znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 184/2012-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť P. D., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. T., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 35/2011 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo P. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského súdu   v Košiciach v konaní vedenom   pod sp. zn. 6 Co 35/2011   p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 184/2012-9 z 21. júna 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. D., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 35/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1 Zo sťažnosti vyplynuli najmä tieto relevantné skutočnosti:«(...)   Sťažovateľ   návrhom   na   začatie   konania   zo   dňa   22. 06.   2009   podanom   na Okresnom súde Košice I dňa 23. 06. 2009 uplatnil voči odporcovi: R., a. s., nárok na zaplatenie sumy 356 € s príslušenstvom. Okresný súd Košice I viedol uvedené konanie pod sp. zn. 17C 213/2009.

Okresný   súd   Košice   I   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   zo   dňa   05.   11.   2010   tak,   že zaviazal   odporcu   na   zaplatenie   sumy   356   €   so   4   %   ročným   úrokom   z   omeškania od 28. 02. 2009 do zaplatenia, ako aj na náhradu trov konania. Voči uvedenému rozsudku podal odvolanie odporca a to dňa 21. 12. 2010, v ktorom navrhoval, aby Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa (i) zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol alebo aby rozsudok (ii) zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo aby rozsudok (iii) zrušil a prerušil konanie podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Súčasťou odvolania bol aj návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 07. 11. 2011, sp. zn. 6Co 35/2011 zamietol návrh na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Krajský súd však ku dňu podania tejto sťažnosti nerozhodol o odvolaní odporcu a to napriek tomu, že odvolanie bolo odporcom podané už viac ako pred 13 mesiacmi.

(...) Sťažovateľ poukazuje na to, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. (...)

Podľa názoru sťažovateľa vec, s ktorou sa obrátil na súd nie je fakticky zložitá, ide o štandardný spor o zaplatenie (žaloba na plnenie). K druhému kritériu sťažovateľ uvádza, že svojim konaním žiadnym spôsobom nesťažil alebo nezabránil súdu vo vydaní rozhodnutia vo veci samej, naopak v postupe súdu vidí sťažovateľ nedostatky, nakoľko tento ani po 13 mesiacoch od predloženia veci okresným súdom vo veci nerozhodol.

(...) Sťažovateľ má za to, že bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   preto   žiada   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 1.000 €. Poukazuje na to, že najmä dĺžka rozhodovania Krajského súdu v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn. 6Co 35/2011, ktorá podľa jeho názoru nie je právne ani fakticky zložitá je nezdôvodniteľná a neospravedlniteľná, čo v ňom zároveň vyvoláva pocit právnej a vnútornej neistoty. (...)

S poukazom   na vyššie uvedené sťažovateľ   navrhuje,   aby Ústavný   súd   Slovenskej republiky(...) vydal tento nález:

Krajský   súd   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6Co   35/2011   svojou nečinnosťou porušil sťažovateľove základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   preto   prikazuje   Krajskému   súdu   v   Košiciach vo veci konať a vydať rozhodnutie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie za porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo výške 1.000 €, ktorú je Krajský   súd   v   Košiciach   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania pozostávajúce   z   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   269,58   €   (2   úkony   právnej   služby a 127,16 €, 2 x režijný paušál a 7,63 €) a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»

2.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadril   krajský   súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. 1SprV/521/2012 zo 7. augusta 2012, ktorý uviedol chronológiu vykonaných úkonov v napadnutom konaní a dodal tieto relevantné skutočnosti:«(...) Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že vec, s ktorou sa obrátil na súd nie je „fakticky“ zložitá, lebo ide o štandardný spor o zaplatenie (žalobu na plnenie).

Či   v   konkrétnom   prípade   bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   podľa   nášho   skromného   názoru,   je   treba skúmať okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to zložitosť veci, správanie sa účastníkov a postup súdu.

Do pozornosti ústavného súdu dávame zložitosť veci nielen po skutkovej stránke, ale aj   zložitosť   po   právnej   stránke;   osobitne   využívanie   procesných   inštitútov   žalovanou, s jediným   cieľom,   predlžovania   súdneho   konania.   Odvolací   súd   si   nemôže   dovoliť prehliadnuť žiaden procesný   návrh,   ktorý   žalovaný počas   konania (nielen   odvolacieho) produkuje (resp. produkoval).

Svedčia o tom rozsiahle podania žalovaného (viď odvolanie, návrh na prerušenie konania, dovolanie, etc).

Nemožno vyčítať žalobcovi pasivitu v konaní, (i keď mohol urýchliť predloženie veci dovolaciemu súdu, ak by sa bol vyjadril k dovolaniu a odvolací súd by nemusel vyčkávať na uplynutie doby na vyjadrenie).

Zaiste   pozornosti   ústavného   súdu   neujde   „aktivita“   žalovanej,   ktorá   robí   všetky kroky   na   to,   aby   došlo   k   prolongácii   predmetných   súdnych   sporov,   kde   vystupuje   ako účastníčka   konania.   Ide   o   rôzne   procesné   návrhy   na   prerušenie   konania   a   postúpenie „návrhu" ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, prerušenie konania a požiadať Súdny dvor Európskych spoločenstiev (t. č. Európskej únie) o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, etc.

Pokiaľ   ide   o   postup   odvolacieho   súdu   v   danej   veci   poukazujeme   na   to,   že   na odvolacom súde evidujeme niekoľko desiatok vecí s obdobnou právnou problematikou a tak sme očakávali „zásadné“ rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z dovolacieho konania.

Po obdržaní rozhodnutia z 29. 03. 2012, č. k. 3 Cdo 33/2012-315 je pripravených na rozhodnutie o veci samej v III. Q a IV. Q 2012 niekoľko desiatok vecí. Predmetná vec, ktorá je pranierovaná v ústavnej sťažnosti je pripravená na rozhodnutie v III. Q 2012.

Domnievame sa, že za čas, keď bol spis na Najvyššom súde SR (o čom sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca bol informovaný - bolo mu doručené nielen dovolanie, ale aj rozhodnutie dovolacieho súdu -), nenesie odvolací súd žiaden podiel viny.

Netrváme na ústnom pojednávaní pred Ústavným súdom SR v predmetnej veci. (...) Navrhujeme ústavnú sťažnosť zamietnuť.»

3.   Právny   zástupca   sťažovateľa   nevyužil   svoje   právo,   aby   zaujal   stanovisko k uvedenému vyjadreniu krajského súdu, iba listom z 12. marca 2013 oznámil ústavnému súdu, že:

„(...)   netrvám   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Zároveň oznamujem, že si uplatňujem trovy právneho zastúpenia vo výške 272,76 € [2 úkony právnej služby z toho 1 úkon v hodnote 127,16 € a 1 úkon v hodnote 130,16 %, 2 x režijný paušál z toho 1 v hodnote 7,63 € a 1 v hodnote 7,81 €).“

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 35/2011:

Dňa 5. novembra 2010 Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) rozhodol rozsudkom   a žalobe   sťažovateľa   proti   spoločnosti   R.,   a.   s.   (ďalej   len   „žalovaná“), o zaplatenie sumy 356 € s prísl. tak, že žalobnému návrhu vyhovel.

Dňa 21. decembra 2010 žalovaná podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie a zároveň aj návrh na prerušenie konania.

Dňa 27. decembra 2010 okresný súd vyzval žalovanú na zaplatenie súdneho poplatku z odvolania a sťažovateľa na vyjadrenie k podanému odvolaniu.

Dňa   25.   januára   2011   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   svoje   vyjadrenie k odvolaniu.

Dňa 4. februára 2011 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o opravnom prostriedku žalovanej.

Dňa   7.   novembra   2011   krajský   súd   uznesením   zamietol   návrh   žalovanej   na prerušenie konania.

Dňa 10. januára 2012 žalovaná podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie. Dňa 26. januára 2012 okresný súd doručil dovolanie sťažovateľovi. Dňa 15. februára 2012 bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby rozhodol o dovolaní žalovanej.

Dňa 29. marca 2012 najvyšší súd dovolanie zamietol. Dňa 7. mája 2012 bol spis vrátený krajskému súdu.Dňa 30. októbra 2012 krajský súd rozhodol o odvolaní žalovanej tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 35/2011 dochádzalo k porušovaniu základného práva   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu).

Podľa uvedených kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   priebeh napadnutého konania nemožno pripísať na vrub zložitosti prerokovávanej veci. Skutkovú alebo právnu zložitosť preskúmavaného konania inak vo svojom vyjadrení nenamietal ani predseda krajského súdu.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľa.

V daných súvislostiach však možno konštatovať, že na celkovej dĺžke konania mala svoj podiel ďalšia účastníčka konania, a to žalovaná, najmä tým, že podala dovolanie proti rozhodnutiu,   ktorým   nebolo   vyhovené   jej   návrhu   na   prerušenie   konania. Samozrejme, využitie   možností   daných   žalovanej   procesnými   predpismi   (napr.   Občianskym   súdnym poriadkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jej   práva   v napadnutom   súdnom   konaní nemožno   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy,   avšak   aj sťažovateľ   si   musí   byť   vedomý   toho,   že   takéto   úkony   spôsobujú   predĺženie   priebehu konania (mutatis mutandis I. ÚS 31/01), ktoré nebolo možné pričítať na vrub krajskému súdu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom   krajského súdu a zistil, že okrem prípravnej   fázy   odvolacieho   konania,   ktoré   trvalo   neprimerane   dlho   (osem   mesiacov), krajský súd konal v danej veci priebežne. Z prehľadu procesných úkonov, ktoré vyplývajú zo súvisiaceho spisového materiálu, ktoré si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že krajský súd od 7. novembra 2011, keď uznesením zamietol návrh žalovanej na prerušenie konania, konal   vo   veci   v podstate   efektívne.   Je   nesporné,   že   k predĺženiu   konania   prispela   aj žalovaná,   avšak   dĺžku   konania,   ktorá   je   dôsledkom   úkonov   jeho   účastníkov   alebo   ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v prípade, keď súd o procesných návrhoch žalovanej konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov (mutatis   mutandis   II. ÚS   41/00).   Po   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   o dovolaní   žalovanej úkony   krajského   súdu   v podstate   plynulo   smerovali   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľa, čo je hlavným účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98). Postup krajského súdu, aj keď nebol vždy bez prieťahov, sa zjavne nevyznačuje   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   základné   právo sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní krajského súdu porušené nebolo.

Vzhľadom   na   uvedený   záver   ústavného   súdu   už   bolo   bezpredmetné   rozhodovať o ďalších   nárokoch   sťažovateľa   uplatnených   v   jeho   sťažnosti   (návrh   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, trov konania a pod.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2013