znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 184/03-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   RNDr.   M.   H.,   CSc.,   bytom   B.,   vo   veci   porušenia   jeho základného práva na informácie upraveného v čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva prijímať a rozširovať informácie upraveného v čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom vlády Slovenskej republiky v kampani pred referendom o vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. M. H., CSc,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2003 doručená sťažnosť RNDr. M. H., CSc., bytom B., vo veci porušenia jeho základného práva na informácie upraveného v čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva prijímať a rozširovať informácie upraveného v čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   postupom   vlády   Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) v kampani pred referendom o vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie.

Sťažovateľ odvodzuje svoje tvrdenia o porušení jeho základného práva podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 Dohovoru vládou z obsahu a spôsobu realizácie dokumentu: „Návrh stratégie predreferendovej kampane o vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie“ schváleného uznesením vlády č. 45 z 22. januára 2003.

Sťažovateľ okrem iného vo svojej sťažnosti uvádza: „Právo   na   spravodlivé   a demokratické   referendum   zahŕňa   spravodlivosť   pri príprave   referenda.   Najdôležitejším   pravidlom   malo   byť,   že   žiadna   zúčastnená   strana referenda nemala mať privilégiá....

Referendum   si   vyžaduje,   aby   vlády   nevyužívali   štátne   zdroje   na   presadzovanie názorov jednej strany. V spravodlivom a demokratickom referende nemôže byť jedna strana uprednostňovaná proti inej z dôvodu, že stúpenci jedného názoru mali šťastie, že sú teraz pri   moci.   Neexistuje   referendová   odpoveď   predurčená   pre   „správne   mysliacich   ľudí“, obidve odpovede sú normálne.

Verejné   financie   umožňujú   v referendovej   kampani   vystúpenia   v rádiu   a televízii. Spravodlivosť si žiada aby obidve referendové strany (strana za a strana čo nesúhlasí) mali poskytnutý   rovnaký   čas   vo   verejnoprávnom   rozhlase   a v televízii.   Z prirodzeného   práva občana   na   spravodlivé demokratické   referendum   a práva   šíriť   informácie   o výhodách a nevýhodách, je nutné aby verejné prostriedky vyčlenené na referendum boli poskytované rovnomerne   obidvom   referendovým   stranám.   Inak   nemožno   hovoriť   o referende.   Druhá referendová strana nemala rovnaké práva a bola poškodená. Voľná súťaž bola znemožnená. Predreferendová   kampaň   bola   hradená   zo   štátnych   prostriedkov,   teda   daní   všetkých občanov   i tých   čo   v referende   nesúhlasili   so   vstupom   SR   do   EÚ.   Vláda   SR   mala   po technickej stránke pripraviť referendum a nezaujate informáciami pomôcť občanovi pred rozhodovaním. Uplatňovaný zákon Národnej rady SR č. 564/1992 Zb. umožnil účasť na oficiálnej referendovej kampani iba politickým stranám a hnutiam zastúpeným v NR SR. Tie všetky prehlásili podporu vstupu do EÚ. Preto vyzneli všetky vystúpenia v médiách iba jednostranne s navádzaním na hlasovanie istým spôsobom.“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza   aj   stanovisko   Rady   pre   vysielanie   a retransmisiu z 20. mája 2003, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„1. Realizovaná kampaň bola neštandardná a disproporčná, pričom jej mobilizačný charakter sa nezriedka zamieňal s motiváciou ku konkrétnej voľbe ZA vstup do EÚ.

2.   Realizovaná   kampaň   (napriek   deklarovanému   mobilizačnému   charakteru) žiadnym spôsobom nezohľadňovala legitímne záujmy tej časti verejnosti, ktorá odmietala vstup do EÚ.

3. Kampaň nebola dostatočne transparentná a to najmä z dvoch dôvodov:   a) divák (poslucháč) často nevedel, kto ho oslovuje – vláda, politická strana alebo samotný vysielateľ,

  b)   diváci (poslucháči)   mohli byť nezriedka zmätení aj   tým,   že grafické alebo zvukové znaky kampane sprevádzali tak samotnú mediálnu kampaň, ako aj iné obsahy programov (napr. v spravodajstve).“.

Na základe citovaného a ďalších tvrdení obsiahnutých v sťažnosti sťažovateľ konštatuje, že   „vláda   Slovenskej   republiky   spôsobom   akým   uskutočnila   predreferendovú   kampaň porušila   ústavné   právo   na   informácie,   pretože   neposkytla   sťažovateľovi   informácie   pre rozhodovanie   sa   v referende,   ale   naopak   sa   snažila   ho   naviesť   iba   na   určitý   spôsob hlasovania   v referende.   Vláda   SR   poskytovala   nevyvážené   informácie   o dôsledkoch hlasovania pre vstup alebo proti vstupu do Európskej únie.“.

Keďže   sťažnosť   v predloženej   podobe   neobsahovala   všetky   náležitosti   predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval sťažovateľa, aby svoju sťažnosť   doplnil   o chýbajúce   náležitosti.   Sťažovateľ   bol   osobitne   upozornený   na   to,   že k sťažnosti nepredložil splnomocnenie na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokátom   alebo   komerčným   právnikom,   a na   potrebu   označiť,   akým   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   vlády   boli   porušené   jeho   základné   práva alebo slobody.

Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 25. septembra 2003.   Z obsahu   tohto   podania   vyplýva,   že   za   zásah   do   jeho   základných   práv   a slobôd sťažovateľ   považuje   dokument   vlády   Stratégia   predreferendovej   kampane   o vstupe Slovenskej   republiky   do   Európskej   únie   a postup   pri   jeho   realizácii.   V tejto   súvislosti sťažovateľ uvádza: „4.)   Podľa   uznesenia   vlády   Slovenskej   republiky   č.   45   z 22.   01.   2003   „K   návrhu stratégie predreferendovej kampane o vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie“ mne ako   sťažovateľovi   mali   byť   poskytnuté   informácie   o kladoch   a záporoch   členstva v Európskej únii tak, ako je uvedené v tabuľke č. 4 citovaného uznesenia vlády Slovenskej republiky.

5.) Nebola mi podaná žiadna informácia vládou Slovenskej republiky použitom médiu (tlač, rozhlas, televízia) o zásadách predreferendovej kampane ako je to uvedené v časti 2. citovaného uznesenia, ktorá má názov „Návrh stratégie predreferendovej kampane o vstupe SR do EÚ“ a zároveň neboli podané žiadne informácie podľa časti C, ktorá má názov „Ciele predreferendovej kampane“.

6.) Podľa čl. 10 bod 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, prvá veta mi nebolo umožnené slobodne vyjadriť svoj názor na obsah kampane na ciele členstva v Európskej únii   a to   tým   spôsobom,   že   ani   v mieste   bydliska   sa   neuskutočnilo   žiadne   verejné zhromaždenie organizované odporcom, na ktorom by som získal informácie a v prípade ich získaní mohol o nich diskutovať...“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal nasledovný nález:„1.)   Základné   právo   sťažovateľa   na   informácie   garantované   Ústavou   Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd v rámci predreferendovej kampane o vstupe SR do EÚ   boli porušené.

2.) Vláda Slovenskej republiky sa ospravedlní všetkým občanom Slovenskej republiky v hlavnej spravodajskej relácii STV do 10 dní od vyhlásenia tohto nálezu za porušenie práva   na   pravdivú   a plnohodnotnú   informáciu   v tomto   znení:   „Ospravedlňujeme   sa občanom Slovenskej republiky za to, že nebolo plnohodnotne a v plnom rozsahu splnené uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 45 z 22. 05. 2003 s názvom „K návrhu stratégie predreferendovej kampane o vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie“.

3.) Sťažovateľovi, RNDr. M. H., CSc.,, občan Slovenskej republiky, 821 02 Bratislava sa   priznáva   za   porušenie   základného   ľudského   práva   na   informáciu   –   Základné   právo sťažovateľa na informácie garantované Ústavou Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv – náhrada škody vo výške 10   000   Sk   v lehote   15   dní   od   doručenia   ústavného   nálezu   k rukám   sťažovateľa   ako   je uvedené vyššie a trovy konania, ktoré uvediem na pojednávaní.“.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné návrhy alebo   návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na informácie upraveného v čl. 26 ods. 2 ústavy a práva na informácie upraveného v čl. 10 ods. 1 Dohovoru.

Podľa   čl.   26   ods.   2 ústavy: „Každý má právo...   slobodne vyhľadávať,   prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.“.

Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru: „Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice štátu...“.

V súlade s doterajšou judikatúrou (I. ÚS 28/01) ústavný súd posudzoval namietané porušenie   základného   práva   na   informácie   upraveného   v čl.   26   ods.   2   ústavy   a práva upraveného v čl. 10 ods. 1 Dohovoru paralelne.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   k porušeniu   jeho   práva   na informácie   upraveného   v čl.   26   ods.   2   ústavy   a v   čl.   10   ods.   1   Dohovoru   malo   dôjsť uznesením   vlády   č.   45   z 22.   januára   2003   prijatým   k dokumentu   „Návrh   stratégie predreferendovej kampane o vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie“ a postupom vlády pri jeho realizácii. Zo sťažnosti zároveň vyplýva, že sťažovateľ namieta postup vlády pri realizácii citovaného uznesenia počas kampane pred referendom.

Kampaň   pred   referendom   je   upravená   v   zákone   Slovenskej   národnej   rady č. 564/1992 Zb.   o spôsobe vykonania referenda   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon č. 564/1992 Zb.“).

Zákon   č.   564/1992   Zb.   neukladá   vláde   žiadne   úlohy   v súvislosti   s prípravou, organizáciou a priebehom referenda. Z § 17 zákona č. 564/1992 Zb. vyplýva, že právom uskutočňovať kampaň pred referendom   disponujú len politické strany a politické hnutia. Z § 12 ods. 1 zákona č. 564/1992 Zb. vyplýva, že ide o politické strany a hnutia zastúpené v Národnej rade Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“). Zároveň z citovaného ustanovenia   zákona   č.   564/1992   Zb.   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   možnosť   prijímať informácie o predmete referendovej otázky počas kampane pred referendom podľa platnej zákonnej úpravy od politických strán a politických hnutí, nie od vlády, ktorú sťažovateľ označuje za porušovateľa svojich práv.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   skutočnosť,   že   zákon   č.   564/1992   Zb. umožňuje „...účasť   na   oficiálnej   referendovej   kampani   iba   politickým   stranám   alebo hnutiam zastúpeným v NR SR“, a tiež skutočnosť, že obidve referendové strany, t. j. strana, ktorá   podporuje   kladné   vyjadrenie   k referendovej   otázke,   a strana,   ktorá   podporuje negatívne vyjadrenie k referendovej otázke, by mali mať rovnaké práva. Tieto námietky sťažovateľa   považoval   ústavný   súd   z hľadiska   svojho   postupu   za   právne   irelevantné, pretože v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je oprávnený posudzovať aj prípadný   nesúlad   spomínaného   zákona   s ústavou.   Tento   postoj   vychádza   z doterajšej stabilne   uplatňovanej   judikatúry   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   „...každé   konanie   možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich   nemôže   tvoriť   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným   súdom   a na základe   jeho   vlastného   rozhodnutia.   Ústavná   a zákonná   úprava   konaní   pred   ústavným súdom   ich   preto   koncipuje   výlučne   ako   samostatné   konania   a nepripúšťa   možnosť uskutočniť   ich   aj   v rámci   a ako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01).

O zjavnej neopodstatnenosti   návrhu   na   začatie   konania o sťažnosti   podľa   čl.   127 ods. 1   ústavy   možno   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   hovoriť   vtedy,   keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k   porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto   považovať   ten,   pri   ktorého   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 66/98).

K namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   počas   kampane   pred referendom o vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie by namietaným uznesením vlády a postupom vlády pri jeho realizácii mohlo dôjsť vtedy, ak by toto uznesenie vlády a postup vlády pri jeho realizácii neprípustným spôsobom bránili sťažovateľovi vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie o predmete referendovej otázky, čo však sťažovateľ nepreukázal a ani netvrdil. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že obsahom základného práva na prijímanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   nie   je   právo   dostávať   informácie   podľa   predstáv a očakávaní sťažovateľa.

Zákon č. 564/1992 Zb. neukladá vláde ani žiadnu povinnosť poskytovať informácie o predmete   referendovej   otázky.   Tak,   ako   už   bolo   uvedené,   právo   viesť   kampaň pred referendom umožňuje tento zákon politickým stranám a politickým hnutiam zastúpeným v národnej rade. Postoj politických strán a politických hnutí v kampani pred referendom k otázke, ktorá je predmetom referenda, vláda nemôže ovplyvniť. Tento postoj vyplýva spravidla   z politického   programu   a politickej   stratégie   a taktiky   týchto   politických   strán a politických hnutí a má politickú, nie právnu povahu.   Ak by sa vláda alebo iný ústavný orgán pokúsili zasiahnuť do vedenia kampane pred referendom zo strany politických strán alebo politických hnutí, mohol by byť takýto zásah hodnotený ako   neprípustný zásah do činnosti   politických   strán   a hnutí   zo   strany   vlády   alebo   iného   ústavného   orgánu,   ktorý porušuje ústavnú zásadu vyjadrenú v čl. 31 ústavy „Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej   spoločnosti“, a   v širšom   kontexte   prípadne   aj   ako   porušenie   práva sťažovateľa   na   informácie. Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   nenamieta,   že   by   vláda neprípustne   zasiahla   do   práva   politických   strán   a politických   hnutí   viesť   kampaň   pred referendom. Ústavnému súdu nie sú známe ani oficiálne vyjadrenia týchto politických strán a politických hnutí, ktorými by takýto zásah vlády do ich činnosti počas kampane pred referendom namietali.

Keďže   zákon   č.   564/1992   Zb.   neukladá   vláde   povinnosť   poskytovať občanom oprávneným   zúčastniť   sa   referenda   informácie   o otázke,   ktorá   je   predmetom   referenda, a ústavný súd zároveň nezistil, že by vláda svojím uznesením č. 45 z 22. januára 2003 a ani svojím postupom pri jeho realizácii akýmkoľvek spôsobom bránila subjektom, ktoré sú oprávnené   a povolané   poskytovať   občanom   tieto   informácie   počas   kampane   pred referendom (politické strany a politické hnutia zastúpené v národnej rade), prípadne do ich kampane pred referendom zasahovala, nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv   sťažovateľa   namietanému   v sťažnosti,   a preto   ju   ústavný   súd   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 1. októbra 2003