znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 185/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., G., zastúpeného advokátom JUDr. V. H., G., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obo 222/2007 z 11. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2008 doručená   sťažnosť   M.   H.,   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Obo 222/2007 z 11. decembra 2007.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 8. augusta 1996 podala S., a. s., mestská pobočka, G. (ďalej len „sporiteľňa“), návrh na konkurzné konanie na subjekt označený ako „M. H., rodné číslo (...), trvale bytom G., súkromný podnikateľ pod obchodným názvom H.“. Na   základe   výzvy   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 3 K 200/96   bolo   začaté   dohodovacie   konanie,   na   základe   ktorého   sťažovateľ   zvolal   na 27. november 1996 radu veriteľov, ktorá prijala ním predložený návrh projektu ozdravenia spísaný   formou   notárskej   zápisnice   č.   N   304/96   NZ   254/96.   Napriek   plneniu   projektu ozdravenia potvrdeného schôdzou veriteľov, o ktorej bola spísaná a doručená krajskému súdu   notárska   zápisnica   č.   N   65/98   NZ   49/98   z 23.   februára   1998,   krajský   súd   vydal uznesenie o vyhlásení konkurzného konania na majetok fyzickej osoby. Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ 2. marca 2000 odvolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obo   99/2000   z 23.   júna   2000   zamietol.   Dňa   8.   septembra   2000   podal   sťažovateľ dovolanie najvyššiemu súdu proti uzneseniu najvyššieho súdu z 23. júna 2000, ktoré tento uznesením č. k. Obdo V 77/2000-233 z 18. decembra 2001 odmietol.

Dňa 11. marca 2002 opätovne podal sťažovateľ krajskému súdu návrh na zrušenie konkurzu,   ktorý   tento   uznesením   z 18.   septembra   2003   zamietol.   Proti   predmetnému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ najvyššiemu súdu odvolanie, ktorý uznesením sp. zn.   6   Obo   256/03   z 29.   januára   2004   potvrdil   rozhodnutie   krajského   súdu z 18. septembra 2003.

Dňa 20. apríla 2004 podal sťažovateľ Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu krajského súdu z 18. septembra 2003   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   z 29.   januára   2004,   ktorý „nebol akceptovaný“.

Sťažovateľ   19.   augusta   2005   podal   krajskému   súdu   ďalší   návrh   na   zrušenie konkurzu, ktorý krajský súd uznesením z 8. septembra 2005 zamietol. Dňa 21. septembra 2005 podal sťažovateľ proti predmetnému uzneseniu krajského súdu odvolanie, o ktorom najvyšší   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   5   Obo 324/05   zo   16.   decembra   2005   tak,   že potvrdil uznesenie krajského súdu z 8. septembra 2005.

Dňa   23.   júna   2006   podal   sťažovateľ   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorou   namietal porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-3K 200/96, ktorú ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 299/06-10 z 21. septembra 2006 odmietol ako oneskorene podanú.

Dňa 21. mája 2007 predložil správca konkurznej podstaty krajskému súdu konečnú správu   o speňažení   konkurznej   podstaty   a vyúčtovaní   odmeny   a výdavkov   správcu konkurznej podstaty v konkurznej veci úpadcu M. H.– H., G., ktorú krajský súd uznesením z 3. augusta 2007 schválil. Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ 15. októbra 2007 odvolanie   najvyššiemu   súdu,   o ktorom   najvyšší   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn. 4 Obo 222/2007 z 11. decembra 2007 tak, že uznesenie krajského súdu z 3. augusta 2007 potvrdil.

Podľa sťažovateľa z uznesenia najvyššieho súdu nie je zrejmé, o aký právny predpis opiera   svoje   tvrdenia   v   predmetnom   uznesení,   závažné   porušenia   platných   noriem a ústavných zákonov uvedené v odvolaní sťažovateľa zostali zo strany najvyššieho súdu nepovšimnuté,   rozhodujúce   právne   skutočnosti   a právna   argumentácia   poukázaná sťažovateľom   v odvolaní   zostali   súdom   nevyvrátené   a nepovšimnuté,   a preto   sťažovateľ považuje predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu za svojvoľné a arbitrárne.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných slobôd,   a základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Obo 222/2007, súvisiacim uznesením KS Bratislava č. k.: Z-2-3K 200/96-1312 zo dňa 03. 08. 2007 porušené bolo.

2. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení sudcov v platnom znení, Ústavný súd SR uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 12. 2007, sp. zn. 4 Obo 222/2007 zrušuje.

3.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   zákona   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení sudcov v platnom znení, Ústavný súd vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vec vedenú pod sp. zn. 4 Obo 222/2007 na ďalšie konanie.

4.   V   prípade   úspešnosti   sťažovateľa   v konaní   pred   Ústavným   súdom,   sťažovateľ požaduje vyplatiť trovy právneho zastúpenia vo výške súčtu nákladov v konkurznom konaní, ako aj zastúpenie pred Ústavným súdom SR, skutočne preukázaných nákladov právnym zástupcom a nemajetkovú ujmu sťažovateľa vo výške 100 000 Sk, k rukám sťažovateľa, do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Ústavného súdu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a   práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 222/2007 z 11. decembra 2007.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie označených základných práv a práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 222/2007 z 11. decembra 2007, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu z 3. augusta 2007, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namieta,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie   práva   na   súd,   resp.   prístup   k   súdu   podľa   čl.   46   ods.   1   a 3   ústavy by v prípade   sťažovateľov   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   keby   podmienky   na   prístup k tomuto súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany najvyššieho súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby   najvyšší   súd   tieto   všeobecné   podmienky   prístupu   k   súdu   vykladal   vo   vzťahu k sťažovateľom   diskriminačne   v   porovnaní   s   ich   výkladom   pri   iných   subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ mal priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jeho návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavami sťažovateľa.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl.   46   až   50   ústavy).   Z takéhoto   pohľadu   pristúpil   ústavný   súd   aj   k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že: „V konaní nebolo spochybnené, že na majetok úpadcu bol vyhlásený konkurz, ani to, že konečná správa bola súdu predložená.

Odvolací súd zistil, že upovedomenie úpadcu a konkurzných veriteľov o konečnej správe a vyúčtovaní, bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu dňa 31. mája 2007 o 9.30 hod. a tiež zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 31. mája 2007. Z rozhodnutia ďalej vyplýva, že oni jeden z veriteľov nepodal námietky proti zverejnenej konečnej správne, iba úpadca. Súd   konečnú   správu   a   vyúčtovanie   (podľa   §   29   ods.   4   ZKV)   prejednal   na pojednávaní zvolanom na 3. augusta 2007, na ktorom sa zúčastnil úpadca osobne, správca konkurznej   podstaty   a   veriteľ   J.   M.   (zv.   č.   6)   a   správu   schválil   tak,   ako   ju   správca konkurznej podstaty spracoval a predložil súdu.

Vo všeobecnosti platí, že o speňažení podstaty podáva správca súdu predovšetkým priebežné správy a je povinný podať správu vždy, ak si ju súd vyžiada, ako aj keď to sám považuje   za   potrebné.   Povinnosť   prejednať   priebežné   správy   nieje   stanovená.   Ak   je skončené   speňažovanie,   spracuje   správca   konečnú   správu,   ktorá   predstavuje   celkovú bilanciu jeho činnosti, teda nielen speňažovanie. Musí obsahovať najmä súhrn konkurzných aktív, pasív, výsledky prieskumných pojednávaní, prehľad plnení, ktoré správca poskytol v priebehu konkurzu, prehľad výťažkov z predaja a jej záverom je údaj o tom, aký výťažok mal   byť   rozdelený   medzi   veriteľov,   ako   i   prehľad   pohľadávok,   ktoré   z   neho   majú   byť uspokojené. Súčasťou konečnej správy musí byť i vyúčtovanie odmeny správcu konkurznej podstaty, ktorá je ustanovená vyhláškou č. 493/1991 Zb. v platnom znení. Správca súčasne s odmenou   účtuje   i   svoje   výdavky   najmä   hotové   výdavky   spojené   so   správou   podstaty, náklady účelne vynaložené na správu. Konečná správa musí byť prejednaná podľa § 29 ods. 2, 3 ZKV, teda musí byť vyvesená.na úradnej tabuli súdu, čo v danom prípade nebolo spochybnené.

Zo spisu vyplýva, že konečná správa obsahovala všetky potrebné náležitosti, bola odkonzultovaná, teda mohla byť prejednaná.

Dôvody uvádzané úpadcom proti rozhodnutiu o konečnej správe sú podľa názoru odvolacieho súdu účelové a nemajú oporu v zákone. Pokiaľ ide o námietky proti činnosti správcu konkurznej podstaty, nebola preukázaná ich dôvodnosť. Správca vykonával svoju činnosť v súlade so zákonom pod dohľadom súdu, ako vyplýva z predloženého spisového materiálu,   odmenu si   vyúčtovala   v súlade s vyhl.   č.   493/1991 Zb.   v platnom znení,   ako i ostatné výdavky, na ktorých náhradu mala nárok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   rozsiahle   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý rozsudok   krajského   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   potvrdil.   V každom   prípade   tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa „nesprávnou   a svojvoľnou aplikáciou   a výkladom   práva“. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho   súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že najvyšší súd označeným rozhodnutím porušil aj jeho základné právo podľa čl. 20 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie označeného rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd nepovažoval ani za svojvoľné, ani arbitrárne, a preto ním nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy. Zároveň poukazuje na to, že zo skutočností, ktoré v danom prípade   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   nevyplýva   žiadna   možnosť   porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a sťažovateľ   neuviedol   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by odôvodňovali záver o porušení označeného základného práva.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008