znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 183/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. G. K., K., Ing. Š. C., K., a Ing. I. L., K., zastúpených advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V/40/2010 z 29. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. G. K., Ing. Š. C. a Ing. I. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. decembra   2011   doručená   sťažnosť Ing.   G.   K.,   Ing.   Š.   C.   a Ing.   I.   L. (ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V/40/2010 z 29. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením odmietol dovolanie sťažovateľov proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 11/2010 z 5. mája 2010, ktorým tento potvrdil uznesenie Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cb 22/2004 zo 4. decembra 2006 o pripustení zámeny účastníka konania na strane navrhovateľa tak, že z konania vystúpila spoločnosť P. správ. spol. a. s. v likvidácii, a na jej miesto vstúpila spoločnosť T., a. s.

Podľa   názoru   sťažovateľov   najvyšší   súd   nedostatočným   spôsobom   odôvodnil napadnuté   uznesenie,   pretože   sa   v ňom   zaoberal   iba   jedným   z viacerých   namietaných dôvodov prípustnosti dovolania, a to konkrétne, že žalobca – spoločnosť P. správ. spol. a. s. v likvidácii,   v konaní   nemala   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   [§   237   písm.   a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].

Najvyšší súd však úplne vynechal sťažovateľmi v dovolaní uvedené dôvody, podľa ktorých:

- Nebol   podaný   návrh   na   začatie   konania   (návrh   na   zmenu   účastníkov),   čo   je dôvodom   prípustnosti   dovolania   podľa § 237   písm.   e)   OSP   a zároveň   inou   vadou postihujúcou konanie podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, pretože „prvostupňový ako aj odvolací súd rozhodovali o návrhu navrhovateľa (P. správ. spol. a. s. v likvidácii), a nie o návrhu toho na koho boli práva prevedené (T., a. s.) a to aj napriek tomu, že navrhovateľ už stratil spôsobilosť byť účastníkom konania - zanikol a predsa súd rozhodoval o jeho návrhu.

Spoločnosť   T.,   a.   s.   teda   nebola   tým,   kto   navrhol   zmenu   účastníka   na   strane navrhovateľa, ale tým kto so vstupom vyjadril súhlas, čo však z procesného hľadiska nie je a ani nemôže byť návrhom.“.

- Rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm.   c)   OSP,   keďže «Skutočnosť,   že   situácia   (nie   včasné   rozhodnutie   súdu   o   zámene účastníka na strane navrhovateľa) bola spôsobená nečinnosťou súdu nemožno „napraviť“ ďalším   porušením   zákona.   Pokiaľ   takýmto   postupom   súdu   mala   byť   spol.   T.,   a.   s. poškodená, môže si uplatniť náhradu vzniknutej škody voči štátu zákonom predpísaným postupom.».

3.   Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Najvyšší súd(...) uznesením sp. zn. 1 Obdo V/40/2010 zo dňa 29. 9. 2011 porušil právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1, 152 ods. 4 Ústavy(...)

Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu(...) sp. zn. 1 Obdo V/40/2010 zo dňa 29. 9. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie. (...)

Sťažovateľom   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia,   ktorú   je   Najvyšší súd(...) povinný zaplatiť ich právnemu zástupcovi do jedného mesiaca od dňa doručenia tohto nálezu.“

4. Najvyšší súd v podstatnej časti napadnutého uznesenia sp. zn. 1 Obdo V/40/2010 uviedol, že «Vzhľadom na námietku dovolateľov a taktiež s prihliadnutím na ust. § 242 ods. 1   druhá   veta   O.   s.   p.,   dovolací   súd   skúmal,   či   prípustnosť   dovolania   nie   je   daná ust. § 237 O. s. p.

Dovolací   súd   sa   pritom   osobitne   zameral   na   tvrdenie   dovolateľov,   že   žalobca

-spoločnosť P. správ. spol., a. s. v likvidácii, v prejednávanej veci nemala spôsobilosť byť účastníkom konania.

Z obsahu spisu sa zisťuje, že uvedená spoločnosť ako postupca uzavrela dňa 23. mája 2005 so spoločnosťou T., a. s., ako postupníkom zmluvu o postúpení pohľadávky, predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávky v celkovej výške 923 495,- Sk (30 654,42 eur) s príslušenstvom z titulu nároku na náhradu škody spôsobenej žalobcovi neoprávneným priznaním a vyplatením uvedenej peňažnej sumy s tým, že za škodu zodpovedajú žalovaní 1), 2) a 3).

Dňa 27. septembra 2005 podal žalobca návrh na zmenu účastníka konania na strane žalobcu   z   dôvodu   postúpenia   pohľadávky   s   tým,   že   postupník   so   zmenou   a   vstupom do konania na miesto žalobcu súhlasil.

Dňom   3.   decembra   2005,   t.   j.   pred   rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa   o   návrhu na zmenu   účastníka   na   strane   žalobcu,   bol   žalobca   vymazaný   z   obchodného   registra, v dôsledku ktorej skutočnosti stratil spôsobilosť byť účastníkom konania.

V prejednávanej veci ide o prípad, ktorý Občiansky súdny poriadok ako základný predpis   civilného   procesu   výslovne   neupravuje.   Pre   posúdenie   námietky   dovolateľov   je preto na mieste vychádzať z účelu a základného poslania občianskeho súdneho procesu. Z procesného hľadiska je súd povinný svojou činnosťou zabezpečiť výkon spravodlivosti tak, aby   nedošlo   k   jej   odopretiu   (denegatio   iustiae).   Je   teda   povinný   zabezpečiť   výkon spravodlivosti aspoň v rozsahu zabezpečenia ústavných práv (čl. 46 a nasl. Ústavy SR). Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy každý má právo domáhať sa ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde.   Účelom   citovaného   článku   ústavy   je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo   zaručené   čl.   46   ústavy   umožňuje   každému,   aby   sa   po   splnení   predpokladov ustanovených   zákonom   stal   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania   so všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú (viď nález II. ÚS 132/02).

V   danej   veci   žalobca   mal   v   čase   začatia   konania   nesporne   spôsobilosť   byť účastníkom   konania,   rovnako   zmluvu   o   postúpení   pohľadávky   uzavrel   so   spoločnosťou T., a. s., v čase, keď bol riadne zapísaný v obchodnom registri, a teda na postupníka prešli práva a povinnosti z predmetnej pohľadávky. Žalobca existoval, a teda mal spôsobilosť byť účastníkom konania aj v čase podania návrhu na zmenu účastníka v konaní, kedy súčasne s podaním tohto návrhu vyjadrila súhlas so vstupom do konania spoločnosť T., a. s. O zmene účastníka podľa § 92 ods. 2, 3 O. s. p. rozhoduje súd, ktorý tomuto návrhu vyhovie,   ak   sa   preukáže   naplnenie   podmienok   tvoriacich   hypotézu   právnej   normy upravujúcej procesné nástupníctvo.

Postup súdu podľa tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nie je dotknutý skutočnosťou, že žalobca po podaní návrhu, ale ešte pred rozhodnutím súdu o jeho návrhu na zmenu účastníka, zanikol.

Súd je totiž pri svojom rozhodovaní riadne podaným návrhom na zmenu účastníka konania   so   súhlasom   postupníka   viazaný   a   iný   formálno-procesný   postup   (zastavenie konania podľa § 107 ods. 4 O. s. p. z dôvodu zániku právnickej osoby), by bol ako v rozpore s ust. § 92 ods. 2, 3 O. s. p., a tiež čl. 46 ods. 1 a nasl. Ústavy(...), pretože by tomu, kto splnil   podmienky,   zabránil   stať   sa   účastníkom   konania.   Takýto   postup   by   v   konečnom dôsledku   znamenal   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (odňatie možnosti spoločnosti T., a. s., konať pred súdom).

Pre   tieto   dôvody,   ako   už   dovolací   súd   vyslovil   vo   svojom   predchádzajúcom rozhodnutí, účinky návrhu s prejavenou vôľou vstúpiť do konania, pre ktorý vstup zákonné podmienky   boli   splnené,   nemôžu   závisieť   od   následného   výmazu   doterajšieho   žalobcu z obchodného registra.».

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

6. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

7. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

8. Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   v spojení   s ďalšími   článkami   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo odmietnuté ich dovolanie proti uzneseniu krajského súdu o prípustnosti zmeny účastníkov konania na strane žalobcu. Pochybenie vidia v nedostatočnom odôvodnení, arbitrárnosti, ako aj nesprávnej aplikácii zákona, resp. ústavy.

9. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že   právny   názor   najvyššieho   súdu   sa   nevyznačuje   zjavnou   neodôvodnenosťou, arbitrárnosťou,   pričom   argumentácia   sťažovateľov   uvedená   v   sťažnosti   nie je   spôsobilá spochybniť   správnosť   záverov   najvyššieho   súdu,   ktoré   tento   vyčerpávajúcim   spôsobom a presvedčivo odôvodnil.

10.   Pôvodný   žalobca   v čase   uzavretia   zmluvy   o postúpení   pohľadávky   (23.   mája 2005),   ako   aj   ním   podaného   návrhu   na   zmenu   účastníkov   konania   na   strane   žalobcu (27. septembra 2005) existoval a nesporne bol spôsobilý byť účastníkom konania.

11. Následný zánik spoločnosti výmazom z obchodného registra (v danom prípade 3. decembra 2005), a teda strata spôsobilosti byť účastníkom konania ešte pred samotným rozhodnutím   súdu   o návrhu   (v danom   prípade   4.   decembra   2006),   ktorý   spĺňa   všetky náležitosti, sám osebe nezbavuje súdy o takomto návrhu rozhodnúť, resp. rozhodnúť o ňom iným procesným postupom (napríklad zastavením konania); obzvlášť citlivo v prípadoch, ak na základe takéhoto návrhu môže nadobudnúť práva (a povinnosti) iná osoba.

12.   Najvyšší   súd   jasným   a zrozumiteľným   spôsobom   vysvetlil,   prečo   považoval pôvodného žalobcu – spoločnosť P. správ. spol. a. s. v likvidácii, za účastníka konania a prečo považoval jeho návrh za riadne podaný, o ktorom mal povinnosť rozhodnúť (s. 6 ods.   3   napadnutého   rozhodnutia,   pozn.).   Zároveň   tým   vylúčil,   že   by   rozhodnutie   bolo postihnuté inou vadou [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], resp. spočívalo na nesprávnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP]. Za týchto okolností ústavný súd preto nemal dôvod do uznesenia najvyššieho súdu zasiahnuť.

13. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012