znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 184/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. M., N., zastúpeného advokátom JUDr. P. G., N., vo veci namietaného porušenia slobody pohybu a pobytu zaručeného v čl. 23 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   7   Tos   67/2009 z 18. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra 2009 doručená sťažnosť V. M., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia slobody pohybu a pobytu zaručeného v čl. 23 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 7 Tos 67/2009 z 18. novembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 T 15/2008 trestne stíhaný pre trestný   čin   podvodu   formou   spolupáchateľstva   v   štádiu   pokusu   podľa   §   8   ods.   1 k § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 3 písm. a) a ods. 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), a to na základe obžaloby č. k. Kv 122/04-74   podanej   Krajskou   prokuratúrou   v   Nitre   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“) okresnému súdu 5. februára 2008.

V uvedenej veci bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 153/2007 z 8. septembra 2007 vzatý do väzby so začiatkom jej plynutia od 7. septembra 2007.

Uznesením vydaným 10. decembra 2008 pod sp. zn. 7 Tos 77/2008 krajský súd podľa § 80 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   prepustil   sťažovateľa   z   väzby   na   slobodu s dohľadom probačného a mediačného úradníka a zároveň podľa § 82 ods. 1 Trestného poriadku sťažovateľovi zakázal vycestovať do zahraničia, uložil mu povinnosť prihlasovať sa   mediačnému   a   probačnému   úradníkovi   v   ním   určených   lehotách   a   povinnosť   hlásiť mediačnému a probačnému úradníkovi každú zmenu jeho pobytu alebo zamestnania.

Sťažovateľ   sa   neskôr   návrhom   podaným   okresnému   súdu   domáhal   zrušenia obmedzení   uložených   mu   rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorému   však   okresný   súd uznesením sp. zn. 21 T 15/2008 z 28. septembra 2009 nevyhovel a uložené obmedzenia nezrušil ani nezmenil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením sp. zn. 7 Tos 67/2009 rozhodol tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd týmto uznesením porušil jeho slobodu pohybu a pobytu, ktorú mu zaručuje ústava v čl. 23 ods. 1 a 2, čo odôvodnil takto:

«- do väzby som bol vzatý dňa 07. 09. 2007;

- okresný prokurátor podal a moju osobu obžalobu dňa 05. 02. 2008;...

- na účely aplikácie § 76 TP je v mojom prípade rozhodujúce, že v tomto trestnom konaní som stíhaný a obžalovaný za trestný čin, ktorý s prihliadnutím na zákonnú sadzbu prípustného trestu má povahu zločinu....

Z väzby som bol síce prepustený na základe rozhodnutia nadriadeného súdu v rámci rozhodovania   o   mojej   sťažnosti,   avšak   na   základe   tohto   rozhodnutia   som   bol   z   väzby prepustený len v rámci nahradenia väzby podľa § 80 ods. 1 písm. c) TP. Na tomto základe mi boli pri uplatnení § 82 ods. 1 TP uložené aj predmetné povinnosti, ktoré mi súd nezrušil. Vychádzajúc zo znenia § 82 ods. 1 TP, primerané obmedzenia a povinnosti je možné uložiť len v prípade, ak sa obvinený, resp. obžalovaný prepúšťa z väzby na slobodu podľa § 80 alebo § 81 TP, teda len v rámci nahradenia väzby. Z uvedeného logicky vyplýva, že tento trestno-procesný inštitút upravený v § 82 ods. 1 TP sa akcesoricky viaže na nahradenie väzby (zákon vyslovene uvádza: „ak sudca pre prípravné konanie alebo súd rozhodol podľa § 80 alebo § 81...“ a taktiež v neposlednom rade je v tejto súvislosti relevantný aj dôvod ukladania   primeraných   obmedzení   a   povinností,   ktorý   je   obsiahnutý   priamo   v   texte predmetného zákonného ustanovenia, pričom sa jedná o dosiahnutie účelu, ktorý by sa inak dosiahol   väzbou)   a   teda   pre   zákonný   predpoklad   trvania   takýchto   súdom   uložených povinností musia byť naplnené aj zákonné podmienky dôvodnosti samotnej väzby (ktorá bola   nahradená   a   v   rámci   ktorého   nahradenia   boli   predmetné   povinnosti   uložené). S poukazom na znenie § 76 ods. 5 a 7 TP s ohľadom na skutočnosť, že obžaloba bola podaná dňa 05. 02. 2008, mne však zákonná lehota väzby uplynula dňa 05. 08. 2009. To znamená, že týmto dňom zanikli aj zákonné podmienky pre trvanie povinností uložených mi podľa § 82 ods. 1 TP v rámci nahradenia väzby, nakoľko už väzba u mňa nemôže byť nahrádzaná, keďže ju zákon nepripúšťa. V čase rozhodovania súdu o mojom návrhu (dňa 28.   09.   2009)   už   takýto stav   trval   a   súd   si to pri   svojom rozhodovaní podľa všetkého neuvedomil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je nedôvodné konštatovanie súdu, že u mňa sú naďalej splnené zákonné podmienky väzby. Zákonné podmienky väzby a teda aj zákonné podmienky   trvania   uložených   povinností   na   základe   §   82   ods.   1   TP   sú   základným a najpodstatnejším faktom, ktorý bolo nutné preveriť pri rozhodovaní o mojom návrhu. Keďže   tieto podmienky v súčasnosti   a   takisto už   aj   v   čase rozhodovania súdu   splnené neboli,   akékoľvek   ďalšie   argumenty   v   odôvodnení   napádaného   uznesenia   poukazujúce podľa názoru súdu na existenciu dôvodov útekovej väzby v prípade mojej osoby, sú bez akejkoľvek zákonnej relevancie.

... je možné konštatovať, že uznesenie súdu o nevyhovení môjmu návrhu a nezrušení povinností, ktoré mi boli v čase z pred dňa 05. 08. 2009 na základe § 82 ods. 1 TP legitímne uložené, je nezákonné a je nutné ho zrušiť a rozhodnúť o zrušení predmetných povinností. Dovolím si tvrdiť, že právny stav vychádzajúci z napádaného uznesenia súdu, keďže je v rozpore so zákonom, porušuje moje Ústavou SR mi zaručené právo na slobodu pohybu a pobytu (čl. 23 ústavy), ktoré môže byť obmedzené jedine zákonom z určitých dôvodov. Keďže   rozhodnutie   súdu   je   v   rozpore   so   zákonom,   ide   tu   o   zrejmé   porušenie   môjho ústavného práva....

Krajský súd v Nitre rozhodujúc o mojej sťažnosti proti vyššie uvedenému uzneseniu Okresného súdu v Nitre sp. zn.: 21 T 15/2008, vydal dňa 18. 11. 2009 Uznesenie sp. zn.: 7 Tos/67/2009..., ktorým moju sťažnosť ako nedôvodnú zamietol, a teda týmto rozhodnutím ostali   mne   uložené   primerané   obmedzenia   a   povinnosti   v   rámci   nahradenia   väzby..., naďalej   v platnosti.   Mám   za   to,   že práve týmto rozhodnutím došlo   k porušeniu   môjho ústavnou garantovaného práva na slobodu a pobytu a to práve v dôsledku ponechania platnosti uvedených obmedzení a povinností v rámci nahradenia väzby, keďže zo zákona už v prípade mojej osoby väzba nie je možná pre uplynutie príslušnej zákonnej lehoty, tak ako je to uvedené vyššie....

Citujem z odôvodnenia napádaného uznesenia: „O podobnej žiadosti obžalovaného už krajský súd rozhodoval svojim uznesením zo dňa 31. 03. 2009, sp. zn.: 7 Tos/20/2009, ktorým   zamietol   sťažnosť   obžalovaného   V.   M.   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým nevyhovel jeho návrhu na zrušenie povinností, ktoré mu boli uložené pri nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v zmysle § 82 ods. 1 Tr. por. Krajský súd poukazuje na dôvody citovaného uznesenia, pričom nezistil žiadne nové skutočnosti, na základe ktorých by po podaní novej žiadosti mal okresný súd tejto vyhovieť.“

K   tomuto   uvádzam,   že   je   pravdou,   že   dňa   31.   03.   2009   Krajský   súd   v   Nitre rozhodoval   o   mojom   obdobnom   návrhu,   resp.   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   o   nezrušení predmetných obmedzení a povinností v rámci nahradenia väzby. Ako som však už uviedol v sťažnosti, s ktorou sa evidentne Krajský súd v Nitre náležite nevysporiadal, keďže obžaloba v danom trestnom konaní bola podaná dňa 05. 02. 2008, mne s poukazom na citované zákonné ustanovenia Trestného poriadku zákonná lehota väzby uplynula dňa 05. 08. 2009. To znamená, že krajský súd mohol rozhodnutím zo dňa 31. 03. 2009 predmetné nahradenie väzby ponechať v platnosti, keďže lehota trvania väzby v tom čase ešte nebola uplynutá. Zarážajúco však v tejto súvislosti znie citované tvrdenie krajského súdu, že nezistil žiadne nové skutočnosti, na základe ktorých by po podaní novej žiadosti mal okresný súd tejto vyhovieť. Veď novou skutočnosťou, a tou najpodstatnejšou skutočnosťou, je práve fakt, že v čase, keď o mojej žiadosti rozhodoval či už okresný súd (28. 09. 2009) alebo krajský súd na druhom stupni (18. 11. 2009), bolo to po 05. 08. 2009, teda v čase, keď už s poukazom na § 76 ods. 6 písm. b), 76 ods. 7 a 567c Trestného poriadku pre uplynutie zákonnej lehoty trvania väzby nebola v mojom prípade väzba zákonná a tým aj nahradenie väzby a s ním súvisiace uložené mi primerané povinnosti a obmedzenia nemali svoj zákonný podklad. Krajský súd v napádanom uznesení v rámci snahy vyporiadať sa s dôvodmi podanej sťažnosti uvádza: „Okresný súd koná vo veci priebežne, bez prieťahov a krajský súd sa nestotožňuje s argumentáciou, že u obžalovaného uplynula zákonná lehota trvania väzby dňom 05. 08. 2009. Sám obžalovaný v dôvodoch sťažnosti konštatuje, že skutok, pre ktorý je stíhaný, s prihliadnutím na zákonnú sadzbu trestu odňatia slobody má povahu zločinu (čo je v súlade s ust   § 437 ods.   1 Tr.   zák.),   a teda lehota väzby nemohla uplynúť po 6-tich mesiacoch od podania obžaloby.“

Ešte   raz   zdôrazňujem,   že   týmto   tvrdením   uvedeným   v   odôvodnení   napádaného uznesenia, krajský súd zdôvodňuje nedôvodnosť mojej sťažnosti. Poukazujem však na to, že toto tvrdenie v rámci reakcie na dôvody sťažnosti vôbec týmto dôvodom nezodpovedá. Veď ja   som   vo   svojej   sťažnosti   vôbec   netvrdil,   že   zákonná   lehota   väzby   v   mojom   prípade uplynula pod 6-tich mesiacoch od podania obžaloby. Veď 6 mesiacov od podania obžaloby je dátum 05. 08. 2008 a nie mnou zdôrazňovaný dátum 05. 08. 2009. Neviem z akého dôvodu krajský súd v odôvodnení napádaného uznesenia vyvracia tvrdenia, ktoré som ja nikdy netvrdil a nevyporadúva sa so skutočnými dôvodmi (krajský súd si podľa všetkého pomýlil dátum podania obžaloby, keď vychádzal z dátumu 05. 02. 2009 a nie z dátumu 05. 02. 2008). Mám za to, že pokiaľ by krajsky súd mylne nevyvracal to, čo tvrdené nikdy nebolo   a   pokiaľ   by   sa   riadne   oboznámil   s   vecou,   t. j.   s   konkrétnymi   relevantnými skutočnosťami ohľadom toho, kedy bola podaná obžaloba a v nadväznosti na to kedy mala zo zákona uplynúť lehota trvania väzby, musel by rozhodujúc v súlade so zákonom mojej sťažnosti vyhovieť...

S prihliadnutím na uvedené je zrejmé, že v súčasnosti sú mi v rámci nahradenia väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   uložené   také   povinnosti   a obmedzenia, ktoré mi znemožňujú využívanie môjho práva na slobodu pohybu a pobytu, tak ako sú mi zaručené Ústavou SR v čl. 23 ods. 1 a ods. 2 (zákaz vycestovať do zahraničia, povinnosť prihlasovať sa mediačnému a probačnému úradníkovi v ním určených lehotách a povinnosť   hlásiť   mediačnému   a   probačnému   úradníkovi   každú   zmenu   pobytu   alebo zamestnania). Právo na slobodu pohybu a pobytu ako jedno zo základných práv a slobôd je v   zmysle   čl.   23   ods.   3   Ústavy   SR   možné   obmedziť   jedine   zákonom.   Mne   boli   uvedené obmedzenia a povinnosti uložené uznesením súdu v rámci nahradenia väzby podľa § 80 ods. 1 písm. c) TP na základe zákona. Dňom 05. 08. 2009 väzba a tým aj jej nahradenie stratili svoj   zákonný   podklad.   Na   tomto   základe   sú   aj   predmetné   obmedzenia   a   povinnosti obmedzujúce   moju   slobodu   pohybu   a   pobytu   v   súčasnosti   bez   zákonného   podkladu. Skutočnosť, že krajský súd pri svojom rozhodovaní uznesením pod 7 Tos/67/2009 dňa 18. 11.   2009   tento   stav   s poukazom   na   vyššie   uvedené   dôvody   a   zákonné   ustanovenia nerešpektoval, došlo týmto rozhodnutím k porušeniu tohto môjho ústavného práva.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tos/67/2009, Uznesením zo dňa 18. 11. 2009, porušil základné právo V. M. na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 23 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Zrušuje   sa uznesenie Krajského   súdu v Nitre vydané dňa 18.   11.   2009,   sp.   zn.: 7 Tos/67/2009 a vec sa Krajskému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

S prihliadnutím na uvedené je predmetom sťažnosti namietané porušenie slobody pohybu a pobytu zaručenej v čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tos 67/2009 z 18. novembra 2009.

Podľa čl. 23 ods. 1 ústavy sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

Podľa čl. 23 ods. 2 ústavy každý, kto sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, má právo toto územie slobodne opustiť.

Podstatu námietok sťažovateľa tvorí jeho presvedčenie, že po uplynutí osemnástich mesiacov od podania obžaloby na jeho osobu bolo povinnosťou všeobecných súdov zrušiť jemu uložené obmedzenia, resp. povinnosti, a to z dôvodu uplynutia lehoty, po ktorú by mohol   byť   v   jeho   trestnej   veci   vo   väzbe.   Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   totiž   opatrenia v zmysle ustanovenia § 82 ods. 1 Trestného poriadku viažu na nahradenie väzby a pre trvanie týchto primeraných povinností a obmedzení musia byť splnené zákonné podmienky dôvodnosti samotnej väzby.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie slobody pohybu a pobytu uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tos 67/2009 z 18. novembra 2009, ktorým sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 21 T 15/2008 z 28. septembra 2009 zamietol, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   jeho   prvoradou   úlohou   je   ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň   zasahovať   (mutatis   mutandis   napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   50/04,   IV.   ÚS   238/05, II. ÚS 357/06).

Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobu obvineného   a   povahu   prejednávaného   prípadu   možno   účel   väzby   dosiahnuť   dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Podľa § 82 ods. 1 Trestného poriadku ak sudca pre prípravné konanie alebo súd rozhodol podľa § 80 alebo § 81, že sa obvinený ponecháva na slobode alebo že sa z väzby prepúšťa na slobodu, na posilnenie účelu, ktorý by sa inak dosiahol väzbou, môže orgán rozhodujúci   o   väzbe   zároveň   uložiť   jedno   alebo   viac   primeraných   obmedzení   alebo povinností, najmä

a) zákaz vycestovania do zahraničia...

f) povinnosť pravidelne sa dostaviť na štátny orgán určený súdom...

Podľa   §   82   ods.   2   Trestného   poriadku   povinnosti   alebo   obmedzenia   zruší   alebo zmení   na   návrh   prokurátora,   obvineného   alebo   probačného   a   mediačného   úradníka v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom aj bez takého návrhu súd.

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z tohto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu veci sťažovateľa.

Okresný súd uznesením sp. zn. 21 T 15/2008 z 28. septembra 2009 nevyhovel návrhu sťažovateľa na zrušenie obmedzení a povinností uložených mu rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 7 Tos 77/2008 z 10. decembra 2008 s odôvodnením, že naďalej pretrváva existencia dôvodu väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a nevznikli žiadne nové   skutočnosti,   pre   ktoré   by   mali   byť   zrušené   obmedzenia   a   povinnosti   uložené sťažovateľovi v rámci probačného dohľadu.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa s týmto názorom stotožnil, preto sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu ako nedôvodnú zamietol.

Ako už bolo uvedené, podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho presvedčení, že primerané obmedzenia a povinnosti sú viazané na nahradenie väzby, ktoré, ako to vyplýva z jeho výkladu, môže pretrvávať iba v rámci zákonnej lehoty trvania väzby.

Ústavný súd v prvom rade pripomína, že nie je oprávnený podávať výklad zákona (to je zverené všeobecným súdom pri jeho aplikácii), avšak v danej veci je znenie zákona jednoznačné, dostatočne jasné a konkrétne. Tvrdenia sťažovateľa o tom, že obmedzenia a povinnosti   podľa   §   82   ods.   1   Trestného   poriadku   sú   podmienené   predchádzajúcim rozhodnutím o nahradení väzby (§ 80 a § 81 Trestného poriadku) sú akceptovateľné, a tento záver explicitne vyplýva zo samotného znenia § 82 ods. 1 Trestného poriadku „ak sudca pre prípravné konanie alebo súd rozhodol podľa § 80 alebo § 81,... môže orgán rozhodujúci o   väzbe   zároveň   uložiť   jedno   alebo   viac   primeraných   obmedzení   alebo   povinností...“. Zároveň je akceptovateľné aj tvrdenie, že predpokladom trvania primeraných obmedzení alebo povinností je existencia trvania niektorého z dôvodov väzby, čomu nasvedčuje znenie § 80 ods. 1 Trestného poriadku „ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1... môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu...“. Avšak záver, o ktorý sťažovateľ oprel svoju argumentáciu pri odôvodnení namietaného porušenia svojej slobody pohybu a pobytu, z ustanovení Trestného poriadku nevyplýva. Konštrukciu sťažovateľa o ohraničení trvania uložených povinností a obmedzení   na   trvanie   lehoty   prípadnej   väzby   ústavný   súd   považuje   za   nepresvedčivú. V Trestnom poriadku, resp. v žiadnom z jeho ustanovení týkajúcich sa tejto problematiky zákonodarca trvanie nahradenia väzby, a teda ani primeraných povinností alebo obmedzení neohraničil spôsobom, na ktorý poukazuje sťažovateľ, a nie je možné ich ohraničiť ani použitím ustanovení upravujúcich trvanie väzby. Momentom, ktorého dôsledkom musí byť ukončenie uložených   povinností   a obmedzení,   je skončenie   nahradenia   väzby, v danom prípade   s dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka,   v dôsledku   zániku   väzobného dôvodu. Preto aj v danom prípade všeobecné súdy postupovali v súlade so zákonom, ak skúmali, či vo veci sťažovateľa naďalej existujú a pretrvávajú väzobné dôvody podľa § 71 Trestného poriadku.

Použitie ustanovení o   trvaní   väzby vo vzťahu   k dĺžke trvania   nahradenia   väzby, a tým   aj   primeraných   povinností   a   obmedzení   neumožňuje   ani   tá   skutočnosť,   že   pri nahradení väzby dochádza k ponechaniu obvineného na slobode alebo jeho prepusteniu z väzby na slobodu, pritom „väzobné lehoty“ plynú iba pri ich reálnom výkone. Svedčí o tom aj možnosť vzatia obvineného do väzby v prípade, že v priebehu nahradenia väzby dôjde k okolnostiam uvedeným v § 80 ods. 3 Trestného poriadku, pritom lehota, počas ktorej bola väzba nahradená, sa nezapočítava do ďalšieho trvania lehoty väzby.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný súd   konštatuje,   že   medzi   namietaným uznesením krajského súdu a slobodou pohybu a pobytu sťažovateľa zaručenou v čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy nedošlo k namietanému porušeniu označeného práva, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2010