znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 184/09-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta o sťažnosti P. P., J., zastúpeného advokátom JUDr. R. C., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 202/2000 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   T   202/2000 p o r u š e n é   b o l o.

2. P. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   P.   P. p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   289,76   €   (slovom dvestoosemdesiatdeväť   eur   a   sedemdesiatšesť   centov),   ktoré   j e   Okresný   súd   Trnava povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. R. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 184/09-17 zo 14. mája 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. P., J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 202/2000 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1 Z obsahu sťažnosti najmä vyplynulo: „Dňa 1. 2. 1997 bolo voči mne vznesené obvinenie pre spáchanie trestného činu krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. c) Trestného zákona. Dňa 14. 1. 1999 ma Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 2 T 110/97 uznal za vinného zo spáchania vyššie uvedeného trestného činu. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť v časti mojej viny a trestu dňa

31. 3. 1999. Voči výroku o náhrade škody podal poškodený odvolanie, ktoré Krajský súd Trnava uznesením sp. zn. 4 To 187/99 zo dňa 12. 10. 1999 zamietol.

Na základe sťažnosti ministra spravodlivosti SR Najvyšší súd SR vec preskúmal a dňa   28.   9.   2000   rozhodol,   že   konaním,   ktoré   predchádzalo   uzneseniu   Krajského   súdu Trnava bol porušený zákon v môj neprospech, uznesenie krajského súdu, ako i rozsudok Okresného   súdu   Trnava   zrušil   a   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vec   znova   prejednal   a rozhodol.

Po vrátení veci na Okresný súd Trnava sa konanie vedie pod sp. zn. 4 T 202/2000, pričom súd vo veci   síce vytýčil   veľa   termínov hlavného pojednávania,   avšak v jednom prípade sa pojednávanie neuskutočnilo, prípadne termíny pojednávania súd zrušil. (...) Na základe uvedených skutočností tvrdím, že týmto konaním, respektíve nekonaním Okresného súdu došlo k porušeniu môjho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (...). Rovnako bolo nekonaním súdu porušené moje základné právo garantované v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)

Z hľadiska skutkového nie je možné vec považovať za osobitne zložitú - predmetom konania   je   objasnenie,   či   som   ja   ako   obžalovaný   spolu   s   ďalším   obvineným   odcudzil nákladné motorové vozidlo naložené elektrospotrebičmi. Poukazujem pritom na skutočnosť, že dôkazy súd vykonal už v pôvodnom konaní sp. zn. 2 T 110/97, teda išlo o vec súdu dobre známu, čo tiež malo prispieť k rýchlejšiemu a efektívnejšiemu konaniu. Ja som sa naviac v konaní k spáchaniu skutku priznal a spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní pri jeho objasňovaní.

Z hľadiska právneho je vec rovnako nekomplikovaná - ide o problematiku trestného práva, kde sa z hľadiska hmotného práva aplikuje len Trestný zákon, pričom jeho príslušné ustanovenia ohľadne trestného činu krádeže zostávali fakticky nezmenené desiatky rokov. (...)   Ani   okolnosť,   že pre rozhodnutie vo   veci   samej   je   prípadne treba posúdiť viaceré čiastkové otázky (napr. ustáliť hodnotu vecí znaleckým dokazovaním) samo o sebe nemôže hodnotenie zložitosti veci vôbec ovplyvniť. (...)

Je   pravdou,   že   v   trestnom   konaní   s   väčším   množstvom   obžalovaných   rýchlosť súdneho   konania   závisí   v   nemalej   miere   aj   od   účasti   obžalovaných   a   iných   osôb   na pojednávaní. Je však predovšetkým povinnosťou súdu zabezpečiť si účasť týchto osôb. (...) Ak som sa i ja nezúčastnil na vytýčenom pojednávaní, buď som sa ospravedlnil a súhlasil som s pojednávaním v mojej neprítomnosti, alebo som na pojednávanie neprišiel z dôvodu, že   som   bol   upovedomený   o   jeho   zrušení   alebo   nekonaní   z   dôvodu   neúčasti   iných obžalovaných, svedkov či obhajcov. (...)

Mám za to, že neprimeraná dĺžka konania bola spôsobená najmä okolnosťami na strane   súdu.   Okrem   ľudsky   pochopiteľných   skutočností   (práceneschopnosť   či   materská dovolenka   zákonnej   sudkyne)   to   bolo   hlavne   neefektívne   konanie   súdu   (neefektívne doručovanie,   rušenie   vytýčených   termínov   pojednávania,   neschopnosť   zabezpečiť   si prítomnosť   potrebných   osôb).   Primárne   zodpovedným   subjektom   za   porušenie   môjho ústavného práva na súdnu ochranu a prejednania veci bez zbytočných prieťahov vrátane základného práva na prejednanie mojej veci v primeranej lehote je preto Okresný súd Trnava. (...)

Dňa 5. 2. 2009 som potom, čo som sa opäť zbytočne dostavil na súdom vytýčený termín pojednávania, ktoré bolo opäť odročené bez toho, aby sa vo veci pojednávalo, som sa   rozhodol   podať   sťažnosť   na   postup   súdu   predsedovi   Okresného   súdu   Trnava   so žiadosťou o odstránenie prieťahov v konaní. Túto sťažnosť, ktorú treba obsahovo považovať za sťažnosť v zmysle zák. č. 757/2004 Z. z. som na súd podal 5. 2. 2009. V reakcii na moju sťažnosť mi podpredseda OS Trnava svojim listom zo dňa 3. 3. 2009 oznámil, že vo veci je určený ďalší termín hlavného pojednávania na deň 26. 3. 2009 a že prieťahy v predmetnej veci pretrvávajú od roku 2000, pričom za to vraj môžu čiastočne objektívne skutočnosti a tiež moja neprítomnosť na hlavnom pojednávaní.

Zdôvodňovanie   prieťahov   v   konaní   mojou   údajnou   neprítomnosťou   na   hlavnom pojednávaní, nie je vôbec opodstatnené, nakoľko ja som výslovne súhlasil s tým, aby súd konal a o veci rozhodol i v mojej neprítomnosti, ktorá skutočnosť z obsahu trestného spisu musí vyplývať. (...)

Stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádzam preto, že konajúci súd v predmetnej veci nerozhodol, trvá už od roku 2000, t. j. viac ako 6 rokov.

Vzhľadom na uvedené by bolo nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi, aby bolo po takom dlhom období porušovania mojich základných ústavných práv iba skonštatované ich   porušenie;   preto   žiadam   súčasne   i   priznanie   finančného   zadosťučinenia.   Suma odškodného, ktoré požadujem, a to 4 000,- EUR je primeraným vyjadrením odškodnenia za dlhotrvajúce porušovanie základných práv.

V prípade, že Ústavný súd SR moju sťažnosť príjme, súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.“

1.2 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 202/2000 porušil právo P. P., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   jeho   právo   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. P. P. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000,- EUR (slovom štyritisíc   eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Trnava   povinný   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. P. P. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 292,38 €, ktorú je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť na účet JUDr. R. C. vo V., a. s., č. ú..., var. s. 609 do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti listom sp. zn. 1 SprV/211/09 z 13. júla 2009 vyjadril podpredseda okresného súdu. Konštatoval, že vo veci sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Stanovenie, v akom rozsahu sa tak stalo, ponechal na úvahu ústavného súdu. Oznámil, že okresný súd netrvá na tom, aby sa v danej veci konalo ústne pojednávanie.

2.1 Súčasťou stanoviska podpredsedu okresného súdu bolo i vyjadrenie zákonnej sudkyne, ktorá okrem iného chronologicky popísala úkony súdu vo veci:

„Hlavné pojednávanie (HP): 22. 09. 1997- odročené - neprítomnosť obžalovaných a člena senátu

HP: 20. 10. 1997 - odročené - neprítomnosť obžalovaných, obhajcu a člena senátu HP: 17. 11. 1997 - konalo sa, odročené pre výsluch svedkov HP: 15. 12. 1997 - odročené - neprítomnosť obhajcu HP: 26. 01. 1998 - konalo sa, odročené - neprítomnosť svedkov HP: 12. 03. 1998 - odročené - neprítomnosť člena senátu

HP: 04. 05. 1998 - odročené - neprítomnosť obžalovaných HP: 30. 06. 1998 - odročené - neprítomnosť obžalovaného, obhajcu a člena senátu HP: 20. 07. 1998 - odročené - neprítomnosť obžalovaných, svedka a člena senátu HP: 28. 09. 1998 - odročené - neprítomnosť obžalovaných a svedkov HP: 29. 10. 1998 - odročené - neprítomnosť obžalovaných a svedkov HP: 03. 12. 1998 - odročené - neprítomnosť obžalovaných a obhajcov Zákonná sudkyňa vydala dňa 11. 12. 1998 príkaz na zatknutie na obžalovaného M. S. HP:   11.   01.   1999   -   konalo   sa,   obžalovaní   S.   a K.   boli   vylúčení   na   samostatné konanie, pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku

HP: 14. 01. 1999 - vyhlásený odsudzujúci rozsudok ohľadne obžalovaných G. a P. Rozsudok zo dňa 14. 01. 1999 nadobudol právoplatnosť ohľadne obžalovaného G. vo vine a treste dňa 03. 03. 1999, ohľadne obžalovaného P. vo vine a treste dňa 31. 03. 1999, poškodená spoločnosť I. a. s. podala dňa 26. 02. 1999 odvolanie,

Krajský súd v Trnave vrátil dňa 26. 04. 1999 spis tunajšiemu súdu ako predčasne predložený a nariadil opraviť pisársku chybu v odôvodnení výroku o náhrade škody Uznesením zo dňa 14. 05. 1999 bola v písomnom vyhotovení rozsudku opravená v odôvodnení výroku o náhrade škody pisárska chyba

Spis bol dňa 22. 09. 1999 predložený Krajskému súdu v Trnave, ktorý na verejnom zasadnutí konanom dňa 12. 10. 1999 odvolanie poškodeného proti rozsudku zamietol, dňa 28. 10. 1999 bol spis zaslaný na tunajší súd, dňa 26. 11. 1999 bola urobená výluka zo spisu ohľadne obžalovaných S. a K. do spisu 6T 265/99,

v období od 29. 11. 1999 do 20. 04. 2000 bol spis 2T 110/97 zapožičaný Krajskej prokuratúre   v   Trnave   na   preskúmanie   podnetu   poškodeného   na   podanie   sťažnosti   pre porušenie zákona

Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 03. 2000 súd vyslovil porušenie zákona v prospech odsúdených G. a P. a zrušil uznesenie odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu I. stupňa vo výroku o náhrade škody a uložil menovaným spoločne a nerozdielne nahradiť poškodeným škodu

Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 09. 2000 súd vyslovil porušenie zákona v neprospech odsúdených G. a P. a zrušil uznesenie odvolacieho súdu, rozsudok súdu I. stupňa a konanie, ktoré im predchádzalo

Predtým vylúčená trestná vec obžalovaných S. a K. vedená pod sp. zn. 6T 265/99 je ďalej vedená spolu s trestnou vecou obžalovaných G. a P., nakoľko uznesenie o vylúčení veci bolo zrušené horeuvedeným rozsudkom NS SR

HP: 04. 09. 2000 - odročené - neprítomnosť obžalovaných, obhajcu a senátu HP: 10. 04. 2001 - odročené - neprítomnosť obžalovaných a obhajcov HP: 10. 05. 2001 - odročené - neprítomnosť obžalovaných, poškodených a obhajcov HP: 26. 06. 2001 - odročené - neprítomnosť obžalovaného a obhajcu HP: 20. 09. 2001 - odročené - neprítomnosť obžalovaných, obhajcov, svedkov HP: 08. 11. 2001 - odročené - pre chorobu predsedníčky senátu HP: 11. 04. 2002 - termín zrušený HP: 11. 07. 2002 - odročené - neprítomnosť obhajcu a obžalovaného HP: 19. 12. 2002 - odročené - neprítomnosť obžalovaných a obhajcov HP: 25. 03. 2003 - odročené - neprítomnosť obžalovaného, obhajcov a svedkov HP: 01. 07. 2003 - termín zrušený HP: 30. 03. 2004 - odročené - neprítomnosť obžalovaných HP: 19. 05. 2005 - termín zrušený - školenie predsedníčky senátu HP: 06. 10. 2005 - termín zrušený - zdravotný stav predsedníčky senátu dňa 26. 01. 2006 bol spis pridelený sudkyni JUDr. P. K. dňa 30. 06. 2006 bol spis pridelený sudkyni Mgr. Kristíne F. neprítomnosť   zákonnej   sudkyne   -   čerpanie   materskej   dovolenky   a   dovolenky   na oddych od 04. 11. 2005 do 04. 01. 2007

dňa 12. 12. 2006 bol spis opätovne pridelený zákonnej sudkyni JUDr. S.

04. 01. 2007 spis vrátený zák. sudkyne po návrate z mat. dovolenky

13. 02. 2007 - vyžiadané správy na obžalovaných

14. 03. 2007 - určený termín hlavného pojednávania na deň 03. 05. 2007

27. 04. 07 - ospravedlnenie obhajcu Mgr. L., z dôvodu kolízie väzobnou vecou

30. 04. 2007 - pokyn na zrušenie hlav. poj. z dôvodu ospr. obhajcu a nedoručenia predvolania obž. K.

30. 05. 2007 určený termín hlavného pojednávania na 19. 07. 2007

02. 07. 07 - ospravedlnenie obhajcu dr. L., dovolenka

03. 07. 07 - pokyn na zrušenie hl. poj. z dôvodu ospravedlnenia obhajcu

09. 07. 07 - určený termín hlav. pojednávania na 23. 10. 07

12. 10. 07 - obžalovaný S. požiadal o zrušenie termínu hlav. poj. z dôvodu zvolenia si nového obhajcu

16. 10. 07 - žiadosť obhajcu dr. K. o zrušenie termínu hlav. poj.

18. 10. 07 - určenie nového termínu hlavného pojednávania na 22. 01. 08

07. 01. 08 - žiadosť o zrušenie termín hlav. poj. obž. S. z dôvodu kolízie s jeho vecou vedenou na OS Bratislava IV

14. 01. 08 - tel. zistenie na OS Bratislava IV., že vo veci 3T36/07 je na deň 22. 01. 2008 určený termín hlav. poj.

16. 01. 08 - pokyn na zrušenie termínu hlav. pojednávania z dôvodu z dôvodu kolízie pojednávaní, pričom vec na OS Bratislava IV sp. zn. 3T36/07 je väzobná

25. 01. 08 - určenie termín hlav. poj. na deň 18. 03. 2008

05. 03. 08 obhajca dr. K. požiadal o zrušenie termínu, nakoľko je na deň 18. 03. 08 určený termín hlav. poj. vo veci obž. S. na OS Bratislava IV.

13. 03. 08 - vyzvaný obž. P., aby sa vyjadril, či si volí obhajcu, alebo mu má byť ustanovený

18. 03. 08 - určený termín hlav. poj. na 13. 05. 2008

28.   04.   2008   –   oznámenie   prepustenia   z   väzby   obž.   S.,   pokyn   na   doručovanie predvolania obž. na adresu, ktorú uviedol, ako miesto, kde sa bude zdržiavať

13. 05. 2008 sa na hlavné pojednávame nedostavili obžalovaní a svedkovia, určený termín hlavného pojednávania na 22. 07. 2008

02. 07. 2008 - zrušenie ustanovenia obhajkyne dr. V. a dr. L.

04. 07. 2008 - zrušenie ustanovenia obhajkyne dr. G. a dr. G.

22.   07.   2008   -   hlavné   pojednávanie   odročené,   nedostavili   sa   obžalovaní   bez ospravedlnenia, svedkovia

22. 07. 2008 určený termín hláv. pojednávania na 07. 10. 2008

07. 10. 2008 predvolanie nemajú vykázané - obž. K., S., svedok M.

29. 09. 2008 člen senátu práceneschopný po dobu 1 mesiaca

06.   10.   08   -   obž.   K.   žiadal   ospravedlnenie   z   neúčasti   na   hlavnom   pojednávaní z dôvodu prac. povinností

07. 10. 2008 - neúčasť obžalovaných a predvolaných svedkov, učený termín hlavného pojednávania na 27. 11. 2008 termín

26. 11. 2008 - ospravedlnenie obhajcu dr. C. z neúčasti na hlavnom pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti

27. 10. 2008 - určený termín hlavného pojednávania na 05. 02. 2009

28. 01. 2009 - ospravedlnenie obhajcu dr. K.

29. 01. 2009 - pokyn na ustanovenie náhradného obhajcu za dr. K.

02. 02. 2009 - zrušený termín hlavného pojednávania na 05. 02. 2009 z dôvodu neskorého ospravedlnenia obhajcu a nestihnutia zabezpečenia náhradného obhajcu

02. 02. 2009 - určený termín hlavného pojednávania na 26. 03. 2009

05. 03. 2009 oznámenia obhajcu dr. K. o vzdaní sa obhajoby obž. S., s ktorým nemá žiadny kontakt

26.   03.   2009   -   odročené   z   dôvodu   neprítomnosti   obžalovaných   na   hlavnom pojednávaní,

26. 03. 2009 určený termín hlavného pojednávania na 26. 05. 2009

26.   05.   2009   obžalovaní   S.   a K.   vylúčený   na   samostatné   konanie,   odročené pojednávanie na 28. 05. 2009 za účelom vyhlásenia rozsudku

28. 05. 2009 vyhlásený rozsudok. (...) S poukazom na Nález Ústavného súdu možno skonštatovať, že i u obžalovaného P. prišlo k porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Išlo o obdobie: od   konca   apríla   2004   do   2.   februára   2005   (išlo   o   obdobie,   kedy   prebiehala rekonštrukcia súdu, nedostatok pojednávacích miestností - pojednávalo sa na KS Trnava, na trestnom úseku do mája 2004 boli 2 sudcovia a z predchádzajúceho roku 2003, boli do oddelenia 4T prerozdelené veci z oddelenia 6T, kedy sudkyňa odišla na starobný dôchodok a bolo to obdobie, kedy boli veci T prideľované iba do senátu 4T, kedy prišlo k zvýšeniu počtu veci v oddelení 4T cez 100 nových vecí a taktiež sudkyňa vykonávala celú agendu Pp, Nt v UVTOS Leopoldov a UVTOS Hrnčiarovce nad Parnou).

a   obdobie   od   3.   októbra   2005   do   13.   februára   2007   (obdobie   dlhodobej práceneschopnosti a materskej dovolenky zákonnej sudkyne)

Ústavný súd v Náleze skúmal obdobie od podania obžaloby do januára 2008. Od uvedenej doby boli vo veci určené termíny hlavných pojednávaní na dni:

22. 01. 2008 a 18. 03. 2008 - hlavné pojednávanie sa nekonalo z dôvodu kolízie pojednávaní   s   trestnou   vecou   obžalovaného   S.,   vedenou   na   OS   Bratislava   IV   sp.   zn. 3T36/07, v ktorej bol i vo väzbe

13. 05. 2008 sa nedostavil obžalovaný K., ktorý telefonicky oznámil, že zmeškal spoj, nedostavili sa svedkovia M., ktorý nemal doručenie vykázané a svedok M. bol neprítomný zo zdravotných dôvodov

22. 07. 2008 - bez ospravedlnenia sa nedostavil obžalovaní S., ktorý bral termín hlavného   pojednávania   na   vedomie,   obžalovaný   K.,   ktorý   nemal   doručenie   vykázané (obhajcovia   sa   nedostavili,   nakoľko   sa   telefonicky   informovali,   či   majú   obžalovaní doručenie   vykázané),   svedkovia   M.   nemal   doručenie   vykázané   a   svedok   M.   sa   bez ospravedlnenia nedostavil

07.   10.   2008   -   obžalovaný   S.   nemal   doručenie   vykázané   a   obž.   K.   požiadal   o odročenie z dôvodu pracovných povinností

27. 11. 2008 - pojednávanie odročené z dôvodu práceneschopnosti obhajcu dr. C.

05. 02. 2009 - obhajca dr. K. sa ospravedlnil a súhlasil s ustanovením náhradného obhajcu, čo sa však vzhľadom na čas od oznámenia a termínu hlavného pojednávania nepodarilo zrealizovať

26.   03.   2009   -   obžalovaní   K.   a S.   vylúčení   na   samostatné   konanie,   prečítané výpovede svedkov

28. 03. 2009 - vyhlásený rozsudok.“

3. Právny zástupca sťažovateľa 7. júla 2009 ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, pretože od tohto nemožno očakávať zistenie nových skutočností.

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že priebeh konania korešponduje s priebehom konania tak, ako ho popísal okresný súd (pozri bod 2.1), preto v tomto rozhodnutí duplicitne neopísal celý priebeh napadnutého konania.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 202/2000 pre trestný čin organizátorstva podvodu formou spolupáchateľstva došlo k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (napr. II. ÚS 32/03, I. ÚS 11/08). Nemožno pochybovať o tom, že aj povaha predmetných trestných   činov   si   vyžaduje   osobitnú   starostlivosť   orgánov   činných   v   trestnom   konaní a všeobecného   súdu   o   naplnenie účelu   trestného   konania, čo   okrem   iného   znamená, že orgány činné v trestnom konaní a všeobecný súd majú povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania vrátane poškodených strán.

1. Ústavný súd sa zaoberal najprv posúdením kritéria zložitosť veci a konštatuje, že rozhodovanie v okolnostiach danej trestnej veci môže predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci s jej skupinovým charakterom, a to najmä predvolávaním obvinených a svedkov. Doterajší   neobyčajne zdĺhavý   priebeh   napadnutého   trestného   konania   však   ústavný   súd nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, ústavný súd už vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 217/07 z 31. januára 2008 vyslovil, a niet žiadneho dôvodu tento názor modifikovať, že „z právneho hľadiska ide o trestnú   vec   tvoriacu   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   prvostupňových   súdov, preto ju nemožno považovať za právne zložitú“.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania,   ústavný   súd   zistil skutočnosti,   ktoré   svedčia   o   tom,   že   aj   sám   sťažovateľ   prispel   svojím   správaním k prieťahom v konaní. Sťažovateľ 11. júla 2002 požiadal o konanie v jeho neprítomnosti. Následne sa on a zväčša ani jeho právny zástupca už na pojednávaniach nezúčastňovali.

Avšak   aj   pred   týmto   vyhlásením   sťažovateľ   svojím   prístupom   ku   konaniu k urýchlenému ukončeniu veci nie vždy napomáhal, naopak prispieval k jeho predlžovaniu (napr.   z   dôvodu   neprítomnosti   sťažovateľa   museli   byť   odročované   pojednávania a sťažovateľ   sťažoval   konajúcemu   súdu   niekedy   aj   doručovanie   zásielok).   Na   uvedené správanie sťažovateľa nemohol ústavný súd neprihliadnuť pri úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej trestnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania na súdoch už takmer jedenásť rokov je samo osebe celkom jednoznačne neprimerané.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci aj nečinný, a to nielen   od   8.   novembra   2001   do   11.   júla   2002   (osem   mesiacov),   ale   v   podstate   aj od 30. marca 2004 do 13. februára 2007 (takmer tri roky). Okresný súd teda počas najmenej viac ako troch rokov a šiestich mesiacov vo veci nevykonal prakticky žiadny efektívny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako obžalovaný v danej veci   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K   prieťahom   pritom   nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani iba v dôsledku správania účastníkov, ale najmä v dôsledku postupu okresného súdu. V súvislosti s obranou okresného súdu spočívajúcou v tom, že „išlo   o   obdobie,   kedy   prebiehala   rekonštrukcia   súdu,   nedostatok   pojednávacích miestností(...), na trestnom úseku do mája 2004 boli 2 sudcovia a z predchádzajúceho roku 2003,   boli   do oddelenia 4T   prerozdelené veci   z oddelenia   6T,   kedy   sudkyňa odišla na starobný dôchodok a bolo to obdobie, kedy boli veci T prideľované iba do senátu 4T, kedy prišlo k zvýšeniu počtu veci v oddelení 4T cez 100 nových vecí a taktiež sudkyňa vykonávala celú agendu Pp, Nt v UVTOS Leopoldov a UVTOS Hrnčiarovce nad Parnou(...) a obdobie dlhodobej práceneschopnosti a materskej dovolenky zákonnej sudkyne“, treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení podpredsedu okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Z vyjadrenia podpredsedu okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení. Ústava pritom, ako to už bolo naznačené, v čl. 48 ods. 2, zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť   poukázaním   napr.   na   dlhodobo   obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Skutočnosť,   že   okresný   súd   mal   personálne   problémy,   ktoré   nedokázal   alebo nemohol   riešiť,   nemôže   byť   pripočítaná   na   ťarchu   účastníka   konania   a   nemá   povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom na uvedené podstatné dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Pretože   vo   veci   sťažovateľa   okresný   súd 28.   marca   2009 meritórne   rozhodol, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 4 000 €, čo odôvodnil   takto: „Stav právnej neistoty,   v ktorom sa nachádzam preto,   že konajúci súd v predmetnej veci nerozhodol, trvá už od roku 2000, t. j. viac ako 6 rokov. Naviac je podľa môjho názoru potrebné prihliadnuť i na fakt, že trestné stíhanie voči mojej osobe sa vedie už od r. 1997, kedy mi bolo vznesené obvinenie a treba vziať na zreteľ i konanie predchádzajúce zrušujúcemu rozsudku Najvyššieho súdu do r. 2000. Tiež nie je možné nezohľadniť fakt, že ak by som i bol uznaný vinným a súd by mi uložil rovnaký trest ako   rozsudkom   zo   dňa   14.   1.   1999(...),   v   súčasnosti   by   som   sa   už   s   najväčšou pravdepodobnosťou považoval za netrestaného.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä povahu veci, ale aj to, že sa aj sťažovateľ pričinil o zbytočné prieťahy, považuje za primerané v sume 2 000 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov   konania   z   dôvodu   jeho   právneho   zastúpenia   advokátom,   ktorý   ich   vyčíslil   sumou 292,38 €.

Sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a), c) a d) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 115,90 €. K   tomu   priznal   daň   z   pridanej   hodnoty   (§   18   ods.   3   vyhlášky   a   §   22   ods.   1   zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov), pretože advokát je platiteľom tejto dane a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) v sume 2 x 6,95 €. Spolu teda priznal sťažovateľovi trovy konania v sume 289,76 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažovateľom uplatnených trovách konania rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2009