SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 184/2015-66
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s.,Lazaretská 12, Bratislava, zastúpenej DEDÁK & Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45,Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Pavol Blahušiak,a Advokátskou kanceláriou Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava,prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát Mgr. Tomáš Kamenec, ktorou namietaporušenie slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkomKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 144/2012 z 27. marca 2013 a základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 3 Cdo 256/2013 z 5. decembra 2013, za účasti Krajského súdu v Banskej Bystricia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., na slobodu prejavu podľačl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súduv Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 144/2012 z 27. marca 2013 p o r u š e n é b o l i.
2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 144/2012z 27. marca 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., p r i z n á v a finančné zadosťučineniev sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej j e Krajský súd v Banskej Bystricip o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., p r i z n á v a úhradu trov konaniav sume 340,80 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiat centov), ktorú j e Krajský súdv Banskej Bystrici p o v i n n ý uhradiť na účet jej právnych zástupcov DEDÁK& Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, a Advokátskej kancelárie Tomáš Kamenec,s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, každému v sume po 170,40 € (slovom stosedemdesiat eura štyridsať centov).
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2014telefaxom a 14. marca 2014 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press,a. s., Lazaretská 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),zastúpenej DEDÁK & Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, prostredníctvom ktorejkoná jej konateľ a advokát JUDr. Pavol Blahušiak, a Advokátskou kanceláriou TomášKamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľa advokát Mgr. Tomáš Kamenec, ktorou namieta porušenie slobody prejavu podľa čl. 26ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 15 Co 144/2012 z 27. marca 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 3 Cdo 256/2013 z 5. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že(ďalej len„žalobca“) podal proti sťažovateľke 29. júla 2010 žalobu o ochranu osobnosti, ktorou sadomáhal„1. uverejnenia ospravedlnenia na titulnej strane denníka SME v troch nasledujúcich vydaniach v znení uvedenom v petite žaloby, 2. náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 150.000 EUR, 3. náhrady trov konania. Ospravedlnenie a nemajetkovú ujmu požaduje žalobca za údajné neoprávnené informovanie o jeho osobe v článkoch, ktoré malo zasiahnuť do jeho cti, ľudskej dôstojnosti, dobrého mena, povesti a súkromia.“.
Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) vydal 29. februára 2012čiastočný rozsudok sp. zn. 14 C 131/2010 (ďalej aj „čiastočný rozsudok okresného súduz 29. februára 2012“), ktorým zaviazal sťažovateľku v lehote 15 dní od právoplatnostirozhodnutia uverejniť v strede hornej polovice titulnej strany denníka SME v troch po sebenasledujúcich vydaniach ospravedlnenie veľkými písmenami abecedy v znení petitunavrhnutého žalobcom. Okresný súd o náhrade nemajetkovej ujmy a o náhrade trov konaniačiastočným rozsudkom z 29. februára 2012 nerozhodol. Na základe odvolania sťažovateľkyoznačené rozhodnutie okresného súdu potvrdil krajský súd napadnutým rozsudkom.O dovolaní sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súdnapadnutým uznesením tak, že ho odmietol.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré podľa sťažovateľkyporušuje jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, sav sťažnosti okrem iného uvádza, že„trpí viacerými vadami a je zjavne nepreskúmateľný. V Uznesení NS prezentoval Najvyšší súd bohatú judikatúru slovenských súdov k tejto otázke, pričom za prevažujúci považoval názor, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP a teda ani jeho prípustnosť, ale ide len o tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorou možno len odôvodniť podanie dovolania“.S poukazom na judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 198/2011)sťažovateľka vyvodzuje záver, že„dôvod nepreskúmateľnosti zakladá aj prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP“.
Sťažovateľka tiež tvrdí, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej základnéprávo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy aj tým, že sa nestotožnils jej názorom, podľa ktorého jej postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konaťpred súdom, ku ktorému malo dôjsť tým, že jej krajský súd nedoručil vyjadrenie žalobcuk jej odvolaniu proti čiastočnému rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012.Sťažovateľkav tejtosúvislostipoukazujenauznesenienajvyššiehosúdusp. zn. 4 Cdo 46/2012 z 26. februára 2013, v ktorom pripustil nespravodlivosť odvolaciehokonania, v rámci ktorého sa odvolací súd vyjadrením žalovaného k odvolaniu zaoberal,pričom ho uviedol do obsahu odôvodnenia svojho rozhodnutia bez toho, aby vyjadreniežalovaného k odvolaniu bolo doručené žalobcovi, a uzatvára, že je v rozpore s princípomprávnej istoty, ak„Najvyšší súd k rovnakej otázke zaujal v priebehu 1 roka v dvoch rozhodnutiach dva protichodné závery...“. Podľa sťažovateľky„... Vzhľadom na svoju neinformovanosť sťažovateľ nemohol do tejto názorovej interakcie zasiahnuť, argumenty žalobcu vyvrátiť a tak formovať/ovplyvňovať konečný názor odvolacieho súdu. V danom prípade došlo preto zo strany odvolacieho súdu aj Najvyššieho súdu k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty sťažovateľa. Rovnaké dôsledky má aj rozhodovanie Najvyššieho súdu k otázke prípustnosti dovolania z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa § 237 písm. f) OSP...“.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľka okrem iného uvádza:„... konanie, ktoré predchádzalo vydaniu druhostupňového rozsudku sa nemôže javiť ako spravodlivé, keď žalobca pôsobil na prvostupňovom súde, ktorý vydal prvostupňový rozsudok. Jeho manželka je sudkyňa na odvolacom súde a dokonca mala byť členkou senátu, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľa. Aj keď z rozhodovania v tejto veci bola nakoniec vylúčená, postupne 6 sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici uviedlo, že sa cítia vo veci zaujatí. Členkou senátu rozhodujúcou o odvolaní sťažovateľa v tejto veci bola aj, predsedníčka senátu 17 Co, v ktorom pôsobí aj manželka žalobcu. Sťažovateľ sa domnieva, že v prejednávanej veci nebol do úvahy braný objektívny aspekt nestrannosti a nebolo prihliadnuté na postavenie a predchádzajúcu činnosť sudcov (ale aj žalobcu), ktorí rozhodovali na druhostupňovom súde ako i prvostupňovom súde.“
V nadväznosti na požiadavku riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov sťažovateľkanamieta nedostatočné vysporiadanie sa krajského súdu s jej argumentáciou vzťahujúcou sak týmto záverom:
«1. nepravdivosť výroku „ lovil zadarmo“
2. nepravdivosť výroku „ zakázal o sebe písať“
3. nesprávne označenie poľovníckeho združenia
4. načasovanie článkov
5. ohrozenie bezpečnosti žalobcu informovaním o poľovačkách
6. dôvodnosť utajenia údajov o žalobcovi
7. nedostatočné opísanie skutočností v článkoch.»
K bodu 1 sťažovateľka poukazuje na názor vyslovený ústavným súdom v jeho nálezesp. zn. II. ÚS 340/09, podľa ktorého„nepovažuje za správne, ak všeobecný súd rozhodujúci o veci nezohľadní, resp. nedostatočne zohľadní organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom) určitého článku a jeho vecným obsahom“, a dodáva, že v článkoch je„pritom jednoznačne uvedené, že v skutočnosti mal žalobca za lov poskytnúť protihodnotu (barter) vo forme lovu bažantov. A teda že nešlo výslovne o dar v pravom slova zmysle (t. j. bezodplatné plnenie).“.
V súvislosti s (ne)pravdivosťou výroku„ zakázal o sebe písať“sťažovateľkaupozorňuje, že názor krajského súdu, podľa ktorého citované zjednodušenie autora nie jenamieste a nevyplýva z vykonaného dokazovania, keďže«V texte článku „ zakázal o sebe písať“ bola odcitovaná relevantná pasáž jeho emailu, teda verejnosť sa dozvedela, že žalobca mimo iného napísal, že nedáva súhlas na zverejnenie svojej identity. Nadpis článku tak v žiadnom prípade nebol zavádzajúci a nepravdivý, naopak, čitateľom sa v článku sprostredkovala komunikácia novinára so žalobcom a sám si mohol vytvoriť názor, či žalobca „zakázal o sebe písať“, alebo „neudelil súhlas o sebe písať“.».
K bodu 3 (nesprávne označenie poľovníckeho združenia) sťažovateľka uvádza, že«Odvolací súd vytkol viacero nepresností a novinárskych skratiek v článkoch, keď revír označil autor článkov ako „revír, ktorý má od štátu prenajatý regionálny politik Slobodného fóra “ (napr. na str. 23, odsek 3, a 25 ods. 2 druhostupňového rozsudku). V článku „Šéfoval súdu strieľal zadarmo“, sa pritom uvádza, že žalobca lovil v revíre, ktorý má prenajatý poľovné združenie podnikateľa a regionálneho politika Slobodného fóra “. Z textu článkov tak je zrejmé, že nejde o revír v nájme, ale združenia, ktorého je členom. Z dôvodu postavenia v Poľovníckom spolku išlo o prípustné zjednodušenie a nie o nepravdivé tvrdenie, ktoré by mohlo akokoľvek zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu.».
K tvrdeniu krajského súdu, že„článok bol uverejnený tesne pred voľbou Špecializovaného trestného súdu, o ktorú funkciu sa uchádzal žalobca“(bod 4, pozn.),sťažovateľka dodáva, že«Články boli uverejnené v septembri 2009, voľba sa uskutočnila až vo februári 2010, a ministerka spravodlivosti rozhodla o výbere predsedu súdu z troch uchádzačov až v júni 2010, t. j. 9 mesiacov po uverejnení článkov. Tvrdenie o „načasovaní článkov tesne pred voľbou predsedu Špecializovaného trestného súdu“ nemá oporu v dokazovaní a je v hrubom rozpore so skutkovým stavom. Samotné konštatovanie časových súvislostí bez preskúmania ďalších skutočností, napr. dobromyseľnosti autora článkov nemôže byť v žiadnom prípade na ujmu slobody prejavu sťažovateľa.».
Záver krajského súdu o ohrození bezpečnosti žalobcu informovaním o poľovačkách(bod 5, pozn.) sťažovateľka považuje za nesprávny, keďže«V prípade informovania o legitímnej otázke verejného záujmu, akou bezpochyby je nezávislosť verejných činiteľov (súdnych funkcionárov či vysokých štátnych úradníkov), nemôže byť tlači odopreté informovať o poľovačkách po roku od ich uskutočnenia. Takéto informácie predstavujú pre zainteresované osoby minimálne bezpečnostné riziko (ak vôbec nejaké). Pracovné zaradenie žalobcu na Špecializovanom trestnom súde je široko medializované a dobre známe a žiadne médiá za sprístupnenie informácií o mieste pracoviska žalobcu sankcionované neboli.».
K dôvodnosti utajenia údajov o žalobcovi (bod 6, pozn.) sťažovateľka uvádza, že«úlohou článkov bolo poukázať na možné spochybnenie nezávislosti žalobcu a možnú stratu príjmov Štátnych lesov SR z poľovačiek. Išlo tak nepochybne o tému verejného záujmu, prezentovanú v polemickom tóne. Články žalobcu neobviňovali z porušenia etických, morálnych či právnych noriem, ani neboli osočujúce či vulgárne; len poukazovali na možné nedostatky systému. Závery súdov o nedôvodnosti informovania o poľovníckych aktivitách žalobcu tak predstavujú nepochopenie úlohy tlače, ktorou je upozorňovanie nielen na zlyhanie ktorejkoľvek zložky verejnej moci (vrátane súdnej), ale aj odhaľovanie rizík ich fungovania. Reprezentanti súdnej moci sú nepochybne povinní takúto diskusiu o svojej nezávislosti strpieť, aj keď sa týka ich voľnočasových aktivít.».
Sťažovateľka namieta aj konštatáciu krajského súdu, že„články nedali čitateľom možnosť vytvoriť si vlastný názor k opisovaným skutočnostiam pre nedostatok obsiahnutých informácií“, a zdôrazňuje, že«Nie je možné na spravodajský denník klásť nesplniteľné nároky spočívajúce v podrobnom opísaní všetkých skutočností súvisiacich s témou spracúvanou v tom ktorom článku. Novinár musí v rámci priestoru poskytnutého mu redakciou v tlačenej verzii denníka vybrať najdôležitejšie informácie tak, aby sa „zmestil“ do vymedzeného priestoru.». (bod 7, pozn.)
Okrem už uvedených nedostatkov krajský súd v napadnutom rozsudku podľasťažovateľky„vôbec nevysvetlil, v čom spočíva závažnosť zásahov spôsobených článkami, ktorá má zakladať právo žalobcu na uverejnenie troch opakujúcich sa ospravedlnení“.
K požiadavke primeranosti obmedzenia slobody prejavu sťažovateľka poznamenáva,že„Ústavou prípustným účelom obmedzenia slobody prejavu je ochrana osobnostných práv. Takéto obmedzenie však musí byť primerané sledovanému účelu. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu neidentifikuje naliehavú spoločenskú potrebu na obmedzení práva sťažovateľa na slobodu prejavu. Toto obmedzenie z podstaty veci nemôže byť ani v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, nakoľko je vo vitálnom záujme spoločnosti, aby bola informovaná o možných rizikách fungovania súdnej moci a prepojenia na politikov, prípadne podnikateľský sektor... Zákaz informovania o aktivitách sudcov nemôže byť legitímny a vyvoláva obavy z korporatívneho správania sa sudcov.“.
Podľa sťažovateľky sa krajský súd značne neštandardným spôsobom vysporiadals testom proporcionality (tzv. Alexyho formula), pričom týmto spôsobom poprel záveryústavného súdu opakovane prezentované v jeho nedávanej judikatúre práve k aplikácii testuproporcionality (II. ÚS 558/2012, IV. ÚS 107/2010, II. ÚS 326/09, II. ÚS 152/08)
Sťažovateľka sa tiež domáha priznania primeraného finančného zadosťučineniav sume 10 000 € argumentujúc, že uložením povinnosti uverejniť ospravedlnenie žalobcovi„zasiahol Okresný súd Banská Bystrica ako aj Krajský súd v Banskej Bystrici zásadným spôsobom do práv sťažovateľa na slobodu prejavu.
Daný priestor denníka je kľúčový pre uverejnenie hlavných správ dňa a má za úlohu prilákať a zaujať potenciálnych čitateľov, ktorý by si výtlačok denníka kúpili. Ospravedlnenie 3 dni nielenže zmenšilo priestor denníka SME na publikovanie denných správ, ale aj inzerciu. Z textu ospravedlnenia sa tiež javí, akoby sťažovateľ konal neeticky a neprofesionálne, zverejňoval nepravdivé informácie a tým spôsobil žalobcovi vážny zásah do osobnostných práv. Takýto text uverejnený na príkaz súdu mohol poškodiť dobrú povesť a renomé sťažovateľa a denníka SME v očiach čitateľov a tiež obchodných partnerov.... Zásah do slobody prejavu sťažovateľa je ireverzibilný, keďže ospravedlnenia žalobcovi už uverejnené boli...“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa článku 26 ods. 1 a 2 a 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 3. 2013, č. k. 15 Co/144/2012-493 porušené boli.
2. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa článku 1 ods. 1 a 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu z 5. 12. 2013, sp. zn. 3 Cdo 256/2013 porušené boli.
3. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 3. 2013, č. k. 15 Co/144/2012-493 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. 12. 2013, sp. zn. 3 Cdo 256/2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
5. Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť spoločnosti Petit Press, a. s. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
6. Spoločnosti Petit Press, a. s. priznáva úhradu trov konania.“
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 184/2015-26 z 26. marca 2015 sťažnosťsťažovateľky prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súdvyzval predsedu krajského súdu a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrilik sťažnosti a zároveň oznámili, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.
Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípisesp. zn. Spr 594/15 z 26. mája 2015, v ktorom predovšetkým konštatoval, že„Odvolací súd sa zaoberal všetkými podstatnými skutočnosťami rozhodnými pre posúdenie veci, pričom vychádzal len z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa a reagoval na námietky uvedené v odvolaní, ktoré taktiež boli len tie, ktoré účastníci produkovali v prvostupňovom konaní a ktoré prvostupňový súd nevyriešil k ich spokojnosti a podľa ich subjektívnych predstáv.“.
K námietke sťažovateľky o nedoručení vyjadrenia žalobcu k odvolaniu sťažovateľkyproti čiastočnému rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012 predseda krajského súdus poukazom na § 209a ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) uviedol,že„Citované ustanovenie explicitne upravuje povinnosť súdu doručiť odvolanie ostatným účastníkom s tým, že ich vyzve na vyjadrenie. Odporca v sťažnosti neuvádza, na základe čoho mal súd doručiť vyjadrenie, v sťažnosti bližšie neuvádza právnu normu, ktorá nebola dodržaná...
Nie je pravda, čo uvádza sťažovateľ, že z druhostupňového rozsudku vyplýva, že odvolací súd sa s obsahom nedoručeného vyjadrenia intenzívne zaoberal a bol týmto inšpirovaný, keď si množstvo argumentov osvojil a pribral ich do svojho odôvodnenia rozsudku a na vyjadrenie opakovane poukazoval... V zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. súd obsah vyjadrenia do svojho rozhodnutia uviedol. Je rozdiel uvádzať tvrdenia a vyjadrenia účastníkov a proces úvahy a hodnotenia. Súd vychádzal z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa. Ak odvolací súd sa zaoberal argumentami odvolateľa (odporcu) a tieto uviedol do rozhodnutia, s prihliadnutím na princíp rovnosti zbraní je spravodlivé, že uviedol aj reakciu protistrany (navrhovateľa).“.
K námietke sťažovateľky o tom, že v prerokúvanej veci„nebol do úvahy braný objektívny aspekt nestrannosti a nebolo prihliadnuté na postavenie a predchádzajúcu činnosť sudcov (ale aj žalobcu)“, predseda krajského súdu uviedol rozhodné skutočnostitýkajúce sa pridelenia veci na prerokovanie a rozhodnutie vo veci konajúcemu senátukrajského súdu, ktoré sú totožné so skutočnosťami uvádzanými k tejto námietkev odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (k tomu pozri odôvodnenienapadnutého uznesenia najvyššieho súdu k tretej námietke citované ďalej, pozn.), a tietonásledne doplnil:„V zmysle judikatúry NS SR nie je dôvodom pre vylúčenie sudcu to, že pracuje na súde, kde sa vec prejednáva. Vo vzťahu k nezaujatosti sudcov okresného súdu krajský súd uvádza, že síce pracoval na OS Banská Bystrica ako sudca v rokoch 1996 - 2005, ale od 1. 1. 2006 sa stal sudcom Špeciálneho súdu. Ak sťažovateľ vytýka odvolaciemu súdu, že sa mal venovať prevereniu existencie objektívneho aspektu nestrannosti, je potrebné uviesť, že odvolací súd nemal dôvod aplikovať § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p., pretože zákonný sudca okresného súdu nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Ak sťažovateľ mal pochybnosť o nestrannosti súdov (sudcov), mohol vzniesť námietku zaujatosti.“
K námietke neakceptovania princípu proporcionality predseda krajského súduzdôraznil, že„samotný sťažovateľ namieta výklad súdu vo vzťahu k Alexyho formule a neštandardný postup odvolacieho súdu pri vysporiadaní sa s testom proporcionality, pričom záver odvolacieho súdu nebol nijako svojvoľný, ale dospel k nemu po úvahe, pričom prihliadol a vychádzal z dostupnej literatúry (ktorá je nakoniec aj obsahom spisu), takže opačný názor ako prezentovaný odporcom neznamená, že súd postupoval neštandardne, ale prihliadal na konkrétnosti daného riešeného sporu“.
K argumentácii o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdupredseda tohto súdu zdôraznil, že«Odvolací súd práve v súlade s nálezom Ústavného súdu SR II. ÚS 340/09 titulok neposudzoval izolovanie od ostatného obsahu, pretože, ako je uvedené v odôvodnení, ďalšie podtitulky vnútri novín sú skutočnosťou, na ktorú bolo treba prihliadať (str. 17 rozsudku), keď súd v poslednom odseku uvádza: „Z hľadiska fyzického umiestnenia v novinách možno považovať články za samostatné, avšak z hľadiska obsahovej zložky jednoznačne ide o jeden článok, čomu nasvedčuje aj to, že na prvej strane denníka pri úvodnom článku je uvedené, že viac sa čitateľ dozvie na tretej strane“. Ostatné výroky namietané sú priamo zdôvodnené v rozhodnutí, pričom sťažovateľ uvádza argumenty rovnaké, ako počas konania s prizmou vlastného subjektívneho pohľadu bez akejkoľvek snahy pochopiť, že nie všetky kauzy s podobnou tematikou sú navlas rovnaké. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že nie je možné na spravodajský denník klásť nesplniteľné nároky spočívajúce v podrobnom opísaní všetkých skutočností súvisiacich s témou, je pravdou, že musí vybrať najdôležitejšie informácie, avšak, ako je zrejmé z podobných prípadov, uniká podstata a do popredia ide snaha o senzáciu a predajnosť novín aj za „cenu zmestenia“ sa do vymedzeného priestoru. Odvolací súd podotýka, že sťažovateľ pozabudol na redakčnú úpravu článku novinára, ktorého článok bez takejto úpravy by mohol obstáť. Sťažovateľ nechce akceptovať aj špecifikum prípadu, keďže ide o sudcu Špeciálneho súdu, kde existujú určité obmedzenia, na ktoré bolo treba prihliadať. Námietka, že nebolo zrozumiteľným spôsobom vysvetlené, v čom spočíva závažnosť zásahov spôsobenými článkami, nie je pravdivá, pretože okrem prvostupňového rozsudku odvolací súd dáva odpoveď na str. 20 odsek 4, str. 24 ods. 3,4 rozsudku.».
Predseda krajského súdu ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnompojednávaní vo veci.
Predsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti podrobne vyjadrila v podanídoručenom ústavnému súdu 21. mája 2015, v ktorom k námietke týkajúcej sa prípustnostidovolania podľa § 237 písm. f) OSP proti napadnutému rozsudku krajského súdu z dôvodujeho nepreskúmateľnosti uviedla podrobnú genézu judikatúry najvyššieho súdu a ústavnéhosúdu k tejto problematike a v závere svoju argumentáciu zhrnula takto:
«K otázke, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže byť považovaná za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho (§ 237 písm. f/ O. s. p.), sa už najvyšší súd vyjadril aj pre účely iných konaní vedených pred ústavným súdom. Obsah vyjadrenia najvyššieho súdu pre účely konania sp. zn. III. US 551/2012 je uvedený v náleze tejto spisovej značky, v ktorom ústavný súd konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“. Rovnako sa najvyšší súd k predmetnej otázke vyjadril pre účely konania vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 788/2013. Ústavný súd v uznesení, ktorým podanú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, uviedol, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia jeho porušenia. Napokon treba uviesť, že vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu sa (aj) v prípade obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s. riadil judikátom R 111/1998, a preto sa nezaoberal vecnou správnosťou skutkových a právnych záverov rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré bolo - podľa právneho názoru tohto senátu - napadnuté procesne neprípustným dovolaním; neskúmal teda ani opodstatnenosť uplatnenia dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. So zreteľom na to sa najvyšší súd ani v tomto vyjadrení k sťažnosti uvedenej obchodnej spoločnosti nedotýka opodstatnenosti tej jej obsahovej časti, v ktorej sa vytýka nesprávnosť meritórneho rozhodnutia.»
V súvislosti s námietkou sťažovateľky o nedoručení vyjadrenia žalobcu k jejodvolaniu proti čiastočnému rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012 predsedníčkanajvyššieho súdu zdôraznila, že„V sťažnosťou napadnutom rozhodnutí najvyšší súd vysvetlil, prečo uvedenú námietku nepovažoval za takú, ktorá by mala väzbu na procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Poznamenal, že obsahovo identicky posúdil obdobné námietky aj v iných konaniach (napríklad sp. zn. 3 Cdo 24/2011, 3 Cdo 23/2011, 3 Cdo 257/2012, 3 Cdo 258/2012) a že rovnaké závery zaujal v niektorých rozhodnutiach aj ústavný súd (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 72/09, IV. ÚS 462/2010, III. ÚS 296/2011). V predmetnej veci vzal najvyšší súd na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej veci a dospel k záveru, že nedoručenie predmetného vyjadrenia bolo z hľadiska §237 písm. f/ O. s. p. právne irelevantné, lebo - ako vyplýva zo spisu - toto vyjadrenie obsahovalo iba rekapituláciu a zhrnutie dovtedajšej argumentácie žalobcu a nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o odvolaní žalovanej.“.
Na námietku sťažovateľky, podľa ktorej vo veci rozhodoval vylúčený sudca,predsedníčka najvyššieho súdu reagovala poukazom na konkrétne časti odôvodnenianapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré obsahujú podľa jej názoru dostatočnédôvody, so zreteľom na ktoré najvyšší súd dospel k záveru o jej neopodstatnenosti.Predsedníčka najvyššieho súdu zároveň ústavnému súdu oznámila, že súhlasí s upustenímod ústneho pojednávania vo veci sťažnosti.
Označené vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd zaslalna vedomie a prípadné zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky, ktoréhosúčasne vyzval na vyjadrenie, či trvá na ústnom pojednávaní. Právny zástupca sťažovateľkyv odpovedi na výzvu ústavného súdu podaním zo 7. júla 2015 oznámil, že na ústnompojednávaní vo veci netrvá.
Ústavný súd v súlade s § 51 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyo organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) doručil právnemuzástupcovi žalobcu v reakcii na jeho podanie zo 14. mája 2015 sťažnosť sťažovateľkya zároveň ho vyzval na prípadné vyjadrenie sa k nej. V ústavným súdom určenej lehotea ani do dňa prijatia rozhodnutia vo veci sa právny zástupca žalobcu k sťažnosti nevyjadril.Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súduako dovolacieho súdu, ako aj porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu podľačl. 26 ods. 1 a 2 ústavy v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
V súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratickýa právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stalpo splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osobasplní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať saúčastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoréz tohto postavenia vyplývajú.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiťzákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlades procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní(m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľkyObčiansky súdny poriadok.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú§ 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každémurozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné,len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až písmene g) tohto zákonného ustanovenia.Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípade uvedenom v § 238ods. 2 OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebnézdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolaciehokonania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívouani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecnésúdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práva slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníkakonania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov(m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označeným základnýmprávam sťažovateľa v súlade s ústavno-procesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ichprávomoci.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťiba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal napadnutéuznesenie najvyššieho súdu, ktorým dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľky protirozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 144/2012 z 27. marca 2013 ako neprípustnépodľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
Sťažovateľka formuluje tri zásadné námietky smerujúce proti napadnutémuuzneseniu najvyššieho súdu, ktorým podľa jej názoru došlo k porušeniu jej základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Prvou námietkou vyjadruje výhradyproti právnemu názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého„dôvod nepreskúmateľnosti nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP“. Druhá námietka sťažovateľkysmeruje k podľa nej nesprávnemu právnemu posúdeniu (ne)odňatia možnosti konaťpred súdom z dôvodu„nedoručenia vyjadrenie žalobcu k odvolaniu sťažovateľky proti čiastočnému rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012“zo strany najvyššieho súdu.Tretia námietka sťažovateľky sa týka prípustnosti dovolania pre procesnú vadu konaniapodľa § 237 písm. g) OSP, keďže krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní neprihliadalna objektívne dôvody vylúčenia sudcov z konania a rozhodovania vo veci.
Z napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa priklonil s poukazomna rozhodnutie občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikovaného v Zbierkestanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (rozsudoknajvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 5/1997 z 28. augusta 1997) k právnemu záveru,že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá len tzv. inú vadu konania v zmysle § 241ods. 2 písm. b) OSP, nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP, tak akoto tvrdila sťažovateľka. Ústavný súd v súvislosti s prvou námietkou sťažovateľkyzdôrazňuje, že citovaný právny názor najvyššieho súdu je podporený aj judikatúrousamotného ústavného súdu, na ktorú v konečnom dôsledku najvyšší súd veľmi detailnev napadnutom uznesení aj odkazuje (napr. IV. ÚS 499/2011, I. ÚS 275/2012, II. ÚS 148/09)a ktorú ústavný súd nemá dôvod spochybňovať, keďže predstavuje väčšinový názor jehosenátov (k tomu pozri III. ÚS 551/2012).
Z ďalšej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd v súvislosti s druhounámietkou sťažovateľky opätovne s odkazom na svoju judikatúru zdôraznil, že„absencia vyjadrenia k opravnému prostriedku druhého účastníka konania je právne irelevantná (viď tiež I. ÚS 498/2011 a IV. ÚS 283/2011) napríklad vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). Z ustanovenia § 209a ods. 1 O. s. p. vyplýva, že ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O. s. p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania - je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie ustanovenia § 209a O. s. p., pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tiež III. ÚS 72/09, IV. ÚS 462/2010, III. ÚS 296/2011.). Odňatie možnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď napríklad uznesenia sp. zn. 5 Cdo 40/2012 a 1 Cdo 17/2011). Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu dovolacieho súdu by takýto pohľad mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípov právneho štátu. Dovolací súd vzal v danom prípade na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej veci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej malo zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru, že nedoručenie predmetného vyjadrenia bolo v preskúmavanej veci z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. právne irelevantné, lebo - ako vyplýva zo spisu - toto vyjadrenie obsahovalo rekapituláciu a zhrnutie dovtedajšej argumentácie žalobcu a nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu o riadnom opravnom prostriedku žalovanej. Žalobca vo svojom vyjadrení (č. l. 451 až 459 spisu) uviedol výhrady, ktoré má voči dôvodom odvolania žalovanej a konštatoval správnosť právnych záverov vyjadrených prvostupňovým súdom v odvolaním napadnutom rozsudku. Obsah spisu v ničom nenasvedčuje tomu, že by odvolací súd - nebyť tohto vyjadrenia žalobcu - rozhodol inak, resp. že k prijatiu dovolaním napadnutého rozhodnutia viedlo odvolací súd vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej.“.
Ústavný súd považuje citovanú časť argumentácie najvyššieho súdu obsiahnutúv napadnutom uznesení k druhej námietke sťažovateľky za ústavne akceptovateľnúo to viac, že je konformná aj s právnymi názormi vyslovenými v doterajšej judikatúreústavného súdu. Ústavný súd totiž vo svojej doterajšej judikatúre viackrát vyslovil,že nevyžiadanie stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka nemáprávnu relevanciu v prípade, ak súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaloží svojerozhodnutie na vyjadrení druhého účastníka k opravnému prostriedku, t. j. vtedy, keď jehovyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnomprostriedku (k tomu pozri m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06, IV. ÚS 281/2012).
Ani v súvislosti s druhou námietkou sťažovateľky teda ústavný súd nemás prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia dôvod spochybňovaťzávery najvyššieho súdu o tom, že postupom krajského súdu, ktorý nedoručil vyjadreniežalobcu k odvolaniu sťažovateľky proti čiastočnému rozsudku okresného súduz 29. februára 2012 sťažovateľke, nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom podľa§ 237 písm. f) OSP. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd preskúmalnapadnutý rozsudok krajského súdu vrátane argumentácie žalobcu k odvolaniusťažovateľky a dospel k záveru, že táto nemala pre rozhodnutie v merite veci zásadnývýznam, čím aj absencia vyjadrenia sťažovateľky k tejto argumentácii žalobcu stratilana právnej relevancii.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že najvyšší súd porušil princíp právnej istoty,keďže v jej veci rozhodol inak, ako v iných obdobných prípadoch, ústavný súd konštatuje,že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, pretožezjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu(obdobne napr. I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).
V ďalšom ústavný súd dáva do pozornosti tú časť odôvodnenia rozhodnutianajvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavneakceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľky týkajúcou saprípustnosti dovolania pre procesnú vadu konania podľa § 237 písm. g) OSP tým, že krajskýsúd pri rozhodovaní o odvolaní neprihliadal na objektívne dôvody vylúčenia sudcov zkonania a rozhodovania vo veci.
Vo vzťahu k tretej námietke sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súdv napadnutomuzneseníústavneneakceptovateľnýmspôsobomvysporiadals jej argumentáciou k dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP založenou na tvrdení,že krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní neprihliadal na objektívne dôvody vylúčeniasudcov z konania a rozhodovania vo veci, sa v napadnutom uznesení najvyššieho súduuvádza:
«Nestrannosť sudcu treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, v rámci ktorého je relevantné osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho tú-ktorú vec, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, pri ktorom je potrebné zistiť a posúdiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o nestrannosti (nezaujatosti) sudcu.
Rozhodnutia najvyššieho súdu v prípadoch, v ktorých ide o posúdenie otázky, či sudca je (§ 14 ods. 1 O. s. p.) alebo bol (§ 237 písm. g/ O. s. p.) vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na to, že účastníkom konania je iný sudca alebo osoba blízka inému sudcovi, spravidla konštatujú, že vzťahy sudcov navzájom sú vo všeobecnosti neutrálne, budované na princípoch profesionálnej spolupráce, riešenia obdobných pracovných úloh a problémov. Takéto kolegiálne vzťahy sudcov, ktoré z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. nemožno bez ďalšieho považovať za okolnosť vzbudzujúcu pochybnosti o nestrannosti a nezaujatosti sudcu, sa z hľadiska tohto ustanovenia stávajú právne významnými až vtedy, keď nadobudnú rysy osobného (napríklad priateľského) vzťahu (porovnaj napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Nc 4/200, 3 Nc 20/2007, 1 Nc 34/2012, 7 Nc 4/2012). Aj podľa názoru ústavného súdu samotné kolegiálne vzťahy sudcov, ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce možnú nestrannosť sudcu, v zásade nie sú dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu (IV. ÚS 24/2010).
V danom prípade zo spisu vyplýva, že na Krajskom súde v Banskej Bystrici bola vec elektronickou podateľňou pridelená do senátu „15 Co“; zastupujúcim senátom v prvom poradí ktorého je senát „14 Co“ a v druhom poradí senát „17 Co“. V zmysle rozvrhu práce tohto súdu na rok 2012 je senát „15 Co“ zložený z predsedu a členov senátu - a. Naposledy menovaný sudca ale podľa § 15 ods. 1 O. s. p. oznámil, že so zreteľom na jeho priateľský vzťah k žalobcovi a jeho manželke je u neho daná okolnosť, ktorá sudcu vylučuje z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 O. s. p.). Podobne sa vyjadrili tiež všetci členovia senátu „14 Co“ (, a ) a tiež, predseda senátu „17 Co“. Na rozdiel od nich
, riadiaca predsedníčka senátu „17 Co“, vo svojom vyjadrení (č. l. 467 spisu) uviedla, že žalobcu osobne nepozná a jej vzájomný vzťah s manželkou žalobcu je korektný a kolegiálny. Poznamenala, že pochybnosti o jej nezaujatosti pri rozhodovaní tejto veci by mohla vzbudiť len tá skutočnosť, že s manželkou žalobcu pracuje v jednom senáte. Vzťah k veci ani k účastníkom a ich zástupcom nemá a osobne sa zaujatá necíti.
K obsahovej odlišnosti zrejmej z porovnania predmetných vyjadrení
a vyššie označených sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, dovolací súd poznamenáva, že je vonkajším prejavom jedinečnosti, mnohotvárnosti, a preto aj odlišnosti (ľudských) vzťahov sudcov navzájom. Táto rozdielnosť, základom ktorej sú zvláštnosti osobnosti každého sudcu a tiež neopakovateľnosti jeho vzťahov k iným sudcom, sa v ničom neprieči vyššie uvedeným právnym záverom dovolacieho súdu o vzájomných kolegiálnych vzťahoch sudcov, ktoré sa z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. stávajú právne relevantnými až vtedy, keď presiahnu rámec čisto kolegiálneho vzťahu a nadobudnú charakter osobného vzťahu. Takéto - z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. významné prekročenie uvedeného rámca - nemožno však bez ďalšieho vidieť už v tom, že sudcovia vykonávajú súdnictvo na tom istom súde a pre výkon funkcie sú prípadne zaradení do toho istého kolégia, grémia alebo senátu. To isté pravidlo treba uplatňovať aj vtedy, keď ide o „sprostredkovaný“ vzťah medzi vec prejednávajúcim sudcom a osobou blízkou inému sudcovi toho istého súdu (porovnaj tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Nc 16/2005 a 3 Nc 18/2007). Pokiaľ totiž vyššie uvedené platí pre priamy (bezprostredný) vzťah sudcov navzájom, nemôže sa uplatniť odlišné (prísnejšie) kritérium na iný, svojou povahou iba odvodený (sprostredkovaný), vzťah sudcu k osobe blízkej inému sudcovi. Opačný názor na otázku zaujatosti sudcu by - aj v zmysle záverov vyjadrených v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 47/2011 - odporoval pravidlám elementárnej logiky (argumentu „a maiore ad minus“). Takýto opačný názor, pochybnosti o nezaujatosti sudcu vyvodzujúci už len zo samotnej existencie funkčného alebo pracovného zaradenia sudcu (sudcov), by bol spojený s neprípustnou prezumpciou porušovania povinností sudcu a tiež zásad sudcovskej etiky.
Žalovaná na podporu svojej argumentácie poukázala na uznesenie ústavného súdu z 15. mája 2008 sp. zn. III. ÚS 158/08, v ktorom išlo o posúdenie predpojatosti sudcu ústavného súdu. Odkaz na toto uznesenie nepovažuje dovolací súd za náležitý, lebo z predmetného uznesenia ústavného súdu zreteľne vyplýva, že sa vzťahovalo na prípad, v ktorom sudca ústavného súdu sám „v obdobnej veci... predložil vyhlásenie o svojej predpojatosti a bol v tejto veci vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie“.
Možno preto uzavrieť, že v dovolaní vyjadrené pochybnosti žalovanej o nezaujatosti (resp. aj ďalších sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorí danú vec prejednali a rozhodli), sú len subjektívnej povahy, nemajú objektívny základ a neopodstatňujú záver, že na prejednaní a rozhodovaní veci sa podieľala zaujatá sudkyňa (resp. podieľali zaujatí sudcovia) a že teda v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237 písm. g/ O. s. p.»
S prihliadnutím na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavnýsúd konštatuje, že dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobomaj vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky, ktorými odôvodňovala prípustnosťdovolania, s ktorými sa však najvyšší súd nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietolako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavnéhosúdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založenéna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účelv napadnutomkonaníaplikovanýchustanoveníObčianskehosúdnehoporiadku(upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach).
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravnéhoprostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom aninemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inomprípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti aleboneprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutiedovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsobv konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľky k súdnejochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka namietalaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojenís čl. 1 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, nevyhovel (bod 5 výrokutohto nálezu).
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy v spojení so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v prípade procesného rozhodnutia(teda odmietavého rozhodnutia, pozn.) najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahyaj ústavný prieskum rozhodnutia odvolacieho súdu (napadnutý rozsudok krajského súdu,pozn.), a to v lehote na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu o dovolaní(m. m. II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010).
Sťažovateľka namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je ústavneakceptovateľným spôsobom odôvodnený, keďže odvolací súd sa podľa jej tvrdenianedostatočne vysporiadal s jej odvolacími námietkami, ktoré smerovali proti týmto právnymzáverom:
«1. nepravdivosť výroku „ lovil zadarmo“
2. nepravdivosť výroku „ zakázal o sebe písať“
3. nesprávne označenie poľovníckeho združenia
4. načasovanie článkov
5. ohrozenie bezpečnosti žalobcu informovaním o poľovačkách
6. dôvodnosť utajenia údajov o žalobcovi
7. nedostatočné opísanie skutočností v článkoch»(ďalej spolu aj „námietkynedostatočného odôvodnenia“).
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovaťidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemukonaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Touto časťou sťažnosti sťažovateľka primárne namieta porušenie slobody prejavu,ktorá je neoddeliteľnou súčasťou demokratického usporiadania štátu, pričom tak podľajudikatúry ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) sauplatňuje nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo,resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú aleboznepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosťa veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handysidev. UK, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. 12. 1976, bod 49). V niektorých situáciách všakmusí sloboda prejavu ustúpiť. Limitujúce klauzuly v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd explicitne uvádzajú dôvodyobmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždydemokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnostinevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“,teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnostiv rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl.Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmizo strany iných súkromných osôb alebo štátu.
Vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdynevynímajúc, ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochranyosobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahujej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovaťizolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniťslobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamenáto však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď danýprejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnajk tomu aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 55/2008 z 25. februára 2009). Ústavnýsúd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojejrozhodovacej činnosti relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnychorgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2 ústavy.
Keďže rozsudkom krajského súdu z 27. marca 2013 bol potvrdený čiastočnýrozsudok okresného súdu z 29. februára 2012, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosťdo 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia uverejniť s textom napísaným veľkými písmenamiabecedy a graficky centrálne umiestneným v hornej polovici titulnej strany denníka SMEv troch po sebe nasledujúcich vydaniach ospravedlnenie (ospravedlnenie musí byť uvedenéštandardnou veľkosťou a druhom písma) v znení:
«OSPRAVEDLNENIE SUDCOVI :
DŇA 21. 09. 2009 SME NA TITULNEJ STRANE DENNÍKA „SME“ UVEREJNILI ČLÁNOK POD NÁZVOM „ŠÉFOVAL SÚDU LOVIL ZADARMO“ A NA TRETEJ STRANE DENNÍKA „SME“ UVEREJNILI ČLÁNOK POD NÁZVOM „ŠÉFOVAL SÚDU, STRIEĽAL ZADARMO“ (spolu aj „inkriminované články“), V KTORÝCH SME OKREM INÉHO UVIEDLI, ŽE SUDCA ŠPECIALIZOVANÉHO TRESTNÉHO SÚDU
V ROKU 2008 ZADARMO LOVIL V POĽOVNOM REVÍRI
A V TEJTO SÚVISLOSTI ZAKÁZAL O SEBE PÍSAŤ A NA OTÁZKY O POĽOVAČKÁCH ODMIETOL ODPOVEDAŤ. UVEDENÝMI TVRDENIAMI SME VEREJNOSŤ NEPRAVDIVO INFORMOVALI O OSOBE, ČÍM SME NEOPRÁVNENE ZASIAHLI DO JEHO CTI, ĽUDSKEJ DÔSTOJNOSTI, DOBRÉHO MENA, POVESTI A DO JEHO SÚKROMIA. ZA TENTO NEOPRÁVNENÝ ZÁSAH SA OSPRAVEDLŇUJEME.“,je nepochybné, žerozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavusťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či v danomprípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvekzákladného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavneakceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp.na základezákona,zodpovedániektorémuustanovenémulegitímnemucieľua je nevyhnutnév demokratickejspoločnostinadosiahnutiesledovanéhocieľa,t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísťo obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02,I. ÚS 193/03).
V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľkyna zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. právana ochranu osobnosti žalobcu, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ.Za týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudkukrajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný,t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.
Ústavný súd preto pristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahomdo slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami práva na súkromie žalobcu.Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch (napr. II. ÚS 152/08,II. ÚS 326/09, I. ÚS 408/2010, IV. ÚS 492/2012), ústavný súd vykonal test proporcionalityzaložený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danomprípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).
1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonalZ judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobodyprejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejnéhozáujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. 4. 1995, sťažnosťč. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. 5. 1999,sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informáciea myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takétoinformácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňaniaa provokácie (Perna v. Taliansko, sťažnosť č. 48898/99, rozsudok ESĽP zo 6. 5. 2003,bod 39). Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority,ale hlavne z presvedčivosti jeho argumentácie. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd eštepodotýka, že v predmetnej veci je sťažovateľka vydavateľom denníka SME, v ktorom boliinkriminované články uverejnené. Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľom“slobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie)poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú boli pri rozhodovaní predmetnej vecikrajský súd a pred ním aj okresný súd povinné primeraným spôsobom zohľadniť.
Z odôvodnenia čiastočného rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012 (s. 19),ktoré krajský súd napadnutým rozsudkom „odobril“, vyplýva, že vo veci konajúce súdyprivilegované postavenie (zvýšenú ochranu) sťažovateľky, ktoré má v súvislostiso slobodou prejavu a rozširovaním informácií, síce formálne akceptovali, ale s poukazom,na to, že kritika sa netýkala práce (profesionálnej činnosti) žalobcu ako sudcu, ale jehosúkromného života a voľnočasových aktivít, túto skutočnosť výrazným spôsobomspochybnili, čo sa prejavilo v konečnom dôsledku aj v ich meritórnych záveroch.
2. O KOM boli inkriminované články a do koho osobnostnej sféry zasahovaliDôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témachje aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorýchosobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnostišírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšieu „bežných“ občanov. Žalobca bol v čase publikovania inkriminovaných článkov sudcomŠpecializovaného trestného súdu, pričom v predchádzajúcom období bol predsedomŠpeciálneho súdu (právneho predchodcu Špecializovaného trestného súdu) a v obdobíbezprostredne predchádzajúcom času, keď boli inkriminované články publikované,aj verejne (v denníku SME) pripustil, že sa bude opätovne uchádzať o funkciu predseduŠpecializovaného trestného súdu, pričom v konečnom dôsledku bol do tejto funkcieaj opätovne ustanovený.
V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd pripomína, že vo svojej judikatúreuž vyslovil právny názor, v zmysle ktorého v línii od verejne neznámych jednotlivcovpo politikov sa sudcovia z hľadiska intenzity ochrany osobnosti nachádzajú uprostreds miernou tendenciou smerujúcou k politikom (m. m. II. ÚS 152/08 bod 31, pozri tiežII. ÚS 261/06 uverejnené aj v ZSP 1/2007 pod č. 36/2007 na s. 426). Ústavný súd tentozáver v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci považuje za žiaduce nielen zdôrazniť,ale aj doplniť v tom smere, že z hľadiska intenzity ochrany súkromia je potrebnédiferencovať medzi predsedom súdu a ostatnými sudcami príslušného súdu, ktorí požívajúnepochybne vyššiu mieru ochrany svojho súkromia ako predseda súdu, ktorý symbolizujepríslušný súd, na čele ktorého stojí a ktorý zastupuje a reprezentuje navonok, pričomuž tým, že sa o túto funkciu uchádza, si musí byť vedomý, že bude vystavený zvýšenejpozornosti printových i elektronických médií. Navyše v posudzovanom prípade ideo bývalého predsedu Špeciálneho súdu a v čase publikovania inkriminovaných článkovuchádzača o funkciu predsedu Špecializovaného trestného súdu, do pôsobnosti ktoréhopatrili a patria (okrem iných) trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestnéčiny prijímania úplatku, ako aj ostatné trestné činy súvisiace s korupciou.
Ak žalobca v predchádzajúcom období vykonával funkciu predsedu Špeciálnehosúdu a v čase, keď boli publikované inkriminované články, sa uchádzal o funkciu predseduŠpecializovaného trestného súdu, tak podľa názoru ústavného súdu požíval výrazne nižšiumieru ochrany svojho súkromia, ako by na jeho mieste požívali iní sudcovia. Krajský súd(a pred ním aj okresný súd) síce špecifické postavenie žalobcu zohľadnili, ale podľa názoruústavného súdu nesprávne, t. j. v prospech jeho zvýšenej ochrany argumentujúc, že«... treba prihliadať na špeciálne postavenie žalobcu ako sudcu Špeciálneho trestného súdu, pričom informácia o jeho aktivitách, o tom, že sa pohybuje voľne v teréne, ktorý je dostupný poťažne aj „neprajníkom“, pričom je zrejmé, v ktorých revíroch trávi voľný čas žalobca, sú dostatočným dôvodom preto, aby dané informácie nebolo možne brať na ľahkú váhu. Prípadná kritika ohľadom poľovania sa totiž dá zverejniť aj iným spôsobom...».
Ústavný súd vo všeobecnosti nespochybňuje potrebu primerane prihliadaťpri rozhodovaní obdobných vecí, t. j. vecí, ktoré sa dotýkajú osôb požívajúcich osobitnúochranu z bezpečnostných dôvodov, na bezpečnostné riziká, ktoré z tejto skutočnostivyplývajú, resp. by mohli vyplývať. V súvislosti so žalobcom však túto skutočnosťnemožno preceňovať, a to práve preto, že v posudzovanom prípade išlo o bývaléhopredsedu Špeciálneho súdu, ktorý v čase predchádzajúcom uverejneniu inkriminovanýchčlánkov aj prostredníctvom tlače pripustil, že sa bude uchádzať o funkciu predseduŠpecializovaného trestného súdu, a bol širokej verejnosti známy z viacerých mediálnychvýstupov. Účel zákonnej ochrany identity špeciálnych sudcov sa môže v plnom rozsahunaplniť, len vtedy sa jej sudcovia sami nevzdajú, pričom každý uchádzač o funkciupredsedu Špecializovaného trestného súdu si musí byť vedomý, že ak sa o takúto funkciuuchádza, tak sa v nezanedbateľnej miere zákonnej ochrany svojej identity (v porovnanís ostatnými sudcami tohto súdu) vzdáva. Navyše zmyslom ochrany identity sudcov nemôžebyť vytváranie nepriechodnej clony vo vzťahu k ich koníčkom a iným voľnočasovýmaktivitám. Ústavný súd za relevantný považuje aj argument sťažovateľky, ktorá v rámcisvojich námietok uviedla, že informovanie„o poľovačkách po roku od ich uskutočnenia... predstavujú pre zainteresované osoby minimálne bezpečnostné riziko (ak vôbec nejaké)“.
3. ČO bolo obsahom inkriminovaných článkovPri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranuosobnosti je nevyhnutné posúdiť aj obsah prejavu sťažovateľky, ktorý mal spôsobiťneprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu. V denníku SME bol 21. septembra 2009na titulnej strane uverejnený článok „Šéfoval súdu lovil zadarmo“, ktorý odkazovalna stranu 3 tohto denníka, na ktorej bol uverejnený článok pod názvom „Šéfoval súdu,strieľal zadarmo“. Článok na prvej strane je doplnený o podtitulok „ExpredsedaŠpeciálneho súdu a šéf kontrolórov za poľovačky neplatili“ a na tretej strane o podtitulok„Povolenku na odstrel vysokej zveri dostali bezplatne šéfovia Špeciálneho súdu akontrolórov“.
Nielen z titulkov, ale aj z celkového obsahu inkriminovaných článkov vyplýva, že ichpredmetom boli informácie o mimopracovných aktivitách žalobcu, ako aj iných verejnýchčiniteľov (aj keď z titulkov vyplýva, že ústrednou postavou týchto článkov bol žalobcaspolu s vtedajším predsedom Najvyššieho kontrolného úradu), konkrétne ich aktívna účasťna tzv. hosťovských poľovačkách. Vzhľadom na to, že ide o verejných činiteľov, ktorýchnielen profesionálne aktivity, ale aj súkromný život sa za určitých okolností môžu staťpredmetom zvýšeného verejného záujmu (pozri závery k bodu 2), ústavný súd nenachádzažiaden racionálny dôvod, ktorý by mohol spochybniť právny názor, podľa ktoréhopredmetom pozornosti médií môžu byť aj voľnočasové aktivity súvisiace s poľovníctvom.Ústavný súd považuje poľovníctvo za rozšírené a všeobecne akceptovateľné hobbya v zásade ušľachtilú voľnočasovú aktivitu s hlbokými historickými tradíciami, ktorejneodmysliteľnou súčasťou je aj starostlivosť o lesné revíry a lesnú zver, ako aj jej lov podľaustanovených pravidiel (opak pytliactva). Zároveň ale nemožno prehliadať, že poľovníctvoa poľovačky majú aj významný sociálny rozmer spočívajúci v styku a kontaktoch ľudírôznych profesií a tradične išlo a ide aj kontakty verejne známych, resp. verejne činnýchľudí, ktoré za určitých okolností môžu vyústiť aj do vzťahov, ktoré by mohli spochybňovaťmorálnu integritu a nezávislosť verejne činnej osoby. Preto je celkom pochopiteľnéa legitímne, ak je poľovanie, resp. poľovačky predmetom zvedavosti tlače. Ústavný súd sastotožňuje s argumentáciou sťažovateľky, ktorá v sťažnosti v prospech ochrany slobodyprejavu zdôrazňuje, že úlohou tlače je nielen upozorňovať„na zlyhanie ktorejkoľvek zložky verejnej moci (vrátane súdnej), ale aj odhaľovanie rizík ich fungovania. Reprezentanti súdnej moci sú nepochybne povinní takúto diskusiu o svojej nezávislosti strpieť, aj keď sa týka ich voľnočasových aktivít.“.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní obsahuprejavu sťažovateľky treba zohľadňovať aj judikatúru ESĽP, ktorý pripúšťa, že v prípadoch,v ktorých je terčom kritiky konkrétny predstaviteľ súdnej moci, sa kritika môže dotýkať takprofesijnej sféry, ako aj súkromného života, aj keď kritika zasahujúca do profesijnej sférypožíva z hľadiska slobody prejavu vyššiu mieru ochrany, ako v prípadoch, keď ide o kritikuzasahujúcu do súkromného života sudcu (pozri Sabou a P rcălab proti Rumunsku, rozsudokȋESĽP z 28. 9. 2004, sťažnosť č. 46572/99, bod 39). Navyše kritiku zasahujúcudo profesijnej sféry ESĽP vo svojich ostatných rozhodnutiach vníma veľmi široko.Ide v podstate o kritiku akéhokoľvek konania sudcu či štátneho zástupcu (prokurátora),ktoré môže mať vplyv na výkon jeho funkcie. Môže ísť napr. o kritiku postupusudcu v súvislosti s dopravnou nehodou (napr. Obukhova proti Rusku, rozsudok ESĽPz 8. 1. 2009, sťažnosť č. 34736/03), v súvislosti so sporným získaním nehnuteľného majetkupre člena rodiny (napr. Sabou a P rcălab proti Rumunsku), či oȋkritiku jeho neštandardnýchpolitických väzieb [napr. Rizos a Daska proti Grécku, rozsudok ESĽP z 27. 5. 2004,sťažnosť č. 65545/01 (k tomu pozri KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. –BOBEK, M.Evropská úmluva o lidských právech. Komentář.Praha: C. H. Beck 2012,s. 1060 – 1061)].
Uvedené východiská bol pri rozhodovaní o veci sťažovateľky povinný zohľadňovaťokresný súd aj krajský súd. V čiastočnom rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012 sak otázke predmetu inkriminovaných článkov okrem iného uvádza:„V predmetnom spore je potrebné podčiarknuť, že kritizovaný nebol... sudca v rámci svojej pracovnej činnosti, ale voľnočasové aktivity sudcu, podávané skresľujúcimi informáciami. Súd má za to, že kritika verejných činiteľov, zvlášť v tak citlivej otázke, ako je nestrannosť a morálka sudcu v jeho súkromných aktivitách obmedzuje slobodu prejavu a to zvlášť ak sa jedná o neúplne a dostatočne neoverené informácie ponúkané verejnosti v mienkotvornom denníku. V danom prípade má súd za to, že miera ochrany osobnosti prevyšuje právo nad slobodou prejavu...
Aj napriek skutočnosti, že kritiku poskytoval novinár, zásah do osobnostných práv podľa názoru súdu prekročil mieru prípustnosti, nakoľko žalovaný bežnú prax poľovníkov postavil do svetla nemorálneho konania, poukazujúc na nevyvrátiteľný fakt, že predmetná kritika sa netýkala práce žalobcu a jeho rozhodovacej činnosti, ale jeho súkromného života a voľnočasových aktivít.“
Krajský súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k citovaným právnym názoromokresného súdu v reakcii na odvolaciu námietku sťažovateľky uviedol:„Zjednodušene vyznieva námietka žalovaného, že pocity sudcov, že o ich mimopracovných aktivitách nie je možné písať, sú zjavne nesprávne. Niet totiž žiadneho dôvodu pre to, aby sa bez zjavného dôvodu písalo o voľnočasových aktivitách sudcu, naviac, ak tieto nesúvisia s rozhodovacou činnosťou sudcu. Správny záver je ten, že možno o týchto aktivitách písať v prípade, ak predstavujú verejný záujem, kedy dochádza ku konfliktu a porušeniu etického kódexu sudcov, prípade k takému chovaniu sudcu aj počas mimopracovného času, ktoré môže spochybniť výkon jeho činnosti, či nezaujatosť.“
Ústavný súd v kontexte s už uvedenými východiskami zastáva názor, že nemožnosúhlasiť s citovanými a rigorózne vyznievajúcimi závermi okresného súdu, ktoré krajskýsúd v napadnutom rozsudku nespochybnil. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej vecivoľnočasová aktivita žalobcu (poľovanie ako jeho koníček), ktorý stál na čele súdu(a v súčasnosti opäť stojí), ktorý symbolizuje boj s korupciou, mohla byť predmetomlegitímneho záujmu médií a táto skutočnosť sama osebe nemôže byť dôvodomuprednostnenia ochrany súkromia žalobcu pred ochranou slobody prejavu žalovanej(sťažovateľky).
4. KDE boli inkriminované články uverejnenéUžitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zazneniači uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informáciadistribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Inkriminované články boli uverejnenév denníku SME, ktorý má celoslovenskú pôsobnosť nielen v elektronickej, ale aj v printovejverzii, ktorá má vysoký náklad. V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miestazaznenia sporných výrokov v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, takjeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia(m. m. IV. ÚS 139/2010).
5. KEDY boli inkriminované články uverejnené
V napadnutom rozsudku krajského súdu sa uvádza, že„V konaní bolo preukázané, že článok bol uverejnený tesne pred voľbou predsedu Špecializovaného trestného súdu, o ktorú funkciu sa uchádzal žalobca Autor článku tvrdil, že o tejto skutočnosti nevedel. Vzhľadom na časovú súvislosť prvostupňový súd na túto skutočnosť neprihliadal a dané tvrdenie neakceptoval.“(citované z napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v denníku SME (elektronická verzia prístupnána www.sme.sk) bol 23. júna 2009 uverejnený článok s názvom„ pripúšťa, že šéfom Špecializovaného súdu nebude“, súčasťou ktorého boli aj výroky žalobcu týkajúce sa jehoprípadnej účasti vo výberovom konaní na predsedu Špecializovaného trestného súdu.V označenom článku sa okrem iného uvádza:«Sám nemá istotu, že po zániku ŠS bude naďalej predsedom Špecializovaného trestného súdu. „Zo zákona funkcia predsedu súdu zrušením súdu zaniká... minister spravodlivosti bude musieť poveriť niektorého zo sudcov bývalého ŠS a nového Špecializovaného trestného súdu vedením súdu až do momentu výberového konania,“ uviedol a dodal, že neexistuje jednotný názor, či jeho funkcia so súdom zaniká. si však myslí, že zaniká. Pripúšťa, že o funkciu šéfa Špecializovaného trestného súdu by sa vo výberovom konaní uchádzal. „Pravdepodobne áno, ale nechcel by som predbiehať,“ vyhlásil.»
Sťažovateľka v sťažnosti spochybňuje názor krajského súdu, že publikovanieinkriminovaných článkov bolo „načasované“, keď argumentuje, že„Články boli uverejnené v septembri 2009, voľba sa uskutočnila až vo februári 2010 a ministerka rozhodla o výbere predsedu súdu z troch uchádzačov až v júni 2010, t. j. 9 mesiacov po uverejnení článkov.“.
Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému podotýka, že výber predsedu Špecializovanéhotrestného súdu sa uskutočňuje v určitom procese, ktorý zrejme nemožno ohraničiť deviatimimesiacmi (o to viac, že žalobca už v júni 2009 verejne pripustil, že sa o túto funkciu budeuchádzať), čo spochybňuje argumentáciu sťažovateľky. Ústavný súd ale zároveň považujeza potrebné zdôrazniť, že na ťarchu sťažovateľky nemala byť vyhodnotená ani skutočnosť,že inkriminované články boli publikované v čase, ktorý bezprostredne predchádzal výberupredsedu Špecializovaného trestného súdu, keďže ide o vec legitímneho verejného záujmu,pričom predmetom tohto zvýšeného verejného záujmu môžu byť oprávnene všetky osoby,ktoré o túto funkciu prejavili záujem (zvlášť ak to urobili verejne), teda aj žalobca.
6. AKO boli informácie v inkriminovaných článkoch formulovanéEurópsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivorozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať,zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Feldek v. Slovenskárepublika, rozsudok z 12. 7. 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívnycharakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu(Jerusalem v. Rakúsko, rozsudok z 27. 2. 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnomprípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky,tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadomna konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkovýchtvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Tento prístup ESĽP k posudzovaniuprávnych sporov, ktorých premetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právomna ochranu súkromia, konštantne uplatňuje vo svojej judikatúre aj ústavný súd (napr.II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, II. ÚS 340/09, IV. ÚS 362/09, IV. ÚS 302/2010), a preto hopovažuje za potrebné uplatniť aj vo veci sťažovateľky.
Klasifikácia prejavu ako faktu alebo hodnotiaceho úsudku je vecou posúdeniapríslušných orgánov, predovšetkým všeobecných súdov (Prager and Oberschlick,už citovaný rozsudok, bod 36). Všeobecne aplikovateľné kritérium na klasifikáciu výrokovna fakty a hodnotiace úsudky neexistuje, avšak vo veci Andreescu proti Rumunsku(rozsudok ESĽP z 8. 6. 2010, body 94—96) ESĽP konštatoval, že svoju úlohu zohrávajúaj okolnosti, že pôvodca výroku neprezentuje určité skutočnosti ako istoty, ale vyjadruje lenpochybnosti či podozrenie, a že jeho snahou je v dobrej viere informovať verejnosť o vecivšeobecného záujmu (m. m. IV. ÚS 472/2012). Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/09uviedol, že skutkové tvrdenia sú také vyjadrenia, ktoré možno podrobiť testu pravdivosti(obdobne český ústavný súd vo veci I. ÚS 453/03, alebo Spolkový ústavný súd SRN vo veciBVerfG 90, 241, 247). Hodnotiace úsudky sú potom všetky ostatné tvrdenia. Ak nie jemožné skutkové tvrdenia oddeliť od hodnotiacich úsudkov, je potrebné na nich nazeraťako na hodnotiace úsudky, keďže tie poskytujú širšiu mieru ochrany slobody prejavu(BVerfG 85, 1 15 ff. BVerfG 90, 1, 15).
S prihliadnutím na citovanú judikatúru ústavný súd konštatuje, že v posudzovanejveci informácie obsiahnuté v inkriminovaných článkoch označených titulkami (nadpismi)„Šéf zrušeného Špeciálneho súdu lovil zadarmo“a„ zakázal o sebe písať“krajskýsúd vyhodnotil ako„nesporné fakty, nie... hodnotiace úsudky“.Ústavný súd považuje tentozáver krajského súdu za akceptovateľný len vo vzťahu k titulkom inkriminovaných článkova čiastočne aj k niektorým ďalším informáciám, ktoré v nich boli obsiahnuté. Ak sa aletitulky skonfrontujú s celým obsahom inkriminovaných článkov, ktorých predmetomje najmä polemika o potenciálnom vplyve hosťovských poľovačiek na nezávislosťverejných činiteľov, tak citovaný právny záver zďaleka nie je jednoznačný a možno hoúspešne spochybňovať.
Ústavný súd pripomína, že už vo veci sp. zn. II. ÚS 340/09 k otázke vzťahu medzititulkom a obsahom článku okrem iného uviedol, že účelom titulku článku uverejnenéhov printových médiách je upútať a zaujať čitateľa tak, aby si článok prečítal a až na tomtozáklade si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Preto trebaaj v konaní o ochrane osobnosti vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulkuobjavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky. Ústavný súdzároveň v označenej veci zdôraznil, že všeobecný súd rozhodujúci v konaní o ochraneosobnosti musí zohľadniť organickú väzbu medzi titulkom určitého článku a jeho vecnýmobsahom. Pri „izolovanom“ posudzovaní by totiž väčšinu titulkov uverejňovaných v tlačibolo potrebné kvalifikovať ako skutkové tvrdenia, hoci skutočným zámerom ich autorovje len prostredníctvom titulkov upútať pozornosť čitateľov na článok, ktorý poskytujeinformácie vo forme hodnotiacich úsudkov. Zároveň platí, že bez dostatočného zohľadneniaorganickej väzby medzi titulkom určitého článku a jeho vecným obsahom spravidlanemožno dôjsť hodnoverne k záveru, či v ňom obsiahnuté tvrdenie je pravdivé alebonaopak, nepravdivé.
Ústavný súd konštatuje, že neexistuje žiadny dôvod na to, aby právne názoryvyslovené vo veci sp. zn. II. ÚS 340/09 neboli aplikovateľné na vec sťažovateľky, t. j.skutočnosť, že inkriminované články boli označené titulkami„Šéf zrušeného Špeciálneho súdu lovil zadarmo“a„ zakázal o sebe písať“, nemôže byť bez ďalšiehovyhodnotená na ťarchu sťažovateľky a zakladať dôvody na obmedzenie jej slobody prejavu.Zároveň ale ústavný súd nespochybňuje, že uvedené titulky vyznievajúce ako fakty moholokresný súd aj krajský súd podrobiť testu pravdivosti, ako aj ďalšie tvrdenia či výrokyobsiahnuté v inkriminovaných článkoch, napr.„ aj lovili bez platenia v revíre, ktorý má prenajatý poľovné združenie podnikateľa a regionálneho politika Slobodného fóra... len za osem mesiacov minulého roka strelil tri jelene, tri daniele, jedného muflóna a srna. Ak by za poľovačku platil, podľa cenníka štátnych lesov by ho to mohlo stáť okolo šesťtisíc eur. V revíri strelil ďalších šesť srncov atď...“.
Sťažovateľka vo svojich námietkach formulovaných v sťažnosti tvrdí, že krajský súdsa v napadnutom rozsudku nedostatočným spôsobom vysporiadal s otázkou pravdivostivýrokov„ lovil zadarmo“a„ zakázal o sebe písať“, pričom tiež spochybňujeváhu, ktorú pripísal krajský súd nesprávnemu označeniu poľovníckeho združenia, v ktorommal žalobca loviť.
V napadnutom rozsudku krajský súd vo vzťahu k prvému z citovaných výrokov(„ lovil zadarmo“) okrem iného uvádza:
„Odvolací súd konštatuje, že výpovedná hodnota inak pravdivého tvrdenia (že lovil... zadarmo) s ohľadom na celý kontext článku, je značne skreslená, deformovaná, a to formou podania, zvýraznením určitých skutočností v spojení so súvislosťami či okolnosťami, ktoré vyvolávajú skresľujúcu pravdu, a to až do takej miery, že s hodnotením inak pravdivého tvrdenia môže čitateľ dospieť k nepravde, ktorá môže zasiahnuť do práv iných. Aj keď článok kritizoval bezpoplatkový lov v lesoch, danú problematiku zvýraznil so zameraním na osobu žalobcu, v súvislosti s ktorou posunul čitateľovi aj polemiku ohľadom možnej zaujatosti daného sudcu.“. Na inom mieste krajský súd v napadnutom rozsudku,odvolávajúc sa na závery vyjadrené v čiastočnom rozsudku okresného súdu, uvádza:„... Pokiaľ išlo o polemiku, že v prípade poľovačiek nešlo o dar ani o bezdôvodné obohatenie, z rozhodnutia nepochybne vyplýva, že okresný súd sa vysporiadal s danou skutočnosťou, keď mal za preukázané, že žalobcovi nebol poskytnutý žiadny dar, ani sa nijak neobohatil, nakoľko poľovačku realizoval v rámci výkonu poľovníctva, konal v súlade so zákonom, naviac, sám poskytol protiplnenie poskytnutím bažantej zveri...“
Sťažovateľka, obhajujúc prvý zo sporných výrokov, tvrdí, že v článkoch„... je jednoznačne uvedené, že v skutočnosti mal žalobca za lov poskytnúť protihodnotu (barter) vo forme lovu bažantov. A teda nešlo výslovne o dar v pravom zmysle slova (t.j. bezodplatné plnenie)“. Konfrontujúc túto obranu sťažovateľky s obsahom inkriminovaných článkovmožno poukázať na tú ich časť, v ktorej sa uvádza:« v hosťovských poľovačkách nevidí problém. Hovorí, že so sudcom sú priatelia. „Máme dobrý vzťah. Ja ho nepotrebujem na nič, on má bažantnicu, tak sa vymeníme. Idem tam ja s priateľmi. My si to vykompenzujeme“, opisuje barterový systém poľovačiek.»
Z citovaného vyplýva, že sám krajský súd pripustil pravdivosť tvrdenia (že žalobcalovil zadarmo), ale napriek tomu tento výrok vyhodnotil zjavne v neprospech sťažovateľky,poukazujúc na formu, akou sťažovateľka informácie o bezplatnom love podala. Ústavný súdsíce zastáva názor, že záver o tom, že v danom prípade„nešlo výslovne o dar, v pravom zmysle slova“(ale barter), z inkriminovaného článku nevyznieva tak jednoznačne, ako tvrdísťažovateľka v sťažnosti, ale napriek tomu záver krajského súdu (a predtým tiež okresnéhosúdu) o tom, že ide o nepravdivý výrok, považuje za neprimerane tvrdý.
V súvislosti s posudzovaním informácií obsiahnutých v inkriminovaných článkochnemožno zabúdať, že novinár, ktorý ich publikoval v denníku SME (),preukázateľne dal možnosť žalobcovi vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa mali objaviťv týchto článkoch, čo žalobca a ani vo veci sťažovateľky konajúce súdy nespochybňujú.Ústavný súd v tejto súvislosti nespochybňuje, že žalobca formálne v zmysle § 34 ods. 7zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) mal a má právo„... na primerané utajenie údajov o jeho osobe a jeho rodine“, v okolnostiach posudzovanejveci sa však uplatnenie tohto oprávnenia zo strany žalobcu javí účelové (minimálne na prvýpohľad) v záujme vyhnúť sa nepríjemným informáciám o svojej osobe. Žalobcovi bolareálne poskytnutá možnosť podať vysvetlenie k otázkam, ktoré sa stali predmetominkriminovaných článkov a pozitívne (vo svoj prospech) ovplyvniť ich obsah. Ústavný súdzastáva názor, že žalobca uplatnil oprávnenie vyplývajúce mu zo zákona o sudcochnad rámec účelu sledovaného zákonom. Za týchto okolností podľa názoru ústavného súduokresný súd aj krajský súd mali preskúmať, či žalobca mal akceptovateľné dôvodyna uplatnenie oprávnenia vyplývajúceho mu z § 34 ods. 7 zákona o sudcoch, a až na tomtozáklade formulovať k tomu závery. Podľa názoru ústavného súdu však v každom prípadeskutočnosť, že žalobca uplatnil svoje právo vyplývajúce mu zo zákona o sudcoch, nemôžebyť vyhodnotené na ťarchu sťažovateľky.
V kontexte s už uvedeným sa zreteľne javí ako formalistický záver krajského súduvo vzťahu k druhému zo sporných výrokov („ zakázal o sebe písať“), vo vzťahuku ktorému sa v napadnutom rozsudku uvádza:
„Odvolací súd stručne poukazuje na to, že daný výrok je nepravdivý, pretože žalobca o sebe nezakázal písať, využil svoje zákonné právo dané mu ust. § 34 ods. 7 a 8 zák. č. 385/2000 Z. z. a musel prihliadnuť aj na odporučenia v súvislosti s bezpečnostnými opatreniami, ktoré musí dodržiavať ako sudca Špecializovaného trestného súdu.... Uvedená informácia poskytuje čitateľovi dojem, že žalobca direktívne prikázal, ako sa má novinár chovať, čo nemá písať, pričom je podstatný rozdiel v tom, či niečo zakázal alebo nedal súhlas, na ktorý bol oprávnený v zmysle zákona, či realizoval svoje právo alebo obmedzil právo žalovaného...“.
Sťažovateľka nesúhlas s citovaným záverom krajského súdu v sťažnosti zakladána argumentácii, podľa ktorej«V texte článku „ zakázal o sebe písať“ bola odcitovaná relevantná pasáž jeho emailu, teda verejnosť sa dozvedela, že žalobca mimo iného napísal, že nedáva súhlas na zverejnenie svojej identity. Nadpis článku tak v žiadnom prípade nebol zavádzajúci a nepravdivý, naopak, čitateľom sa v článku sprostredkovala komunikácia novinára so žalobcom a sám si mohol vytvoriť názor, či žalobca „zakázal o sebe písať“, alebo „neudelil súhlas o sebe písať“.».
Ústavný súd považuje za potrebné argumentáciu krajského súdu a sťažovateľkykonfrontovať s príslušnou časťou článku označeného titulkom„ zakázal o sebe písať“, v ktorom sa uvádza:«... Sudca hovoril o hosťovských poľovačkách v súkromnom revíri svojho priateľa najprv otvorene. Džentlemanská dohoda pre interview znela tak, že sa o téme porozprávame, potom nadiktujeme otázky a sudca odpovie. Otázky si zapísal, no dohoda nasledujúci deň padla. „Vzhľadom na vykonávané bezpečnostné opatrenia voči mojej osobe ako osobe chránenej, nebudem poskytovať verejnosti žiadne vyjadrenia týkajúce sa súkromného života môjho a mojich rodinných príslušníkov,“ odpísal v odpovedi. Zároveň s odkazom na zákon o sudcoch a prísediacich napísal, že nedáva súhlas na zverejnenie svojej identity.»
Vychádzajúc z citovaného, s odkazom na už vyslovené právne názory o vzťahutitulku a obsahu článku (formulované v širšom rozsahu vo veci II. ÚS 340/09),ako aj na všeobecne akceptované oprávnenie novinárov používať expresívnejšie výroky,sa ústavný súd nemôže stotožniť so záverom krajského súdu, ktorý kvalifikoval výrok„ zakázal o sebe písať“zjavne ako nepravdivý. Naopak, ústavný súd súhlasís obranou sťažovateľky a konštatuje, že použitie tohto výrazového prostriedku nemalo byťpripísané na jej ťarchu.
Z čiastočného rozsudku okresného súdu, ako aj napadnutého rozsudku krajskéhosúdu možno vyvodiť, že najmä okresný súd, ale aj krajský súd pripísali v neprospechsťažovateľky vysokú váhu výroku„ aj lovili bez platenia v revíre, ktorý má prenajatý poľovné združenie podnikateľa a regionálneho politika Slobodného fóra “, o ktorom bolo v priebehu dokazovaniaobjektívne zistené, že je nepresný.
Sťažovateľka k tomuto výroku vo svojich námietkach obsiahnutých v sťažnostiuviedla:«Odvolací súd vytkol viacero nepresností a novinárskych skratiek v článkoch, keď revír označil autor článkov ako „revír, ktorý má od štátu prenajatý regionálny politik Slobodného fóra “ (napr. na str. 23, odsek 3, a 25 ods. 2 druhostupňového rozsudku). V článku „Šéfoval súdu strieľal zadarmo“, sa pritom uvádza, že žalobca lovil v revíre, ktorý má prenajatý poľovné združenie podnikateľa a regionálneho politika Slobodného fóra “. Z textu článkov tak je zrejmé, že nejde o revír v nájme, ale združenia, ktorého je členom. Z dôvodu postavenia v Poľovníckom spolku išlo o prípustné zjednodušenie a nie o nepravdivé tvrdenie, ktoré by mohlo akokoľvek zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu.»
K námietke týkajúcej sa nesprávneho označenia poľovníckeho združenia krajský súdv napadnutom rozsudku predovšetkým uviedol, že„odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením, že je možné použiť prípustnú novinársku skratku, keď revír má prenajatý politik. Súd akceptuje tvrdenie žalobcu, že pre čitateľa ide o diametrálne odlišnú výpovednú hodnotu, ak je uvedené, že lovil v súkromnom revíri regionálneho politika Slobodného fóra od tvrdenia, že lovil v revíri Poľovníckeho spolku.
Odvolací súd je toho názoru, že takéto zjednodušenie u priemerného čitateľa nepochybne navodzuje dojem vzťahu sudcu a politika, ktorý v danom prípade nie je namieste. V konaní bolo preukázané, že žalobca sa z poznajú dlhé roky a sú priatelia...“.
Hodnotiac argumentáciu sťažovateľky a krajského súdu, ústavný súd zastáva názor,že výrazové prostriedky použité v inkriminovanom článku aj vzhľadom na skutočnosť,že žalobca nespochybnil tvrdenie o priateľstve s, možno považovaťza akceptovateľné zjednodušenie, ktorým novinár disponuje pri ochrane slobody jehoprejavu, a nepresnosti, ktorej sa dopustil, nemožno venovať takú váhu, ako to vplývaz čiastočného rozsudku okresného súdu, ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu.
Nad rámec polemiky, ktorú vedie sťažovateľka prostredníctvom námietokobsiahnutých v jej sťažnosti so závermi krajského súdu vyjadrenými s napadnutomrozsudku, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že hodnovernosť záverov krajskéhosúdu (ako aj okresného súdu) by bola nepomerne vyššia, ak by venoval vyššiu pozornosťovereniu pravdivosti a najmä následnému dôkladnému vyhodnoteniu aj takých výrokovobsiahnutých v inkriminovaných článkoch, ktorých výpovedná hodnota by mohla svedčiťv neprospech žalobcu, resp. by mohla reálne vyvolať určité pochybnosti o jeho nezávislosti.U „priemerného čitateľa“ (s týmto pojmom operuje krajský súd) napr. informácia o tom, že„ len za osem mesiacov minulého roka strelil tri jelene, tri daniele, jedného muflóna a srna. Ak by za poľovačku platil, podľa cenníka štátnych lesov by ho to mohlo stáť okolo šesťtisíc eur. V revíri strelil ďalších šesť srncov“, zrejme okamžite vzbudí dojem,že ide o neprimerané množstvo zveri, a vyvolá podozrenie, že sa za takým množstvomulovenej zveri v hosťovskom poľovnom revíri môže skrývať niečo nekalé. Ani ústavný súdnepovažuje také množstvo zveri, ako je uvedené v inkriminovanom článku, ktoré malo byťulovené len jedným členom poľovníckeho združenia v priebehu jednej poľovníckej sezóny(žalobcom) v rámci hosťovských poľovačiek uskutočňovaných na základe barterovejdohody uzatvorenej medzi dvoma poľovníckymi združeniami, za celkom obvyklé. Na tomtonázore nič nemení skutočnosť (skôr naopak), že podľa čiastočného rozsudku okresnéhosúdu (s. 5) mala medzi dotknutými poľovníckymi združeniami existovať dohoda o tom, že„Reciprocita v podobe lovu vysokej zveri mala byť vykonaná výlučne žalobcom, ktorý sám ulovil zver v hodnote 6 000 Eur, t. j. 60 % ceny ulovenej bažantej zveri.“.
Sumarizujúc svoje predbežné závery, ústavný súd konštatuje, že krajský súdv napadnutom rozsudku uprednostnil ochranu súkromia žalobcu pred slobodou prejavusťažovateľky, pričom však
- nezohľadnil, resp. nedostatočne zohľadnil privilegované postavenie sťažovateľkypri ochrane slobody jej prejavu ako vydavateľky denníka SME, v ktorom boliinkriminované články publikované, s poukazom na podľa názoru ústavného súduneprijateľný argument, že inkriminované člnky sa dotýkali súkromnej sféry žalobcu,
- krajský súd z hľadiska ochrany súkromia žalobcu ako sudcu Špecializovanéhotrestného súdu vôbec nezohľadnil skutočnosť, že žalobca disponuje nižšou mierou ochranysvojho súkromia ako ostatní sudcovia tohto súdu, keďže v nedávnej minulosti zastávalfunkciu predsedu Špeciálneho súdu a v čase publikovania inkriminovaných článkovaj verejne pripustil, že sa bude uchádzať o funkciu predsedu Špecializovaného trestnéhosúdu, ktorý symbolizuje boj s korupciou,
- neprimerane obhajoval ochranu práva súkromia žalobcu poukazom na to,že inkriminované články sa dotýkali jeho voľnočasových aktivít, hoci podľa judikatúryESĽP a tiež názoru ústavného súdu aj súkromná sféra sudcov môže byť predmetom kritikymédií a v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sa inkriminované články navyšedotýkali sféry, ktorá sa oprávnene stala predmetom verejného záujmu (účasť verejnýchčiniteľov na hosťovských poľovačkách),
- rigorózny záver krajského súdu o tom, že v inkriminovaných článkoch bolipublikované informácie v podobe faktov, ktoré boli nepravdivé, nie je presvedčivý,a to jednak z hľadiska nedostatočného zohľadnenia väzby medzi titulkom a obsahominkriminovaných člnkov (najmä vo vzťahu k výroku„ lovil zadarmo“), akoaj z dôvodu neprimeraného formalizmu pri vyhodnocovaní inkriminovaných výrokov(najmä vo vzťahu k výroku„ zakázal o sebe písať“).
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na slobodu prejavunapadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s porušením jej základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Bez toho, aby ústavný súd osobitne pripomínalsvoju ustálenú judikatúru k čl. 46 ods. 1 ústavy (časť z nej je citovaná v časti II.1 tohtonálezu), považuje za potrebné na tomto mieste zdôrazniť, že základné právo na súdnuochranu zaručuje každému nielen právo na prístup k súdu, ale aj určitú kvalitu súdnehokonania pred nezávislým a nestranným súdom, ktorá zahŕňa aj primeranú kvalitu súdnehorozhodnutia (m. m. IV. ÚS 233/04), t. j. účastník konania má okrem iného právo na takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorým mu súd poskytne jasné a zrozumiteľné odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. m. m. III. ÚS 25/06).Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu uvedené kvalitatívnepožiadavky v kontexte s už vyslovenými závermi nespĺňa.
Zohľadňujúc uvedené skutočnosti, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súdv napadnutom rozsudku ústavne neakceptovateľným spôsobom uprednostnil ochranu právna súkromie žalobcu pred ochranou slobody prejavu sťažovateľky, a preto rozhodol,že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného právana slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s porušením základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnostivyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkomkrajského súdu boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojenís čl. 46 ods. 1 ústavy, rozhodol zároveň aj o zrušení rozsudku krajského súdusp. zn. 15 Co 144/2012 z 27. marca 2013 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie(bod 2 výroku tohto nálezu). Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazanýprávnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými predovšetkým v II. časti tohto nálezu.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie. Rovnako tak podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môžepriznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančnézadosťučinenie.
Sťažovateľka požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume10 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Priznanieprimeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v týchprípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť,a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne uvedenímdo pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02).
V posudzovanom prípade možno porušenie označených základných právsťažovateľky podľa názoru ústavného súdu kompenzovať zrušením napadnutého rozsudkukrajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie len čiastočne, keďže k neprípustnémuzásahu do jej slobody prejavu už došlo. Krajský súd totiž napadnutým rozsudkom potvrdilpovinnosť uloženú sťažovateľke čiastočný rozsudkom okresného súdu z 29. februára 2012uverejniť ospravedlnenie žalobcovi za výroky obsiahnuté v inkriminovaných článkoch,pričom toto ospravedlnenie už bolo v denníku SME podľa príkazu okresného súdu v spojenís napadnutým rozsudkom krajského súdu uverejnené. Z uvedených dôvodov ústavný súddospel k záveru, že je potrebné sťažovateľke priznať aj finančné zadosťučinenie v sume3 000 €, ktoré je podľa názoru ústavného súdu primerané konkrétnym okolnostiamposudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy. Vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci ústavný súdpriznal sťažovateľke úhradu trov konania za jej právne zastupovanie v konanípred ústavným súdom spoločnosťou DEDÁK & Partners a Advokátskou kanceláriouTomáš Kamenec, s. r. o.
Pri výpočte trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnymzastupovaním v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd vychádzal z § 1 ods. 3, § 11ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a zo základných sadziebza úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (134 €, pri ktorých sa odmena zvyšujeo režijný paušál v sume 8,04 €). Úhradu trov konania ústavný súd sťažovateľke priznalza dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpeniaa podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume po 134 € zvýšenú o režijný paušál po 8,04 €.Trovy konania tak po zvýšení o 20 % DPH (právni zástupcovia sťažovateľky sú platcamiDPH) predstavujú celkovú sumu 340,80 €, ktorú je krajský súd povinný vyplatiť na účtyoboch právnych zástupcov sťažovateľky v sume po 170,40 € do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu (bod 4 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. novembra 2015