znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 185/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť T. Š., B., zastúpeného advokátkou JUDr. S. Č., L., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v konaniach   vedených   Okresným   súdom   Prievidza   pod   sp.   zn.   4 P 44/2012 a Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 6 CoP 87/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2013 doručená sťažnosť T. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 P 44/2012 a Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 CoP 87/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. februára 2013.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   Mgr.   I.   Š.   (ďalej   len   „žalobkyňa“)   podala   proti sťažovateľovi žalobu o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela. Domáhala sa výživného vo výške 150 € mesačne od 1. mája 2012 s odôvodnením, že od decembra 2011 je na neplatenej materskej dovolenke, poberá iba rodinné prídavky, čo nepostačuje na jej primeranú výživu. Rozsudkom okresného súdu č. k. 4 P 44/2012-27 z 19. júna 2012 bol sťažovateľ zaviazaný prispievať na výživu žalobkyne ako rozvedenej manželky sumou 50 € mesačne počnúc 1. májom 2012. V prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 6 CoP 87/2012-40 z 18. decembra 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   a rozsudkami   všeobecných   súdov   došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru. Porušenie práv vidí hlavne v tom, že mu bola nespravodlivo uložená povinnosť prispievať na výživu žalobkyne, a to na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, nedostatočným vysporiadaním sa s predloženými dôkazmi,   vznesenými   námietkami   a písomnými   podaniami   sťažovateľa,   čo   malo   za následok nesprávne skutkové zistenia a nesprávny právny záver.

Konkrétne došlo   k nesprávnej a nekonformnej interpretácii a aplikácii ustanovenia § 72 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rodine“),   lebo   sa   neskúmalo,   či   bola splnená jedna zo zákonných hmotnoprávnych podmienok nároku na príspevok. Podľa tohto ustanovenia totiž mala žalobkyňa pred podaním žaloby najskôr požiadať sťažovateľa, aby jej poskytoval príspevok, resp. snažiť sa o dohodu, a až v tom prípade, ak sa nedohodnú, mohol výšku príspevku určiť všeobecný súd. To znamená, že ak žalobkyňa preukázateľne nepožiadala   sťažovateľa   o výživné,   ku vzniku   vyživovacej   povinnosti   vôbec   nedošlo, a preto žaloba mala byť už len z tohto dôvodu zamietnutá. Sťažovateľ poukazuje v tejto súvislosti na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 120/2010 z 12. mája 2010, v zmysle ktorého ak pred podaním žaloby navrhovateľka nepožiadala bývalého manžela o príspevok, ide o predčasne podaný návrh, pretože uvedená zákonná hmotnoprávna podmienka nebola splnená a bez jej splnenia treba návrh odmietnuť.

Okrem toho sťažovateľ uvádza, že všeobecné súdy nesprávne vyhodnotili dôkazy a vyvodili z nich nesprávne závery. Žalobkyňa nepreukázala, že nie je schopná samostatne sa živiť. Sťažovateľ v konaní dokázal existenciu pracovných príležitostí pre žalobkyňu, a to dokonca aj v mieste jej trvalého bydliska, ktorým sa však žalobkyňa úmyselne vyhýba pod rôznymi zámienkami, čím sa sama dobrovoľne vzdáva príležitosti živiť sa.

Ďalej bolo preukázané, že sťažovateľ po rozvode sám bez akéhokoľvek príspevku od žalobkyne spláca spoločné dlhy, pričom mesačná splátka je viac ako 193 €. Sťažovateľ považuje prístup žalobkyne voči nemu za nemorálny, keď na jednej strane žiada príspevok na   výživu,   no   na   druhej   strane   necháva   na   jeho   pleciach   splácanie   spoločných nevysporiadaných dlhov. Všeobecné súdy sa však vôbec nezaoberali súladom jej konania s pravidlami slušného správania a morálky.

Všeobecné súdy pochybili aj tým, že neprihliadli na všetky vykonané dôkazy. Takto napríklad nevzali do úvahy potvrdenie spoločnosti P., a. s., ponúkajúcej prostredníctvom sťažovateľa žalobkyni možnosť práce. Rovnako dostala ponuku od S. p., ako aj od otca žalobkyne.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 4   P   44/2012   a krajským   súdom   pod   sp.   zn.   6   CoP   87/2012   s tým,   aby   boli   rozsudky krajského súdu z 18. decembra 2012 a okresného súdu z 19. júna 2012 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov konania vo výške 275,94   €.   Napokon   žiada   odložiť   vykonateľnosť   rozsudkov   všeobecných   súdov   až   do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 6 CoP 87/2012-40 z 18. decembra 2012 vyplýva, že ním   bol   v napadnutej   časti   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   4   P   44/2012-27 z 19. júna   2012.   Podľa   názoru   krajského   súdu   rozsudok   okresného   súdu   vychádza zo správneho skutkového a právneho záveru a aj jeho odôvodnenie zodpovedá zákonným kritériám. Zároveň odôvodnenie je aj správne a presvedčivé a krajský súd sa s ním plne identifikuje. Sťažovateľ v odvolaní napáda skutkový záver, podľa ktorého žalobkyňa nie je schopná   sa   sama   živiť,   pretože   spoločné   dieťa   je   chorľavé   a aj   keď   je   umiestnené v kolektívnom   zariadení,   v dôsledku   častého   ochorenia   je   potrebná   osobná   starostlivosť o dieťa.   Práve   uvedená   okolnosť   bola   podkladom   na   priznanie   rodičovského   príspevku žalobkyni   aj   po   dovŕšení   troch   rokov   veku   dieťaťa   (predĺžená   materská   dovolenka). Je pritom   na   vôli   žalobkyne,   či   sa   aj   prípadne   zamestná.   Krajský   súd   konštatuje,   že vzhľadom   na   preukázané   objektívne   skutočnosti,   je   potrebné   považovať   žalobkyňu za rozvedenú   manželku,   ktorá   nie   je   schopná   sa   sama   živiť,   a to   práve   z dôvodu zabezpečenia starostlivosti o choré dieťa účastníkov konania. Treba akcentovať, že je to práve záujem dieťaťa na tom, aby starostlivosť v čase jeho nemoci zabezpečovala blízka osoba (najmä vzhľadom na vek dieťaťa), a to jeho matka. Aj právny systém a rozhodovacia činnosť štátnych orgánov má primárne sledovať najlepší záujem dieťaťa. Preto aj v tejto veci, keď má žalobkyňa priznaný štátny príspevok z dôvodu starostlivosti o dieťa, ktoré takúto starostlivosť potrebuje, je nenáležité považovať rozhodnutie žalobkyne uprednostniť starostlivosť o dieťa za okolnosť, že sa jej „nechce robiť“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 4 P 44/2012, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď   takúto   ochranu   neposkytujú   všeobecné   súdy.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu voči okresnému súdu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Navyše treba dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 6 CoP 88/2012.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že žalobe nepredchádzala výzva žalobkyne, ktorou by požiadala   sťažovateľa   o príspevok   na   výživu   (čím   nebola   naplnená   hmotnoprávna podmienka   vyplývajúca   z ustanovenia   §   75   ods.   1   zákona   o rodine),   ako   aj   to,   že poskytnutie   výživného   by bolo v rozpore s morálnymi zásadami,   keďže sťažovateľ   sám spláca spoločné dlhy, treba tieto námietky považovať za neprípustné.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľ z formálneho hľadiska vzaté síce využil možnosť podať proti rozsudku okresného   súdu   odvolanie,   avšak   z materiálneho   pohľadu   treba   uviesť,   že   v podanom odvolaní   námietku   nedodržania   ustanovenia   §   72   ods.   2   zákona   o rodine,   resp. neprihliadnutia na skutočnosť, že sám spláca dlhy, neuplatnil. Preto treba dospieť k záveru, že sťažovateľ nevyužil účinný prostriedok obrany svojho práva, ktorý mu zákon poskytoval, čo zakladá neprípustnosť sťažnosti.

Je   potrebné   dodať,   že   sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (tým   menej   preukazoval),   že námietku neuplatnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto neprichádzal do úvahy ani prípadný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ostatné námietky sťažovateľa treba považovať za zjavne neopodstatnené.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný   súd   považuje   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu za dostatočné, úplné a presvedčivé. V žiadnom prípade   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenosti.   Skutočnosť,   že sťažovateľ   sa   s týmito   závermi   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   znamenať   porušenie označených práv.

Jadrom záveru krajského súdu je jeho zistenie, podľa ktorého žalobkyňa sa stará o dieťa,   ktoré   jej   starostlivosť   potrebuje,   a preto   by   bolo   nenáležité   považovať   jej rozhodnutie   uprednostniť   starostlivosť   o dieťa   za   prejav   neochoty   pracovať.   Zistená objektívna potreba dieťaťa je rozhodujúcim argumentom, popri ktorom tvrdenia sťažovateľa o tom, že žalobkyňa nevyužila ponúkané pracovné možnosti, strácajú relevanciu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013