znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 183/2011-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 4. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I,   Krajského   súdu   v Bratislave   a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 24 C 110/2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2011 doručená   sťažnosť   F.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“), Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 24 C 110/2006.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ podal 29. novembra 2006 okresnému súdu návrh na začatie konania o náhradu škody proti ministerstvu z titulu nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádza,   že   od   podania   návrhu   okresnému   súdu,   t.   j.   za obdobie   viac   ako   štyri   roky   a šesť   mesiacov,   okresný   súd nenariadil   pojednávanie   a nevydal súdne rozhodnutie, čím porušil sťažovateľove uvedené práva.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   poukazuje   na   uznesenie   ústavného   súdu č. k. IV. ÚS 375/2010-17 zo 7. októbra 2010, ktorým ústavný súd odmietol jeho sťažnosť, ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa   čl.   13   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 24 C 110/2006,   pričom   tvrdí,   že   ústavný   súd   v ňom „nesprávne   posúdil   moje   podanie z 19. 02. 2010 aj preto že je o preukázateľný prieťah v konaní a vymožiteľnosti práva je pre občana SR, nemožná. Počas trvania súdneho sporu 14 C 236/94 už ústavný súd dva krát rozhodol,   že   boli   porušené   základné   právo,   to   potvrdil   aj   Šrazburský   súd   pre   ľudské práva...“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 110/2006 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru   a prikáže okresnému súdu „odstrániť prieťah v konaní...“. Sťažovateľ ďalej žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 497 908 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   jej   predmetom   je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru   postupom   okresného   súdu,   krajského   súdu   a   ministerstva   v   konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 24 C 110/2006, o ktorom už rozhodoval v konaniach vedených pod sp. zn. IV. ÚS 375/2010 a sp. zn. IV. ÚS 457/2010.

V konaní vedenom pred ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 375/2010 bola sťažnosť sťažovateľa   uznesením   zo 7.   októbra   2010   odmietnutá   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti,   pretože   na   dĺžku   namietaného   konania   mali   objektívne   vplyv predovšetkým procesné úkony samotného sťažovateľa (žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu, odvolania proti uzneseniam súdov) a postup okresného súdu v namietanom konaní sa nevyznačoval takými obdobiami nečinnosti alebo neefektívnou činnosťou, ktoré by umožňovali po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V ďalšom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   457/2010   bola   sťažnosť   v časti týkajúcej sa prieťahov v konaní uznesením z 20. decembra 2010 odmietnutá z dôvodu jej neprípustnosti, pretože o nej už ústavný súd raz rozhodol (v už uvedenom konaní sp. zn. IV. ÚS 375/2010, pozn. ).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis II. ÚS 26/95).

Z prehľadu procesných úkonov vykonaných po rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. IV.   ÚS   375/2010   zo 7.   októbra   2010,   a   ktoré   vyplývajú   z priloženého   vyjadrenia predsedníčky   okresného   súdu,   je   zrejmé,   že   všeobecné   súdy   konali   vo   veci   v podstate priebežne,   pričom   sa   postupne   museli   vysporiadať   s viacerými   procesnými   návrhmi sťažovateľa. Dňa 26. januára 2010 okresný súd doručil krajskému súdu spis na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 24 C 110/2006-129 z 10. júla 2009.   Dňa   19.   októbra   2010   krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 24 C 110/2006-129 z 10. júla 2009. Vec bola vrátená okresnému súdu 24. novembra 2010. Dňa 10. decembra 2010 okresný súd uznesením č. k. 24 C 110/2006-167 vyzval sťažovateľa na odstránenie vád dovolania. Proti uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Dňa 18. januára 2011 okresný súd vyzval uznesením sťažovateľa na odstránenie vád dovolania. Ústavný súd v spolupráci   s okresným   súdom   následne   zistil,   že   po   zaslaní   vyjadrení   sťažovateľa ostatným   účastníkom   konania   bola   vec   21.   marca   2011   predložená   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o podaných dovolaniach sťažovateľa. Dňa 6. apríla 2011 najvyšší súd uznesením zastavil konanie o dovolaní.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý   možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne. S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   chronologického   prehľadu   podstatných úkonov všeobecných súdov sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to, že   podľa   jeho   názoru,   aj   keď   doterajší   priebeh   konania   nebol   celkom   bez   prieťahov, v zásade smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa a nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   zobral   taktiež   do   úvahy,   že   rozhodovanie   o   procesných   návrhoch, o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov (napr. Občianskeho súdneho poriadku) všeobecný   súd   povinný   rozhodnúť   ešte   pred   vlastným   prerokovaním   a rozhodnutím   o merite veci, je okolnosťou, na ktorú sa musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide o právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   (I. ÚS 128/03, II. ÚS 133/03).   Využitie   možností   daných   navrhovateľovi   procesnými   predpismi   na uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Sťažovateľ však v napadnutom konaní nesporne prispel k celkovej dĺžke konania aj svojimi procesnými návrhmi (napr. podávanie odvolaní proti   procesným   rozhodnutiam   súdu),   preto   musela   takpovediac   počítať   s jeho predlžovaním.

V danom štádiu napadnutého konania neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup   okresného   súdu   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nevyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1   dohovoru,   nepripadalo   do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia   ďalších   práv,   ktoré sťažovateľ považoval za porušené „v spojení“ s uvedenými základnými právami, teda čl. 20 ústavy a čl. 13 dohovoru.

Napokon   treba   uviesť,   že   v okolnostiach   danej   veci   postupom   ministerstva   ani nemohlo   dôjsť   k porušeniu   označených   práv,   pretože   ministerstvo   v danej   veci nevystupovalo   ako   orgán   verejnej   moci,   ale   ako   účastník   konania   v   konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 24 C 110/2006.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2011