovicu pôvodnej výšky.

4. Navrhovateľ považuje napadnuté rozhodnutia výboru za nezákonné z dôvodu ich duplicity.   Podľa   jeho   názoru   napadnuté   rozhodnutia   konštatujú,   že   navrhovateľ   svojím konaním   porušil   ustanovenie   čl.   5   ods.   2   ústavného   zákona   v tej   istej   veci.   Podľa navrhovateľa z hľadiska vecného i skutkového išlo o to isté porušenie ústavného zákona a ústavný   zákon   nerozlišuje   vecné   a časové   hľadisko   porušenia   čl.   5   ods.   2   ústavného zákona takým spôsobom, že je potrebné navrhovateľa sankcionovať jednotlivo za to, že po uplynutí 30 dní od ustanovenia do verejnej funkcie neskončil funkciu, ktorej výkon je v rozpore s čl. 5 ods. 1 ústavného zákona, a zvlášť za to, že funkciu nezlučiteľnú s čl. 5 ods. 1 ústavného zákona vykonával aj v období výkonu verejnej funkcie v roku 2012. Výbor podľa   navrhovateľa   postupoval   nad   rámec   ústavného   zákona   a v rozpore   s ním,   keďže napadnuté   rozhodnutia   výboru   ukladajú   sankciu   za   jedno   a to   isté   porušenie   ústavného zákona.   Navrhovateľ   taktiež   poukázal   na   znenie   čl.   9   ods.   6   až 8   ústavného   zákona a uviedol, že s odkazom aj na tieto ustanovenia ústavného zákona je toho názoru, že výbor nesprávne a v rozpore s ústavným zákonom vyhodnotil porušenie jeho povinnosti, ktoré mu z ústavného zákona vyplývajú.

5.   S poukazom   na   uvedené   navrhovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   napadnuté rozhodnutia výboru zrušil a vrátil mu vec na nové prerokovanie a rozhodnutie.

II.

6.   Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k návrhu   vyjadril   výbor   prostredníctvom   svojho predsedu, ktorý vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 3. júna 2014 uviedol: «S uvedeným   názorom [navrhovateľa] ako   účastník   konania   nesúhlasíme   a   tvrdíme,   že v predmetnej veci výbor rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne, a to z týchto dôvodov:

Navrhovateľ sa verejnej funkcie ujal 28. júna 2012, avšak oznámenie za rok 2011 nepodal podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona do 30 dní odo dňa ujatia sa verejnej funkcie, ale 15. apríla 2013. Nepopiera skutočnosť, že oznámenie podal oneskorene a rozhodnutie výboru   v   tomto   konaní   nenamieta.   Namieta   však   rozhodnutia   výboru,   ktorými   mu   boli uložené pokuty za porušenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona a tvrdí, že výbor rozhodol o tej istej veci duplicitne. Pri kontrole oznámenia, ktoré navrhovateľ podal za rok 2011 výbor zistil, že v uvedenom oznámení navrhovateľ uviedol, že vykonáva funkciu konateľa FVE Ipeľka, s.r.o. Košice. Navrhovateľ bol listom predsedu výboru upozornený, že vykonáva funkciu, ktorá je v rozpore s čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, a že takúto funkciu mal podľa čl. 5 ods. 7 ústavného zákona skončiť do 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie. Navrhovateľ sa k predmetnému listu nevyjadril a výbor začal konanie za možné porušenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona uznesením č. 145 z 23. mája 2013.

Navrhovateľ podal oznámenie k 31.3.2013 za rok 2012 v lehote, avšak pri kontrole oznámenia výbor opätovne zistil, že pokračuje vo funkcii konateľa FVE Ipeľka, s.r.o. Košice a na základe tejto skutočnosti výbor začal ďalšie konanie voči navrhovateľovi uznesením č. 202 z 25. júna 2013.

Navrhovateľ   sa   vyjadril   k   uzneseniam   o   začatí   oboch   konaní   súčasne,   v   ktorom uviedol, že pri menovaní do verejnej funkcie ho nik neupozornil, že musí spĺňať podmienky nezlučiteľnosti.   O   tejto   skutočnosti   sa   dozvedel   až   24.   marca   2013,   a   po   preštudovaní ústavného zákona požiadal o ukončenie funkcie konateľa, ktorým prestal byť 1. mája 2013. Taktiež uviedol, že si je vedomý toho, že neznalosť zákona neospravedlňuje, a že výbor zváži rýchlu reakciu na ukončenie konateľstva.

Na   základe   vyššie   uvedeného   máme   za   to,   že   výbor   postupoval   pri   rozhodovaní v obidvoch   konaniach   správne,   keďže   výbor   posudzoval   porušenie   ústavného   zákona v každom roku samostatne podľa obdobia, v ktorom podával verejný funkcionár predmetné oznámenie.   Neobstojí   tvrdenie,   že   ide   o   duplicitnú   sankciu.   Naopak,   ide   o   porušenie ústavného zákona dvakrát v dvoch hodnotených obdobiach, pričom každé takéto porušenie ústavného   zákona   musí   byť   sankcionované   osobitne,   a   to   i   z   toho   dôvodu,   že   verejný funkcionár   bol   výslovne   upozornený   na   porušenie   povinností   uvedených   v   čl.   5   ods.   2 ústavného   zákona   a   verejný   funkcionár   toto   upozornenie   nerešpektoval,   ale   opätovne deklaroval v oznámení k 31.3.2013, že vykonáva funkciu konateľa v rozpore s ústavným zákonom. Z tohto vyplýva, že navrhovateľ si ani neuvedomoval stupeň porušenia ústavného zákona, a nerešpektoval upozornenie výboru. Na tomto základe zostávame na stanovisku, že rozhodnutie   výboru   v   oboch   konaniach   bolo   vecne   a   formálno-právne   správne,   a   že k rozhodnutiu o uložení pokuty v oboch prípadoch došlo v súlade s ústavným zákonom. V prípade námietky, že výbor nesprávne a v rozpore s ústavným zákonom vyhodnotil porušenie povinnosti navrhovateľa, ktoré mu z ústavného zákona vyplývajú uvádzame, že pokiaľ   sa   navrhovateľ   domáha   uloženia   inej   sankcie   ako   je   finančná   sankcia,   je   to nesprávny   názor,   pretože   ide   o   dve   následné   sankcie,   ktoré   výbor   vydáva   postupne. Ustanovenie čl. 9 ods. 6 ústavného zákona sa týka porušenia povinnosti a rozhodnutia vo veci a čl. 9 ods. 7 ústavného zákona znie na povinnosť zanechať funkciu, zamestnanie alebo činnosť, ktorá je v rozpore s ústavným zákonom, a ktorá je súčasťou rozhodnutia. Keďže verejný funkcionár ukončil funkciu konateľa 1. mája 2013, nebol dôvod, aby výbor v rozhodnutí použil ustanovenie čl. 9 ods. 6 a 7 ústavného zákona, keďže verejný funkcionár v čase vydania rozhodnutia 10. septembra 2013, funkciu konateľa, ktorá bola v rozpore s čl. 5 ods. 2 ústavného zákona už nevykonával.

Na záver uvádzame, že opravné rozhodnutie 6. VP/62/13-K/E bolo vydané z dôvodu, že pri určení   sumy v   konaní   č.   VP/62/13-K výbor nesprávne určil   výšku pokuty,   čo   je v opravnom rozhodnutí podľa nášho názoru v odôvodnení dostatočne preukázané. Z hľadiska procesného poukazujeme, že navrhovateľ sa domáha postupu, ktorý nie je v súlade s § 73b ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky napadnuté   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií č. VP/09/13-K aVP/62/13-K z 10. septembra 2013 a č. VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013 potvrdil, a nepriznal navrhovateľovi prípadnú náhradu trov konania.“

7.   Navrhovateľ   na   výzvu   ústavného   súdu   doručenú   mu   9.   júna   2014   nezaslal ústavnému súdu repliku k vyjadreniu výboru.

III.

8. Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na preskúmanie   rozhodnutia   výboru   má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Podľa § 73b ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ak   senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov alebo s osobitným predpisom, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

IV.

9. Predmetom konania pred ústavným súdom je námietka navrhovateľa spočívajúca v tvrdení, že výbor porušil ustanovenia ústavného zákona, keďže napadnuté rozhodnutia výboru ukladajú sankciu za jedno a to isté porušenie ústavného zákona, čo ústavný zákon podľa   navrhovateľa   neumožňuje,   čím   výbor   teda   nesprávne   a v rozpore   s ústavným zákonom   vyhodnotil   porušenie   povinností   navrhovateľa,   ktoré   mu   z ústavného   zákona vyplývajú.

Všeobecne k princípom konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov

10.   Zmyslom   a   účelom   ústavného   zákona   je   zabezpečiť   právny   mechanizmus ochrany verejného záujmu pri výkone verejných funkcií spočívajúci v zamedzení vzniku rozporu   osobných   záujmov   verejných   funkcionárov   s   uvedeným   verejným   záujmom v súvislosti s výkonom svojej funkcie a predchádzať zneužívaniu verejnej funkcie, prípadne zneužívaniu postavenia s ňou spojeného na osobný prospech. Zmyslom konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je preveriť plnenie ústavného zákona.

11. Výbor má pri výkone pôsobnosti a právomoci vyplývajúcich mu z ústavného zákona postavenie verejnomocenského orgánu sui generis. Taktiež konanie vo veci ochrany verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   je   konaním   sui   generis   upraveným ústavným   zákonom   (konkrétne   čl.   9   a nasl.   ústavného   zákona),   v rámci   ktorého   výbor v konečnom dôsledku rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach verejných funkcionárov vyplývajúcich verejným funkcionárom predovšetkým z čl. 4 až čl. 8 ústavného zákona.

12.   V tomto   prípade   je bazálnou otázka,   aké princípy   upravujú a vzťahujú sa   na konanie   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   vedené výborom. Samozrejmosťou však bez ohľadu na ďalej popísané princípy zostáva povinnosť výboru   procesne   postupovať   a konať   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia rozporu záujmov iba v rozsahu a spôsobom, ako to upravuje ústavný zákon.

13. Primárne (avšak nie výlučné) musí byť zohľadnenie tých ustanovení ústavného zákona, ktoré upravujú samotné konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu   záujmov,   a to   s cieľom   abstrahovať   z takto   vymedzeného   normatívneho   textu ústavného zákona spoločný princíp upravujúci konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia   rozporu   záujmov,   s ohľadom   na   gramatický   a   teleologický   prístup k interpretácii normatívneho textu.

14. Podľa čl. 9 ods. 2 ústavného zákona orgán, ktorý uskutočňuje konanie podľa odseku 1, začne konanie z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným   zákonom   alebo   zákonom,   alebo   na   základe   riadne   odôvodneného   podnetu, z ktorého je zrejmé, kto ho podáva, ktorého verejného funkcionára sa týka, a čo sa namieta. Podľa   čl.   9   ods.   4   ústavného   zákona   orgán   podľa   odseku   1   umožní   verejnému funkcionárovi, proti ktorému sa vedie konanie, aby sa vyjadril k podnetu; ak je to potrebné vykoná ďalšie dokazovanie.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 7 ústavného zákona ak sa rozhodnutím podľa odseku 6 vysloví, že verejný   funkcionár   vykonáva   funkciu,   zamestnanie   alebo činnosť,   ktorá   je   nezlučiteľná s výkonom verejnej funkcie podľa Ústavy Slovenskej republiky, tohto ústavného zákona alebo zákonov, súčasťou rozhodnutia je aj povinnosť bezodkladne zanechať takú funkciu, zamestnanie alebo činnosť.

Podľa čl. 9 ods. 8 písm. a) ústavného zákona rozhodnutím podľa odseku 6 sa vysloví strata   mandátu   alebo   strata   verejnej   funkcie,   ak   sa   v   predchádzajúcom   konaní   proti verejnému funkcionárovi právoplatne rozhodlo, že nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje.

Podľa   čl.   9   ods.   10   písm.   d)   ústavného   zákona   pokuta   sa   ukladá   v   sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára, ak verejný funkcionár poruší povinnosti podľa čl. 5.

Podľa   čl.   9   ods.   12   ústavného   zákona   ak   sa   v konaní   nepreukázalo,   že   verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť(...)

15.   Z citovaných   ustanovení   ústavného   zákona   možno   spoľahlivo   vyvodiť,   že ústavodarca upravením a zdôraznením (v rámci konania vo veci ochrany verejného záujmu a   zamedzenia   rozporu   záujmov)   právnych   inštitútov   (najmä   procesnoprávnych),   napr. dokazovanie („ak je to potrebné vykoná ďalšie dokazovanie“), riadne zisťovanie stavu veci („ak   sa   v konaní   preukázalo“,   resp.   „ak   sa   v konaní   nepreukázalo“),   povinnosť podnecovateľa   riadne   odôvodniť   podnet   („na   základe   riadne   odôvodneného   podnetu“), zároveň   reflektoval princíp   uplatňovaný v „štandardných“   procesoch   [porov.   napr.   §   46 a § 47   ods.   3   zákona   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní   (správny   poriadok)   v znení neskorších predpisov; § 153 ods. 1 a § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“); § 119 ods. 1, § 168 ods. 1 a § 176 ods.   2   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov],   aby rozhodnutie   orgánov   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   výboru)   nadaných   právomocou rozhodovať v konaní (reglementovaným právom) o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb (v tomto prípade verejných funkcionárov) a právnických osôb boli založené na správnom a v dostatočnom rozsahu zistenom skutkovom stave veci.

16. Zároveň ústavodarca s nesplnením alebo porušením povinnosti alebo obmedzenia ustanovených   ústavným   zákonom   alebo   zákonom   spojil   obligatórny   právny   následok vo forme   sankcie   –   pokuty,   prípadne   straty   mandátu   alebo   verejnej   funkcie.   Je   však potrebné   doplniť,   že   ústavný   zákon   umožňuje   uložiť   finančnú   pokutu   iba   pri   prvom nesplnení alebo porušení povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom, o ktorom   rozhoduje   príslušný   (podľa   ústavného   zákona) orgán   verejnej moci (v navrhovateľovej veci výbor). V prípade opakovaného nesplnenia alebo porušenia povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom zo strany verejného   funkcionára, ak sa   v predchádzajúcom   konaní proti   verejnému funkcionárovi právoplatne rozhodlo, že nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, je príslušný (podľa ústavného zákona) orgán verejnej   moci   (napr.   výbor)   povinný   obligatórne   uložiť   sankciu   straty   mandátu   alebo verejnej   funkcie.   Finančná   pokuta   by   pri   opakovanom   konštatovaní   nesplnenia   alebo porušenia   povinnosti   alebo   obmedzenia   ustanoveného   týmto   ústavným   zákonom   alebo zákonom a obligatórnom uložení sankcie v podobe straty mandátu alebo verejnej funkcie neplnila svoj preventívny účel (pozri ďalej bod 24). Represívny účel plní sankcia v podobe straty   mandátu   alebo verejnej   funkcie.   Bližšie   však   ústavný zákon   neupravuje princípy ukladania sankcií a je potrebné v rámci ukladania sankcií zohľadniť aj ďalej popísané ďalšie princípy demokratického právneho štátu.

17.   Sekundárne   (avšak   nie   konečne)   je   potrebné   akcentovať   aj   ďalšie   princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie, v rámci ktorého orgán verejnej moci rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb.

18. Tieto nachádzame v Ústave Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu), v prerokúvanom prípade konkrétne v čl. 46 ods. 1 ústavy. V prípade konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pred výborom v zmysle ústavného zákona pôjde o princípy spojené s právom na inú právnu ochranu.

19. Ďalej je potrebné zohľadniť vzhľadom na obligatórne ukladanie sankcií (alebo iných   povinností)   v prípade   nesplnenia   alebo   porušenia   povinnosti   alebo   obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom (čl. 9 ods. 6 až 8 ústavného zákona) aj princípy vzťahujúce sa na správne (nemá sa na mysli pojem „správne“ stricto sensu, ale v širšom   poňatí,   zahŕňajúc   konania   sui   generis   majúce   povahu   „administratívnu“,   kam možno aj vzhľadom na závery už popísané v bode 15 zaradiť i konanie vo veci ochrany verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona)   trestanie. V tomto smere je dôležité odkázať na čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“).

20.   Podľa   čl.   4   ods.   1   protokolu   č.   7   nikoho   nemožno   stíhať   alebo   potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.

21. Je nutné upozorniť, že uvedený oficiálny preklad čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 (pozri Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený v Zbierke zákonov pod č. 209/1992   v slovenskom   jazyku)   nie   je presný,   resp.   je   chybný. Ak   sa   porovná   tento preklad s originálnym znením v anglickom jazyku a francúzskom jazyku, je nutné dospieť k záveru,   že   slovenský   preklad   používa   nepresný   pojem   „trestný   čin“.   Podstatná   je skutočnosť, že slovo „delikt“ (v anglickom znení „offence“ a vo francúzskom „infraction“) zamieňa slovenský preklad za slovné spojenie „trestný čin“ (v anglickom jazyku „criminal offence“ a vo francúzskom jazyku „infraction criminelle“). Za smerodajnú a určujúcu je však   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   považovať   pôvodnú   (originálnu)   verziu v anglickom a francúzskom znení a na to nadväzujúcu skutočnosť, že anglickému termínu „offence“ a francúzskemu termínu „infraction“ v slovenčine zodpovedajú termíny „trestný čin“, „priestupok“, ale aj „disciplinárny delikt“ alebo „iný správny delikt“ (rovnaké závery porovnaj napr. aj v rozhodnutiach Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 14 Kse 5/2012 z 19. novembra 2013 alebo sp. zn. 11 Kseo 1/2010 z 1. septembra 2010 a v nich citovanej prejudikatúre).

22. Avšak i pri tomto výklade čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 bude záver o tom, či ide v konkrétnom   prípade   o konanie,   resp.   delikt,   ktoré   spadajú   pod   ochranu   čl.   4   ods.   1 protokolu   č.   7   v konečnom   dôsledku   závislý   na   posúdení   tzv.   Engelovských   kritérií ustálených   primárne   pre   účely   interpretácie   pojmu   „trestné   obvinenie“   v   zmysle   čl.   6 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   [porov.   Zolotukhin   v.   Rusko, č. 14939/03,   rozsudok   Veľkej   komory   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“)   z 10.   2.   2009,   bod   53;   Khmel   v. Rusko,   č.   20383/04,   rozsudok   ESĽP z 12. 12. 2013,   bod   59].   Prvým   kritériom   je   kvalifikácia   skutku v   právnom   poriadku žalovaného zmluvného štátu   (defining the offence according to the legal system of the respondent State). Ide o formálne a relatívne kritérium, a pokiaľ skutok nie je v právnom poriadku zmluvného štátu kvalifikovaný ako trestný čin (čím by spadal tento skutok do pôsobnosti čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7), použijú sa pre zodpovedanie otázky aplikovateľnosti čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 na daný delikt ďalšie dve kritériá. Druhé kritérium je samotná povaha   deliktu   (the   very   nature   of   the   offence)   a tretím   kritériom   je stupeň   závažnosti sankcie, ktorú možno uložiť dotknutej osobe (the degree of severity of the penalty that the person   concerned   risks)   v konkrétnom   konaní (porov.   Engel   and   Others   v.   Holandsko, č. 5100/71,   5101/71,   5102/71,   5354/72,   5370/72,   rozsudok   pléna   ESĽP   z 8.   6.   1976, bod 82).

23.   Posudzujúc prvé   kritérium   v spojitosti   s   konaním vo   veci   ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona, ústavný súd uzatvára, že nesplnenie alebo porušenie povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom verejným funkcionárom nie je trestným činom, ale iným verejnoprávnym (správnym, resp. sui generis) deliktom.

24.   V rámci   druhého   kritéria   sa   predovšetkým   posudzuje,   či   delikt,   o ktorý   ide, vyplýva z porušenia právnej normy adresovanej neurčitému všeobecnému okruhu adresátov alebo   iba   určitej   špecifickej   skupine   osôb,   prípadne   či   delikt   vyplývajúci   primárne z porušenia právnej normy adresovanej špecifickej skupine osôb nie je postihnuteľný aj podľa   právnej   normy   adresovanej   neurčitému   všeobecnému   okruhu   adresátov   (porov. Albert   v. Rumunsko,   č.   31911/03,   rozsudok   ESĽP   zo 16.   2.   2010,   bod   32;   Ezeh   and Connors v Veľká Británia, č. 39655/98, 40086/98, rozsudok ESĽP z 9. 10. 2003, body 103 – 104). Zároveň je nevyhnutné posúdiť účel sankcie, t. j. či sankcia, ktorá sa ukladá za spáchaný delikt, má povahu reparačnú alebo preventívno-represívnu (porov. Nykänen v. Fínsko,   č. 11828/11,   rozsudok   ESĽP   z 20.   5.   2014,   body   40   –   41;   Jussila   v Fínsko,   č. 73053/01,   rozsudok   Veľkej   komory   ESĽP   z 23.   11.   2006,   body   32   –   38).   Z pohľadu judikatúry ESĽP sa delikt považuje za subsumovateľný pod normatívny text čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 vtedy, ak právna norma, o porušenie ktorej ide v prípade tohto deliktu, sa aplikuje   na   neurčitý   všeobecný   počet   adresátov,   a uložená   sankcia   je   aspoň   čiastočne preventívno-represívneho charakteru. V prípade deliktu, kde dochádza k porušeniu právnej normy adresovanej určitej špecifickej skupine osôb so zvláštnym postavením, avšak uložená sankcia   je   preventívno-represívneho   charakteru,   prihliada   sa   pre   zodpovedanie   otázky o aplikovateľnosti   čl. 4 ods. 1 protokolu č.   7 na tretie kritérium, a to stupeň závažnosti sankcie, ktorú možno dotknutej osobe uložiť (porov. už uvedený rozsudok ESĽP vo veci Albert v. Rumunsko, body 32 – 34, kde ESĽP uznal aplikovateľnosť čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 v prípade sankcie uloženej na základe právnej normy adresovanej špecifickej skupine osôb,   avšak   uložená   sankcia   bola   preventívno-represívneho   charakteru   a ESĽP   ustálil v rámci tretieho kritéria závažný dopad uloženej sankcie na dotknutú osobu). Aplikujúc uvedené na konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, podľa ústavného zákona možno konštatovať, že ústavný zákon ukladá povinnosti alebo obmedzenia adresované špecifickému okruhu osôb – verejným funkcionárom – a sankcie, ktoré možno v zmysle ústavného zákona uložiť (čl. 9 ods. 6 a 8 a čl. 9 ods. 10 ústavného zákona)   plnia   podľa   názoru   ústavného   súdu   preventívno-represívny   účel,   a to   odradiť verejného   funkcionára   od   neplnenia   alebo   porušovania   povinnosti   alebo   obmedzenia ustanoveného   ústavným   zákonom   alebo   zákonom   (preventívne   pôsobiť)   a zároveň sankcionovať,   resp.   potrestať   (represívne   pôsobiť)   verejného   funkcionára   za   dokonané nesplnenie alebo porušenie povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom. V tomto smere je však pre konečnú odpoveď na otázku, či je v prípade verejnoprávneho   deliktu,   sankcie,   resp.   konania   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona aplikovateľný čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, potrebné zohľadniť tretie kritérium Engelovských kritérií.

25.   Tretím   kritériom   je stupeň   závažnosti   sankcie,   ktorú   možno   uložiť   dotknutej osobe. V konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného   zákona   sa   verejnému   funkcionárovi   ukladá   za   nesplnenie   alebo   porušenie povinnosti   alebo   obmedzenia   ustanoveného   ústavným   zákonom   alebo   zákonom   sankcia vo forme peňažnej pokuty alebo vo forme straty mandátu či verejnej funkcie. Závažnosť konkrétnej sankcie je však potrebné skúmať jednotlivo v rámci každého konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona, keďže v zmysle čl. 9 ods. 10 ústavného zákona sa výška finančnej pokuty líši v závislosti   od konkrétneho verejnoprávneho deliktu (porušenia konkrétneho článku ústavného zákona). Inak   to   nie   je   ani   v prípade   navrhovateľa,   a preto   sa   ústavný   súd   musí   vzhľadom   na námietky navrhovateľa a skutkový stav vysporiadať v nasledujúcich častiach tohto nálezu s otázkou splnenia tretieho kritéria pre ustálenie odpovede týkajúcej sa aplikovateľnosti čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 na navrhovateľovu vec.

26. V závere k tejto časti ústavný rekapituluje už popísané princípy vzťahujúce sa na konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona a konštatuje, že

(i) výbor je povinný procesne postupovať a konať vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov iba v rozsahu a spôsobom, ako to upravuje ústavný zákon,(ii) na konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov sa vzťahuje jeden zo základných princípov ústavne aprobovaného postupu konajúceho orgánu verejnej moci a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou konajúceho orgánu verejnej moci,   a teda   princíp,   podľa   ktorého   je   povinnosťou   orgánov   verejnej   moci   nadaných právomocou rozhodovať v konaní upravenom všeobecne záväznými právnymi predpismi o právach,   právom   chránených   záujmoch   a povinnostiach   fyzických   osôb   a právnických osôb   (t.   j.   aj   výboru)   zistiť   správne   a   v   dostatočnom   rozsahu   skutkový   stav   v   nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým je spojená povinnosť riadne   odôvodniť   svoje   rozhodnutie   [a   teda   zároveň   konkretizovať   v   odôvodnení rozhodnutia dôkazy, ktoré vykonal, zdroj toho-ktorého dôkazu, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnal s ťažiskovými návrhmi a námietkami účastníkov; detailnosť   a obsažnosť   odôvodnenia   rozhodnutia   môže   byť   v špecifických   prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenie všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi konania a pod. (porov. § 47 ods. 1 druhej vety správneho poriadku; § 157 ods. 3 a 4 OSP)], obe vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy, v prerokúvanom prípade sú spojené s právom na inú právnu ochranu [nota bene ústavný   súd   uvádza,   že   spornou   z hľadiska   práv   zaručených   čl.   46   ods.   1   ústavy   je i výnimka z týchto základných znakov ústavne aprobovaného postupu konajúceho orgánu verejnej moci (t. j. z povinnosti orgánov verejnej moci zistiť správne a v dostatočnom rozsahu   skutkový   stav   v   nimi   rozhodovanej   veci   a povinnosti   riadne   odôvodniť   svoje rozhodnutie) výslovne upravená zákonom v prípadoch, kde, preferujúc ochranu verejného záujmu   (napr.   bezpečnosti   štátu   a pod.),   je   dodržiavanie   uvedených   procesných   záruk účastníka konania, resp. dotknutého subjektu (v zmysle riadneho odôvodnenia rozhodnutia alebo správneho a dostatočného zistenia skutkového stavu) bez ohľadu na negatívny vplyv rozhodnutia   na   právnu   pozíciu   účastníkov   konania   týmto   zákonom   úplne   negované   – typicky porov. § 120 ods. 2 písm. a) až i) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a s ním súvisiace konanie   o súlade   právnych   predpisov   pred   ústavným   súdom   vedené   na   základe   návrhu verejnej ochrankyne práv pod sp. zn. Rvp 8392/2014; návrh verejnej ochrankyne práv na začatie konania o súlade právnych predpisov dostupný na webovom sídle ústavného súdu http://portal.concourt.sk/ v časti   Rozhodovacia   činnosť/Povinne   zverejňované   návrhy a sťažnosti],

(iii) v prípade záveru o aplikovateľnosti čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 na konkrétne konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je výbor povinný pri rozhodovaní o tom istom verejnom funkcionárovi primárne rešpektovať princíp ne bis in idem,   ktorý   znamená   „nie   dvakrát   v tej   istej   veci“   a v procesnom   práve   sa   prejavuje vo forme procesných prekážok – prekážky začatého konania v tej istej veci (litispendencia) a prekážky veci právoplatne rozsúdenej (res iuducata). V rovine správneho trestania tento princíp znamená, že nikto nesmie byť potrestaný za ten istý skutok dvakrát.

Závery ústavného súdu vo veci samej

27. Výbor rozhodnutím sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013 konštatoval, že navrhovateľ ako predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a. s., Kežmarok, tým, že vykonával funkciu nezlučiteľnú s verejnou funkciou po uplynutí 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie, porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona (verejnej funkcie sa navrhovateľ ujal 28. júna 2012, funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., Košice, vykonával aj po uplynutí 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie, funkciu konateľa uvedenej spoločnosti ukončil 1. mája 2013), za čo navrhovateľovi uložil v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona pokutu v sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu   navrhovateľa,   a   to   vo   výške   4   716   €.   Svoje   rozhodnutie   výbor   odôvodnil   takto: „Pri kontrole oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejného funkcionára, ktoré menovaný verejný funkcionár podal pri ujatí sa verejnej funkcie (za rok 2011) sekretariát Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zistil, že Ing. P. T., predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok vykonával funkciu   konateľa   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   ktorá   je   nezlučiteľná   s verejnou funkciou....

Listom predsedu výboru zo dňa 17. apríla 2013 bol menovaný verejný funkcionár na túto skutočnosť upozornený ešte pred začatím konania. Verejný funkcionár listom zo dňa 23. apríla   2013   uviedol,   že   do   funkcie   člena   predstavenstva   Poľnonákupu   TATRY,   a.s. Kežmarok bol ustanovený 28.6.2012. Pri nástupe do tejto funkcie ho nik neupozornil, že musí spĺňať podmienky pre nezlučiteľnosť funkcií. O tejto skutočnosti sa dozvedel 24. marca 2013. Pri vypĺňaní majetkového priznania zistil, že nemôže vykonávať funkciu konateľa. Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   sa   s predmetnou skutočnosťou oboznámil až 23. mája 2013 pri rokovaní o Prehľade Výboru Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   o   došlých   oznámeniach funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov za február - máj 2013 a k 31.3.2013 za rok 2012, keďže dovtedy nemal vedomosť o tom, že verejný funkcionár bol do verejnej funkcie menovaný.

Verejný funkcionár nepodal oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Následne podaním oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov k 31.3.2013 za rok 2012 zo strany verejného funkcionára Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zistil, že došlo k porušeniu ústavného zákona a uznesením č. 145 z 23. mája 2013 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 tohto ústavného zákona požiadal menovaného verejného funkcionára o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany verejného záujmu.

Dotknutý verejný funkcionár sa k uzneseniu o začatí konania vyjadril listom zo dňa 26. júna 2013, v ktorom uviedol, že v liste zo dňa 23. apríla 2013 vysvetlil, že ho nik neupozornil pri nástupe do funkcie predsedu predstavenstva, že musí spĺňať podmienky nezlučiteľnosti   funkcií   a   nikdy   predtým   v   štátnej   správe   nepôsobil.   Okamžite   po preštudovaní ústavného zákona požiadal o ukončenia funkcie konateľa a dňa 1. mája 2013 prestal byť konateľom v spoločnosti FVE Ipeľka, s.r.o. Košice....

Výbor   dospel   po   vykonanom   dokazovaní   k   záveru,   že   vyjadrenie   verejného funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti   prihliadať,   keďže   ústavný   zákon   neumožňuje   zbaviť   zodpovednosti   za   jeho porušenie z takýchto dôvodov. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému Ing. P. T., predsedovi predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok, ukladá pokuta za porušenie povinnosti čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vo výške šesť násobku mesačného platu   verejného   funkcionára   podľa   čl.   9   ods.   10   písm.   d)   ústavného   zákona.   Uvedené rozhodnutie bolo dňa 10. septembra 2013 schválené uznesením č. 257.“

28. Výbor rozhodnutím sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 konštatoval, že navrhovateľ ako predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a. s., Kežmarok, tým, že v roku 2012 vykonával funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., Košice, porušil ustanovenie   čl.   5   ods.   2   ústavného   zákona   (navrhovateľ   vykonáva   verejnú   funkciu   od 28. júna 2012, funkciu konateľa uvedenej spoločnosti ukončil 1. mája 2013), za čo mu uložil pokutu v sume 10 200 €. Svoje rozhodnutie výbor odôvodnil takto: „Pri kontrole oznámenia funkcií,   zamestnaní,   činností a majetkových pomerov verejného funkcionára, ktoré menovaný verejný funkcionár podal za rok 2012 k 31.3.2013,   sekretariát Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zistil, že Ing. P. T., predseda predstavenstva   Poľnonákupu   TATRY,   a.s.   Kežmarok   vykonával   v   roku   2012   funkciu konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá je nezlučiteľná s verejnou funkciou.... Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   sa   s predmetnou   skutočnosťou   oboznámil   25.   júna   2013   pri   rokovaní   Správy   o   došlých oznámeniach funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov k 31.3.2013 za rok 2012 a uznesením č. 202 z 25. júna 2013 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona požiadal menovaného verejného funkcionára o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany verejného záujmu.

Dotknutý verejný funkcionár sa k uzneseniu o začatí konania vyjadril listom zo dňa 26. júna 2013 v ktorom uviedol, že ho nik neupozornil pri nástupe do funkcie predsedu predstavenstva, že musí spĺňať podmienky nezlučiteľnosti funkcií, a nikdy predtým v štátnej správe   nepôsobil.   Okamžite   po   preštudovaní   ústavného   zákona   požiadal   o   ukončenia funkcie konateľa, a dňa 1. mája 2013 prestal byť konateľom v spoločnosti FVE Ipeľka, s.r.o. Košice....

Výbor   dospel   po   vykonanom   dokazovaní   k   záveru,   že   vyjadrenie   verejného funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti   prihliadať,   keďže   ústavný   zákon   neumožňuje   zbaviť   zodpovednosti   za   jeho porušenie z takýchto dôvodov. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému Ing. P. T., predsedovi predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok, ukladá pokuta za porušenie povinnosti čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vo výške šesťnásobku mesačného platu   verejného   funkcionára   podľa   čl.   9   ods.   10   písm.   d)   ústavného   zákona.   Uvedené rozhodnutie bolo dňa 10. septembra 2013 schválené uznesením č. 263.“

29. Výbor opravným rozhodnutím sp. zn. VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013 opravil rozhodnutie sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 tak, že vo výroku rozhodnutia sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 opravil časť „a to vo výške 10 200 EUR“ na „a to vo výške 5 100 EUR“ z dôvodu zrejmej nesprávnosti v uvedení číselnej hodnoty predmetnej pokuty.

30.   Námietka   navrhovateľa   spočíva   v tvrdení,   že   výbor   porušil   ustanovenia ústavného zákona, keďže napadnuté rozhodnutia výboru ukladajú sankciu za jedno a to isté porušenie ústavného zákona, čo ústavný zákon podľa navrhovateľa neumožňuje.

31.   Podľa   vyjadrenia   výboru   k námietke   navrhovateľa   je výbor   toho   názoru,   že postupoval pri rozhodovaní v obidvoch konaniach správne, keďže posudzoval porušenie ústavného zákona v každom roku samostatne podľa obdobia, v ktorom podával navrhovateľ predmetné   oznámenie.   Podľa   vyjadrenia   výboru   neobstojí   tvrdenie,   že   ide   o   duplicitnú sankciu, ale ide o porušenie ústavného zákona dvakrát v dvoch hodnotených obdobiach, pričom každé takéto porušenie ústavného zákona musí byť sankcionované osobitne, a to i z toho   dôvodu,   že   navrhovateľ   bol   výslovne   upozornený   na   porušenie   povinností uvedených   v   čl.   5   ods.   2   ústavného   zákona   a   verejný   funkcionár   toto   upozornenie nerešpektoval, ale opätovne deklaroval v oznámení k 31. marcu 2013, že vykonáva funkciu konateľa v rozpore s ústavným zákonom.

(i) K otázke, či došlo k porušeniu ústavného zákona navrhovateľom

32.   Vychádzajúc   z napadnutých   rozhodnutí   výboru   a vyjadrenia   navrhovateľa ústavný súd konštatuje, že v predmetnej veci nebolo sporné, čo sám navrhovateľ aj priznal, teda že z jeho strany došlo k porušeniu ústavného zákona v tom smere, že počas výkonu verejnej funkcie vykonával súbežne po uplynutí 30 dní od začatia výkonu verejnej funkcie i funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., t. j. funkciu nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie, čím porušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona.

33. Ďalej je potrebné odpovedať na otázku, či sa svojím konaním (výkon funkcie konateľa spoločnosti   FVE   Ipeľka,   s.   r.   o.)   nezlučiteľným   s dikciou   ústavného   zákona dopustil jedného alebo viacerých verejnoprávnych deliktov, resp. opakovane toho istého verejnoprávneho deliktu vo viacerých samostatne posudzovaných obdobiach alebo jedného verejnoprávneho   deliktu   v   rámci   celého   preverovaného   obdobia   od   začiatku   výkonu verejnej funkcie (28. júna 2012) do skončenia výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej   funkcie   (t.   j.   do   1.   mája   2013,   keď   sa   navrhovateľ   vzdal   funkcie   konateľa v spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.).

34. Účelom celého čl. 5 ústavného zákona je akcentovanie verejného záujmu na riadnom výkone verejnej funkcie, a to prostredníctvom úpravy obmedzenia spočívajúceho v zákaze výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom funkcie verejného funkcionára. Ústavný zákon   upravuje   zákaz   výkonu   funkcie   nezlučiteľnej   s výkonom   funkcie   verejného funkcionára (čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona). Na tento účel je logickou povinnosťou verejného funkcionára v prípade výkonu takejto funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie   skončiť   výkon   funkcie   nezlučiteľnej   s výkonom   verejnej   funkcie.   Ústavodarca upravil   v čl.   5   ods.   7   ústavného   zákona   dobrodenie   v prospech   verejného   funkcionára v podobe   poskytnutia   30-dňovej   lehoty   na   skončenie   výkonu   funkcie   nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie. V prípade, že aj po uplynutí tejto 30-dňovej lehoty (počas ktorej nie je verejný funkcionár postihnuteľný za súbežný výkon verejnej funkcie i funkcie nezlučiteľnej   s výkonom   verejnej   funkcie)   verejný   funkcionár   vykonáva   funkciu nezlučiteľnú   s výkonom   verejnej   funkcie   (hoci   aj 1   deň   po   uplynutí   30-dňovej   lehoty), dopúšťa   sa   porušenia   obmedzenia   ustanoveného   ústavným   zákonom   v podobe   zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie v zmysle čl. 5 ods. 1 a (alebo) 2 ústavného zákona. Nemožno však čl. 5 ods. 7 ústavného zákona vykladať tak, že by tento upravoval   samostatne   sankcionovateľnú   povinnosť   v podobe   skočenia   výkonu   funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie. Táto povinnosť (vzdanie sa funkcie nezlučiteľnej s výkonom   verejnej funkcie   v lehote 30   dní   od ustanovenia   do   verejnej   funkcie)   je len logickým   a explicitne   vyjadreným   právne   relevantným   úkonom,   ktorého   uskutočnenie zabezpečuje neporušenie obmedzenia ustanoveného v čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona zo strany verejného funkcionára, a teda naplnenie účelu čl. 5 ústavného zákona v podobe ochrany verejného záujmu na riadnom výkone verejnej funkcie. Nie je preto možné od seba na   účely   správneho   trestania   oddeliť   obmedzenie   v podobe   zákazu   výkonu   funkcie nezlučiteľnej   s výkonom   verejnej   funkcie   v zmysle   čl.   5   ods.   1   a   2   ústavného   zákona a povinnosť skončiť výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie podľa čl. 5 ods. 7 ústavného zákona. Obe ustanovenia sledujú ten istý účel a cieľ a nerešpektovaním príkazov v zmysle oboch článkov dochádza k porušeniu len jedného obmedzenia – zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie podľa čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona.

35.   Zároveň   je potrebné z hľadiska   teórie   správneho trestania   doplniť,   že   pokiaľ verejný funkcionár neskončil po uplynutí 30 dní od ustanovenia do verejnej funkcie výkon funkcie   nezlučiteľnej   s výkonom   verejnej   funkcie,   k dokonaniu   verejnoprávneho   deliktu porušenia   zákazu   výkonu   funkcie   nezlučiteľnej   s výkonom   verejnej   funkcie   dochádza prvým dňom nasledujúcim po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie. Každý ďalší deň je udržiavaním protiprávneho stavu vyvolaného dokonaním tohto verejnoprávneho deliktu, a tento protiprávny stav je ukončený až skončením výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie. Na účely správneho trestania sa však toto celé obdobie od dokonania verejnoprávneho   deliktu   (porušenia   zákazu   výkonu   funkcie   nezlučiteľnej   s výkonom verejnej funkcie) až po ukončenie protiprávneho stavu považuje za jedno konanie (skutok) a jeden verejnoprávny delikt, a to bez ohľadu na to, koľko dní, týždňov, mesiacov alebo rokov sa protiprávny stav udržuje, keďže ide o trváci verejnoprávny delikt. V prípade, že počas   udržiavania   protiprávneho   stavu   (spočívajúceho   v kontinuálnom   výkone   funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie počas výkonu funkcie verejného funkcionára bez ohľadu   na   dĺžku   obdobia,   v rámci   ktorého   dochádza   k udržiavaniu   tohto   protiprávneho stavu) dôjde k právoplatnému rozhodnutiu príslušného (podľa ústavného zákona) orgánu verejnej moci o porušení zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie podľa čl. 5 ods. 1 a (alebo) 2 ústavného zákona, a verejný funkcionár aj po právoplatnosti tohto   rozhodnutia   naďalej   vykonáva   funkciu   nezlučiteľnú   s výkonom   verejnej   funkcie (alebo nesplní či poruší iné obmedzenie alebo povinnosť v zmysle ústavného zákona alebo zákona), dopúšťa sa recidívy, a teda opätovného protiprávneho konania, resp. opätovného spáchania verejnoprávneho deliktu [spočívajúceho teda buď v opomenutí skončiť výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, za ktorú bol právoplatným rozhodnutím príslušného   (podľa   ústavného   zákona)   orgánu   verejnej   moci   potrestaný,   čím   udržiava naďalej   protiprávny   stav,   alebo   začatím   výkonu   inej   funkcie   nezlučiteľnej   s výkonom verejnej funkcie (individuálna recidíva), prípadne nesplnení alebo porušení inej povinnosti alebo   obmedzenia   podľa   ústavného   zákona   alebo   zákona   (všeobecná   recidíva)],   t.   j. porušenia zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie v zmysle čl. 5 ods. 1 a (alebo) 2 ústavného zákona.

36. Ak teda navrhovateľ neskončil po uplynutí 30 dní od ustanovenia do verejnej funkcie výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, dopustil sa prvým dňom nasledujúcim   po   30.   dni   od   ustanovenia   do   verejnej   funkcie   porušenia   obmedzenia spočívajúceho v zákaze výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona. Autoritatívne rozhodnutie o porušení zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej   s výkonom   verejnej   funkcie   a   o   uložení   sankcie   výbor   rozhodol   až 10. septembra   2013   napadnutými   rozhodnutiami,   t.   j.   po   vyše   4   mesiacoch   od navrhovateľovho   skončenia   výkonu   funkcie   nezlučiteľnej   s výkonom   verejnej   funkcie. V období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, keď navrhovateľ skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie,   sa   dopúšťal   trváceho   verejnoprávneho   deliktu,   ktorý   bol   dokonaný   vyvolaním protiprávneho   stavu   prvým   dňom   nasledujúcim   po   30.   dni   od   ustanovenia   do   verejnej funkcie, tento protiprávny stav bol až do 1. mája 2013 udržiavaný a k jeho ukončeniu došlo až odstránením protiprávneho stavu 1. mája 2013 skončením výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie. Keďže v období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, keď navrhovateľ skončil výkon funkcie nezlučiteľnej   s výkonom   verejnej   funkcie,   nedošlo   k právoplatnému   rozhodnutiu   výboru o porušení povinnosti podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona (k tomu došlo až 10. septembra 2013), navrhovateľ sa tak dopustil jedného trváceho verejnoprávneho deliktu v období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, keď skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, za ktorý mu bolo možné   výborom   uložiť   jednu   sankciu   v podobe   finančnej   pokuty.   Na   základe   týchto záverov   tak   neobstojí   argument   výboru,   že   v prípade   navrhovateľa „ide   o porušenie ústavného zákona dvakrát v dvoch hodnotených obdobiach, pričom každé takéto porušenie ústavného zákona musí byť sankcionované osobitne“.

(ii) K rozhodnutiu výboru sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013

37. Po zohľadnení popísaných konklúzií týkajúcich sa porušenia ústavného zákona zo strany navrhovateľa v spojitosti s výrokom a odôvodnením rozhodnutia výboru sp. zn. VP/09/13-K   z   10.   septembra   2013   ústavný   súd   konštatuje,   že   výbor   rozhodol   v súlade s ústavným   zákonom   a rozhodnutie   sp.   zn.   VP/09/13-K   z   10.   septembra   2013   možno považovať za ústavne udržateľné.

38. Výbor dospel k správnemu záveru, že navrhovateľ tým, že vykonával funkciu nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie (t. j. vykonával funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka,   s.   r.   o.) po   uplynutí   30   dní   odo   dňa   ustanovenia   do   verejnej   funkcie,   porušil ustanovenie   čl.   5   ods.   2   ústavného   zákona,   a správne   uložil   navrhovateľovi   sankciu v podobe   finančnej   pokuty   podľa   čl.   9   ods.   10   písm.   d)   ústavného   zákona.   Enunciát rozhodnutia výboru sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013 ústavný súd tak hodnotí ako bezchybný.

39. Čo sa týka zisťovania skutkového stavu veci a odôvodnenia rozhodnutia výboru sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013, ústavný súd konštatuje, že výbor zhrnul dôkazy, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal [prehľad Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre   nezlučiteľnosť   funkcií   o   došlých   oznámeniach   funkcií,   zamestnaní,   činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov, oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov (ďalej len „oznámenie“) k 31. marcu 2013 za   rok 2012   podaný   navrhovateľom,   dve vyjadrenia   navrhovateľa],   a vysporiadal   sa so všetkými skutočnosťami podstatným pre správne a úplné zistenie skutkového stavu veci. Navrhovateľ   v konaní   pred   výborom   uznal   porušenie   ústavného   zákona,   toto   porušenie (výkon   funkcie   nezlučiteľnej   s výkonom   funkcie   verejného   funkcionára)   vyplýva i z navrhovateľom   predloženého   oznámenia,   ktoré   má   ústavný   súd   rovnako   ako   výbor k dispozícii, navrhovateľ nepredkladal dôkazy na ich vykonanie ani nevznášal námietky, ktoré   by   potenciálne preukazovali   jeho   nevinu.   Aj   z tohto   pohľadu   možno   rozhodnutie výboru sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013 hodnotiť ako ústavne konformné. Ústavný súd tak nenachádza ústavne relevantný dôvod na zrušenie rozhodnutia sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013, ako to navrhol navrhovateľ.

(iii)   K rozhodnutiu   výboru   sp.   zn.   VP/62/13-K   z 10. septembra   2013   a   opravnému rozhodnutiu výboru sp. zn. VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013

40. Ako už ústavný súd v bodoch 34 až 36 uviedol, navrhovateľ sa dopustil jedného trváceho verejnoprávneho deliktu v období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia   do   verejnej   funkcie   až   do   1.   mája   2013,   keď   skončil   výkon   funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie (t. j. výkon funkcie konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.), za ktorý mu bolo možné výborom uložiť jednu sankciu v podobe finančnej pokuty.   Táto   sankcia   mu   aj   bola   uložená   rozhodnutím   výboru   sp.   zn.   VP/09/13-K z 10. septembra 2013. Ďalšiu sankciu, a to v podobe straty verejnej funkcie by bolo možné navrhovateľovi uložiť v prípade, že by po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia sp. zn. VP/09/13-K   z   10.   septembra   2013   opätovne   (alebo   kontinuálne)   vykonával   funkciu (totožnú, za ktorú mu bola právoplatným rozhodnutím výboru uložená finančná pokuta, alebo inú funkciu) nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie.

41. Z rozhodnutia výboru sp.   zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 a opravného rozhodnutia   sp.   zn.   VP/62/13-K/E   z 9.   októbra   2013   vyplýva,   že   výbor   konštatoval vo výroku týchto rozhodnutí identické porušenie ústavného zákona (výkon funkcie konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.) v identickom, už raz preskúmavanom období (od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, keď navrhovateľ   skončil   výkon   funkcie   nezlučiteľnej   s výkonom   verejnej   funkcie).   Zároveň výbor navrhovateľovi uložil opätovne finančnú pokutu.

42. Ústavný súd sa musí na tomto mieste vysporiadať s otázkou, či nešlo zo strany výboru   o porušenie   zákazu   dvojitého   potrestania   v tej   istej   veci   v zmysle   čl.   4   ods.   1 protokolu č. 7.

43.   Na   úvod   je   potrebné   ustáliť,   či   konanie vo   veci   ochrany   verejného   záujmu a zamedzenia rozporu záujmov v navrhovateľovej veci a s ním spojené rozhodnutie výboru sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 a opravné rozhodnutie výboru sp. zn. VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013 spĺňa popísané Engelovské kritériá pre účely aplikácie čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7. Ako už ústavný súd v bodoch 23 a 24 uviedol, konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov nespĺňa prvé z Engelovských kritérií, čím následne,   posudzujúc   ďalšie   kritériá,   dospel   ústavný   súd   k záveru   o splnení   atribútov druhého kritéria (všeobecne v rámci každého konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona)   a potreby   skúmania   splnenia tretieho   kritéria   v každej   veci   individuálne.   Ústavný   sú   vzhľadom   na   skutočnosť,   že navrhovateľovi   bola   rozhodnutím výboru   sp.   zn.   VP/62/13-K   z 10. septembra   2013 v spojitosti   s   opravným   rozhodnutím   sp.   zn.   VP/62/13-K/E   z 9.   októbra   2013   uložená finančná   pokuta   vo   výške   5   100   €   (ako   šesťnásobok   mesačného   platu   navrhovateľa), hodnotí   túto   pokutu   ako   svojou   závažnosťou   napĺňajúcu   obsah   tretieho   kritéria,   a teda konštatuje aplikovateľnosť čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 v rámci konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov v navrhovateľovej veci a s ním spojeného rozhodnutia výboru   sp.   zn.   VP/62/13-K   z 10. septembra   2013   a   opravného   rozhodnutia výboru sp. zn. VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013.

44.   Či   došlo   zo   strany   výboru   konaním vo   veci   ochrany   verejného   záujmu a zamedzenia   rozporu   záujmov   v navrhovateľovej   veci   a s ním   spojeným   rozhodnutím výboru sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 a opravným rozhodnutím výboru sp. zn. VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013 k porušeniu princípu ne bis in idem vyjadreného v čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, je potrebné posúdiť podľa naplnenia troch zásad potrebných pre konštatovanie porušenia princípu ne bis in idem, a to: totožnosť skutku, totožnosť páchateľa a totožnosť chráneného záujmu (k tomuto klasickému inštrumentáriu skúmania porušenia princípu   ne   bis   in   idem   v rámci   správneho   trestania   či   trestného   konania   porov.   napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Aalborg Portland and Others v. Komisia zo 7. 1. 2004, C-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, bod 338 a nasl.; už uvedený rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Zolotukhin v. Rusko, bod   82   a 84;   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Tdo   26/2012 z 30. mája 2012).

45. K totožnosti skutku možno opätovne odkázať na body 34 až 36 tohto nálezu a konštatovať, že výbor rozhodnutím sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 a opravným rozhodnutím   sp.   zn.   VP/62/13-K/E   z 9.   októbra   2013   rozhodol   o porušení   čl.   5   ods.   2 ústavného zákona tým, že navrhovateľ vykonával funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., teda funkciu nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie, čím sa dopustil jedného trváceho verejnoprávneho deliktu v období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia   do   verejnej   funkcie   až   do   1.   mája   2013,   keď   skončil   výkon   funkcie nezlučiteľnej   s výkonom   verejnej   funkcie.   Za   totožný   skutok   (výkon   funkcie   konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r.   o., v období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia   do   verejnej   funkcie   až   do   1.   mája   2013)   bol   však   navrhovateľ   potrestaný rovnako skorším rozhodnutím výboru sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013. Totožnosť skutku je tak v prípade konania a rozhodnutia výboru sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 a opravného rozhodnutia sp. zn. VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013 zachovaná.

46.   Čo   sa   týka totožnosti   osoby v rámci   konania   a rozhodnutia   výboru   sp.   zn. VP/09/13-K   z   10.   septembra   2013   a   následného konania   a   rozhodnutia   výboru   sp.   zn. VP/62/13-K   z 10. septembra   2013   a opravného   rozhodnutia   sp.   zn.   VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013, tá je bez potreby bližšieho komentára zrejmá a zachovaná.

47.   K totožnosti   chráneného   záujmu ústavný   súd   konštatuje,   že   tak   v rozhodnutí výboru   sp.   zn.   VP/09/13-K z   10.   septembra   2013,   ako   aj   v   rozhodnutí   výboru   sp.   zn. VP/62/13-K   z 10. septembra   2013   a opravnom   rozhodnutí   sp.   zn.   VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013 bol navrhovateľ potrestaný za porušenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona (k tomu pozri bod 34), ktorý vyjadruje záujem na riadnom výkone verejnej funkcie, a na ten účel upravuje zákaz výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie. Totožnosť chráneného   záujmu   je   tak v prípade   konania   a rozhodnutia   sp. zn.   VP/62/13-K z 10. septembra   2013   a opravného   rozhodnutia   sp.   zn.   VP/62/13-K/E   z 9.   októbra   2013 zachovaná.

48. Cieľom čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 je zakázať opätovné konanie a potrestanie dotknutej osoby v prípade predchádzajúceho konečného rozhodnutia v totožnej veci (porov. Franz   Fischer   v.   Rakúsko,   č.   37950/97,   rozsudok   ESĽP   z 29.   5.   2001,   bod   22). Za predchádzajúce rozhodnutie (t. j. rozhodnutie, ktoré predchádza konaniu a rozhodnutiu sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 a opravnému rozhodnutiu sp. zn. VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013) v navrhovateľovej veci je potrebné považovať rozhodnutie výboru sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013, pričom v následnom konaní a rozhodnutí výboru sp. zn. VP/62/13-K   z 10. septembra   2013   a opravnom   rozhodnutí   sp.   zn.   VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013 je zachovaná totožnosť skutku, osoby a chráneného záujmu (pozri body 45 – 47). Ústavný zákon však neupravuje inštitút právoplatnosti rozhodnutia výboru, a preto je potrebné nájsť odpoveď na otázku, či možno rozhodnutie výboru sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013 považovať za konečné.

49.   Návrh   verejného   funkcionára   na   preskúmanie   rozhodnutia   výboru   ústavným súdom podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona nie je možné považovať za riadny opravný prostriedok a konanie pred ústavným súdom o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov nie je odvolacím konaním. Ústavný zákon tak správne upravuje vo svojom   čl.   10 ods.   2 iba inštitút odkladného účinku, ktorý   sa vzťahuje   len   na   vykonateľnosť   rozhodnutia.   Absenciu   explicitnej   úpravy   právoplatnosti rozhodnutí v ústavnom zákone je potrebné subsumovať pod teóriu medzier v normatívnych právnych aktoch. Ide o absenciu právnej úpravy (špecifického pravidla) v prípadoch, kde je vzhľadom na ciele zákonodarcu alebo celkový kontext zákona táto právna úprava (toto špecifické   pravidlo)   legitímne   očakávaná   (porov.   Larenz,   K.   Methodenlehre   der Rechtswissenschaft.   Sechste,   neubearbeitete   auflage.   Berlin,   Heidelberg,   New   York: Springer-Verlag,   1991,   s.   375).   Je   preto   ústavne   aprobovateľné   vyplniť   túto   medzeru prostredníctvom   rozhodovacej   činnosti   príslušných   orgánov   verejnej   moci   [porov. rozhodnutie   Spolkového   ústavného   súdu   Spolkovej   republiky   Nemecko   (ďalej   len „Nemecko“) sp. zn. 1 BvR 1631/08 z 30. 8. 2010, bod 64], a to pomocou analógie použitej za   reštriktívnych,   prísnych   podmienok   (porov.   rozhodnutie   Spolkového   ústavného   súdu Nemecka   sp.   zn.   1   BvR   1905/02   zo   6.   12.   2005,   bod   56),   tzn.   aplikáciou   základných princípov všeobecne záväzného právneho predpisu svojím obsahom najbližšieho k úprave konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona. Takýmto je podľa názoru ústavného súdu správny poriadok, keďže správne konanie v zmysle správneho poriadku je z dogmatického i zákonného hľadiska konaním, ktorého cieľom   je   vydanie   správneho   aktu   (individuálneho   právneho   aktu)   spôsobilého   založiť, zmeniť alebo zrušiť práva a povinnosti (konštitutívny správny akt) alebo ich autoritatívne potvrdiť (deklaratórny správny akt) (porov. Hendrych, D. a kol. Správní právo. Obecná část. 7. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009. s. 367; ďalej porov. aj § 1 ods. 1 správneho poriadku), a ako ústavný súd už artikuloval (bod 11 tohto nálezu), v rámci konania vo veci ochrany verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona   (ktoré   je konaním sui generis majúcim povahu „administratívnu“ – pozri bod 19 tohto nálezu) ide o rozhodovanie   o právach,   právom   chránených   záujmoch   alebo povinnostiach   verejných funkcionárov.   Preto   je   potrebné   na   otázku   právoplatnosti   rozhodnutí   podľa   ústavného zákona aplikovať princípy právoplatnosti upravené správnym poriadkom (t. j. § 52 ods. 1 správneho   poriadku).   Keďže   návrh   verejného   funkcionára   na   preskúmanie   rozhodnutia výboru ústavným súdom podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona nie je možné považovať za riadny opravný prostriedok a konanie pred ústavným súdom nie je odvolacím konaním, každé   rozhodnutie   výboru   v zmysle   ústavného   zákona   je   tak   potrebné   považovať   za právoplatné jeho doručením dotknutému verejnému funkcionárovi.

50.   Rozhodnutie   výboru sp.   zn.   VP/09/13-K   z   10.   septembra   2013   bolo navrhovateľovi   doručené   24.   septembra   2013.   Rozhodnutie   výboru   sp.   zn.   VP/62/13-K z 10. septembra 2013 bolo navrhovateľovi doručené 1. októbra 2013 a opravné rozhodnutie sp. zn. VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013 bolo navrhovateľovi doručené 19. októbra 2013.

51. Na základe už uvedených postulátov ústavný súd dospel k záveru, že doručením rozhodnutia   výboru sp.   zn.   VP/09/13-K   z   10.   septembra   2013   navrhovateľovi   nastala prekážka pre opätovné konanie a rozhodnutie (potrestanie) vo veci porušenia čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vykonávaním funkcie konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., teda funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, v období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013. Tým, že výbor napriek tomu v rozhodnutí sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 a opravnom rozhodnutí sp. zn. VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013 opätovne rozhodol v totožnej veci (je zachovaná totožnosť skutku, osoby a chráneného záujmu – pozri body 45 – 47), porušil tým princíp ne bis in idem vyjadrený v čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7. Toto pochybenie výboru má ústavnoprávnu relevanciu   a intenzitu   a   je   dôvodom   na   zrušenie   rozhodnutia   sp.   zn.   VP/62/13-K z 10. septembra   2013   a opravného   rozhodnutia   sp.   zn.   VP/62/13-K/E   z 9.   októbra   2013 zo strany ústavného súdu.

52. K námietke výboru, že navrhovateľom podané oznámenie za rok 2012 malo byť skutočnosťou   odôvodňujúcou   začať   ďalšie   konanie   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (výbor tak urobil uznesením č. 202 z 25. júna 2013) voči navrhovateľovi, je   potrebné   uviesť,   že   toto   oznámenie   bolo   možné   považovať   iba   za dôkazný prostriedok o skutočnosti výboru skôr známej, tzn. o skutočnosti, že navrhovateľ je konateľom spoločnosti   FVE   Ipeľka,   s.   r.   o.,   o   ktorej   mal   výbor   vedomosť z predchádzajúceho   oznámenia   podaného   navrhovateľom   a na   základe   ktorej   už   výbor viedol proti navrhovateľovi konanie (začaté na základe uznesenia č. 145 z 23. mája 2013). Výbor   tak   začatím   ďalšieho   konania   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia rozporu záujmov proti navrhovateľovi (uznesením č. 202 z 25. júna 2013) porušil procesnú prekážku   litispendencie,   čo   viedlo   v konečnom   dôsledku   k vydaniu rozhodnutia   sp. zn. VP/62/13-K   z 10. septembra   2013   a opravného   rozhodnutia   sp.   zn.   VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013, ktorými výbor porušil princíp ne bis in idem.

53. V dôsledku uvedených záverov ústavný súd zrušil rozhodnutie výboru sp. zn. VP/62/13-K   z 10. septembra   2013   a opravné   rozhodnutie   výboru   sp.   zn.   VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013 (bod 1 výroku).

V.

54.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   navrhovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním   advokátkou JUDr. Margitou   Budzíkovou v konaní pred ústavným súdom. Navrhovateľ   ich   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vyčíslil sumou 727,66 € spolu za 2 úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   podanie   písomného   návrhu ústavnému súdu) vykonané v roku 2013 a 2-krát režijný paušál. Navrhovateľ vychádzal pri vyčíslení trov právneho zastúpenia z § 10 v spojení s § 13 ods. 3 vyhlášky.

55. Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné oceniť   peniazmi.   Ústavný   súd   v navrhovateľovej   veci   viedol   jedno   konanie   na   základe jedného návrhu na začatie konania podaného navrhovateľom. Ústavný súd preto pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky.

56. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2012 (§ 1 ods.   3   vyhlášky)   priemerná   mesačná   mzda   v hospodárstve   Slovenskej   republiky   781 € (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 130,17 € a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 7,81 €). Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre DPH vedeného Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky nie je advokátka navrhovateľa daňovým subjektom registrovaným pre DPH.

57. Ústavný súd priznal navrhovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky vo výške 275,96 € za 2 úkony právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   podanie   písomného   návrhu   ústavnému súdu)   vykonané   v roku   2013   a 2-krát   režijný   paušál.   Pretože   výbor,   ktorému   bola   ako účastníkovi konania pred ústavným súdom uložená povinnosť uhradiť trovy navrhovateľa, je   orgánom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   uložil   mu   ústavný   súd   splnenie   tejto povinnosti prostredníctvom Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá nakladá s jeho   rozpočtovými   prostriedkami   (bod   2   výroku).   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014