znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 183/06-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti J. O. a Ing. A. O., obaja bytom I., zastúpených advokátom JUDr. P. O., B., ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 117/98, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. O. a Ing. A. O. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 117/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava III   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 C 117/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J.   O.   a   Ing.   A.   O. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   každému   v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré im je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. O. a Ing. A.   O. trovy právneho zastúpenia v sume 9 064 Sk (slovom deväťtisícšesťdesiatštyri slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu JUDr. P. O., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. II. ÚS 183/06 z 31. mája 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. O. (ďalej aj „sťažovateľka“) a Ing. A. O. (obaja   ďalej len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich   záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 117/98.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 24. marca 1998 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhali určenia neplatnosti dohody o výmene bytov, kúpnej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie vo veci právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   ich   základné   právo   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, a súčasne   žiadali,   aby im   ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie každému v sume 320 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3456/2006 doručeným ústavnému súdu 21. júla 2006, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Vzhľadom na charakter sporu sa jedná o vec skutkovo a právne zložitú, na dĺžku konania mal vplyv i postup účastníkov konania, keď viaceré termíny pojednávania bolo nútené odročovať z dôvodu neprítomnosti najmä odporcov, kde súd ukladal i poriadkové pokuty za neúčasť na pojednávaniach. Na dĺžku konania malo vplyv i menenie návrhu, najmä   rozširovanie   návrhu   zo   strany   navrhovateľov   o odporcu   v IV. rade,   následné späťvzatie návrhu, rovnako ako rozšírenie návrhu na zaplatenie sumy 2 mil. 700 tisíc Sk a následné späťvzatie návrhu v tejto časti.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 117/98 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

-   24. marca 1998   bola   okresnému   súdu   doručená   žaloba,   ktorou   sa   sťažovatelia domáhali   vyslovenia   neplatnosti   dohody   o výmene   bytov,   kúpnej   zmluvy   a zmluvy o zriadení vecného bremena,

- okresný   súd   podaniami   z 25. mája 1998   a 26. mája 1998   vyzval   žalovaných na vyjadrenie k žalobe,

- 20. januára 1999 okresný súd nariadil pojednávanie na 24. marec 1999,

- okresný súd pojednávanie uskutočnené 24. marca 1999 odročil na 12. máj 1999,

- okresný   súd   pojednávanie   uskutočnené   12. mája 1999   odročil   na   neurčito za účelom   doručenia   uznesenia   o pripustení   vstupu   žalovaného   v 4.   rade   do   konania a rozhodnutia o návrhu na predbežné opatrenie,

- okresný súd vyhotovil uznesenie z 12. mája 1999 o pripustení vstupu žalovaného v 4. rade do konania a uznesenie z 9. júna 1999 o nariadení predbežného opatrenia, ktoré následne doručoval účastníkom konania,

- 9. júna 1999   okresný   súd   vyzval   sťažovateľov   na úhradu   súdneho   poplatku za rozšírenie návrhu,

- 30. augusta 1999 okresný súd nariadil termín pojednávania na 27. október 1999,

- pojednávanie   uskutočnené   27. októbra 1999   okresný   súd   odročil   za   účelom vypočutia účastníkov konania a pripojenia súvisiacich spisov,

- na základe výzvy okresného súdu z 27. októbra 1999 sťažovatelia uhradili súdny poplatok za rozšírenie žalobného návrhu,

- pojednávanie   uskutočnené   19. januára 2000   okresný   súd   odročil   na   28. február 2000 za účelom doplnenia dokazovania,

- pojednávanie uskutočnené 28. februára 2000 okresný súd odročil na 17. apríl 2000 za účelom doplnenia dokazovania,

- pojednávanie   uskutočnené   17. apríla 2000   okresný   súd   odročil   na   14. jún 2000 za účelom doplnenia dokazovania,

- pojednávanie   14. júna 2000   sa   neuskutočnilo   z dôvodu   neúčasti   účastníkov konania,   sťažovatelia   sa   faxovým   podaním   ospravedlnili   a žiadali   o odročenie   termínu pojednávania; žalovaní sa pojednávania nezúčastnili bez ospravedlnenia,

- 20. septembra 2000   boli   okresnému   súdu   doručené   dve   podania   sťažovateľov „Žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov“ a „Vyjadrenie a zmena žalobného návrhu“,

- pojednávanie uskutočnené 2. októbra 2000   okresný   súd   odročil   na 4. december 2000 za účelom doplnenia dokazovania,

- pojednávanie uskutočnené 4. decembra 2000 okresný súd odročil na 21. február 2001 z dôvodu neprítomnosti žalovaného v 4. rade,

- pojednávanie uskutočnené 21. februára 2001 okresný súd odročil na 11. apríl 2001 z dôvodu neprítomnosti žalovaných v 1. a 4. rade,

- pojednávanie   uskutočnené   11. apríla 2001   okresný   súd   odročil   na   11. jún 2001 s tým, že opätovne bude volaný žalovaný v 4. rade,

- pojednávanie   uskutočnené   11. júna 2001   okresný   súd   odročil   na   19. september 2001 z dôvodu neprítomnosti žalovaných v 2., 3. a 4. rade a ich právnych zástupcov s tým, že   žalovanému   v 4.   rade   uložil   poriadkovú   pokutu   a pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej pokuty opätovne predvolal právnych zástupcov sťažovateľov a žalovaných v 2., 3. a 4. rade,

- 18. júla 2001   bolo   okresnému   súdu   doručené „Čiastočné   späťvzatie   návrhu“ sťažovateľov, ktorým mu oznamujú, že berú svoj návrh späť „v časti určenia neplatnosti kúpnej   zmluvy   o prevode   nehnuteľnosti   uzavretej   medzi   odporkyňou   v prvom   rade a odporcom v štvrtom rade“,

- pojednávanie   uskutočnené   19. septembra 2001   okresný   súd   odročil na 28. november   2001 „za   účelom   vyžiadania   súhlasu   zo   strany   odporcu   v 4.   rade so späťvzatím návrhu“,

- podpredseda okresného súdu prípismi z 21. decembra 2001 oznámil sťažovateľom, že „sudca koná vo veci riadne a bez prieťahov“,

- uznesením   zo   16. apríla 2002   okresný   súd   konanie   voči   žalovanému   v 4.   rade zastavil,

- uznesením   z 5. augusta 2002   okresný   súd   nepriznal   sťažovateľom   oslobodenie od súdnych poplatkov,

- 30. augusta 2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľov proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov,

- 6. septembra 2002   bol   spis   predložený   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“),

- 1. apríla 2003 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu, ktorým „odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa“ potvrdil,

- opatrením predsedu okresného súdu z 15. apríla 2003 bol spis pridelený novému zákonnému sudcovi,

- 19. novembra 2003 dal konajúci sudca pokyn kancelárii, aby doručila uznesenie krajského   súdu   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov,   ktorým   bolo   potvrdené   nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov,

- 24. februára 2004 dal konajúci sudca pokyn kancelárii na overenie, či bol súdny poplatok uhradený a v negatívnom prípade aby sťažovatelia boli opätovne vyzvaní na jeho zaplatenie,

- uznesením z 5. mája 2004 okresný súd   opätovne   vyzval   sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku,

- podaním   doručeným   okresnému   súdu   26. októbra 2004   žalovaná   v 1. rade poukázala na právoplatný rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 5 C 407/01 týkajúci sa vrátenia daru vo výške 2,7 mil. Sk, ktorým bolo podľa jej názoru rozhodnuté o časti nároku, ktorého sa sťažovatelia domáhajú v napadnutom konaní, ďalej poukázala aj na to, že ani v tomto konaní sťažovatelia neboli oslobodení od povinnosti zaplatiť súdny poplatok,

- 9. decembra 2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   čiastočné   späťvzatie   žaloby sťažovateľov „v časti výroku o povinnosti žalovaných v II. a III. rade zaplatiť žalobcom 2.700.000,- Sk“,

- k podaniu doručenému okresnému súdu 3. apríla 2006 žalovaná v 1. rade priložila fotokópiu „Dohody   o ukončení   platnosti   zmluvy   o zriadení   vecného   bremena“, z   ktorej vyplýva, že touto dohodou sa končí platnosť a účinnosť zmluvy o zriadení vecného bremena bývania a užívania nehnuteľnosti z 23. septembra 1996 uzavretej v prospech sťažovateľky,

- s poukazom   na   uvedenú   dohodu   vyzval   okresný   súd   21. apríla 2006   právneho zástupcu   sťažovateľov,   aby   v lehote   30   dní   oznámil,   či   sťažovatelia   aj   naďalej   trvajú na podanom návrhu alebo ho berú späť,

- okresný   súd   listom   z 27. apríla 2006   vyzval   právnych   zástupcov   žalovaných v 1., 2.   a 3.   rade,   aby   sa   v lehote   10   dní   vyjadrili   k návrhu   sťažovateľov   na   čiastočné späťvzatie žaloby, ktorý bol okresnému súdu doručený 9. decembra 2004.

Z vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   k sťažnosti   zo   14. júla 2006   vyplýva,   že 19. júna 2006 okresný súd zastavil konanie v časti týkajúcej sa sumy 2 700 000 Sk, pričom okresný súd nariadil aj termín pojednávania vo veci na 27. september 2006.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Vyhodnocujúc   postup   okresného   súdu   podľa   prvého   z uvedených   kritérií, sa ústavný súd nestotožnil s názorom okresného súdu, že v okolnostiach veci ide o skutkovo a právne zložitý spor. Zastáva názor, že v danom prípade ide o bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov, pričom podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná právna   úprava   a existuje   aj   dostatok   na   vec   sa   vzťahujúcej   stabilizovanej   judikatúry všeobecných súdov. Je pravdou, že sťažovatelia sa v konaní vedenom okresným súdom domáhali   vyslovenia   neplatnosti   troch   zmlúv,   no   tieto   zmluvy,   resp.   dohody   vzájomne súvisia a navyše táto okolnosť nemala významný vplyv na dĺžku a priebeh napadnutého konania.

2. Pri posudzovaní správania sťažovateľov v konaní o predmetnej veci ústavný súd poukazuje na pomerne vysokú aktivitu sťažovateľov pri uplatňovaní ich oprávnení daných procesnými   predpismi,   ktorá   nebola   vždy   úspešná   (nevyhovenie   odvolaniu   v súvislosti so zamietnutím   žiadosti   o odpustenie   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok),   čo   prispelo k spomaleniu   priebehu   konania.   Obdobne   k predĺženiu   konania   došlo   aj   v súvislosti so zmenami   a   s čiastočnými   späťvzatiami   návrhov   zo   strany   sťažovateľov,   ktorými   sa okresný súd musel zaoberať. Na tieto skutočnosti poukázal vo svojom vyjadrení zo 14. júla 2006 aj okresný súd.

V súvislosti s procesnými úkonmi účastníkov konania ústavný súd už vyslovil, že „využitie možností daných sťažovateľovi Občianskym súdnym poriadnom na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje súd predĺženie konania, ale nemožno ho kvalifikovať ako postup súdu, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy“. V inej judikatúre ústavný súd už vyslovil, že „dĺžku konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho   účastníkov   alebo   ich   nečinnosti,   nemožno   považovať   za   dôvod   na   vyslovenie zbytočných   prieťahov   v prípade,   keď   súd   o procesných   návrhoch   sťažovateľov   konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov. Vyhodnotiac správanie sťažovateľov v doterajšom priebehu   konania   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   správanie   sťažovateľov   čiastočne (len v malej   miere)   prispelo   k predĺženiu   doterajšieho   priebehu   konania   vo   veci   samej, čo ústavný súd zohľadnil pri ustálení výšky finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti daného prípadu.

Okresný   súd   v prevažnej   časti   napadnutého   konania   konal   plynulo   a väčšinu pojednávaní   odročil,   resp.   sa   nekonali   z dôvodu   ospravedlnenej   neúčasti   účastníkov, no v priebehu konania sa vyskytli aj obdobia nečinnosti, ktoré idú na ťarchu okresného súdu. Ide o obdobia:

- od   mája   1998,   keď   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   žalovaných k žalobe, do nariadenia prvého pojednávania vo veci určeného na 24. marec 1999,

- od 1 apríla 2003, keď bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu, ktorým   bolo   potvrdené   prvostupňové   rozhodnutie   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych poplatkov sťažovateľom, do 19. novembra 2003, keď dal sudca pokyn kancelárii na jeho doručenie účastníkom,

- od 5. mája 2004, keď okresný súd uznesením vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za rozšírenie návrhu, do 21. apríla 2006 (t. j. takmer 2 roky), keď okresný súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľov,   aby   sa   v 30-dňovej   lehote   vyjadril,   či sťažovatelia trvajú na svojom návrhu alebo ho berú späť.

Ústavný súd poznamenáva, že v poslednom z uvedených období bol preskúmavaný spis pripojený od 15. mája 2004 do 30. júla 2004 k inému súvisiacemu spisu okresného súdu a na niekoľko dní bol aj zapožičaný krajskému súdu v súvislosti s pojednávaním v inej súvisiacej veci.

Po zohľadnení všetkých uvedených skutočností a okolností ústavný súd akceptoval dobu nečinnosti okresného súdu uvedenú vo vyjadrení sťažovateľov k stanovisku predsedu okresného   súdu   iba   čiastočne,   pričom   podľa   zistení   ústavného   súdu   doterajšia   doba nečinnosti   v napadnutom   konaní,   ktorú   možno   pripísať   na   ťarchu   okresného   súdu, predstavuje viac ako 2 a pol roka.

Ústavný   súd   v súvislosti   s hodnotením   podielu   okresného   súdu   na   zbytočných prieťahoch v konaní poukazuje aj na to, že napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 8 rokoch od jeho začatia, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 117/98 došlo k zbytočným prieťahom, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   každému   v sume   320 000 Sk   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti: „Niekoľkoročnými prieťahmi v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 9 C 117/98 bola sťažovateľom spôsobená značná právna neistota. Táto sa prejavuje predovšetkým v tom, že hoci sťažovatelia predložili okresnému súdu všetky im dostupné dôkazy preukazujúce ich žalobný návrh, ktorým sa dožadovali napravenia veľmi hrubého porušenia práva zo strany dcéry sťažovateľky v I. rade, okresný súd vo veci nielenže v primeranom čase nerozhodol, ale v uvedenej veci ani nekonal. Na základe uvedeného musia sťažovatelia trpieť užívanie svojho majetku osobou, ktorá sa stala jej vlastníkom protiprávne a so svojím majetkom tak nemôžu slobodne nakladať, pričom vzhľadom na časový odstup je zrejmé, že im nekonaním okresného súdu bola spôsobená škoda, ktorá však nie je predmetom tejto sťažnosti.“

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 9 C 117/98, ktorá predstavuje takmer 8 a pol roka, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä podiel sťažovateľov na spomalení konania, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   40 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. P.   O.. Sťažovatelia požadovali úhradu trov konania spolu v sume 9 064 Sk.

Ústavný súd pri určení výšky náhrady trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk, a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2006 patrí odmena sťažovateľom každému v sume 2 730 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“.   Spolu   s režijným paušálom k tomuto úkonu v sume 164 Sk v prípade dvoch sťažovateľov predstavuje táto náhrada   trov   za   jeden   úkon   vykonaný   v roku   2006   sumu   2 348 Sk.   Podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) patrí obom sťažovateľom za dva úkony právnej služby náhrada trov konania za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné podanie na súd) vykonané v roku 2006 v celkovej sume 9 392 Sk. Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania 9 064 Sk je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky a neodporuje jej. Preto ústavný súd priznal úhradu trov konania vo výške uplatnenej v sťažnosti.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006