znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 185/09-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   novembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta   o   sťažnosti   JUDr.   J.   P.,   B.,   zastúpeného   JUDr. I.   R.,   K.,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 M Cdo 5/2008 zo 14. októbra 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. J. P. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 5/2008 zo 14. októbra 2008 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   M   Cdo   5/2008 zo 14. októbra 2008 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. J. P. trovy právneho zastúpenia v sume 412,11 € (slovom štyristodvanásť eur a jedenásť centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti JUDr. J. P. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. II. ÚS 185/09-14   zo   14.   mája   2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový   protokol“)   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Cdo 5/2008 zo 14. októbra 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že: „Na základe návrhu oprávneného(...) a poverenia vydaného Okresným súdom BA IV som ako súdny exekútor vykonával exekúciu proti povinnému spoločnosti B. spol. s r. o.(...)

Uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   IV   sp.   zn.   Er   798/00-43   zo   dňa   14.   10. 2002(...)   súd   schválil   príklep   udelený   dňa   7.   3.   2002   pri   dražbe   nehnuteľnosti(...) vydražiteľke(...)

Dňa 18. 3. 2003 podala oprávnená osoba(...) návrh na zastavenie exekúcie spolu s námietkami voči Zápisnici o rozvrhu výťažku č. k. EX 217/2000(...)

Dňa 24. 3. 2003 som k sp. zn. Er 798/00 zaslal Okresnému súdu Bratislava IV návrh na schválenie rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľností(...)

Uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. Er 798/00, Ex 217/00 zo dňa 8. 2. 2006(...), súd námietky oprávneného proti rozvrhu výťažku odmietol a zároveň súd návrh oprávneného na zastavenie exekučného konania zamietol.

Uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. Er 798/00-74, Ex 217/00 zo dňa 30. 8.   2007(...),   súd   schválil   rozvrh   výťažku   z   dražby   nehnuteľnosti(...),   v   ktorom rozdeľovaný výťažok predstavuje sumu 1.506.000,- Sk a bola rozvrhnutá tak: trovy exekúcie a   odmena   exekútora(...):   1.230.800,-   Sk,   oprávnený:   275.200,-   Sk,   pričom   zostatok pohľadávky zoslal neuspokojený.

Okresný súd Bratislava IV mi(...) zaslal prípis zo dňa 2. 10. 2007(...), v ktorom mi oznámil,   že   uznesenie   čl.   74   je   právoplatné   dňa   1.   10.   2007   a   zároveň   ma   požiadal o vrátenie poverenia. (...)

Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   podala   na   Najvyššom   súde   SR   dňa 31. 3. 2008 mimoriadne dovolanie proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV z 30. 8. 2007   č.   k.   Er   798/00-74,   Ex   217/00,   ktorým   bol   schválený   rozvrh   výťažku   z   dražby nehnuteľnosti(...)

Dňa 4. 4. 2008 mi bol doručený prípis Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 5/2008 v prílohe ktorého mi bolo doručené predmetné mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zo dňa 31. 3. 2008 na písomné vyjadrenie, v lehote 60 dní od doručenia.

K sp. zn. 5 M Cdo 5/2008 som sa vyjadril vyjadrením k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora SR zo dňa 3. 6. 2008.

Rozsudkom Najvyššieho súdu zo dňa 14. 10. 2008 sp. zn. 5 M Cdo 5/2008(...) ten rozhodol,   že   napadnuté   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   IV   z   30.   8.   2007   č.   k. Er 798/00-74 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. (...)

Ja, sťažovateľ, som presvedčený o tom, že rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 M Cdo 5/2008 zo dňa 14. 10. 2008 bolo porušené moje právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru, právo na konanie pred súdom zákonom ustanoveným spôsobom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo nebyť   zbavený   majetku   podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu,   právo   na   ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. (...)

(...) Ako(...) vyplýva z ustanovenia § 234e ods. 1 O. s. p.(...), mimoriadne dovolanie možno podať   len vtedy,   ak   bol   právoplatným   rozhodnutím   súdu porušený   zákon,   ak to vyžaduje zároveň   ochrana práv a zákonom   chránených   záujmov fyzických,   právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. V predmetnej veci však nenastali podmienky ustanovené v § 243e ods. 1 O. s. p.(...) a preto nebolo možné, mimoriadnemu dovolaniu vyhovieť. (...)

(...)   nebola   splnená   jedna   z   týchto   podmienok,   a   to,   že   ochranu   nebolo   možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Rozhodnutie, ktoré bolo zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré   je predmetom tejto   sťažnosti,   bolo   totiž   uznesením,   proti   ktorému zákon   pripúšťa odvolanie (§ 164 ods. 1 Exekučného poriadku).

Oprávnený   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolanie   nepodal,   napriek   tomu,   že   tento prostriedok nápravy mal v predmetnej veci k dispozícii, teda nejde o prípad keď ochranu tvrdených práv a právom chránených záujmov nie je možné dosiahnuť inak. (...)

Je teda zrejmé, že účastník konania, oprávnený, v prospech koho bolo mimoriadne dovolanie   podané,   k   dispozícii   právne   prostriedky   ochrany   svojich   práv   a   právom chránených záujmov mal, ale nevyužil ich.

Za   týchto   okolností   nemožno   považovať   za   splnené   podmienky   prípustnosti mimoriadneho dovolania. (...)

Podľa   môjho   názoru   odporuje   zmyslu   spravodlivého   konania   aby   nedostatočný záujem účastníka konania o ochranu svojich tvrdených práv nahrádzal zásahom, orgán verejnej moci, a to generálny prokurátor podaním mimoriadneho dovolania.

Takýto postup odporuje aj čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, keďže účastníkovi konania, ktorý z dôvodov   na   jeho   strane,   nevyužil   prostriedky   ochrany,   ktorú   mu   právny   poriadok poskytuje,   ponúka   možnosť   zvrátiť   ustanovený   postup   konania   obchádzaním   inštitútu opravných prostriedkov, lehôt na ich podanie a náležitostí týchto opravných prostriedkov. (...) Ďalšou vadou konania, ktorá podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odôvodňuje zrušenie napadnutého uznesenia Okresného súdu Bratislava IV o schválení rozvrhu   výťažku   dražby   je   skutočnosť,   že(...)   súd   mal   z   úradnej   moci   zastaviť   konanie so zreteľom na ustanovenie § 107 ods. 4 O. s. p., keďže táto bola zrušená bez právneho nástupcu dňa 27. 3. 2002.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je táto vada konania spojená s nesprávnym právnym posúdením výkladom ustanovenia § 61 Exekučného poriadku. S   uvedeným   právnym   názorom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   nemožno súhlasiť, pretože ten nie je v súlade s výslovným znením ustanovenia § 61 Exekučného poriadku a svojim arbitrárnym výkladom zasahuje do môjho práva na spravodlivé súdne konanie ako aj do práva na ochranu môjho vlastníckeho práva a do práva nebyť zbavený majetku. (...)

Najvyšší súd Slovenskej republiky si toto zákonné ustanovenie vyložil v rozpore s jeho   jazykovým   znením,   keďže   ho   zúžil   len   na   vzťah   k   tretím   osobám   stojacim   mimo exekučného   konania,   napr.   vydražiteľom.   Tento   výklad   je   však   v   rozpore   so   samotným znením citovaného zákonného ustanovenia, keďže toto vylučuje navrátenie do predošlého stavu v exekučnom konaní. (...)

Zákon nevylučuje zo zákazu navrátenia do predošlého stavu ani účastníkov konania, ani iné osoby, a preto postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým tak urobil, je porušením zásady spravodlivého konania vyjadrenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru. (...)“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru, právo na konanie pred súdom zákonom ustanoveným spôsobom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, právo nebyť zbavený majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu, právo   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR   rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 5/2008 zo dňa 14. 10. 2008 bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 5/2008 zo dňa 14. 10. 2008 a vracia mu vec na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky porušovať namietané práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančne   zadosťučinenie   vo   výške 50.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: podpredsedníčka najvyššieho súdu listom zo 4. augusta 2009 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu listom z 31. augusta 2009.

2.1 Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedla: „Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovenia § 243e a nasl. O. s. p. o prípustnosti mimoriadneho dovolania v súlade so zaužívanou praxou najvyššieho súdu a v súlade so stanoviskom občianskoprávneho kolégia (§ 22 ods. 1 písm. a/ zákona č. 757/2004   Z. z.,   podľa   ktorého   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnym prokurátorom   nie   je   podmienené   využitím   riadneho   opravného   prostriedku   účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle ustanovenia § 243e O. s. p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ porušenie jeho práva na nezávislé a nestranné konanie vidí v tom, že najvyšší súd nerozhodol v danej veci v súlade s jeho názorom   na   výklad   ustanovenia   §   61   Exekučného   poriadku.   Štruktúra   odôvodnenia rozsudku   plne   zodpovedá   ustanoveniu   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku; skutkový stav a právne závery sú náležite a veľmi podrobne odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe alebo svojvôli a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.

Keďže   nemožno   súhlasiť   so   závermi   sťažovateľa   uvedenými   v   ústavnej   sťažnosti navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   tejto   sťažnosti   nevyhovel.   Súčasne súhlasím s upustením od ústneho pojednávania.“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu uviedla:

«Týmto   oznamujem,   že   sťažovateľ   súhlasí   s   tým,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania vo veci jeho prijatej sťažnosti vzhľadom na to, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie vecí. (...)

Vo   vzťahu   k   uvedenému   konštatovaniu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky poukazuje sťažovateľ na obsah svojej sťažnosti, z ktorého vyplýva, že výklad relevantných ustanovení exekučného poriadku je v rozpore s jeho jazykovým vyjadrením a je teda krajne arbitrárny a zároveň znamená porušenie základných práv sťažovateľa zakotvených v čl. 6 ods. 1 vety 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkami 1 ods. 1 Dodatkového protokolu a článkom 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

V sťažnosti sťažovateľ dostatočne odôvodnil prečo považuje napadnuté rozhodnutie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   za   také,   ktoré   do   jeho   práv   vyššie   označených zasahuje. Sťažovateľ sťažnosti tieto dôvody jasne a zrozumiteľne konkretizoval a vyjadrenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 4. 8. 2009 sa obmedzuje len na konštatovanie nemožnosti preskúmavať závery všeobecného súdu ústavným súdom.

Vo svojom vyjadrení Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako polemizuje s tou časťou argumentov sťažovateľa, ktorá vidí porušenie jeho základných práv aj v tom, že Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   napadnutým   rozhodnutím   vyhovel   mimoriadnemu dovolaniu   podaného   generálnym   prokurátorom   Slovenskej   republiky   napriek   tomu,   že účastník konania, ktorý podnet na podanie mimoriadneho dovolania podal, nevyužil riadne opravné prostriedky, ktoré zákon pripúšťa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti argumentuje tým, že uskutočnil výklad § 243 e) a nasled. Občianskeho súdneho poriadku o prípustnosti mimoriadneho dovolania   v súlade   so zaužívanou praxou najvyššieho   súdu a v súlade so   stanoviskom občianskoprávneho kolégia, podľa ktorého podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom   nie   je   podmienené   využitím   riadneho   opravného   poriadku   účastníkom konania.   Mimoriadnym   dovolaním   možno   napadnúť   aj   právoplatné   rozhodnutia   súdu prvého stupňa.

Tento názor   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky je v rozpore s čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 vety 1 Dohovoru.

Úpravu   mimoriadneho   dovolania   obsahuje   Občiansky   súdny   poriadok v ustanoveniach § 243e) až § 243j).

Pre   postup podľa   týchto   ustanovení je   základným kritériom ustanovenie   §243 e) ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   vymedzuje   podmienky,   za   ktorých   podá generálny prokurátor Slovenskej republiky proti rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. (...) Ako   vyplýva   z   citovaného   znenia   ustanovenia   §   243e)   Občianskeho   súdneho poriadku, podmienkou sine qua non prípustnosti mimoriadneho dovolania je nemožnosť dosiahnuť ochranu inými právnymi prostriedkami. So zreteľom na uvedené mal Najvyšší súd   SR   konanie   o   mimoriadnom   dovolaní   pre   nedostatok   jednej   z   podmienok   takéhoto konania a neodstrániteľnosť takej prekážky konania podľa § 243i) ods. 2, § 243c), § 243e) ods. 1 a § 104 ods. 1 vety 1 OSP zastaviť.

Podľa   právneho   názoru   vyjadreného   v   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky 4 M Cdo 19/2008 zo dňa 27. 1. 2009 „podľa názoru dovolacieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol úspešný. Požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu ako podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania v   konaní   predchádzajúcom   podaniu   takéhoto   mimoriadneho   opravného   prostriedku opomenul hájiť svoje práva, najmä nepodanie niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov ich oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť. Splnenie uvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu, a to s princípom   právnej   istoty,   ktorého   zákonným   naplnením   v   civilnom   procese   je   inštitút právoplatnosti   súdnych   rozhodnutí,   teda   ich   záväznosti   a   nezmeniteľnosti.   Ak   jeden z účastníkov   občianskeho   súdneho   konania   nevyužije   svoje   právo   na   účinné   podanie opravného   prostriedku   proti   rozhodnutiu   súdu,   hoci   mu   v   tom   nebránili   dôležité   resp. záväzné dôvody, čím realizuje svoje procesné dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť   podať   riadny   či   mimoriadny   opravný   prostriedok),   právna   istota   druhého účastníka, spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie, nemôže byť narušená inštitútom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora“.

Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. US 43/95 zo dňa 10. 9. 1996 okrem iného vyplýva: „pri úvahe o tom, či sa zverí oprávnenie na podania dovolania generálnemu   prokurátorovi   by   mal   zákonodarca   brať   do   úvahy   odporúčanie   Výboru ministrov   Rady   Európy   z   roku   1984   nazvané   „Zásady   civilného   procesu   na   lepšie fungovanie justície“, ktorý sa okrem iného odporúča, aby sa obmedzili najmä dozorové opravné prostriedky, čo sa týka najmä oprávnení generálnych prokurátorov. Tento cieľ možno dosiahnuť aj rozšírením práva účastníkov konania podať dovolanie a rozšírením práva prokurátora podávať návrhy na začatie konania vo veci spoločenského záujmu.“ Napriek   tomu,   že   toto   rozhodnutie   ústavného   súdu   sa   vzťahuje   na   ustanovenia zákona   č.   232/1995   Z.   z.,   princíp,   podľa   ktorého   je   potrebné   obmedziť   zásah   orgánov štátnej moci do konaní vedených pred súdmi o občianskych právach a záväzkoch, platí bezo zvyšku aj pre posúdenie mimoriadneho dovolania.

Táto   skutočnosť   vyplýva   aj   z   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky PL. US   57/99,   z   ktorého   okrem   iného   vyplýva:   „ochrana   poskytovaná   mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho   dovolania   neúspešne   využila   všetky   zákonom   dovolené   a   efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov (s výnimkou dovolania

- § 243 f) ods. 2 písm. c OSP) alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícií tak, ako je to vo veciach správneho súdnictva, kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z toho zákonného predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania,   ktoré   zabezpečuje   jeho   výnimočnosť   v   súlade   s   teoretickou   podstatou mimoriadneho opravného prostriedku. Ako vyplýva už zo sťažnosti, oprávnený mal možnosť podať proti uzneseniu prvostupňového súdu, zrušeného napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odvolanie, ako to vyplýva z ustanovenia § 374 ods. 3 OSP v znení platnom do 14. 8. 2008. So   zreteľom   na   vyššie   uvedené,   sťažovateľ   trvá   v   celom   rozsahu   na   sťažnosti a navrhuje, aby jej ústavný súd v celom rozsahu vyhovel.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní   zaručeného   v   čl.   47   ods.   3   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

1. Podstata námietok sťažovateľa týkajúca sa porušenia označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 5/2008 zo 14. októbra 2008 je predovšetkým založená na tvrdení, že mimoriadne dovolanie, ktorého výsledkom bol napadnutý rozsudok, nebolo prípustné, a to z dôvodu absencie zákonnej podmienky upravenej v § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f OSP), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   pokiaľ   v   exekučnom   konaní   oprávnená   spoločnosť vtedy G., s. r. o., B., neskôr R., s. r. o., B. (ďalej len „oprávnená spoločnosť“), nepodala riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava IV č. k. Er 798/00-74   z   30.   augusta   2007,   ktorým   bol   schválený   rozvrh   výťažku   z   dražby   nehnuteľnosti, nemôže byť splnená zákonná podmienka na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. ochranu práv   a   zákonom   chránených   záujmov   nie   je   možné   dosiahnuť   inými   právnymi prostriedkami.

Napriek   tomu   najvyšší   súd   o   mimoriadnom   dovolaní   podanom   generálnym prokurátorom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   pod   č.   k. VI/1 Pz 147/08-8 z 31. marca 2008 konal a napokon aj v jeho prospech rozhodol.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup   je   dôsledkom   toho,   že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.

Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.   s   jeho   právnymi   názormi.   Neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľom napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 5/2008 zo 14. októbra 2008 bola na základe   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   preskúmavaná   zákonnosť uznesenia Okresného súdu Bratislava IV z 30. augusta 2007, ktorým bol schválený rozvrh výťažku z dražby nehnuteľnosti.   Toto rozhodnutie je teda rozhodnutím prvostupňového súdu, ktoré nebolo napadnuté riadnym opravným prostriedkom.

Na základe mimoriadneho dovolania, ktoré podal generálny prokurátor na podnet z exekučného   konania   oprávnenej   osoby,   najvyšší   súd   dovolacie   konanie   uskutočnil a napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   konaním   o   súlade   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s ústavou v uznesení sp. zn. PL. ÚS 57/99 z   19.   júla   2000   vyslovil   svoj   názor,   podľa   ktorého   mimoriadne   dovolanie   môžeme považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor, a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom konania. Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon, platí pre mimoriadne dovolanie a mimoriadne dovolacie konanie tá istá procesná úprava, ako to je pri dovolaní podanom účastníkom konania (§ 242 až § 243c OSP, kde sa síce ustanovuje o primeranom použití, ale v podstate ide o priame použitie týchto ustanovení).

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho konania   vyjadreného   v   §   1   OSP.   Súčasne   tento   účel   sleduje   ochranu   účastníka   pred dôsledkami   nespravodlivého   procesu,   konania,   ktoré   trpí   základnými   procesnými pochybeniami a   postupmi   súdov   znamenajúcimi   až   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu. Tento   záver   podľa   názoru   ústavného   súdu   potvrdzujú   dôvody   mimoriadneho   dovolania ustanovené § 243f OSP (PL. ÚS 57/99).

Ochrana   poskytovaná   mimoriadnym   dovolaním   je   prípustná   len   subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky   zákonom   dovolené   a   efektívne   prostriedky   na   ochranu   svojich   práv   a   zákonom chránených záujmov [s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde nie   je   prípustné   (až   na   výnimku)   ani   odvolanie,   alebo jej   bolo   zákonnými   prekážkami znemožnené   využiť   tieto   právne   prostriedky   nápravy.   Z   tohto   zákonného   predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku. (PL. ÚS 57/99)

Tento   záver   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k prípustnosti   mimoriadneho   dovolania generálneho prokurátora   bez predošlého   využitia   riadnych   opravných   prostriedkov   proti napádanému rozhodnutiu prvostupňového súdu si napokon osvojil aj samotný najvyšší súd. Svedčí o tom aj jeho rozhodnutie sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009, o ktoré oprel svoju   argumentáciu   sťažovateľ,   ale   aj   ďalšie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   (sp.   zn. 2 M Cdo 14/2005,   sp.   zn.   2   M   Cdo   15/2005,   sp.   zn.   4   M   Cdo   3/2006   a ďalšie), z odôvodnenia   ktorých   vyplýva   názor,   že   mimoriadne   dovolanie   predstavuje   výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá   akceptovateľnosti   jeho   právnej   úpravy;   jedným   z   týchto   kritérií   je   povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl.   1   ústavy),   ako   aj   z   hľadiska   práva   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ústavy)   a   práva   na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   uvedené   závery   sú   akceptovateľné   aj   vo   veci sťažovateľa,   preto v   posudzovanom   prípade   postup   najvyššieho   súdu   považuje   za   také odchýlenie   sa   od   ústavne   súladného   výkladu   a   aplikácie   zákonného   ustanovenia o mimoriadnom dovolaní, že ním došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Čo sa týka namietaného porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd uvádza, že v nadväznosti   na vyslovenie   porušenia základného   práva sťažovateľa   na súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru   a   zrušenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   M   Cdo   5/2008 zo 14. októbra   2008   (bod   2   výroku   tohto   nálezu)   sa   v súlade   s doterajšou   judikatúrou ústavného súdu (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd sám vyrovnal s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia základného práva zaručeného   v čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   v čl.   1   dodatkového   protokolu, nevyhovel   (bod   4   výroku)   uprednostňujúc   právomoc   všeobecného   súdu   na   ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom.

Pri tomto rozhodovaní ústavný súd prihliadol na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd môže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo vyplývajúce z čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie vyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, k čomu v danom konaní došlo.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, sťažovateľ ho vidí v tom, že oprávnenej spoločnosti bolo umožnené zvrátiť existujúci právny stav obchádzaním inštitútu opravných prostriedkov. Ani v tejto časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel, a to z dôvodov obdobných, ako sú uvedené v odôvodnení nevyhovenia namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) tým, že najvyšší súd nesprávne vyložil ustanovenie § 61 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   vyslovenie   porušenia   označených   práv   v   súvislosti s postupom   a   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ktorým   v   podstate   uznal   prípustnosť mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   napriek   nevyčerpaniu   riadnych opravných   prostriedkov,   už   nepovažoval   za   potrebné   zvlášť   sa   zaoberať   námietkou porušenia   základných   práv   samotným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   v   sťažovateľom naznačenom   smere   (nesprávny   výklad   a   aplikácia   §   61   Exekučného   poriadku),   pretože ochrana základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru bola zrušením napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovateľovi poskytnutá. Ústavný súd preto o tejto časti sťažnosti nerozhodoval (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 5/2008 zo 14. októbra 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich náhradu v sume 412,11 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk (105,42 €) a hodnota režijného paušálu je 191 Sk (6,34 €). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €.

S   poukazom   na   výsledok   konania   vznikol   sťažovateľovi   nárok   na   úhradu   trov konania   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2008   (prevzatie   a   príprava zastúpenia 17. decembra 2008 a podanie ústavnému súdu z 23. decembra 2008) v sume 6 734 Sk (223,53 €) vrátane režijného paušálu a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 (stanovisko z 31. augusta 2009) v sume 122,85 € vrátane režijného paušálu. Celkovo   tak   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   v   konaní   pred   ústavným   súdom predstavujú sumu 412,19 € vrátane 19 % DPH.

Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila nárok na úhradu trov iba v sume 412,11 €, ústavný súd ich priznal iba v ňou uplatnenej sume, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ   napokon   požadoval   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 50 000 Sk (1 659,70 €).

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   už   nemožno   napraviť,   a   to   napríklad   zrušením   protiústavného   rozhodnutia či opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08).

V   danom   prípade   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   je   v   plnej   miere kompenzované   (popri   vyslovení   porušenia   základného   práva)   zrušením   uznesenia najvyššieho   súdu   a   vrátením   veci   na   ďalšie   konanie.   Preto   nebolo   možné   vyhovieť požiadavke sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009