znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 185/2010-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť MUDr. V. M., K., zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 2/2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. V. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 2/2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   34   C   2/2005 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. V. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. MUDr. V. M. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 260,70 € (slovom   dvestošesťdesiat   eur   a   sedemdesiat   centov),   ktoré j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. D. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 185/2010-18   z   8.   apríla   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. V. M., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 2/2005.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   podaným okresnému   súdu   5.   mája   2005   domáhala   neplatnosti   okamžitého   skončenia   pracovného pomeru a náhrady mzdy proti P., K. (ďalej len „odporca“).

Vo veci bolo okresným súdom prvýkrát rozhodnuté 22. novembra 2007 rozsudkom č. k. 34 C 2/2005-119. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 2 Co 51/2008-138 zo 14. mája 2009 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Do podania sťažnosti sťažovateľkou ústavnému súdu predmetná vec právoplatne skončená   nebola.   Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   v   jej   veci   koná   „pomaly“ v rozpore   s   ustanoveniami   §   6   a   §   100   Občianskeho   súdneho   poriadku,   čím   dochádza k porušovaniu jej základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka svoje tvrdenie odôvodnila takto:„Prvé pojednávanie vo veci sa konalo až dňa 11. 4. 2007, druhé dňa 17. 5 2007 a na treťom pojednávaní dňa 22. 11. 2007 súd návrh sťažovateľky rozsudkom zamietol... Na odvolanie sťažovateľky odvolací súd... zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Pretože sťažovateľka po doručení odvolania nemala trpezlivosť čakať tak dlho na rozhodnutie,   podala   dňa   10.   7.   09   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.

Predseda okresného súdu odpoveďou zo dňa 24. 7. 2009 uznal sťažnosť sťažovateľky za   dôvodnú   a   ospravedlnil   sa   za   prieťahy.   Súčasne   prisľúbil,   predpoklad   termínu pojednávania   v   4   štvrťroku   r.   2009   s   tým,   že   vec   bude   pravidelne   sledovať   do   jej právoplatného skončenia, ale keďže sťažovateľka sa splnenia sľubu nedočkala v uvedenom termíne a štvrté pojednávanie sa uskutočnilo až dňa 5. 2. 2010, na ktorom ale sa vec sťažovateľky   nerozhodla   a   pojednávanie   sa   len   odročilo   na   5.   3.   2010,   má   za   to,   že pomalým postupom, v rozpore s ust. § 6, § 100 O. s. p., okresného súdu je porušované jej právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov... ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote..., ak súdne konanie trvá už 5 rok a nie je právoplatne ukončené... Svoj   návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka odôvodňuje tým, že okresný súd nekonal čo najrýchlejšie a ani plynulo od začatia konania 5. 5. 2005, ani po podaní odvolania proti rozsudku okresného súdu z 22. 11. 2007, ktoré bolo podané dôvodne, lebo okresný súd rozhodol v neprimeranej lehote, navyše nesprávne, v dôsledku čoho bolo žiaľ až o ďalších 16 mesiacov uvedené uznesenie odvolacím súdom zrušené čím právna neistota, sťažovateľky, ktorá u nej trvá už 5 rok, je značne porušená a okresný   súd   napriek   tomu   pojednávanie   odročil.   Pretože   predmetom   sporu   je   otázka zabezpečenia výživy sťažovateľky a j ej členov rodiny a teda v spore ide o existenčnú otázku pre sťažovateľku a jej členov rodiny súd by mal konať a rozhodnúť urýchlene...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 2/05 porušil základné právo MUDr. V. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Košice I prikazuje konať vo veci vedenej pod sp. zn. 34 C 1/05 bez zbytočných prieťahov a čo najrýchlejšie.

MUDr. V. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.300,- Eur, ktoré je jej povinný Okresný súd Košice II (správne má byť „Košice I“, pozn.) vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Košice I je povinný vyplatiť MUDr. V. M. 260,70 Eur, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. D. S....“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda listom sp. zn. Spr 58/09 zo 17. mája 2010 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu listom z 31. mája 2010.

2.1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   okrem   prehľadu   procesných úkonov vykonaných vo veci uviedol:

„Po právnej stránke veci nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej. Sťažnosť   žalobkyne   je   čiastočne   dôvodná,   nakoľko   k predĺženiu   konania   prispela   aj viacnásobná zmena v osobe zákonného sudcu.“

Predseda okresného súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti sťažovateľky.

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu okresného súdu uviedla:

„Je pravdou, že sťažovateľka podala ešte dňa 5. 5. 2005 žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy proti žalovanej.

Ďalší obsah vyjadrenia Okresného súdu Košice I... korešponduje s obsahom spisu súdu, preto k priebehu súdneho konania popísaného súdom nemám čo dodať, najmä ak si ústavný súd predmetný súdny spis od súdu vyžiada a ak teda môže súdom tvrdený priebeh konania verifikovať.

Je pravdou aj to,   že častá zmena zákonných sudcov prispela podstatnou mierou k predĺženiu konania, čo ale domnievam sa nemôže byť pripísané na ťarchu sťažovateľke, nakoľko takéto zmeny sťažovateľka nemohla ovplyvniť žiadnym svojim úkonom.

Pretože   sám   súd   považuje   sťažnosť   sťažovateľky   za   dôvodnú,   navrhujem s prihliadnutím   na   predmet   súdneho   sporu...   s   prihliadnutím   na   konštantnú   judikatúru Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   a   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a   teda   s prihliadnutím na celkovú neprimeranú dĺžku súdneho konania, ktoré ani v 6 roku svojho trvania od jeho začatia nie je ukončené konečným rozhodnutím, aby ústavný súd vydal nález v zmysle petitu ústavnej sťažnosti.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky zároveň oznámila, že „súhlasím s tým aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, pretože zastávam názor, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenia veci“.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručeného v   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom okresného súdu bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 140/06).

II.

Z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 34 C 2/2005:

- 5. máj 2005 – sťažovateľka podala žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy,

- 17. máj 2005 – okresný súd uznesením sp. zn. 34 C 2/2005 vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila,   či   súhlasí   s   rozhodnutím   bez   nariadenia   pojednávania,   a zároveň   vyzval   aj odporcu, aby sa vyjadril k návrhu sťažovateľky,

- 10. jún 2005 – odporca sa vyjadril k návrhu,

-   27.   jún   2005   –   sťažovateľka   nesúhlasila   s   rozhodnutím   bez   pojednávania,   zároveň požiadala o bezplatnú právnu pomoc,

- 13. september 2005 – okresný súd vyzval sťažovateľku na predloženie potvrdenia o jej majetkových   pomeroch,   zároveň   žiadal   o   doplnenie   jej   pôvodného   podania   –   presné označenie odporcu a petit návrhu,

- 10. október 2005 – sťažovateľka označila odporcu a uviedla, čoho sa v konaní domáha – petit,

-   15.   november   2005   –   sťažovateľka   predložila   potvrdenie   o   osobných,   majetkových a zárobkových pomeroch,

-   16.   máj   2006   –   okresný   súd   požiadal   Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru,   odbor dopravnej polície Košice (ďalej len „OR PZ“) o oznámenie, či sťažovateľka je vlastníčkou motorového vozidla,

- 8. jún 2006 – OR PZ oznámilo, že sťažovateľka nevlastní žiadne motorové vozidlo,

- 24. júl 2006 – okresný súd urgoval sťažovateľku predložiť potvrdenie o jej majetkových pomeroch,

-   4.   august   2006   –   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   zdokladovanie   výšky   svojho súčasného príjmu a súčasných výdavkov pre účely posúdenia jej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu,

-   6.   november   2006   –   sťažovateľka   znovu   predložila   potvrdenie   o   svojich   osobných, majetkových a zárobkových pomeroch a doklady o svojich príjmoch a výdavkoch,

-   29.   november   2006   –   okresný   súd   zisťoval   cez   kataster   portál   vlastnícke   práva sťažovateľky k nehnuteľnostiam,

- 30. november 2006 – okresný súd uznesením č. k. 34 C 2/2005-50, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23. decembra 2006, ustanovil sťažovateľke zástupcu z radov advokátov,

- 11. január 2007 – okresný súd uznesením vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na oznámenie, či súhlasí s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania,

- 12. marec 2007 – okresný súd nariadil pojednávanie na 11. apríl 2007,

- 10.   apríl   2007   –   sťažovateľka   podaním   z   2.   apríla   2007   požiadala   o   odročenie pojednávania z dôvodu neprítomnosti jej právneho zástupcu, ktorý sa pojednávania nemôže zúčastniť zo „závažných“ dôvodov,

- 10. apríl 2007 – právny zástupca sťažovateľky ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom   na   11.   apríl   2007   z   dôvodu   kolízie   termínov   pojednávaní   a   nemožnosti zabezpečenia   súbstitúcie,   preto   požiadal   o   odročenie   pojednávania   (faxom   bolo   toto ospravedlnenie doručené 5. apríla 2007),

- 11. apríl 2007 – po vyjadrení právneho zástupcu odporcu bolo pojednávanie odročené na 17. máj 2007,

- 16. apríl 2007 – právny zástupca odporcu sa vyjadril k veci a predložil písomné doklady týkajúce sa sťažovateľky ako ich zamestnankyne,

- 17. máj 2007 – sťažovateľka sa vyjadrila k veci,

- 17. máj 2007 – po vyjadreniach právnych zástupcov účastníkov konania, sťažovateľky a zástupkyne odporcu (riaditeľky) okresný súd odročil pojednávanie na 2. júl 2007 s tým, že okresný   súd   uložil   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   predložiť   do   30   dní   stanovisko k výpovedi zástupcu odporcu a k podaniu zo 16. apríla 2007,

- 2. júl 2007 – okresný súd pojednával v neprítomnosti zástupkyne odporcu, po vyjadrení sťažovateľky okresný súd pojednávanie odročil na 7. september 2007 s tým, že právny zástupca odporcu predloží mená a adresy navrhnutých svedkov,

- 3. júl 2007 – právny zástupca odporcu oznámil adresu pobytu svedka a druhého svedka navrhol predvolať z adresy odporcu,

- 7. september 2007 – substitút právneho zástupcu sťažovateľky predložil na pojednávaní relevantné listinné dôkazy, na pojednávanie sa nedostavili svedkovia Ing. Z. M. a J. T., účastníci konania predniesli, že k mimosúdnej dohode medzi nimi nedošlo, okresný súd pojednávanie odročil na 1. október 2007 s tým, že opätovne budú volané svedkyne,

- 10. september 2007 – právny zástupca odporcu požiadal o odročenie termínu pojednávania nariadeného na 1. október 2007 z dôvodu kolízie pojednávaní,

- 19. september 2007 – okresný súd predvolával svedkyňu J. T. prostredníctvom Mestskej polície v Košiciach (ďalej len „mestská polícia“),

- 28. september 2007 – zástupkyňa odporcu požiadala o odročenie pojednávania z dôvodu neprítomnosti ich právneho zástupcu (kolízia pojednávaní),

- 28. september 2007 – svedkyňa Ing. Z. M. ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu jej vedomosti o žiadosti o odročenie pojednávania odporcom,

- 1. október 2007 – na pojednávanie sa nik z účastníkov konania, ich právnych zástupcov ani svedkov nedostavil, okresný súd odročil pojednávanie na 22. november 2007 s tým, že opätovne budú volaní účastníci a svedkovia, zároveň okresný súd predvolával svedkyňu J. T. prostredníctvom mestskej polície,

- 10. október 2007 – mestská polícia oznámila doručenie zásielky – predvolania – svedkyni J. T. 25. septembra 2007,

- 16. október 2007 – okresnému súdu bola vrátená zásielka adresovaná svedkyni J. T. s predvolaním na pojednávanie 1. októbra 2007,

-   7.   november   2007   –   mestská   polícia   oznámila   doručenie   zásielky   svedkyni   J.   T.   – predvolanie – 24. októbra 2007,

- 22. november 2007 – po výsluchu svedkyne Ing. M. a svedkyne J. T., a po vyjadreniach právnych zástupcov účastníkov konania, ako aj samotných účastníkov konania okresný súd vyhlásil rozsudok (č. k. 34 C 2/2005-119), ktorým žalobu zamietol,

- 21. december 2007 – zákonný sudca žiadal predsedníčku občianskoprávneho grémia o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozhodnutia do 10. januára 2008; žiadosti bolo vyhovené,

- 18. január 2008 – rozsudok okresného súdu (expedovaný 10. januára 2010) bol doručený právnym zástupcom účastníkov konania,

- 5. február 2008 – sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, zároveň „zrušila“ z jej strany zastupovanie ustanoveným advokátom,

- 8. február 2008 – okresný súd doručoval odvolanie sťažovateľky odporcovi na vyjadrenie,

- 18. február 2008 – právny zástupca odporcu sa vyjadril k odvolaniu sťažovateľky,

- 22. február 2008 – súdny spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky,

- 14. máj 2009 – krajský súd uznesením č. k. 2 Co 51/2008-138 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- 1. júl 2009 – spis bol vrátený okresnému súdu,

- 7.júl 2009 – okresný súd doručoval rozhodnutie krajského súdu účastníkom konania,

-   13.   júl 2009 – právny zástupca   sťažovateľky   oznámil okresnému súdu,   že súhlasí so zrušením   uznesenia,   ktorým   bol   ustanovený   za   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   ktorá podaním z 29. januára 2008 prejavila vôľu nebyť zastupovaná JUDr. J. M.,

- 13. júl 2009 – sťažovateľka podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní,

- 10. september 2009 – okresný súd vyzval sťažovateľku, aby oznámila, či navrhuje zrušiť zastupovanie JUDr. J. M., ktorý jej bol okresným súdom ustanovený, a či trvá na svojej žiadosti o ustanovenie advokáta na zastupovanie v tomto konaní,

- 28. september 2009 – sťažovateľka odpovedala na výzvu okresného súdu a navrhla zrušiť jej zastupovanie JUDr. J. M. a oznámila, že trvá na ustanovení nového právneho zástupcu,

- 12. október 2009 – okresný súd uznesením č. k. 34 C 2/2005-148 odvolal sťažovateľke ustanoveného   právneho   zástupcu   JUDr.   J.   M.   a   ustanovil   sťažovateľke   novú   právnu zástupkyňu JUDr. B. V.,

- 3. november 2009 – advokátka JUDr. B. V. podala odvolanie proti uzneseniu, ktorým bola ustanovená   za   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky,   a   to   z   dôvodu   čerpania   rodičovskej dovolenky,

- 24. november 2009 – okresný súd uznesením č. k. 34 C 2/2005-153 odvolal JUDr. B. V. ustanovenú sťažovateľke za právnu zástupkyňu a ustanovil jej za právneho zástupcu JUDr. J. F.,

- 4. január 2010 – okresný súd nariadil pojednávanie na 5. február 2010,

- 5. február 2010 – po vyjadreniach účastníkov konania a ich právnych zástupcov okresný súd odročil pojednávanie na 5. marec 2010 pre účely zhodnotenia dokazovania,

- 10. február 2010 – právny zástupca odporcu sa vyjadril k veci,

- 25. február 2010 – okresný súd zaslal vyjadrenie právneho zástupcu odporcu právnemu zástupcovi sťažovateľky,

- 3. marec 2010 – právny zástupca odporcu sa znova vyjadril k veci a predložil okresnému súdu ďalšie písomné materiály,

-   5.   marec   2010   –   okresný   súd   po   vyjadreniach   účastníkov   konania   a   ich   právnych zástupcov pojednávanie odročil na 13. apríl 2010 pre účely doplnenia dokazovania.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a   právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 34 C 2/2005 došlo   k porušeniu   základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   v čl.   48 ods.   2 ústavy a   právo na prejednanie záležitosti   v   primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľku (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania je vec, ktorej povaha (spor o existenciu pracovného pomeru, ktorý   je zdrojom   príjmov sťažovateľky) si   vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03, IV. ÚS 40/05).

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   konaní vedenom   na   okresnom   súde   ide   o   žalobu   o   určenie   neplatnosti   okamžitého   skončenia pracovného   pomeru.   Žaloby   tohto   typu   a   spory   týkajúce   sa   neplatnosti   skončenia pracovného pomeru tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatoval, že vec nemožno posúdiť ako právne zložitú.

Napokon   ani   predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   zo   17.   mája   2010 nepovažoval vec za „právne náročnú“. Poukazuje však, a to bez bližšej argumentácie, na skutkovú zložitosť veci. Ústavný súd sa s týmto stanoviskom do istej miery stotožňuje, najmä pokiaľ ide o potrebu vykonania výsluchov svedkov a s tým vzniknutými ťažkosťami pri   ich   predvolávaní   na   pojednávania.   Zo   súdneho   spisu   a jednotlivých   úkonov   však vyplýva,   že   uvedená   okolnosť   nie   je   jedinou   ani   rozhodujúcou   príčinou,   ktorá   by ospravedlňovala doterajšie trvanie konania.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania,   ústavný   súd poznamenáva, že sťažovateľka po výzve okresného súdu z 13. septembra 2005 upresňovala 10.   októbra   2005   svoj   pôvodný   návrh   a 10.   apríla   2007   z dôvodu   kolízie   termínov pojednávaní   jej   právneho   zástupcu   žiadala   o odročenie   pojednávania   nariadeného   na 11. apríl 2007.

Napriek   uvedeným   skutočnostiam   v   danom   prípade   podiel   sťažovateľky   na vzniknutých   prieťahoch   podľa   názoru   ústavného   súdu   je   minimálny   a   neospravedlňuje neúmerne dlho trvajúce konanie okresného súdu a celkové správanie sťažovateľky nemožno kvalifikovať ako postup, výlučne v dôsledku ktorého došlo k zbytočným prieťahom (napr. I. ÚS 31/01).

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že aj žiadosť sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu a napokon aj rozhodovanie o zrušení jeho ustanovenia a opakované ustanovovanie iného právneho zástupcu si v konečnom dôsledku vyžiadalo nie zanedbateľnú dobu v rámci trvania samotného konania vo veci. Aj keď sťažovateľka si ako účastníčka konania týmto uplatňovala iba svoje procesné práva v súlade so zákonom, musí v takom prípade rátať s tým, že rozhodovanie o týchto otázkach si nepochybne vyžiada určité časové obdobie, ktoré nemožno bez ďalšieho prirátať na vrub okresnému súdu. Uvedené skutočnosti teda nepochybne mali dopad na celkovú dĺžku trvania konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je postup samotného okresného súdu.

Z prehľadu procesných úkonov okresného súdu ústavný súd zistil, že okresný súd v posudzovanom konaní nevykonal relevantnú procesnú činnosť v období od 15. novembra 2005 (sťažovateľka predložila okresnému súdu potvrdenie o svojich osobných, majetkových a zárobkových   pomeroch)   do   16.   mája   2006   (okresný   súd   pristúpil   k   zisťovaniu vlastníckych práv sťažovateľky), t. j. 6 mesiacov. Za túto dobu teda nevykonal žiadny úkon smerujúci   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   sťažovateľka   ako   navrhovateľka v preskúmavanej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02).

Za   neefektívnu   ústavný   súd   považuje   činnosť   okresného   súdu   pri   zisťovaní majetkových pomerov sťažovateľky v súvislosti s jej žiadosťou o bezplatnú právnu pomoc. Jednotlivé výzvy a zisťovania na preukázanie pomerov sťažovateľky okresný súd vykonával s neprimeranými a nedôvodnými časovými odstupmi, pritom zo súdneho spisu nevyplývajú žiadne prekážky, pre ktoré by okresný súd tieto výzvy a žiadosti nemohol urobiť naraz. Sťažovateľka o bezplatnú právnu pomoc požiadala 27. júna 2005. Okresný súd jej právneho zástupcu ustanovil až 30. novembra 2006. V tomto období sa okresný súd zaoberal iba zisťovaním jej pomerov.

Postup okresného súdu je poznačený aj jeho nesústredenosťou, keď aj napriek tomu, že sťažovateľka   predložila   15.   novembra   2005   okresnému   súdu   potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch, okresný súd predloženie tohto potvrdenia urgoval ešte aj 24. júla 2006, t. j. viac ako 8 mesiacov po jeho doručení.

K dĺžke trvania konania rovnako prispela aj žiadosť zákonného sudcu o predĺženie lehoty   na   vyhotovenie   rozsudku   z 22.   novembra   2007,   ktorý   bol   napokon   účastníkom konania doručovaný 10. januára 2008.

Napokon   ústavný   súd   konštatuje,   že   už   samotná   dĺžka   trvania   konania,   ktorá predstavuje na okresnom súde viac ako 3 roky a 8 mesiacov, prihliadnuc na povahu konania a jeho   dôležitosť   pre   sťažovateľku,   sama   osebe   signalizuje   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote.

Pre   úplnosť je potrebné uviesť,   že dobu   konania, počas ktorej   sa   spis z   dôvodu odvolacieho konania nachádzal na krajskom súde (od 22. februára 2008 do 1. júla 2009) a ktorej   dĺžku,   resp.   trvanie   nemohol   okresný   súd   ovplyvniť,   nemožno   z   objektívnych dôvodov pripočítať na jeho ťarchu.

V súvislosti s argumentáciou predsedu okresného súdu, že vo veci došlo k viacerým zmenám v osobe zákonného sudcu, ústavný súd len poznamenáva, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal alebo nemohol riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je zrejmé, že okresný súd v napadnutom konaní   nepostupoval   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, preto ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4.   V   nadväznosti   na   tento   výrok   a   v   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd   v bode   2 výroku   tohto   rozhodnutia   prikázal okresnému   súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3   300   €,   ktoré odôvodnila   najmä právnou   neistotou,   v ktorej   sa   počas trvania   konania nachádza, ako aj samotnou celkovou dĺžkou trvania konania a významom predmetu sporu pre jej osobu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, najmä s prihliadnutím na celkovú doterajšiu dĺžku konania a význam predmetu sporu pre sťažovateľku považuje za primerané v sume 1 000 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna zástupkyňa sťažovateľky si uplatnila trovy za právne zastúpenie v celkovej sume 260,70 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 je 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €.

Sťažovateľke   vznikol   nárok   na úhradu   trov   konania za   tri   úkony   právnej   služby uskutočnené   v   roku   2010   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   podanie   ústavnému   súdu a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v celkovej sume 382,32 €.

Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa sťažovateľky si uplatnila nárok na úhradu trov iba v sume 260,70 €, ústavný súd priznal úhradu trov iba v sťažovateľkou uplatnenej výške, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010