znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 184/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. R., bytom P., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., P., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ustanoveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 7 D 1551/95, D not 298/95, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2006 doručená   sťažnosť   J. R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   na   výzvu   ústavného   súdu   doplnená podaním, ktoré mu bolo doručené 21. apríla 2006. Sťažovateľ svojou sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 D 1551/95, D not 298/95.Zo sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľ je ako dedič po svojej nebohej sestre,   ktorá   zomrela   7. novembra 1995,   účastníkom   označeného   dedičského   konania, pričom vo veci bolo okresným súdom 10. augusta 2004 vydané osvedčenie o dedičstve. Pretože   sťažovateľ   s týmto   osvedčením   nesúhlasil, „podal   proti   tomuto   uzneseniu 17. 9. 2004 odvolanie“.

V sťažnosti sa okrem iného uvádza, že: „Dedičské konanie trvá už viac ako 10 rokov, medzičasom už zomrela aj matka poručiteľky, pričom dedičské konanie bolo po nej už právoplatne ukončené. V konaní teda ako oprávnený dedič vystupuje nielen navrhovateľ a jeho súrodenci (ktorí by sa boli schopní na dedičstve dohodnúť), ale aj deti manžela poručiteľky z prvého manželstva...“

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že: „Navrhovateľ má za to, že v tomto prípade došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   ktoré je občanovi priznané v článku 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky. Prejednávané dedičské konanie je síce zložitejšie, však za všetky roky (teraz už 11. rok konania),   počas   ktorých   sa   prejednáva,   mohlo   byť   už   ukončené,   pretože   je   možné predpokladať, že aj po právoplatnom ukončení dedičstva zrejme dôjde k ďalším konaniam o zrušenie podielového spoluvlastníctva, ak by bolo dedičstvo určené v podieloch pre obe strany   -   súrodencov   poručiteľky   a   deti   z   prvého   manželstva   manžela   poručiteľky. Navrhovateľ si všetky svoje povinnosti splnil, takže on prieťahy v konaní nezapríčinil. Často na úkor svojej dovolenky vybavoval potrebné veci, zabezpečoval doklady, o ktoré súd alebo notár požiadal, z vlastných prostriedkov financoval náklady dedičského konania, ako aj náklady na údržbu predmetu dedičstva. Je presvedčený, že v súčasnosti by ani v takomto štádiu neboli veci, pokiaľ by nebolo jeho iniciatívy, a taktiež zub času by spôsobil ešte väčšiu stratu na majetku a predmete dedičstva, aká vzhľadom na daný stav vo veci nesporne vzniká.

V danom prípade došlo aj k porušeniu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, najmä paragrafu 100 ods. 1, podľa ktorého má súd postupovať tak, aby bola vec okrem iného čo najrýchlejšie prejednaná a skončená.

Navrhovateľ je už v súčasnosti v starobnom dôchodku, žije však už niekoľko rokov v právnej neistote,   čo sa v ňom negatívne odzrkadľuje. Uvítal by, keby súd vo veci čo najskôr rozhodol, aby sa zbavil psychickej záťaže a neistoty. Z toho dôvodu požaduje aj primerané   finančné   zadosťučinenie   zodpovedajúce   prieťahom   v   konaní,   ktoré   by   mu poskytlo určitú satisfakciu za stav spôsobený postupom okresného súdu v predmetnej veci.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti rozhodol nasledovne:

„Právo navrhovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   prvá   veta   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   v konaní   sp. zn.   7 D 1551/95, D not 298/95 Okresným súdom v Trnave porušené.

Okresnému súdu i Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje, aby v konaní 7 D 1551/95, D not 298/95 konali bez zbytočných prieťahov.

Navrhovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,-- Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   v Trnave   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa právoplatnosti rozhodnutia. (...)“

Sťažovateľ zároveň žiadal ústavný súd aj o úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   len   vo vzťahu   k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 D 1551/95, D not 298/95.

Ústavný   súd   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil,   že v dôsledku   sťažovateľom   podaného   odvolania   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu v napadnutom   dedičskom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 D 1551/95,   D not 298/95   bol predmetný spis spolu s opravným prostriedkom predložený 27. marca 2006 na rozhodnutie Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“).

Vydaním prvostupňového rozhodnutia a jeho doručením (ako aj úkonmi, ktoré musel okresný   súd   vykonať   v   spojitosti   s   podaním   odvolania,   vykonal   okresný   súd   všetky zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty sťažovateľa.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   okresný   súd   nemohol   vykonávať,   a preto možno posudzovať záležitosť so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa skončila rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Vo veci samej už okresný súd po doručení sťažnosti ústavnému súdu nemohol konať, pretože spis sa v tom čase nachádzal na krajskom súde.

Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   uplatnená   v čase,   keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte dochádza alebo porušenie v tom čase ešte trvá   (I. ÚS 34/99,   III. ÚS 20/00,   II. ÚS 204/03,   IV. ÚS 102/05).   Sťažovateľ   namietal prieťahy v konaní okresného súdu, ktorý vo veci samej v okamihu podania sťažnosti už nekonal.

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   podotýka,   že   proti   porušovaniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa sťažovateľ mohol   brániť   (do   vydania   prvostupňového   rozhodnutia   okresným   súdom)   podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu (4. apríla   2006)   už nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľom označené základné právo. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (6. apríla 2006) prebiehalo už vo veci sťažovateľa odvolacie konanie na krajskom súde.

Tento   stav   viedol   ústavný   súd   so zreteľom   na podstatu   a   účel   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov k záveru,   že   sťažnosť   podaná   proti okresnému súdu je zjavne neopodstatnená, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   po   jej   predbežnom   prerokovaní   z tohto   dôvodu   odmietol   (podobne   napr. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05, II. ÚS 24/06).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v návrhu na rozhodnutie (petite sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2006