znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 184/2011-7

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 4. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., Česká republika, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,   porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   ako   aj podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 17 C 211/08 z 2. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18 Co 88/2010 z 19. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   L.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ),   ktorou   namieta   porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), porušenie práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 C 211/08 z 2. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 18 Co 88/2010 z 19. novembra 2010.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v konaní pred okresným súdom sp. zn. 17 C 211/08 v procesnej pozícii žalobcu, kde predmetom konania bolo   vymoženie   sumy   7   601   €   s príslušenstvom   z   titulu   náhrady   nemajetkovej   ujmy spôsobenej súdnym exekútorom vykonávajúcim úkony v exekučnom konaní.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 17 C 211/08 z 2. marca 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 18 Co 88/2010 z 19. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ   vyjadruje   nespokojnosť   s oboma   rozsudkami   všeobecných   súdov a „napadeným rozhodnutím vytýka nesprávně a neúplně zjištěný skutkový stav věci, ústavně nekonformní   rozhodováni   v extrémním   rozporu   mezi   skutkovým   stavem   věci   a právními závěry,   neumožnění   účasti   stěžovatele,   aby   jeho   věc   byle   veřejně   a za   jeho   účasti projednána...   účelové   překroucení   skutečností   a snaha   o zakrytí   porušováni   zákona žalovaným   exekutorem...“. Zároveň   poukazuje   na   judikatúru   všeobecných   súdov   (napr. rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   20   Cdo   57/07,   sp.   zn. 25 Cdo 970/06) k otázke zodpovednosti exekútora ako štátom poverenej osoby k výkonu verejnej moci.

3. V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:„Ústavní soud SR ústavní stížnosti vyhovuje.

Ústavní   soud   SR   konstatuje,   že   v odvolacím   řízení   před   KS   Prešov   č.   k. 18 Co 88/2010 a v řízeni pred OS Poprad 17C 211/2008 došlo k porušení práv a svobod stěžovatele

a) dle článku 2 ods. 2, dle článku 4 ods. 4, dle článku 11 ods. 1, dle článku 36 ods. 1 a dle článku 38 ods. 2 Listiny základních práv a svobod,

b) dle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochraně základních práv a svobod a dle článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraně základních práv a svobod.

c) dle článku 48 ods. 1 Ústavy SR Ústavní soud SR zrušuje ústavní stížností napadaná rozhodnutí a vrací k 0S Poprad k dalšímu řízení.

KS Prešov a OS Poprad jsou povinný uhradit stěžovateli náklady řízení.“

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   nepodal   dovolanie   proti   rozsudku krajského súdu.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

5. K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ navrhol vyslovenie porušenia označených práv   rozsudkom   okresného súdu,   ústavný súd   uvádza,   že z čl.   127   ods.   1 ústavy preň vyplýva povinnosť dôsledného uplatňovania princípu subsidiarity. Tento princíp vylučuje právomoc   ústavného   súdu   na   poskytovanie   ochrany   tam   uvedeným   základným   a   iným právam sťažovateľov v prípade, ak ochranu poskytuje iný súd. Proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ právo podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a teda ochranu ním   označeným   základným   právam   poskytoval   krajský   súd   pri   preskúmavaní prvostupňového rozhodnutia na základe podaného odvolania. Ústavný súd preto v tejto časti musel sťažnosť sťažovateľa odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

6. Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka napadnutého rozsudku krajského súdu.

7.   Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   týkajúcich   sa   verejného prerokovania veci za jeho účasti, považuje ústavný súd sťažnosť za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Možno konštatovať, že z hľadiska argumentácie sťažovateľa postupoval krajský súd tak, že sťažovateľovi odňal možnosť konať. Pri takto formulovanej námietke mal sťažovateľ právo podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie, čo však neurobil. Preto obstojí záver, že sťažovateľ nevyčerpal mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytol a na ktorého použitie bol sťažovateľ oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladá neprípustnosť sťažnosti.

8. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, ktorými vyjadruje nespokojnosť s napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   z hľadiska   nesprávneho   zistenia   skutkového   stavu,   vadného právneho   posúdenia,   nepreskúmateľnosti   rozsudku   a pod.,   sťažnosť   treba   považovať   za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam   (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podstatou   zamietnutia   nároku   sťažovateľa   všeobecnými   súdmi   bol   nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v konaní, krajským súdom inak povedané, „žalovaní v 1. a 2 rade sami nie sú nositeľmi povinnosti, vyplývajúcej im z hmotného práva, t. j. sami nie sú zodpovední za škodu, ktorá mala vzniknúť žalobcovi pri výkone verejnej moci v exekučnom konaní...“. Ústavný   súd   považuje   tieto   závery   krajského   súdu   za   dostatočne zargumentované a presvedčivé. V nijakom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené, a preto niet ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

V podstate ide o to, že na namietané právne otázky má sťažovateľ odlišný názor ako všeobecné   súdy.   Táto   skutočnosť   však   sama   osebe   bez   ďalšieho   nemôže   znamenať porušenie označených práv podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu.

9. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2011