znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 184/05

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   februára   2006 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Mazáka   a   zo   sudcov   Ľudmily   Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla prerokoval sťažnosť T. B., bytom M., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Michalovce   v konaní   vedenom pod sp. zn. 11 C 1088/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Michalovce   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   1088/00 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Michalovce   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 C 1088/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   T.   B.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Michalovce   p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Michalovce j e   p o v i n n ý   T.   B.   uhradiť   trovy právneho zastúpenia   9   757   Sk   (slovom   deväťtisícsedemstopäťdesiatsedem   slovenských   korún) na účet   jej právnej   zástupkyne JUDr.   I.   R.,   K.,   do dvoch   mesiacov   od doručenia   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2005 doručená   sťažnosť   T.   B.,   bytom   M. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala,   že postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp.   zn.   11   C   1088/00   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“).   Ústavný   súd uznesením z 18. augusta 2005 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla: „Dňa 20. 11. 2000 podala sťažovateľka   u odporcu   návrh   na   začatie   konania   na   náhradu   škody   proti   (...).   Toto konanie   sa   vedie   u odporcu   pod   sp.   zn.   11   C   1088/00   a doposiaľ   nie   je   právoplatne skončené. Na pojednávaní nariadenom na deň 15. 1. 2001 odporca súd konanie vo veci zastavil   a žiadnemu   z účastníkov   nepriznal   právo   na   náhradu   trov   konania.   Odporca uznesením   sp.   zn.   11   C   1088/00   zo   dňa   15.   1.   2001   konanie   zastavil   a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto uznesenia, odporca konštatoval, že žalovaná, tak ako je označená v žalobe ako právny subjekt   neexistuje   a nemá   teda   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   a v tomto   prípade odporca uviedol, že ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť a súd teda konanie v súlade s ustanovením § 104 ods. 1 vety prvej O. s. p. zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala teda sťažovateľka odvolanie. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 14 Co 83/01 zo dňa 26. 3. 2001 zrušil uznesenie súdu I. stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. Podaním zo dňa 14. 9. 2001 sa žalovaná vyjadrila k návrhu sťažovateľky. Na pojednávaní uskutočnenom dňa 25. 1. 2002 odporca priznal žalobkyni oslobodenie od zaplatenia   súdneho   poplatku   za   návrh,   pripustil   rozšírenie   žaloby,   bola   vypočutá sťažovateľka   a odporca   pojednávanie   odročil   na   deň   22.   3.   2002   s tým,   že   uložil účastníkom predložiť listiny. Na pojednávaní uskutočnenom dňa 22. 3. 2002 bol vypočutá svedkyňa (...) a odporca odročil toto pojednávanie na deň 22. 5. 2002 s tým, že budú predvolaní   svedkovia   a uložil   právnej   zástupkyni   žalovaného   predložiť   listiny. Pojednávanie nariadené na deň 22. 5. 2002 sa neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti právnej   zástupkyne   žalovaného   a odporca   toto   pojednávanie   odročil   na   neurčito.   Dňa 9. 10.   2002   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   bola   vypočutá   (...)   a odporca   toto pojednávanie odročil na deň 13. 11. 2002 s tým, že budú opätovne predvolaní svedkovia. Pojednávanie   nariadené   na   deň   13.   11.   2002   sa   neuskutočnilo   z dôvodu   žiadosti o odročenie právnej zástupkyne sťažovateľky. Pojednávanie nariadené na deň 11. 12. 2002 sa neuskutočnilo z dôvodu žiadosti o odročenie právnej zástupkyne sťažovateľky a odporca odročil toto pojednávanie na deň 31. 1. 2003. Pojednávanie nariadené na deň 31. 1. 2003 sa neuskutočnilo z dôvodu žiadosti o odročenie právnej zástupkyne sťažovateľky a odporca odročil toto pojednávanie na deň 19. 2. 2003. Na pojednávaní uskutočnenom dňa 19. 2. 2003 odporca vypočul svedkov a odročil toto pojednávanie na deň 19. 3. 2003 z dôvodu opätovného predvolania svedkov. Na pojednávaní uskutočnenom dňa 19. 3. 2003 odporca vypočul   svedkov a odročil   toto   pojednávanie na deň   11.   4.   2003   z dôvodu   požiadania Sociálnej poisťovne o zaslanie správy. Odporca rozsudkom sp. zn. 11 C 1088/00 zo dňa 11. 4.   2003   žalobu   sťažovateľky   zamietol   a účastníkom   konania   nepriznal   právo   na náhradu   trov   konania.   Proti   tomuto   rozsudku   podala   dňa   24.   6.   2003   sťažovateľka odvolanie. Dňa 19. 2. 2004 sa vo veci uskutočnilo odvolacie pojednávanie, na ktorom súd vyniesol rozsudok. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 14 Co 155/03 zo dňa 19. 2. 2004 potvrdil rozsudok súdu I. stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby o určenie, že úraz žalobkyne je pracovným úrazom a vo zvyšnej zamietavej časti zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dňa 26. 5. 2004 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktorého sa zúčastnila sťažovateľka spolu s právnym zástupcom. Predmetné pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že právny zástupca žalobkyne predloží súdu v lehote 10 dní výpis z katastra nehnuteľností. Dňa 3. 9. 2004 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktorého sa zúčastnila sťažovateľka spolu s právnym zástupcom, nedostavili sa žalovaní s tým, že títo sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnili. Predmetné pojednávanie bolo odročené na deň 12. 11. 2004. Dňa 12. 11. 2004 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktorého sa zúčastnila sťažovateľka spolu s právnym zástupcom a právna zástupkyňa žalovanej. Predmetné pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že sa uložilo právnemu zástupcovi v lehote 10 dní upresniť žalobu a predložiť listiny. Dňa 22. 4. 2005   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   ktorého   sa   zúčastnila   sťažovateľka   spolu s právnym   zástupcom,   nedostavil   sa   žalovaný,   ktorý   sa   z neúčasti   na   pojednávanie ospravedlnil a navrhol, aby sa pojednávalo bez ich prítomnosti. Odporca pojednávanie odročil na deň 16. 5. 2005 s tým, že opätovne bude predvolaný svedok (...). Dňa 16. 5. 2005   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   ktorého   sa   zúčastnila   sťažovateľka   spolu s právnym zástupcom, nedostavil sa žalovaný, u ktorého bolo doručenie vykázané a ktorý sa z neúčasti na pojednávanie neospravedlnil. Dostavil sa predvolaný svedok (...), ktorý bol vypočutý. Predmetné pojednávanie bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.   Sťažnosťou   zo   dňa   29.   5.   2005   podanou   sťažovateľkou   dňa   31.   5.   2005 predsedníčke   Okresného   súdu   v Michalovciach   sa   sťažovateľka   sťažovala   na   prieťahy v tomto konaní. Predsedníčka Okresného súdu v Michalovciach odpovedala listom zo dňa 3. 6. 2005 sp. zn. Spr. 2014/05 na sťažnosť sťažovateľky, v ktorom uviedla, že sudkyňa vo veci   robí   včasné   a racionálne   úkony   smerujúce   k meritórnemu   ukončeniu   veci   a že subjektívny prieťah zistený nebol.“

Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po jej prerokovaní rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie 50 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný súd vo veci nariadil verejné ústne pojednávanie, pretože okresný súd trval na takom spôsobe prerokovania sťažnosti (§ 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   -   ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh,   z   vyjadrení   účastníkov   konania   urobených písomne aj   ústne   na   verejnom   ústnom   pojednávaní   a   z   obsahu   spisu   okresného   súdu sp. zn. 11 C 1088/00   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   podala   20.   novembra   2000 okresnému súdu žalobu o zaplatenie „z titulu pracovného úrazu“.

Okresný súd 5. decembra 2000 zaslal žalovanému žalobu na vyjadrenie. Na pojednávaní 15. januára 2001 okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým konanie zastavil.

Proti   uzneseniu   z   15.   januára   2001   sťažovateľka podala   odvolanie,   spis   bol odvolaciemu   súdu   predložený   21.   februára   2001.   Krajský   súd   v   Košiciach (ďalej   len „krajský   súd“) zrušil   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie 2. mája 2001.

Okresný   súd   29.   mája   2001   vyzval   sťažovateľku   na   úhradu   súdneho   poplatku. Sťažovateľka 26. júna 2001 požiadala o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Termín pojednávania nariadený na 25. október 2001 bol 23. októbra 2001 zrušený z dôvodu žiadosti právnej zástupkyne sťažovateľky.

Okresný súd na pojednávaní 25. januára 2002 pripustil rozšírenie návrhu na začatie konania a sťažovateľke priznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Pojednávanie 22. marca 2002 bolo po vypočutí svedkov odročené na 22. máj 2002. Pojednávanie 22. mája 2002 bolo z dôvodu neúčasti právneho zástupcu žalovaného odročené na neurčito.

Pojednávanie 9. októbra 2002 bolo za účelom predvolania svedkov odročené na 13. november 2002.

Z dôvodu   ospravedlnenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   došlo   k   preročeniu termínu   pojednávania   z   13.   novembra   2002   na   11.   december   2002.   Pojednávania 11. decembra   2002   a   31.   januára   2003   boli   odročené   s   poukazom   na   písomné ospravedlnenie právnej zástupkyne sťažovateľky.

V priebehu roku 2003 sa vo veci ďalej uskutočnili pojednávania 19. februára 2003, 19.   marca   2003   a   11.   apríla   2003.   Okresný   súd   rozsudkom   z 11.   apríla   2003   žalobu sťažovateľky zamietol.

Proti rozsudku z 11. apríla 2003 sťažovateľka podala odvolanie. Spis bol predložený 1.   októbra   2003   odvolaciemu   súdu,   ktorý   napadnutý   rozsudok   potvrdil   vo výroku o zamietnutí žaloby o určenie, že úraz žalobkyne je pracovným úrazom, vo zvyšnej časti rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie 5. apríla 2004.

Pojednávanie   26.   mája   2004   bolo   odročené   za   účelom   ďalšieho   dokazovania, sťažovateľka bola vyzvaná na predloženie listinného dôkazu. Splnenie výzvy okresný súd urgoval 11. júna 2004, sťažovateľka reagovala 14. júna 2004.

Pre ospravedlnenú neúčasť žalovaného bolo pojednávanie nariadené na 3. september 2004 odročené na 12. november 2004.

Pojednávanie 12. novembra 2004 bolo odročené na neurčito s tým, že sťažovateľke bolo uložené predložiť v lehote 10 dní upravenú žalobu a listinné dôkazy.

Sťažovateľka   13.   decembra   2004   vzala   návrh   na   začatie   konania   v časti   späť. Okresný súd 11. januára 2005 zaslal zmenený návrh na začatie konania žalovanému na vyjadrenie.

Dňa 1. marca 2005 sťažovateľka predložila listinné dôkazy. Pojednávanie 22. apríla 2005 bolo odročené na 16. máj 2005 za účelom predvolania svedka.

Okresný súd pojednávanie 16. mája 2005 odročil za účelom nariadenia znaleckého dokazovania. Uznesením z 8. júna 2005 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie.Dňa 27. júla 2005 bol spis zaslaný znalcovi za účelom vypracovania znaleckého posudku. Okresný súd 28. septembra 2005 urgoval u znalca podanie znaleckého posudku. Znalecký posudok bol predložený 13. októbra 2005.

Okresný súd 17. októbra 2005 odoslal účastníkom konania znalecký posudok na vyjadrenie.

Na   verejnom   ústnom   pojednávaní   sťažovateľka   zotrvala   na   svojich   pôvodných návrhoch a odôvodnení sťažnosti.

Zástupca okresného súdu zotrval v celom rozsahu na písomnom vyjadrení, ktoré zopakoval   v   celom   rozsahu.   Najprv   tvrdil,   že   napriek   tomu,   že   konanie   vo   veci sťažovateľky začalo v roku 20. novembra 2000, prieťahy v konaní sa vyskytli len v období od 15. januára 2001 do 25. januára 2002. K iným prieťahom nedošlo.

Ďalej dodal: „… nielen okresný súd má procesné práva, resp. povinnosti, ale aj sťažovateľka má svoje povinnosti a to je riadne označenie účastníkov, teda aj žalovaného. Platia tu ustanovenia § 43 a § 79 Občianskeho súdneho poriadku. Ja mám za to, že žaloba bola   podaná   právnou   zástupkyňou,   súd   nemá   poučovaciu   povinnosť   procesnú   ani hmotnoprávnu, hmotnoprávnu už vôbec nie a podľa platného znenia Občianskeho súdneho poriadku   v čase   podania   žaloby,   teda   20.   11.   2000   mala   žalobkyňa   správne   označiť žalovaného. Označila   takého žalovaného, ktorý v tom čase neexistoval, nebol zapísaný v zozname v obchodnom registri ani v nijakom inom, takýto neexistoval a podľa § 153 Občianskeho   súdneho   poriadku   súd   rozhoduje   podľa   stavu,   aký   je   platný   v čase rozhodovania. A teda by som sa dotkol druhého termínu 15. 1. 2001, keď pani žalobkyňa, resp. sťažovateľka neodstránila takú vadu konania, tak označenie žalovaného – správne označenie žalovaného, súd v tom čase podľa môjho názoru nemohol konať podľa nášho názoru, a preto konanie zastavil. Že došlo k zhojeniu tohto nedostatku počas odvolacieho konania, je to vecou polemiky, či mohol krajský súd takýmto spôsobom pripustiť alebo nepripustiť,   podľa   nášho   názoru   mal   rešpektovať   text,   aký   bol   platný   v čase,   keď rozhodoval prvostupňový súd a nemohol prihliadať na ten stav, ktorý nastal následne. Ďalej čo sa týka nášho vyjadrenia na strane 2 hlavne 2. odseku, tam skutočne detailne deň po dni ideme, koľko, kto, akým spôsobom spôsobil prieťah, keď už je tam. Nejaká celková dĺžka bola od 20. 11. 2000 do 11. 4. 2003 - 872 dní, z ktorých zodpovedne prehlasujeme,   že   377   dní   bolo   nezavinených,   keď   súd   nemohol   konať,   a sú   to   všetko kalendárne dni. Ostáva takto 495 dní. Čo sa týka ďalšieho právneho názoru, lebo sa aj dnes operuje s nesprávnym právnym názorom, máme za to, že za takýto nesprávny, keď je a nesprávny právny názor aplikovaný nemôže znášať súd postih. Jednak došlo tam ku zmene kvalifikácie a dosť podstatnej zmene kvalifikácie, a to v rámci odvolacieho konania. Žalobkyňa, resp. sťažovateľka si uplatnila návrh v konaní 11 C tunajšieho súdu 1088/00 nášho súdu podľa Zákonníka práce. Až v odvolacom konaní odvolací súd zmenil právnu kvalifikáciu, právne posúdenie, čo podľa nášho názoru nemôže prislúchať žiadnemu súdu ani prvostupňovému ani druhostupňovému, aby zmenil právnu kvalifikáciu podľa iného predpisu.

Ale je pravdou, že sme viazaní právnym názorom, ktorý bol vysvetlený, ktorý bol uvedený   v rozhodnutí   v zrušujúcom   uznesení,   a preto   sme   ďalej   postupovali   a konali v zmysle tohto názoru. Čo sa týka ďalších ustanovení, ako sme mali postupovať, dávam do pozornosti posledný odsek na strane 2, keď sťažovateľka uplatnila svoj návrh, kde, kedy predložila bodové ohodnotenia bolestného, kedy tieto nároky po troch rokoch uplatnila, teda aká výška škody mala byť posudzovaná, pričom   uplatnené nároky sú premlčané. I keď nebola vznesená námietka premlčania, sudca sa s touto skutočnosťou nezaoberá. Dávam tiež do pozornosti 188 dní, keď bol spis na odvolacom súde, čo sa rozhodne nemôže nám pričítať na vrub, a ďalej ešte sa k tomu vrátim, k tým postupom, ktoré sú uvedené, a to zložitosť veci. Sťažovateľka hneď v čl. 3 treťom odseku hovorí, že sa jedná o skutkovo nenáročnú vec a právne si uplatnila podľa nesprávneho ustanovenia hmotného práva. Sťažovateľka, keď vedela, že sa má nárok uplatniť podľa Občianskeho zákonníka, si to uplatnila podľa Zákonníka práce, v takto jednoduchej veci taká lapidárna skutočnosť, ktorá by mala byť zrejmá po tom, keď je to skutkovo právne nenáročná vec a sú tam úplne iné lehoty a iný rozsah škody sa tam priznáva..

Podstatná vec je   tiež správanie sa sťažovateľky, ktoré je podrobne rozobraté ako a kedy, kedy jej zástupkyňa nemohla ísť, koľko mohlo konať sa, koľko nemohlo konať. Máme za to, že aj ostatné úkony, ktoré boli po zrušujúcom uznesení krajského súdu, kedy nám bola vec vrátená. Je tam prieťah, ale z našej strany tam subjektívny prieťah nevznikol žiaden”.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každá osoba má právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci   na   všeobecnom   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a   tým   porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na   konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa   a)   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   pričom zohľadňuje   aj   to,   o   čo   ide   sťažovateľovi   pri   uplatňovaní   základného   práva   na   súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

a) Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 1088/00 išlo pôvodne   o „žalobu   o určenie,   že   úraz   žalobkyne   je   pracovným   úrazom,   o zaplatenie peňažnej čiastky titulom bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia, straty na zárobku a náhrady za nevyčerpanú dovolenku“. Po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia krajského súdu   z 19.   februára   2004   a po   čiastočnom   späťvzatí   návrhu   na   začatie   konania z 13. decembra   2004   je   predmetom   rozhodovania   okresného   súdu   nárok   sťažovateľky z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia.

Vec nemožno považovať za právne zložitú aj vzhľadom na to, že tvorí štandardnú súčasť   rozhodovacej   činnosti   prvostupňových   súdov.   K faktickej   stránke   veci   možno uviesť,   že   (s   prihliadnutím   na   znalecké   posúdenie   primeranosti   nárokov)   nedosahuje rozmer, ktorý by oprávňoval posúdiť ju ako zložitú. Povaha veci si pritom vyžaduje určitú rýchlosť konania, lebo sa týka nárokov vzniknutých z pracovnoprávneho pomeru, ktoré sa vzťahujú na osobu zamestnanca v jeho najcitlivejšej oblasti, ktorou je zdravie.

V tejto súvislosti však ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje   sudcu   ústavnej   zodpovednosti   za   prieťahy   v konaní   zapríčinené   nesprávnou organizáciou   práce   alebo   inými   nedostatkami   v činnosti   súdu   vrátane   jeho   nečinnosti (mutatis   mutandis   I.   ÚS   47/96).   Ústavný   súd   po   preskúmaní priebehu   posudzovaného konania dospel k záveru, že jeho dĺžka, ako aj stav, v akom sa vec v čase podania sťažnosti nachádza, nie sú zapríčinené osobitnou právnou alebo faktickou zložitosťou veci, ale inými skutočnosťami, ktoré sa týkajú samotného postupu okresného súdu.

b) Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľky   ako   účastníka   konania,   ústavný   súd konštatuje, že dva   návrhy na zmenu žalobného návrhu zo strany   sťažovateľky, ako aj viacnásobná   ospravedlnená   neúčasť   sťažovateľky,   resp.   jej   právnej   zástupkyne   na pojednávaniach mohli spomaliť konanie vedené na okresnom súde. Podľa právneho názoru ústavného   súdu   vysloveného   v   skorších   rozhodnutiach   využitie   možností   daných sťažovateľke procesnými predpismi [Občianskym súdnym poriadkom (ďalej aj „OSP“)] na uplatňovanie a presadzovanie jej práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie   priebehu   konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého dôsledkom   sú   zbytočné prieťahy (I.   ÚS   31/01),   čo   platí   pre zmeny návrhu   na začatie konania.

Na   druhej   strane   neúčasť   sťažovateľky   a jej   právnej   zástupkyne   sú   však skutočnosťami,   ktoré   musel   ústavný   súd   zohľadniť   pri   rozhodovaní   o rozsahu   ochrany poskytovanej v konaní pred ním.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil namietané konanie, bol postup okresného súdu v konaní.

Na základe analýzy súdneho spisu možno rozdeliť doterajší priebeh konania na dve etapy:

- obdobie od podania žaloby, t. j. od 20. novembra 2000 do 13. decembra 2004 (dátum podania návrhu sťažovateľky na späťvzatie žaloby v časti);

- obdobie od 13. decembra 2004 až po súčasný stav konania.

Za   podstatný   zbytočný   prieťah   so   zreteľom   na   dôvody,   pre   ktoré   boli   zrušené rozhodnutia   okresného   súdu   z   15.   januára   2001   a   11.   apríla   2004,   treba   považovať predovšetkým   vynesenie uznesenia o zastavení konania pri   neexistencii podmienok pre jeho zastavenie, resp. vynesenie rozsudku bez zistenia potrebného skutkového a právneho stavu (strana 3 a 4 uznesenia krajského súdu z 19. februára 2004 sp. zn. 14 Co 155/03, kde sa   konštatuje   povinnosť   doplniť   dokazovanie   v rozsahu,   ktorý   prevyšoval   možnosti odvolacieho   súdu).   Na   tomto   závere   sa   nemení   nič   ani   so   zreteľom   na   stanovisko okresného   súdu,   pretože   §   226   OSP   ukladá   nižšiemu   súdu   plne   rešpektovať   záväzný právny názor vyššieho (odvolacieho) súdu. Okrem toho ústavný súd dodáva, že okresný súd zvolil pri posudzovaní pôvodnej žaloby sťažovateľky formalistický prístup, ktorý nie je v súlade s materiálnym chápaním základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   ani   účelom   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyjadreným   v   §   1   (k   tomu   aj IV. ÚS 1/2).

Vec   ani   po   jej   vrátení   z odvolacieho   súdu   nie   je   skončená   a je   iba   v štádiu prvostupňového konania, keď sa vykonáva ešte len znalecké dokazovanie, napriek tomu, že od podania žaloby uplynulo viac ako 5 rokov. Preto nebolo potrebné aj so zreteľom na to, o čo ide sťažovateľke v konaní, potrebnejšie analyzovať priebeh konania po vrátení veci z krajského súdu.

Ústavný   súd   sa   v   tejto   súvislosti   nestotožnil   s argumentmi   okresného   súdu týkajúcimi   sa   podstaty   veci.   Predmetom   ochrany   v konaní   pred   ústavným   súdom   je základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré nemá žiaden vecný súvis s tým, či sťažovateľka je vecne legitimovaná alebo či jej nárok je premlčaný a podobne. Sťažovateľka má ústavne zaručené základné právo na to, aby ju všeobecný súd nedržal v stave právnej neistoty z dôvodu zbytočných prieťahov, najmä vo veciach,   v ktorých   skutkovo   a právne   nevznikajú osobitné   ťažkosti   a súčasne sú   citlivé vzhľadom na to, o čo ide sťažovateľke.

Preto ústavný súd odmietajúc aj ústavne neprijateľnú argumentáciu predsedníčky okresného   súdu,   ktorá   doterajšiu   dobu   konania   zdôvodňuje   okrem   iného   množstvom nevybavených   vecí,   ako   aj   poukazovaním   na   skutočnosť,   že   „sudca   má   podľa   iných zákonných   ustanovení   nárok   na dovolenku   a že   tento   môže   aj   onemocnieť“ (čo   však nemôže   ísť na   ťarchu   sťažovateľky),   rozhodol,   že   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 C 1088/00 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 11 C 1088/00 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   50   000   Sk   poukazujúc   okrem   iného   na   to,   že   „doba,   ktorá uplynula   od   podania   návrhu   až   doposiaľ,   doba   takmer   4   tokov   a 8   mesiacov,   je neprimerane   dlhá   a ničím   neospravedlniteľná.   Počas   tejto   doby   žije   v stave   právnej neistoty a pocit márnosti jej snahy dovolať sa ochrany jej práv rozhodnutím odporcu je v súčasnosti nevyvrátiteľný“.

S poukazom na celkovú dobu konania okresného súdu vo veci sp. zn. 11 C 1088/00, berúc do úvahy, že sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby v istom štádiu konania tiež pričinila, a zohľadňujúc konkrétne okolnosti sporu vrátane postavenia sťažovateľky, ktoré je   sprevádzané pocitom neistoty, ústavný súd považoval priznanie sumy 20 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešnej sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania 9 757 Sk za tri úkony právnej služby vrátane DPH, ktoré považoval za účelne vynaložené trovy konania   pred   ústavným   súdom,   spolu   s   režijným   paušálom   za   tieto   úkony   (vyhláška Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z.   o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky   (§   31a   zákona o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).