znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 184/07-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha o sťažnosti JUDr. J. K., T., zastúpenej advokátom JUDr. J. L., Advokátka kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. PE - 3 C 89/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr.   J. K. podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného   súdu   Topoľčany vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   PE   -   3   C   89/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Topoľčany   p r i k a z u j e, aby vo veci sp. zn. PE - 3 C 89/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. J. K.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Topoľčany p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Topoľčany   j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. J. K. trovy právneho zastúpenia 7 492 Sk (slovom sedemtisícštyristodeväťdesiatdva slovenských korún) na účet jej   právneho   zástupcu   JUDr.   J.   L.,   Advokátska   kancelária,   T.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. II. ÚS 184/07 zo 4. septembra 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. K. (ďalej len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   L.,   v ktorej   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Topoľčany   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. PE - 3 C 89/99.

V podstatnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   18.   novembra   1997   podala Okresnému   súdu   Trenčín   návrh   na   začatie   konania   vo   veci   určenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti. Vec bola vedená pod sp. zn. 5 C 1059/97.

Z dôvodu vylúčenia sudcov Okresného súdu Trenčín z prerokúvania a rozhodovania veci, bola táto prikázaná na prerokovanie Okresnému súdu Partizánske, kde bola vedená pod sp. zn. 3 C 89/99 a rozsudkom z 18. novembra 1999 bol návrh zamietnutý. Po odvolaní sťažovateľky Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 19 Co 29/00-173 z 12. februára 2001 rozsudok   prvostupňového   súdu   zrušil.   Okresný   súd   Partizánske   opätovne   rozhodol rozsudkom   zo 17.   januára 2002   tak,   že návrh   na začatie   konania zamietol. V dôsledku odvolania   sťažovateľky   proti   rozsudku   odvolací   Krajský   súd   v Trnave   uznesením   č.   k. 11 Co 9/03-281 z 31. marca 2003 tento rozsudok v napadnutej časti opätovne zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Po 1. januári 2005 po zrušení Okresného súdu Partizánske prešli ním prerokúvané veci do pôsobnosti Okresného súdu Topoľčany, kde je vec vedená pod sp. zn. PE - 3 C 89/99. Pod touto spisovou značkou okresný súd 23. marca 2005   rozhodol   rozsudkom,   v ktorom   sťažovateľku   určil   za   vlastníčku   nehnuteľnosti. Krajský súd v Nitre v dôsledku odvolania podaného proti rozsudku uznesením zo 4. apríla 2007   z dôvodov   procesných   pochybení   okresného   súdu   rozsudok   zrušil.   Vec   teda   do podania sťažnosti ústavnému súdu nie je právoplatne skončená. Sťažovateľka je takto už 10 rokov v stave právnej neistoty. Na prieťahy v konaní sa sťažovala na štátnej správe súdov, pričom   predseda   okresného   súdu   31.   januára   2005   jej   sťažnosť   uznal   za   čiastočne opodstatnenú.

Sťažovateľka tvrdí, že popísaným postupom okresného súdu došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol: „1.   Základné právo JUDr.   J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Topoľčany v konaní vedenom pod č. PE 3 C 89/99 bolo porušené.

2. Okresnému súdu Topoľčany v konaní vedenom pod č. PE 3 C 89/99 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. J. K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60.000,- Sk, ktoré   jej   je   Okresný   súd   Topoľčany   povinný   zaplatiť   do   2   mesiacov   od   právoplatnosti nálezu.

4. Okresný súd Topoľčany je povinný nahradiť JUDr. J. K. trovy konania vo výške 7.424,50 Sk na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. L., advokáta v T., vedený vo VÚB a. s. do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

Predsedníčka okresného súdu k sťažnosti sťažovateľky (žalobkyne) uviedla, že jej žaloba proti   žalovaným –   B. R.   a spol.   -   o určenie vlastníckeho práva k   nehnuteľnosti napadla na Okresnom súde Trenčín 18. novembra 1997 pod sp. zn. 5 C 1059/97. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 C 1059/97 z 19. januára 1998 boli sudcovia Okresného súdu   Trenčín   vylúčení   z prerokovania   a   rozhodovania   veci   vedenej   Okresným   súdom Trenčín   pod   sp.   zn.   5 C   1059/97   a   vec   bola   prikázaná   na   prerokovanie   a   rozhodnutie Okresnému súdu Partizánske, a to z dôvodu, že sťažovateľka je sudkyňou Okresného súdu T.. Toto uznesenie bolo doručené Okresnému súdu Trenčín 28. januára 1998.

Dňa 6. apríla 1998 podal žalovaný v 1. rade B. R. námietku miestnej nepríslušnosti Okresného   súdu   Partizánske   a   žiadal,   aby   vec   prerokúval   Okresný   súd   Žilina.   Dňa 21. januára   1999   bola   vec   postúpená   Okresnému   súdu   Žilina,   ktorý   27.   januára   1999 s postúpením veci nesúhlasil. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením   sp.   zn.   Ndc   48/99   z 24.   februára   1999   rozhodol,   že   miestne   príslušným   na rozhodnutie je Okresný súd Partizánske. Uznesenie bolo doručené Okresnému súdu Žilina 5. marca 1999. Uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 20. marca 1999.

Dňa   23.   septembra   1999   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   po   výsluchu účastníkov odročené na 3. november 1999.

Na pojednávaní 3. novembra 1999 bolo rozhodnuté o vylúčení vzájomného návrhu žalovaného v 1. rade na samostatné konanie. Pojednávanie bolo odročené na 18. november 1999 z účasti ktorého sa ospravedlnili žalovaní v 2. a 3. rade.

Dňa 18. novembra 1999 bolo rozhodnuté vo veci samej tak, že okresný súd žalobný návrh zamietol.

Proti rozsudku sa sťažovateľka odvolala.

Dňa 21. januára 2000 bol spis predložený Krajskému súdu v Trenčíne na rozhodnutie o odvolaní žalobkyne.

Žalovaní v 1. a 2. rade 17. januára 2000 vzniesli námietku zaujatosti Krajského súdu v Trenčíne, čo odôvodnili tým, že žalobkyňa je sudkyňou Okresného súdu T. a nebola by zaručená nezaujatosť súdu.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. Nc 108/2000 zo 4. augusta 2000, ktoré bolo doručené Krajskému   súdu   v   Trenčíne   10.   augusta   2000,   rozhodol,   že   sudcovia   Krajského   súdu v Trenčíne sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci okrem JUDr. E. Z., JUDr A. K. a JUDr. A. R., a návrhu na prikázanie veci sp. zn. 19 Co 29/00 Krajského súdu v Trenčíne inému odvolaciemu súdu nevyhovel.

Dňa 14.   septembra   2000 žalobkyňa doplnila odvolanie   a pripojila   ďalšie   listinné dôkazy, ktoré neboli predložené Okresnému súdu Partizánske. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne   č.   k.   19   Co   29/00-173   z   12.   februára   2001,   bol   rozsudok   Okresného   súdu Partizánske č. k. 3 C 89/99-112 z 18. novembra 1999 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Pojednávanie nariadené na 20. august 2001 bolo zrušené na žiadosť sťažovateľky z dôvodu, že má pojednávací deň. Dňa 1. augusta 2001 bol zmenený termín pojednávania na 19. september 2001. Tento termín bol opätovne zmenený na 6. september 2001 z dôvodu, že   žalobkyňa   predložila   doklad   o   jej   pojednávacích   dňoch   a   žiadala   nariadiť   termín pojednávania okrem týchto dní.

Žalovaní v 2. a 3. rade podali 3. septembra 2001 námietku zaujatosti Krajského súdu v Trenčíne. Krajský súd v Trenčíne 24. septembra 2001 uviedol, že o tejto námietke bolo rozhodnuté, teda nie je dôvod o nej opätovne rozhodnúť, a spis bol vrátený Okresnému súdu Partizánske 24. septembra 2001.

Ďalšie pojednávane sa uskutočnilo 29. novembra 2001, pričom žalovaní v 2. a 3. rade na   ňom   ospravedlnili   svoju   neúčasť.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   17.   január   2002 a žalovaní   v   1.   a   2.   rade   boli   vyzvaní,   aby   odstránili   vady   vzájomného   návrhu,   ktorý predložili Okresnému súdu Partizánske 3. septembra 2001 pod hrozbou zastavenia konania.

Dňa   17.   januára   2002   sa   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   boli   prítomní   všetci účastníci,   pričom   žalovaní   v   2.   a   3.   rade   vzali   vzájomný   návrh   späť.   Z tohto   dôvodu Okresný súd Partizánske konanie o vzájomnom návrhu zastavil.

Na   tomto   pojednávaní   bolo   meritórne   rozhodnuté   vo   veci   tak,   že   Okresný   súd Partizánske žalobu zamietol.

Proti rozsudku sa sťažovateľka odvolala. Žalovaní sa k odvolaniu vyjadrili 24. marca 2002. Dňa 8. apríla 2002 bol spis predložený Krajskému súdu v Trenčíne na rozhodnutie o odvolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku   a o odvolaní žalovaného v 1.   rade proti   trovám konania.

Dňa 23. augusta 2002 bola doručená Krajskému súdu v Trenčíne námietka zaujatosti žalovaných v 2. a 3. rade, ktorú zdôvodnili možným ovplyvňovaním konania Okresného súdu Partizánske. Žiadali, aby vo veci rozhodol iný krajský súd ako Krajský súd v Trenčíne.

Pojednávanie Krajského súdu v Trenčíne nariadené na 19. september 2002 bolo pre námietku   zaujatosti   zrušené   23.   augusta   2002.   Po   vyjadrení   sudcov   Krajského   súdu v Trenčíne,   ktorí   neboli   vylúčení   z   rozhodovania   a prerokúvania   veci   predchádzajúcim uznesením najvyššieho súdu, bol spis 24. septembra 2002 predložený najvyššiemu súdu a doručený 27. septembra 2002 na rozhodnutie o námietke zaujatosti sudcov   Krajského súdu v Trenčíne. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Nc 129/02 z 28. októbra 2002, ktoré bolo   doručené   Krajskému   súdu   v Trenčíne   8.   novembra   2002,   najvyšší   súd   rozhodol o vylúčení sudkýň JUDr. E. Z., JUDr. A. K. a JUDr. A. R. z prerokúvania a rozhodovania veci   vedenej   Krajským   súdom   v Trenčíne   pod   sp.   zn.   19 Co 165/02   a   vec   prikázal   na prerokovanie   a   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v   Trnave.   Po doručení   uznesenia   bol   spis 3. januára   2003   predložený   Krajskému   súdu   v   Trnave   na   rozhodnutie   o   odvolaní. Uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 11 Co 9/03-281 z 31. marca 2003, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Partizánske 24. apríla 2003, bol rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 3 C 89/99 zrušený a vrátený na ďalšie konanie.

Dňa 15. apríla 2003 vyzval súd prvého stupňa sťažovateľku na presné označenie žalovaného   v   1.   rade   a žalovaného v   1.   rade   na predloženie   projektovej   dokumentácie v zmysle uznesenia Krajského súdu v Trenčíne.

Dňa   19.   mája   2003   žalovaný   v   1.   rade   predložil   projektovú   dokumentáciu a ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   pojednávaní,   ktoré   sa   konalo   2.   decembra   2003. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že 13. januára 2004 bol nariadený termín ohliadky   garážovaných   boxov   na   mieste   samom.   Tento   termín   bol   zrušený   z   dôvodu práceneschopnosti vodiča 7. januára 2004, po jej ukončení (10. marca 2004) bol nariadený termín ohliadky na 30. marec 2004.

Okresný   súd   Partizánske   vyžiadal   1.   apríla   2007   od   Mesta   T.   (odbor   životného prostredia) kópie spisu a žalobkyňa bola v ten istý deň vyzvaná na úpravu žalobného petitu podľa   geometrického   plánu.   Zásielka,   ktorú   neprevzala,   bola   vrátená   Okresnému   súdu Partizánske s tým, že žalobkyňa sa odsťahovala na novú adresu. Centrálna evidencia pobytu obyvateľov   Banská   Bystrica   bola   vyzvaná   oznámiť   adresu   jej   prechodného   a   trvalého pobytu.

Centrálna evidencia pobytu obyvateľov Banská Bystrica 21. apríla 2004 oznámila novú adresu sťažovateľky - T.   Dňa 21. apríla 2007 jej bola odoslaná výzva na presnú úpravu žalobného petitu, ktorý upravila 5. mája 2004.

Dňa   28.   júna   2004   zaslalo   Mesto   T.   žiadané   spisy   ohľadom   stavebného a kolaudačného rozhodnutia týkajúceho sa garážových boxov.

Dňa 26. januára 2005 bola doručená   Okresnému   súdu   Topoľčany   správa Správy katastra   T.   ohľadom   platného   geometrického   plánu   ako   technického   podkladu   na identifikáciu nehnuteľnosti.

Dňa 2. februára 2005 bolo určené súdne pojednávanie na 23. marec 2005, na ktoré sa dostavil   len   žalovaný v   1.   rade,   sťažovateľka   a žalovaní v   2.   a   3.   rade   svoju   neúčasť ospravedlnili.

Okresný súd Topoľčany pripustil uznesením zmenu žalobného petitu a na základe právneho   názoru   odvolacieho   súdu   rozhodol   tak,   že   sťažovateľku   určil   ako   vlastníčku garážového boxu.

Proti rozsudku podali 23. mája 2005 odvolanie žalovaní v 1. až 3. rade.

Po zaplatení súdneho poplatku a po rozhodnutí o zastavení odvolacieho konania proti žalovanému v 1. rade 29. júna 2005 pre nezaplatenie súdneho poplatku, proti ktorému podal žalovaný v 1. rade odvolanie, bol 15. júla 2005 spis predložený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní žalovaného v 1. rade proti uzneseniu o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Žalovaný v 1. rade zaplatil súdny poplatok 19. júla 2005 a žiadal uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť.

Dňa   14.   novembra   2005   Krajský   súd   v   Trnave   vrátil   spis   bez   meritórneho rozhodnutia s tým, aby súd prvého stupňa vyzval žalovaného v 1. rade, či trvá na odvolaní proti uzneseniu o zastavení odvolacieho konania.

Súd prvého stupňa uznesením z 18. novembra 2005 zrušil uznesenie o zastavení odvolacieho konania, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. decembra 2005. Dňa 4. januára 2006 bol spis opätovne predložený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní žalovaných v 1. až 3. rade.

Krajský súd v Trnave 14. augusta 2006 vrátil spis ako nesprávne predložený, keďže príslušným na rozhodnutie bol Krajský súd v Nitre.

Dňa 23. augusta 2006 bol spis predložený podľa pokynu Krajského súdu v Trnave Krajskému súdu v Nitre.

Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 8 Co 236/2006-471 z 5. apríla 2007, ktoré bolo   doručené   Okresnému   súdu   Topoľčany   25.   apríla   2007,   bol   vrátený   spis   bez rozhodnutia   o   odvolaní   žalovaných   v 1.   až   3   rade   z   dôvodu,   že   súd   prvého   stupňa nerozhodol o vzájomnom návrhu žalovaných v 2. a 3. rade.

Dňa 26. apríla 2007 vyzval okresný súd žalovaných v 2. a 3. rade, aby oznámili, či berú vzájomný návrh z 26. marca 1998 späť a či žiadajú konanie o tomto návrhu zastaviť. Na výzvu nereagovali, preto 9. júla 2007 bola žalovaným v 1. a 2. rade doručená výzva na odstránenie vád vzájomného návrhu podľa § 43 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)   účinného   v   čase   podania   vzájomného   návrhu,   keďže   toto   podanie   nespĺňalo zákonom ustanovené náležitosti.

Dňa 4. septembra 2007 bol spis predložený Krajskému súdu v Nitre na rozhodnutie o odvolaní žalovaných v 1. až 3. rade podané v zákonom ustanovenej lehote a o odvolaní žalovaného v 1. rade proti uzneseniu o zastavení konania o vzájomnom návrhu a rozhodnutí o trovách konania po zákonom ustanovenej lehote. Spis bol zaslaný Krajskému súdu v Nitre 5. septembra 2007 pod sp. zn. ZO 65/07.

Predsedníčka okresného súdu oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Právny   zástupca   sťažovateľky   17.   októbra   2007   oznámil,   že   netrvá   na   ústnom pojednávaní.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, v konaní   Okresného   súdu   Topoľčany,   ktorý   sa od 1. januára   2005   stal   právnym   nástupcom   Okresného   súdu   Partizánske   vedenom   pod sp. zn. PE - 3 C 89/99.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (I. ÚS 10/98, II. ÚS 210/03).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. PE - 3 C 89/99 sa sťažovateľka voči trom žalovaným domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Ústavný súd sa stotožnil   s tvrdením   sťažovateľky,   že   spor   nemožno   považovať   za   fakticky   ani   právne zložitý.   Podľa   ústavného   súdu   tento   druh   sporov   tvorí   štandardnú   agendu   všeobecných súdov, nemožno ich považovať za zložité, o čom svedčí aj skutočnosť, že v merite veci okresný súd rozhodol prvýkrát už dva roky po podaní žaloby. „Zložitosť veci“ spočívala najmä v tom, že žalobkyňa (sťažovateľka) je sudkyňou Okresného súdu T., z čoho vznikali spory o príslušnosť súdu a boli tiež vznášané námietky zaujatosti.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. PE - 3 C 89/99, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania. Vo veci bolo za hodnotené obdobie, teda od 12. marca 1998, keď vec napadla Okresnému súdu Partizánske, nariadených deväť pojednávaní, sťažovateľka nebola   prítomná   na   štyroch   z   nich.   Dvakrát   dopĺňala   petit   žaloby   a robila   korekcie v označovaní   žalovaného   v 1.   rade.   Po   zmene   adresy   trvalého   pobytu   neoznámila konajúcemu súdu adresu svojho nového trvalého bydliska. Konajúcemu súdu sa tak vracali späť zásielky   adresované sťažovateľke na pôvodnú   adresu.   Tieto skutočnosti ovplyvnili plynulosť a doterajšiu dĺžku konania.

3.   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup okresného súdu.

Sťažovateľka   podala   žalobu   18.   novembra   1997   Okresnému   súdu   Trenčín. Vzhľadom na to, že Krajský súd v Trenčíne uznesením z 19. januára 1998 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Trenčín sú vylúčení z prerokúvania veci, pretože sťažovateľka je sudkyňou Okresného súdu T., bola vec prikázaná Okresnému súdu Partizánske a spis mu bol doručený 12. marca 1998. Po námietke žalovaného v 1. rade o miestnej nepríslušnosti daného súdu bol spis doručený Krajskému súdu v Trenčíne.

Po procese rozhodovania o námietke miestnej nepríslušnosti Okresný súd Partizánske vo veci meritórne rozhodol 18. novembra 1999. Od januára 2000 do februára 2001 sa spis nachádzal na najvyššom súde.

V postupe okresného súdu po tomto období dochádzalo k viacerým neodôvodneným prieťahom zapríčineným neefektívnymi úkonmi (napr. okresný súd zisťoval adresu trvalého bydliska   sťažovateľky   prostredníctvom   Centrálneho   registra   obyvateľov,   hoci   mu   bola známa skutočnosť, že sťažovateľka je sudkyňou Okresného súdu T., kde jej mohol zásielky doručovať. Okresný súd tiež viackrát postúpil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, ktorý ju vrátil ako predčasne predloženú).

Ústavný súd zisťoval priebeh napadnutého konania aj po podaní sťažnosti, pričom zistil, že po vrátení spisu okresného súdu z Krajského súdu v Nitre 25. apríla 2007, okresný súd,   podľa   pokynov   Krajského   súdu   v   Nitre   13.   augusta   2007   uznesením   rozhodol o zastavení konania vo veci vzájomného návrhu odporcov v 2. a 3. rade z 26. marca 1998. Proti   tomuto uzneseniu   sa   odvolal   odporca   v 1.   rade,   preto   bol   spis   5. septembra   2007 predložený Krajskému súdu v Nitre.

Ústavný   súd   so   zreteľom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   rozhodol,   že   konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. PE - 3 C 89/99 ani po desiatich rokoch od podania návrhu nie je právoplatne skončené a niektoré úseky konania sú poznačené málo efektívnou činnosťou. Pretože postup okresného súdu efektívne neviedol k rozhodnutiu vo veci samej a k nastoleniu   stavu   právnej   istoty   sťažovateľky   a je   poznačený   aj   určitým   obdobím nečinnosti,   ústavný   súd   rozhodol,   že   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp. zn. PE - 3 C 89/99 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. PE - 3 C 89/99 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia 60 000 Sk, čo odôvodnila najmä nemožnosťou disponovať s časťou svojho majetku.

Ústavný súd je toho názoru, že vyslovením porušenia základného práva a príkazom okresnému   súdu,   aby   v označenom   súdnom   konaní   konal   bez   zbytočných   prieťahov, nemožno účinne odstrániť porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.   Preto   považoval   za   potrebné   rozhodnúť   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na celkovú dobu nečinnosti okresného súdu v konaní vo veci sp. zn. PE - 3 C 89/99 berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovateľka sa o doterajšiu dĺžku konania   čiastočne   pričinila,   a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   ústavný   súd považoval priznanie sumy 30 000 Sk sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľke,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil nárok na náhradu trov 7 427,50 Sk.

Základom   na   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   (prevzatie   a príprava zastúpenia a písomné podanie vo veci samej) vykonaný v roku 2007 je priemerná mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2006   v   sume 17 822 Sk, t. j. náhrada za jeden úkon je 2 970 Sk a 178 Sk režijný paušál.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume 7 492 Sk, a to za dva   úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 2 970 Sk + 19 % DPH a k tomu dvakrát náhradu režijného paušálu po 178 Sk.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2008