znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 183/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., Rakúsko, zastúpeného advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 322/2005-179 z 19. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2009 doručená   sťažnosť   J.   H.,   Rakúsko   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ohrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 3232/2005-179 z 19. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «Sťažovateľ podal na Okresnom súde Bratislava 5 (ďalej len „okresný súd“) žalobu voči V., š.p. (ďalej len „žalovaný“), ktorou sa domáhal určenia   svojho   vlastníckeho   práva   k   pozemkom   v   k.ú. R.,   konkrétne   k pozemkom z pozemnoknižnej   vložky   č.   481   -   parc.č.   639,   1063,   1202,   1240,   a   712   (ďalej   len „pozemky“). Svoj vlastnícky nárok odvodzoval zo skutočnosti, že pozemky zdedil na základe právoplatného dedičského rozhodnutia býv. Štátneho notárstva B. sp.zn. D 573/70 a od toho času voči nemu nedošlo k žiadnej zmene vo vlastníckom práve (t.j. prevodu či prechodu vlastníckeho   práva).   Napriek   tomu,   že   bol   riadne   evidovaný   ako   vlastník   vo   vtedajšej evidencii   nehnuteľností   strediska   geodézie,   na   LV   č.   357,   boli   jeho   pozemky   dotknuté vyvlastňovacím   rozhodnutím   v prospech   žalovaného,   a   to   bez   toho,   aby   bol   sťažovateľ účastníkom tohto vyvlastňovacieho konania, resp. bez toho, aby voči nemu vyvlastňovacie rozhodnutie   smerovalo.   Vec   bola   vedená   na   okresnom   súde   pod   sp.zn.   12C 240/2002. Okresný súd vo veci rozhodol tak, že žalobu zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Na odvolanie sťažovateľa rozhodoval vo veci krajský súd, ako súd odvolací, a to v konaní vedenom pod sp.zn. 4Co 322/2005. Krajský súd vo veci rozhodol dňa 19.11.2009 rozsudkom   č.k.   4Co   322/05-179   (ďalej   len   „rozsudok“)   tak,   že   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   potvrdil   a   žalovanému   nepriznal   právo   na   náhradu   trov   odvolacieho konania. V odôvodnení rozsudku krajský súd poukázal okrem iného na to, že sťažovateľ nemôže mať na podanej žalobe naliehavý právny záujem z toho dôvodu, že jeho právne postavenie   by   sa   nezmenilo,   keďže   vyvlastňovacím   rozhodnutím   došlo   k   vyvlastneniu pozemkov   zo   zákona,   t.j.   zákonného   dôvodu,   preto   navrátenie   mu   vlastníckeho   práva neprichádza   do   úvahy.   Krajský   súd   síce   ustálil,   že   sťažovateľovi   toto   vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo doručené, avšak uzavrel, že nakoľko išlo o konanie pre rozsiahlu stavbu vodohospodárskeho   diela,   možno   mať   v   pochybnostiach   za   to,   že   účastníci   boli upovedomení verejnou vyhláškou a že bol dodržaný postup pre vydanie vyvlastňovacieho rozhodnutia.»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   uviedol: «Máme   za   to,   že   krajský   súd   svojím rozsudkom,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č.k.   12C   240/2002   -   112   zo   dňa 14.6.2005, porušil základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Dôvodom tohto porušenia je skutočnosť, že krajský súd neposkytol sťažovateľovi účinnú ochranu a naviac rozsudok má arbitrárny charakter. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   vlastnícke   právo   sa   vždy   zakladá   na   objektívnych skutočnostiach,   predpokladaných   zákonom.   Podľa   teórie   občianskeho   práva   je nadobudnutie vlastníckeho práva rozhodnutím štátneho orgánu (správneho orgánu, súdu) derivatívnym,   t.j. odvodeným   spôsobom   nadobúdania   vlastníctva,   z   čoho   vyplýva,   že nadobúdateľ vždy odvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu. Ak sa preukáže, že tento nieje vlastníkom, nemohol platne nadobudnúť vlastnícke právo ani jeho právny nástupca.

Špecifikom šťažovateľovho prípadu je fakt, že v čase vyvlastnenia v októbri 1984 bol navrhovateľ riadne evidovaným vlastníkom v evidencii nehnuteľností na LV č. 357 pre k.ú. R.   V   ostatných   prípadoch   sa   žalovaný,   resp.   vyvlastňovací   orgán   mohol   spoľahnúť   na prezumpciu   správnosti   evidencie   nehnuteľností,   avšak   v navrhovateľovom   prípade   sa uplatnil § 6 zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, podľa ktorého mal byť údaj o sťažovateľovom vlastníctve pre vyvlastňovací orgán záväzný.

Napriek tomu žalovaný odvodzuje v rozhodnutí z roku 1984 svoje vlastnícke právo od K. H., ktorá v tom čase nebola vlastníčkou sporných nehnuteľností. Z toho vyplýva, že k sporným   pozemkom   odporca   vlastnícke   právo   nenadobudol,   pretože   toto   rozhodnutie nesmerovalo voči vlastníkovi nehnuteľností riadne evidovanému v evidencii nehnuteľností, t.j. voči navrhovateľovi toto rozhodnutie nie je právoplatné, nakoľko ani nebol účastníkom tohto správneho konania.

Právny   názor   krajského   súdu,   vyjadrený   v   jeho   rozhodnutí,   založil v občianskoprávnom   vzťahu   žalovaného   a   sťažovateľa   výraznú   nerovnosť   v   prospech vyvlastňovacieho orgánu, resp. žalovaného. Zákon pritom v občianskoprávnych vzťahoch štát nefavorizuje, právne vzťahy štátu, alebo iných právnických osôb a fyzických osôb sú budované na zásade rovnosti, čo priamo vyplýva aj z citovaného čl. 20 ods. 1 ústavy. Krajský súd svoje rozhodnutie založil na nevysvetlenom názore o nedostatku naliehavého právneho   záujmu   sťažovateľa   na   takejto   určovacej   žalobe,   nevysvetľuje   kľúčovú   otázku tohto   konania,   či   môže   nadobudnúť   vyvlastňovacie   rozhodnutie   právoplatnosť   voči vlastníkovi,   ktorý   nebol   účastníkom   takéhoto   (vyvlastňovacieho)   konania,   pričom   toto rozhodnutie   mu   odníma   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam,   ktoré   vlastní.   Naliehavý právny záujem na „navrátení vlastníckeho práva“, ako uvádza krajský súd, nie je možné ani preukázať, totiž určovacia žaloba má deklaratórny charakter, preto nemôže ňou dochádzať k „navráteniu“,   iba   potvrdeniu   existujúceho   vlastníckeho   práva.   Rovnako   právny   názor krajského súdu o tom, že pri vyvlastňovacom konaní možno v pochybnostiach mať za to, že bol   dodržaný   postup   pre   vydanie   vyvlastňovacieho   rozhodnutia   považujeme   za   krajne neústavný   a   výrazne   poškodzujúci   záujmy   slabšej   strany   vo   vyvlastňovacom   konaní   – vlastníka   vyvlastňovaného   majetku.   Akcentujeme   jednoduché   východisko   tejto   ústavnej sťažnosti,   že   v   demokratickom   právnom   štáte   musí   mať   každý   istotu,   že   nestratí   svoje vlastnícke právo v konaní, ktorého účastníkom ani nebol.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo J. H. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4 Co 322/2005-179 zo dňa 19.11.2008 bolo porušené.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4 Co 322/2005-179 zo dňa 19.11.2008 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania J. H. v sume 292,38   €   do   rúk   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   A.   B.,   B.,   do   pätnástich   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 1 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku l, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch(...)

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom   záujme,   a to   na   základe   zákona   a za primeranú náhradu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 322/2005-179 z 19. novembra 2008.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým   aj   „bránou“   do   ústavnej   úpravy   jednotlivých   aspektov   zakotvených   v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať   sa   práv   podľa   čl.   46   ústavy   len   v medziach   zákona,   ktoré   toto   ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 576/01).

Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/06). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   tiež   zdôrazňuje,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   a kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských právach a základných slobodách (napr I. ÚS 13/01).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:

„(...) Podľa § 108 ods. 1 zák.č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov pozemky, stavby a práva k nim potrebné na uskutočnenie alebo užívanie stavieb, prác a zariadení uvedených v ods. 2 tohto zákona možno získať a práva k pozemkom a stavbám, ktoré bránia uskutočneniu   alebo   užívaniu   týchto   stavieb,   možno   zrušiť,   odňať   alebo   obmedziť rozhodnutím   stavebného   úradu   (vyvlastniť).   Vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Vyvlastniť možno v zmysle § 108 ods.2 písm. a/ cit. zákona aj na uskutočnenie stavby, ktorá je úlohou štátneho plánu rozvoja národného hospodárstva. Na rovnakom základe je postavený aj § 109 ods. 1 stavebného zákona, ktorý reglementuje cieľ vyvlastnenia, a to dosiahnuť prechod, prípadne obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom a stavbám alebo zriadenie, zrušenie, prípadne obmedzenie práva osobného užívania pozemku. Vyvlastnenie sa   uskutočňuje   za   náhradu.   Náhrada   sa   poskytuje   v peniazoch,   pokiaľ   osobitný   zákon nepripúšťa iný spôsob náhrady (§ 111 ods. 1 cit. zákona).

Podľa § 37 ods. 2 zák.č. 138/1973 Zb. pokiaľ to bolo potrebné na výkon oprávnenia plynúceho   z   rozhodnutia   vodohospodárskeho   orgánu,   najmä   na   vybudovanie   alebo prevádzku vodohospodárskych diel, ďalej na prieskumné a iné odborné práce nevyhnutne potrebné na účely vodného hospodárstva, na výkon správy vodných tokov, na vyhľadávanie a zabezpečovanie zásob podzemných vôd, ako aj na umožnenie prístupu k vodám za účelom ich   všeobecného   používania   a   na   zriadenie   vodovodných   alebo   kanalizačných   prípojok možno   potrebné   nehnuteľnosti   alebo   práva   k   nim   vyvlastniť,   ak   ich   nemožno   získať dohodou.   O   vyvlastnení,   o   vstupe   na   vyvlastňovanú   nehnuteľnosť   a   o   jej   užívaní   pred začatím vyvlastňovacieho konania platia osobitné predpisy (§ 37 ods. 3 cit. zákona). Týmto bol aj zák.č. 87/1958 Zb. o stavebnom poriadku a vykonávacie predpisy k nemu, ktorý bol zrušený zák.č. 50/1976 Zb., účinným od 1.10.1976.

Vyvlastnenie   je   špecifický   právny   inštitút,   ktorý   má   verejnoprávnu   subsidiárnu povahu a dochádza k nemu výlučne iba vtedy, ak nemožno jeho účel dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom (§ 110 ods. 1 prvá veta cit. zákona). Je však potrebné, aby príslušný orgán štátnej správy vydal akt, t.j. vyvlastňovacie rozhodnutie.

Takýmto   vyvlastňovacím   rozhodnutím   bolo   aj   rozhodnutie   býv.   Obvodného národného výboru B.,   odboru výstavby a   územného plánovania zo   dňa 21.10.1984   č.j. výst.3097/84/Kj, ktorým rozhodol o návrhu V., B. o vyvlastnení nehnuteľností pre účely výstavby... v kat. území R. a na základe rozhodnutia č. ÚPA-136-330 /1983-Vd zo dňa 25.2.1983 rozhodol podľa ust. § 114 zák.č. 50/1976 Zb. a § 57 vyhl. 85/1976 Zb., vyhl.č. 47/1969 Zb. a podľa § 108 ods. 2 písm.a/, § 110 zák.č. 50/1976 Zb. tak, že vyvlastnil v prospech štátu v správe V., B. okrem iných aj predmetné parcely č. 639,1063,1202,1240 a 712 vychádzajúc z toho, že tieto boli vedené v pozemkovej knihe vo vl.č.481 na neb. K. H., ktorej dedičia boli uvedení ako neznámi.

Aj keď navrhovateľ predložil dedičské rozhodnutie po poručiteľke K. H. č. D 573/70 zo dňa 1970 v spojení s opravným uznesením zo dňa 20.2.1993, podľa ktorého nadobudol po   tejto   poručiteľke   predmetné   nehnuteľnosti   ako   závetný   dedič,   ktorým   bol   aj   v   čase rozhodnutia o ich vyvlastnení, odvolací súd nemal za daný jeho naliehavý právny záujem na určovacom návrhu, nakoľko jeho právne postavenie by sa nezmenilo, keďže vyvlastňovacím rozhodnutím došlo k vyvlastneniu nehnuteľností na štát v správe odporcu zo zákona, t.j. zo zákonného   dôvodu   (§   108   ods.2   písm.a/   zák.č.50/1976   Zb.)   pre   účely   výstavby vodohospodárskeho diela,   navrátenie mu vlastníckeho práva neprichádza do úvahy (do úvahy by prichádzal prípadný nárok na náhradu škody). V konaní bolo tiež síce preukázané, že   vyvlastňovacie   rozhodnutie   nebolo   navrhovateľovi   právoplatne   doručené   (bol považovaný za neznámeho dediča, a tým aj ako vlastník predmetných nehnuteľností za neznámeho   vlastníka),   avšak   vzhľadom   k   tomu,   že   išlo   o   vyvlastňovacie   konanie   pre rozsiahlu stavbu vodohospodárskeho diela... s veľkým počtom účastníkov konania a spisový materiál týkajúci sa tejto stavby sa fyzicky už nenachádza, možno v pochybnostiach mať za to, že účastníci o ústnom vyvlastňovacom konaní boli upovedomení verejnou vyhláškou v zmysle § 113 ods. 2 veta druhá zák.č. 50/1976 Zb. a že bol dodržaný postup pre vydanie vyvlastňovacieho rozhodnutia.

Z obsahu spisu tiež vyplýva, že finančná náhrada za vyvlastnenie pozemkov bola zložená na býv. Štátnom notárstve B. v prospech ktorého bola táto poukázaná na základe platobného príkazu č. 546-303-1985/2 zo dňa 12.12.1985.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v danej   veci   je zdôvodnený   dostatočným   spôsobom.   V citovanej   časti   zdôvodnenia   odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd relevantným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdiť. V každom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právnym   názor   svojím   vlastným.   V konečnom   dôsledku   ústavný   súd   nie   je   opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   a teda   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa ten   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   výklad   krajského   súdu   takéto nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Z uvedeného vyplýva,   že ústavnoprocesné práva sťažovateľa v okolnostiach danej veci porušené neboli, preto ústavný súd v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia   základného   práva   podľa   čl. 20   ods.   1   a 4   ústavy   napadnutým   rozsudkom krajského   súdu,   jeho   návrhu   nevyhovel,   keďže   nezistil   medzi   týmito   článkami   ústavy a tvrdeným   porušením   týchto   základných   práv   ústavne   relevantnú   (priamu)   súvislosť. Z tohto dôvodu bol aj v tejto časti jeho návrh v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd k veci dodáva, že sťažovateľ sa síce stal platným dedičom a vlastníkom spornej   nehnuteľnosti,   o čom   predložil   právoplatné   dedičské   rozhodnutie   z roku   1970 (D 573/60), došlo však k opravnému uzneseniu tohto predloženého dedičského rozhodnutia z 20. februára 1993, k vyvlastneniu nehnuteľnosti však došlo ešte v roku 1984. V konečnom dôsledku   táto skutočnosť vplývala na preukazovanie vlastníctva   k spornej nehnuteľnosti v lehotách určených zákonom, na postup príslušných orgánov pri vyvlastňovacom konaní a na   dôvody,   prečo   so   sťažovateľom   nekonali.   Za   týchto   okolností   by   sťažovateľovi pripadla možnosť len prípadnej náhrady škody, ak sa berie do úvahy dôvod a charakter vyvlastneného pozemku, ako to popísali všeobecné súdy v rozhodnutiach, čo by však bolo predmetom osobitného súdneho konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009