SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 184/2016-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátomJUDr. Jurajom Gavalcom, Ulica T. Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia jehozákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konanívedenom pod sp. zn. 4 To 42/2015 a jeho rozsudkom z 25. júna 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 42/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“)a jeho rozsudkom z 25. júna 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Levice(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 136/2011 z 21. novembra 2014 (ďalej len „rozsudokokresného súdu“) bol sťažovateľ uznaný za vinného v bode 1 rozsudku zo zločinunedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ichdržania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a písm. d) Trestného zákonaa v bode 2 rozsudku z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamnýcha psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa§ 172 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. písm. a)Trestného zákona (ďalej len „obzvlášť závažný zločin“). Okresný súd sťažovateľa odsúdilna úhrnný trest odňatia slobody v trvaní desať rokov so zaradením na výkon trestu doústavu so stredným stupňom stráženia a uložil mu aj ochranný dohľad v trvaní 1 rokas uložením v rozsudku uvedených povinností.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktoréhokrajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) a d) a ods. 3 Trestného poriadku zrušil napadnutýrozsudok okresného súdu vo výroku o vine v bode 1, vo výroku o treste a vo výrokuo ochrannom opatrení. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku krajský súd sťažovateľauznal za vinného zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedovalebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) Trestnéhozákona. Za tento zločin a za obzvlášť závažný zločin, ktorý spáchal spôsobom uvedenýmv bode 2 výroku o vine rozsudku okresného súdu, mu krajský súd uložil úhrnný trestodňatia slobody v trvaní desať rokov so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženiaa uložil mu aj ochranný dohľad v trvaní jedného roka. Výrok o vine v bode 2 odvolanímnapadnutého rozsudku okresného súdu zostal napadnutým rozhodnutím krajského súdunedotknutý.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listinya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konanía napadnutým rozhodnutím len vo vzťahu k obzvlášť závažnému zločinu.
Podľa sťažovateľa„súd obchádza obranu sťažovateľa a nevysporiadava sa s ňou, vyberá si len tie dôkazy, ktoré zapadajú do skutkovej verzie zvolenej vopred súdom, vychádzajúcej z predpokladu viny sťažovateľa a obranu sťažovateľa odmieta postupom, ktorý je v rozpore so všeobecne uznávanými postupmi súdnej praxe, vyplývajúcej z konštantnej judikatúry.
Takýto postup súdu, je možné považovať za postup, v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ak odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vysporiadanie sa s obranou obvineného, sú právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako i s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
Sťažovateľ sa domnieva, že v predmetnej veci nemožno„dospieť k záveru o opodstatnenosti právnej kvalifikácie skutku v bode 2 rozsudku s poukazom na § 139 ods. písm. a/ Tr. zák., pretože je ustálená len s poukazom na výpoveď svedkyne, ktorá je rozporuplná“. Následne poukazuje najmä na jej vyjadrenia vo vzťahuk jeho vedomosti o veku tejto svedkyne, pričom uvádza, že táto svedkyňa na hlavnýchpojednávaniach vypovedala rozporuplne v súvislsti s tým, či sťažovateľ vedel alebonevedel, koľko má rokov, či mu túto informáciu uvádzala alebo nie. Zároveň sa malavyjadriť aj o tom, že v inej trestnej veci menila svoje výpovede z dôvodu, že bola podvplyvom drog, a že sa mala sťažovateľovi aj vyhrážať. Sťažovateľ ďalej uvádza, že„svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ na hlavnom pojednávam dňa 9.7.2012 uviedla, že
jej viackrát predala drogy.
Z výpovedí oboch svedkýň tiež vyplýva, že ⬛⬛⬛⬛ bola niekoľkokrát liečená zo závislosti od omamných a psychotropných látok, aj v priebehu prípravného konania bola dňa 13.6.2011 vypočutá vyšetrovateľom v takomto zariadení, čo spolu s vyššie uvedeným oslabuje vo významnej miere vierohodnosť jej výpovedí, pretože ich robila v stave silnej závislosti od omamných látok (dňa 13.6.2011 bola na liečení a výpovede urobila predtým).
Odraz závislosti svedkyne od omamných látok na jej výpovedi konštatoval aj prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku na strane 22.
Na základe takýchto zistených skutočností nie je možné z procesné vykonaných dôkazov bez pochybností uzatvoriť, že sťažovateľ vedel, koľko má ⬛⬛⬛⬛ rokov, výpoveď tejto svedkyne nie je podopretá iným dôkazom v tomto smere, preto nie je možné ani v prípade, ak by neexistovali pochybností o pravdivosti výpovede tejto svedkyne, urobiť záver o vedomosti sťažovateľa o veku svedkyne (právne úvahy okresný súd vo vzťahu k tomuto svojmu záveru v rozsudku neuviedol, čo robí rozsudok nepreskúmateľným a odvolací rozsudok nebol sťažovateľovi ešte doručený...)“.Sťažovateľ v nadväznostina to poukazuje aj na judikatúra všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu Českejrepubliky, ktorá sa zaoberá problematikou dokazovania v trestných veciach.Rozsudok bol sťažovateľovi doručený 28. septembra 2015 a ústavnému súdu ho doručil 18. januára 2016.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„Konaním Krajského súdu v Nitre v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Nitre pod č. k. 4To/42/2015, v súvislosti s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 4To/42/2015 zo dňa 25.6.2015, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.) ako aj článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadrenom princípe prezumpcie neviny.
Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 4 To/42/2015 zo dňa 25. 6. 2015 sa zrušuje. Sťažovateľ netrvá na ústnom pojednávaní, súhlasí s upustením od ústneho pojednávania pred Ústavným súdom, náhradu trov konania si uplatňuje v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej pomoci (á 139,83 + 8,39 x 2 = 296,44 + 20 % DPH (59,20) = 355,64 Eura).“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom krajského súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozhodnutím. Základomargumentácie sťažovateľa je, že v napadnutom konaní okresný súd a následne aj krajský súdnedostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa obzvlášť závažného zločinu, nedostatočnevyhodnotil dôkazy týkajúce sa tohto trestného činu a zároveň sa v nedostatočnej mierevysporiadal so všetkými námietkami obhajoby. Na podklade uvedeného je preto napadnutérozhodnutie krajského súdu nepreskúmateľné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považujesa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak nežz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nie je medzi základným právom podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadná odlišnosť(m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy(ako aj práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálnyprístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konaťa rozhodnúť (II. ÚS 8/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garanciev súdnom konaní.
Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že krajský súd na podkladeodvolania podaného sťažovateľom (odvolanie v časti, ktorá smeruje proti rozsudkuokresného súdu týkajúceho sa obzvlášť závažného zločinu, je totožné s obsahom tejtoústavnej sťažnosti, pozn.) preskúmal podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosťa odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu, proti ktorým sťažovateľpodal odvolanie, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo. Krajský súd bol toho názoru, žeodvolanie podané sťažovateľom vo vzťahu k obzvlášť závažnému zločinu nebolo dôvodné.
Podľa krajského súdu bol v napadnutom konaní„zadovážený dostatok dôkazov, ktorými boli objasnené všetky základné skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie uvedené v ustanovení § 119 odsek 1 Trestného poriadku, ktoré súd I. stupňa potreboval pre svoje rozhodnutie. Pri vykonávaní dôkazov orgány činné v tomto konaní postupovali podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku.“. Okresný súd podľa krajského súdu„na hlavnom pojednávaní pri vykonávaní dôkazov postupoval podľa ustanovení Trestného poriadku upravujúcich spôsob vykonávania dôkazov v trestnom konaní, pričom sa nedopustil žiadnych podstatných chýb v zmysle § 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku.
... svoje rozhodnutie aj primerane odôvodnil v zmysle § 168 odsek 1 Trestného poriadku, keď uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa súd I. stupňa spravoval pri posudzovaní konania obžalovaného v otázke viny, právnej kvalifikácie a pri ukladaní trestu a ochranného opatrenia.
... v súlade s výsledkami dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, zistil skutkový stav uvedený vo výrokovej časti rozsudku v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie o podanej obžalobe tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 odsek 10 Trestného poriadku.... vykonal všetky dostupné dôkazy na zistenie skutkového stavu veci a tieto vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti podľa § 2 odsek 12 Trestného poriadku.“.
Krajský súd ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že„sa stotožňuje so záverom súdu I. stupňa, že obžalovaný sa dopustil skutku uvedeného pod bodom 2/ napadnutého rozsudku, t. j., že v období v tomto skutku uvedenom a na mieste tam uvedenom si zadovážil a viackrát poskytol psychotropnú látku pervitín maloletej, hoci vedel, koľko má táto rokov a aj s ďalšími skutkovými zisteniami uvedenými v tomto bode rozsudku...
Súd I. stupňa veľmi podrobne a dôsledne dôkazy, ktoré vykonal na hlavnom pojednávaní a ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania týchto skutkov, vyhodnotil v dôvodoch napadnutého rozsudku a to spôsobom uvedeným v § 2 odsek 12 Trestného poriadku a s takýmto vyhodnotením dôkazu sa aj krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje, pričom súd I. stupňa sa vysporiadal aj s obranou a obhajobou obžalovaného.“.
Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam týkajúcim sa obzvlášť závažného zločinu krajskýsúd uviedol, že«je toho názoru a stotožňuje sa s logickými úvahami súdu I. stupňa, že zo spáchania tohto skutku je usvedčený predovšetkým výpoveďami svedkýň
a ⬛⬛⬛⬛. Svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ vo svojej výpovedi v prípravnom konaní zo dňa 11. 11. 2010, ktorá bola prečítaná na hlavnom pojednávaní a ktorú taktiež urobila za prítomnosti obhajcu obžalovaného, podrobne popísala spôsob odovzdania pervitínu zo strany obžalovaného, pričom uviedla, že aj čas, kedy sa to stalo naposledy a to určením udalosti, ktorá sa v tom čase stala a presne aj uviedla, koľko pervitínu mal obžalovaný v tom čase v striekačke a koľko jej zo striekačky poskytol. Taktiež uviedla aj ďalšiu osobu a to osobu ⬛⬛⬛⬛, ktorej obžalovaný poskytoval pervitín. Taktiež uviedla, že obžalovaný mal vedomosť o tom, že je maloletou osobou, t. j. že nemá 18 rokov. Výpoveď tejto svedkyne je podporená výpoveďou svedkyne ⬛⬛⬛⬛ − jej matky, ktorá vo svojej výpovedi poukázala na skutočnosti, ktoré potvrdzovali výpoveď svedkyne najmä v tej časti, že sama jej dňa 21. 04. 2010 uviedla, kto jej poskytoval pervitín, pričom táto skutočnosť bola potvrdená aj laboratórnym vyšetrením na zistenie psychotropných látok u svedkyni ⬛⬛⬛⬛, práve z kritického dňa. Pokiaľ ide o namietanú vierohodnosť tejto svedkyne, aj krajský súd sa stotožňuje s úvahou súdu I. stupňa o vierohodnosti výpovede tejto svedkyne. Pri výpovedi svedkyne zo dňa 11. 11. 2010 bol prítomný aj obhajca obžalovaného, ako aj dve nezúčastnené osoby, pričom ani jedna nenamietala nespôsobilosť svedkyne z dôvodu podozrenia, že je pod vplyvom omamnej resp. psychotropnej látky. Navyše svedkyňa sama priznala, že obžalovanému poslala výhražnú SMS-ku, avšak z dôvodu, že ju na to nahovoril. Svedkyňa sama trestné oznámenie na obžalovaného nepodávala, podávala ho jej matka. O vierohodnosti výpovede tejto svedkyne svedčia aj ďalšie okolnosti, ktoré uvádzala vo svojej výpovedi, a to že pervitín si od obžalovaného začala brať až po tom, keď bol zatvorený. Vierohodnosť výpovede tejto svedkyne potvrdzujú aj ďalšie vykonané dôkazy, najmä výpovede svedkýň ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ktoré potvrdili tvrdenia svedkyne, že svedkyňa sa stretávala s ⬛⬛⬛⬛ a svedkyňa potvrdila aj tvrdenia svedkyne ⬛⬛⬛⬛, že obžalovaný poskytol tejto svedkyni pervitín, a to za okolností popísaných svedkyňou ⬛⬛⬛⬛ a to v meste za prítomnosti človeka, ktorého prezývali „ “. Z týchto dôvodov preto krajský súd nemal pochybnosti o vierohodnosti výpovede ⬛⬛⬛⬛.».
Keďže sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožňuje so závermiokresného súdu, bolo potrebné, aby ústavný súd pri posudzovaní námietok sťažovateľavychádzal aj z obsahu rozsudku okresného súdu, opierajúc sa o svoj ustálený právny názor,že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu,nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,IV. ÚS 8/2014), pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok.
Okresný súd pri rozhodovaní o vine sťažovateľa vo vzťahu k obzvlášť závažnémuzločinu podrobne popísal východiskový skutkový stav, ktorý považoval za relevantný presvoje rozhodnutie, zhodnotil dovtedajší priebeh trestného konania, vykonal ďalšie potrebnédokazovanie a na základe toho potom dospel k záveru o vine sťažovateľa. Z odôvodneniarozsudku okresného súdu vyplýva, že„zo spáchania trestnej činnosti v bode 2 obžalovaného usvedčuje predovšetkým svedkyňa ⬛⬛⬛⬛, ktorá na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní uviedla, že potom ako sa po zadržaní jej priateľa ⬛⬛⬛⬛ /čo bolo podľa lustrácie v registri trestných vecí Okresného súdu Levice a uznesenia sp. zn. 1 Tp 2/2010 dňa 17. 2. 2010/ zoznámila s obžalovaným, začali sa spolu stretávať, pričom obžalovaný vždy doniesol drogy, ktoré spolu užívali keď sa stretli, podľa jej vyjadrenia v prípravnom konaní asi raz do týždňa, najmä v aute, na ktorom sa vozili a to v okolí, alebo v ⬛⬛⬛⬛ a tiež trikrát vo v byte kamaráta obžalovaného, kde v jednom prípade s nimi bola aj ⬛⬛⬛⬛. Svedkyňa však nevedela uviesť koľkokrát jej obžalovaný dal pervitín. Pervitín užívali šnupaním do nosa alebo vdychovaním výparov, pričom s obžalovaným sa kontaktovala telefonicky a zároveň uviedla, že s ním bola drogy aj nakupovať v ⬛⬛⬛⬛. Svedkyňa potvrdila, že obžalovaný vedel koľko mala rokov v čase keď jej poskytoval pervitín, pretože mu to sama povedala. Tiež potvrdila, že pervitín brala aj od ďalších osôb, jednou z nich však bol aj obžalovaný, ktorému však za drogy neplatila a naposledy jej dal pervitín dňa 21. 4. 2010, kedy to oznámila svojej matke, potom ako prišla domov s tým, že je jej zle. Z trestnej činnosti je obžalovaný usvedčovaný aj výpoveďou svedkyne ⬛⬛⬛⬛, ktorá na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní potvrdila, že v jednom prípade bola s obžalovaným a ⬛⬛⬛⬛ vo, kde obžalovaný priniesol pervitín, ktorý spoločne s ⬛⬛⬛⬛ užili fajčením − vdychovaním výparov, čím vlastne podporila tvrdenia uvádzané ⬛⬛⬛⬛. Za hodnovernú súd považuje aj výpoveď, ktorej sa dcéra už v noci zo dňa 10. 4. 2010 na 11. 4. 2010 ako aj dňa 21.4.2010 v skorých hodinách po príchode domov priznala, potom keď už zrejme nezvládala situáciu s užívaním omamných a psychotropných látok, že jej dávajú drogy a dňa 21. 4. 2010 jej povedala, že drogy jej dal obžalovaný, ktorý bol asi jednou z osôb v uvedenom období, od ktorých mala jej dcéra drogy. V kontexte s výpoveďou
je aj ďalší dôkaz a to výpis prichádzajúcich a odchádzajúcich hovorov poskytnutých spol. Slovák Telekom a.s. z mobilného telefónu používaného obžalovaným, ktoré potvrdzuje vzájomnú komunikáciu medzi obžalovaným a svedkyňou v apríli 2010. Nepriamym usvedčujúcim dôkazom jej aj výsledok znaleckého skúmania vzorky moču ⬛⬛⬛⬛, v ktorom bola zistená prítomnosť metamfetamínu. Obrana obžalovaného, že svedkyni drogy nedával, v dňoch 19. 4. 2010 až 22. 4. 2010 bol chorý a vôbec sa so svedkyňou nestretol, bola vyvrátená práve výpoveďou a nepriamo aj jej matky ⬛⬛⬛⬛. Výpovede matky obžalovaného ⬛⬛⬛⬛, jeho sestry ⬛⬛⬛⬛ a otca obžalovaného ⬛⬛⬛⬛, ktorí tvrdili, že obžalovaný bol v uvedených dňoch chorý a ležal v posteli, a teda sa nemohol stretnúť s ⬛⬛⬛⬛ súd považoval za účelové v snahe pomôcť obžalovaného sa zbaviť obvinenia, keďže ani ⬛⬛⬛⬛ nepotvrdila, že by obžalovaný navštívil jej ambulanciu, nebol práceneschopný a nepotvrdila, že by konzultovala jeho zdravotný stav s ⬛⬛⬛⬛ a ani zdravotné poisťovne neevidovali výdaj liekov pre uvedené osoby. Obrana obžalovaného, že svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ voči nemu vypovedala z pomsty a jej výpoveď nemožno považovať za vierohodnú, pričom poukázal aj na odborné vyjadrenie ⬛⬛⬛⬛ neobstojí. Aj keď svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ je osobou, ktorá bola závislá na psychotropných a omamných látkach, čo sa odrážalo aj na jej výpovedi, v podstatných veciach vypovedala zhodne na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní a skutočnosti ňou uvádzané sú podporená aj ďalšími dôkazmi, a to výpoveďami svedkyne ⬛⬛⬛⬛ a odborné vyjadrenie ⬛⬛⬛⬛ je len v teoreticko-hypotetickej rovine, keďže ⬛⬛⬛⬛ nevyšetrovala. S poukazom na skutočnosť, že súd nemal pochybnosti o vierohodnosti výpovede svedkyne
, odmietol návrh obhajoby na psychologické skúmanie uvedenej svedkyne. V bode 2 obžalovaný svojím konaním naplnil skutkovú podstatu obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 odsek 1 písm. c/, odsek 2 písm. d/ Tr. zákona, tak po stránke objektívnej ako aj po stránke subjektívnej, keďže obžalovaný kupoval a zadovažoval psychotropné látky − pervitín, a toho konania sa dopustil na chránenej osobe - dieťati podľa § 139 odsek 1 písmeno a/ Tr. zákona, hoci na nakladanie s takouto látkou nemal povolenie a konania sa dopustil v priamom úmysle podľa § 15 písm. a/ Tr zák. Súd obžalovaného v bode 2 oproti obžalobe neuznal vinným aj z prechovávania omamných a psychotropných látok podľa § 172 ods. 1 písm. d/ Tr. zákona, nakoľko nebolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný psychotropnú látku u seba prechovával, v akom čase a v akom množstve a táto u neho nebola zaistená.
Súd oproti obžalobe upravil skutkovú vetu v bode 2 a to jednak v období, kedy dochádzalo k páchaniu trestnej činnosti a to minimálne po 17. 2. 2010 do 21. 4. 2010 s poukazom na výpoveď svedkyne ⬛⬛⬛⬛, ktorá uviedla, že sa s obžalovaným zoznámila, začala stretávať a dával jej pervitín po zadržaní jej priateľa čo bolo dňa 17. 2. 2010 a dňa 21. 4. 2010, kedy jej posledný krát poskytol drogu a tiež v skutku upresnil miesta, kde mal obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ poskytovať drogy a kde ich boli nakupovať s poukazom na výpoveď svedkyne ⬛⬛⬛⬛ najmä z prípravného konania, kde tieto skutočnosti uviedla podrobnejšie. Súdu sa ani po doplnení dokazovania opätovným výsluchom svedkyne ⬛⬛⬛⬛ a prečítaní výpovede z prípravného konania nepodarilo zistiť, koľko krát obžalovaný poskytol svedkyni pervitín, keďže sa k tomu nevedela vyjadriť, ale uviedla, že to bolo viackrát.“.
Ústavný súd v rámci svojej konštantnej judikatúry neustále zdôrazňuje,že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou animimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013).
Ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní,ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného právaalebo slobody. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravnýchprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto ústavný súd nie jeoprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikáciiprávnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, IV. ÚS 314/08,IV. ÚS 27/2010). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v týchprípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavoualebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (IV. ÚS 287/04).Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň bymali za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00,II. ÚS 5/00).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru patrí tiež právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdnehorozhodnutia (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06), t. j. na také odôvodnenie,ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu však všeobecný súd nemusí dať odpoveďna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia(napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 25/06). Obdobne k tomu pristupujeaj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vo svojej judikatúre vo vzťahu práva účastníkakonania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia tiež zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sícezaväzuje súdy, aby odôvodnili svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje,aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svojupovinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť lenso zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A,č. 303-A, s. 12, bod 29).
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu v spojenís rozsudkom okresného súdu dospel k názoru, že konajúce súdy presvedčivo a v dostatočnejmiere odôvodnili svoje rozhodnutia o vine sťažovateľa, pri vykonávaní a hodnotení dôkazovpostupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, jasne a zrozumiteľnerozviedli, z akých dôkazov vychádzali a akými úvahami sa spravovali pri hodnotenídôkazov, ako aj pri posudzovaní konania sťažovateľa, a to aj pokiaľ ide o otázku právnejkvalifikácie skutku. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že krajský súd v spojenís okresným súdom sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberali predmetnou vecou, ichzávery sú celkom logické a zrozumiteľné.
Vo vzťahu k už uvedenému ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenejrozhodovacej činnosti, podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnúneopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a napadnutým rozhodnutím, postupom alebo iným zásahomorgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnejmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody napadnutým rozhodnutím,postupom, ako aj iným zásahom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02,IV. ÚS 1/2012, IV. ÚS 473/2012).
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľana súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36ods. 1 listiny, ako ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť sťažovateľa v časti napadnutého postupukrajského súdu a jeho napadnutého rozhodnutia podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že v napadnutom konaní a napadnutýmrozhodnutím boli porušené aj jeho základné práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1listiny, no žiadnym spôsobom bližšie neodôvodnil porušenie označených základných práv,ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti posudzoval ako zjavne neopodstatnenú, keďžesťažovateľ nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutímkrajského súdu a namietaným porušením označených základných práv.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti pri predbežnom prerokovaníodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberaťsa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016