znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 183/05

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   septembra   2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla prerokoval sťažnosť M., s. r. o., so sídlom v S., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 84/03 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 84/03   p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému   súdu   v Bratislave   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 Cbs 84/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   M.,   s.   r.   o.,   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

M.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v sťažnosti   doručenej   Ústavnému   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 4. októbra 2004 namietala, že postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 Cbs 84/03   bolo   porušené   jej   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Ústavný súd uznesením z 18. augusta 2005 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla: «Sťažovateľ ako navrhovateľ dňa   12.   11.   1998   predložil   Krajskému   súdu   Bratislava,   žalobu   proti   odporcovi (žalovanému) (...). Žalobou sa domáha zaplatiť 775.694,99 FRF (francúzskych frankov) a 373.677,50   Sk   s príslušenstvom   a nahradenia   trov   konania.   (...)   Vo   veci   samej   KS v Bratislave, rozsudkom č. k. 39 Cb 2/98-85-87 zo dňa 22. 03. 1999 rozhodol v prospech navrhovateľa, keď výrok znie: „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 775.694,99 FRF s 17 % úrokom z omeškania odo dňa 09. 05. 1996 až do zaplatenia, ďalej 373.677,50 Sk   s 17   %   úrokom   z omeškania   odo   dňa   28.   06.   1996   až   do   zaplatenia   do   3   dní   od právoplatnosti tohto rozsudku. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 276.608,– Sk na náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti tohoto rozsudku.“ Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, lebo sa odporca odvolal. NS SR Uznesením 6 Cbo 171/2000 z 25. 04. 2001, rozsudok zrušil a vec vrátil KS na ďalšie konanie. Rozsudku neboli vytknuté vecné ale niektoré procesné vady. Následné konanie na KS Bratislava sa uskutočnilo až dňa 03.   06.   2004   a to   na   základe   mnohých   osobných   i písomných   urgenciách.   Z ostatného pojednávania   (03.   06.   2004)   ani   ku   dňu   27.   09.   2004   nebolo   doručené   rozhodnutie (rozsudok) a podľa overenia si stavu v spisovej kancelárii KS dňa 08. 09. 2004 nebolo rozhodnutie   napísané.   Dôvody   tohoto   stavu   sťažovateľovi   nie   sú   známe,   neboli   mu oznámené.   Preto považuje stručne popísaný stav v konaní   vo veci za porušenie zákona a zbytočné predlžovanie. (...) Na základe skutočností uvedených v bode I.) tejto sťažnosti v súlade s § 74 a § 102 O. s. p. bol predložený návrh na nariadenie predbežného opatrenia k sp. zn. 9 Cbs 84/03-142 vedeného na KS Bratislava. (...) Podľa názoru sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia sú splnené všetky zákonné podmienky. Všetky dôkazy vo veci sú založené v súdnom sp. zn. 9 Cbs 84/03-142 na KS Bratislava. Predmetný návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol súdu predložený 05. 08. 2004. Podľa § 75 ods. 4 O. s. p. o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia má rozhodnúť do 30 dní od doručenia návrhu. O návrhu súd nerozhodol, ani ku dňu 27. 09. 2004. Neoznámil ani dôvody pre ktoré o návrhu nerozhodol. Zo strany súdu sa opakuje nespávny úradny postup – vo veci nekonal. Porušil zákon, lebo nesplnil povinnosť, ktorú mu ukladá § 75 ods. 4 O. s. p. Zneistil istotu účastníka   konania,   v ktorej   žije   skoro   5   rokov   a len   pre   zbytočné,   neopodstatnené a neracionálne konanie súdu vo veci samej i nekonaním o návrhu na predbežné opatrenia, ktoré by malo zabezpečiť vykonateľnosť rozhodnutia súdu vo veci samej.»

Sťažovateľka navrhla, aby „Ústavný súd vydal rozhodnutie:

1) Krajský súd Bratislava svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 84/03- 142 porušil základné právo sťažovateľa – M., s. r. o. S., so sídlom S.

2) Krajskému súdu v Bratislave sa zakazuje pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa na prerokovaní práva vo veci vedenej v sp. zn. 9 Cbs 84/03-142, a prikazuje sa súdu, aby vo veci samej konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov.

3) Sťažovateľovi   M.,   s.   r.   o.   S.,   so   sídlom   S.,   sa   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie ako náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 2.000.000,– Sk.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa §   30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu spisu krajského súdu sp. zn. 9 Cbs 84/03 ústavný súd zistil, že sťažovateľka 12. novembra 1998 podala   krajskému   súdu   žalobu   o zaplatenie   istiny   775 694,99   FRF   s príslušenstvom a 373 677,50 Sk s príslušenstvom z titulu náhrady škody.

Dňa   2.   decembra   1998   krajský   súd   zaslal   žalovanému   žalobu   na   vyjadrenie. Pojednávanie 2. februára 1999 bolo odročené za účelom predloženia listinných dôkazov zo strany účastníkov konania.

Pojednávanie   30.   marca   1999   bolo   odročené   za   účelom   výsluchu   svedka. Pojednávanie 22. novembra 1999 bolo odročené na 24. november 1999, na ktorom krajský súd vyhlásil rozsudok, ktorým žalobe sťažovateľky v celom rozsahu vyhovel.

Po podaní odvolania žalovaným 23. februára 2000 proti rozsudku krajského súdu z 24.   novembra   1999   bol   spis   s opravným   prostriedkom   predložený   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky,   ktorý   25.   apríla   2001   uznesením   sp.   zn.   6   Obo   171/2000   zrušil napadnuté   rozhodnutie   a vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Spis   bol krajskému súdu vrátený 17. mája 2001.

Pojednávanie 17.   júna 2002 bolo odročené za účelom   vyjadrenia   účastníkov.   Na pojednávaní   3.   júna   2004   krajský   súd   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   žalobu   sťažovateľky v celom rozsahu zamietol.

Uznesením z 8. októbra 2004 krajský súd zamietol návrh sťažovateľky z 5. augusta 2004 na nariadenie predbežného opatrenia.

Na odvolanie sťažovateľky zo 4. októbra 2004 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením   sp.   zn.   1   Obo   128/2005,   4   Obo   83/2005   z 31.   mája 2005   zrušil   napadnutý rozsudok   a   vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky zároveň potvrdil napadnuté uznesenie z 8. novembra 2004.

Spis bol krajskému súdu vrátený 22. júna 2005.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

a) Predmetom posudzovaného konania pred krajským súdom je nárok sťažovateľky na   náhradu   škody.   Pokiaľ   ide   o právnu   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatoval,   že nepovažuje posudzované konanie za právne zložité aj vzhľadom na to, že takéto konanie tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy prvostupňových súdov. K faktickej stránke veci možno uviesť, že nedosahuje rozmer, ktorý by oprávňoval posúdiť ju ako zložitú. Ústavný   súd   podotýka,   že   krajský   súd   ani   nenamietal   skutkovú,   resp.   právnu zložitosť sporu.

b) Pokiaľ ide o druhé kritérium, správanie sťažovateľky, ústavný súd hodnotil postup sťažovateľky ako aktívny a súčinnostný. Krajský súd nepoukázal na žiadnu skutočnosť, z ktorej   by   vyplývalo,   že   sťažovateľka   prispela   k zdĺhavosti   alebo   spomaleniu   postupu v konaní.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu v spore. Ústavný súd zistil zbytočné prieťahy   v konaní   spôsobené   nečinnosťou,   ako   aj   nesústredeným   postupom   zákonného sudcu.

Ústavný súd zistil tieto podstatné obdobia nečinnosti krajského súdu:

- od 30. marca 1999 (dátum konania pojednávania) do 22. novembra 1999 (dátum konania pojednávania),

- od 17. mája 2001 (dátum vrátenia spisu Najvyšším súdom Slovenskej republiky) do

3.   júna   2004   (dátum   konania   pojednávania),   keď   krajský   súd   nariadil   len   jedno pojednávanie.

Ústavný súd hodnotí doterajší postup krajského súdu ako nečinnosť (viac než 40 mesiacov),   ktorá   spočívala   predovšetkým   v   tom,   že   medzi   jednotlivými   úkonmi   súdu (najmä   pojednávaniami)   boli   neprimerané   časové   odstupy,   a   sčasti   ako   neefektívnu, resp. málo   sústredenú   činnosť   nesmerujúcu   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov konania, pričom tento záver vyplýva z toho, že rozsudok z 24. novembra 1999 bol zrušený odvolacím súdom aj pre nedostatky v zisťovaní skutkového stavu.

Z týchto dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd porušil základné právo sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2 ústavy.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde krajskému súdu, aby vo veci sp. zn. Cb 9 Cbs 84/03 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 2 000 000 Sk poukázaním na „utrpenú nemajetkovú ujmu najmä stav neistoty, úzkosti, strachu“.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania.

Ústavný súd preto považoval podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde priznanie sumy 30 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   si   neuplatnila   nárok   na   náhradu   trov   konania,   a preto   ústavný   súd o ňom nerozhodoval.