znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 184/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 3 Nt 17/09, Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3 Tos 107/2012 a Okresnou prokuratúrou Bratislava III a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2013 doručená sťažnosť M. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v   konaniach   vedených Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 3 Nt 17/09, Krajským súdom   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   3   Tos   107/2012   a Okresnou prokuratúrou Bratislava III (ďalej aj „okresná prokuratúra“). Dátum odovzdania sťažnosti na poštovú prepravu je nečitateľný.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 114/02 z 30. marca 2004 bol sťažovateľ uznaný za vinného z trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Bol mu za to uložený   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   7   mesiacov.   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 10 To 152/04 z 1. marca 2004 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zamietnuté.   Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   3   Nt   17/09   z   24.   novembra   2011   bolo rozhodnuté o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania tak, že obnova konania nebola povolená. Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 107/2012 z 15. januára 2013 (tento dátum je uvedený v záhlaví uznesenia), resp. zo 4. septembra 2012 (tento dátum je uvedený   na   konci   uznesenia   po   poučení)   bola   sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti uzneseniu   okresného   súdu   zamietnutá.   Uznesením   predsedníčky   senátu   krajského   súdu sp. zn.   3 Tos 107/2012   z   5.   februára   2013   bolo   uznesenie   sp.   zn.   3   Tos   107/2012 z 15. januára 2013 opravené v záhlavovej časti tak, že namiesto nesprávne uvedeného mena členky senátu JUDr. Z. M. krajský súd rozhodol v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. A. H. a členov senátu JUDr. E. V. a JUDr. K. K.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tos 107/2012 z 15. januára 2013 (podľa dátumu uvedeného   v   záhlaví),   resp.   zo   4.   septembra   2012   (podľa   dátumu uvedeného   na   konci uznesenia po poučení) vyplýva, že účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku   je   odstrániť   nedostatky   v   skutkových   zisteniach   právoplatných   rozhodnutí, pokiaľ dodatočne vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli súdu skôr známe a nemohli sa ani brať do úvahy. Účelom obnovy konania nie je revízia pôvodného trestného stíhania ani verifikovanie pôvodne vykonaných dôkazov či spochybňovanie spôsobu ich hodnotenia. Tieto sú totiž nezvratné, nemožno ich meniť ani inak korigovať a dôkazy už vykonané   v   pôvodnom   konaní   už   nemožno   opakovať.   Pôvodne   vykonané   rozsiahle dokazovanie   bolo   vyhodnotené   ako   postačujúce   na   preukázanie   viny,   a   preto   neboli akceptované   ďalšie   návrhy   na   doplnenie   dokazovania   výpoveďami   zasahujúcich príslušníkov   polície.   Ich   vyjadrenia   boli   súdu   známe   zo   šetrenia   sekcie   kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „sekcia kontroly“). Pokiaľ   sťažovateľ   už   ako   odsúdený   v   rámci   obnovy   konania   navrhol   opäť   výsluchy zasahujúcich príslušníkov, okresný súd návrhu vyhovel a svedkov predvolal. Dostavil sa však   iba   jeden   svedok   (člen   pohotovostnej   motorizovanej   jednotky),   no   na   zákrok z kritického dňa sa už nepamätal. Sťažovateľ už netrval na výsluchu ďalších svedkov, ale žiadal   pripojiť   záznam   sekcie   kontroly,   hoci   okresný   súd   mal   už predtým   k   dispozícii uznesenie sekcie kontroly. Išlo teda o materiál už skôr známy v pôvodnom konaní. Samotný sťažovateľ v priebehu trestného konania 15. júla 2002 vypovedal, že netrpel zdravotnými ťažkosťami a cítil sa byť zdravý po fyzickej a psychickej stránke. Nebol preto daný dôvod na skúmanie jeho duševného stavu. Z uvedených skutočností vyplýva, že neboli splnené podmienky na povolenie obnovy konania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   obžaloba   sa   opierala   o   dôkazy,   ktoré   dostatočne nepreukazovali, že sťažovateľ spáchal skutok tvoriaci predmet obžaloby. Nevenovala sa pozornosť okolnostiam vylučujúcim trestnú zodpovednosť podľa § 23 Trestného zákona. Nesprávne bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom 15. júla 2002, podľa ktorej sa skutok   stal   inak,   ako   to   bolo   zistené.   Nebol   náležite   zistený   okruh   všetkých   svedkov prítomných kritického dňa 15. augusta 2001. Sťažovateľovi nebolo umožnené oboznámiť sa s trestným spisom pred podaním obžaloby. Bolo porušené aj jeho právo navrhnúť doplnenie vyšetrovania. Tvrdenie krajského súdu týkajúce sa zdravotného stavu sťažovateľa neobstojí, lebo jeho príčetnosť mal skúmať príslušný súdny znalec.

Po doručení uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tos 107/2012 sťažovateľ namietal zaujatosť   sudkyne   JUDr.   Z.   M.,   keďže   táto   rozhodovala   o   jeho   vine   a treste   v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 T 114/02. Aj keď došlo k vydaniu opravného uznesenia,   sťažovateľ   nie   je   presvedčený,   že   táto   sudkyňa   neovplyvnila   konajúci   senát v rámci kolegiálnych vzťahov.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Nto 11/2012 zo 7. novembra 2012 vyplýva, že predsedníčka   senátu   krajského   súdu   JUDr.   Z.   M.   je   vylúčená   z   vykonávania   úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 3 Tos 107/2012, keďže sama požiadala o svoje vylúčenie z dôvodu, že rozhodovala v merite veci v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 T 114/2002.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 3 Nt 17/09 a krajským súdom pod sp. zn. 3 Tos 107/2012 s tým, aby bol právoplatný rozsudok okresného súdu sp. zn.   4   T   114/02   z   30.   marca   2004   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 10 To 152/04 z 1.   marca 2005 zrušený a vec bola vrátená prokurátorovi   na došetrenie. Požaduje   tiež   finančné   zadosťučinenie   v   sume   po   2   000   €   od   Okresnej   prokuratúry Bratislava III, okresného súdu a krajského súdu. Napokon žiada aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní vedenom ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 3 Nt 17/09, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je   zároveň   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu.   Treba   tiež   poznamenať,   že   sťažovateľ využil právo podať odvolanie.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 10 To 152/04. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s nepovolením obnovy konania, hoci podľa jeho názoru boli splnené zákonné podmienky.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   možno   konštatovať,   že   skutkové   a   právne   závery krajského súdu treba považovať za dostatočné, úplné a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ s týmito závermi nesúhlasí, sama osebe nemôže zakladať porušenie označených práv.

Sťažovateľ považuje za dôvody na obnovu konania také okolnosti, ktoré nemožno považovať za nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe   alebo   v   spojení   so   skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné rozhodnutie   o   vine   alebo   treste.   Sťažovateľove   námietky   proti   právoplatnému odsudzujúcemu rozsudku sú takého rázu, že ich nemožno úspešne uplatniť v rámci obnovy konania.

Ústavný súd nepochybuje o tom, že v písomnom vyhotovení uznesenia krajského súdu bola skutočne iba omylom uvedená ako členka senátu JUDr. Z. M., keďže už skorším uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Nto   11/2012   zo   7.   novembra   2012   bola   vylúčená z konania, a to práve vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovala vo veci samej na okresnom súde.

Ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovateľ za porušovateľa označených práv označil   aj   Okresnú   prokuratúru   Bratislava   III,   ktorá   mala   porušiť   jeho   práva   zrejme „podaním obžaloby“. Sťažovateľ však vo svojom sťažnostnom návrhu (petite sťažnosti) nenavrhol vyslovenie porušenia základných práv vo vzťahu k okresnej prokuratúre, preto ani   nepripadalo   do   úvahy   priznanie   finančného   zadosťučinenia   voči   tomuto   štátnemu orgánu podľa čl. 127 ods. 3 ústavy. Napokon, o obžalobe okresnej prokuratúry rozhodovali všeobecné súdy, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal okresný   súd,   resp.   krajský   súd,   a tým   je   vo   vzťahu   k okresnej   prokuratúre   vylúčená právomoc ústavného súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013