znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 183/03-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Klučku   a   zo   sudcov   Alexandra   Bröstla   a Ľudmily Gajdošíkovej   v konaní   o   sťažnosti   Ing.   A.   O.,   bytom.   M.,   zastúpeného   komerčným právnikom   JUDr.   I.   S.,   so   sídlom   M.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 650/96 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Ing.   A.   O.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 650/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu v Martine p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 650/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. A. O. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíctisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd v Martine povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Ing.   A.   O. p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   vo   výške   8 800   Sk   (slovom osemtisícosemsto slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Martine povinný zaplatiť na účet   komerčného   právnika   JUDr.   Ivana   Siakeľa   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô vo d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2003 doručená sťažnosť Ing. A. O., bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného komerčným právnikom   JUDr.   I.   S.,   so   sídlom   M.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Martine (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. Cb 650/96 a sp. zn. 18 Cb 33/99.

Predmetom konania vedeného pod sp. zn. Cb 650/96 je žaloba sťažovateľa podaná okresnému súdu 19. apríla 1996 proti žalovanému O. M. – OMŠOP, Nekrasova 16, Martin, o zaplatenie 116 975,70 Sk. Okresný súd v namietanom konaní rozhodol rozsudkom č. k. Cb 650/96-102 zo 7. júla 2000. Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn.   20   Cob   55/01   27.   apríla   2001   napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a na nové rozhodnutie. Krajský súd týmto uznesením okrem iného nariadil okresnému súdu zistiť, či v dobe   vyhlásenia   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   nebol   odporca   súdnym   rozhodnutím zbavený spôsobilosti na právne úkony a či mu bol ustanovený opatrovník. Pre prípad, že sa tak   nestalo,   prikázal   krajský   súd   okresnému   súdu   ustanoviť   odporcovi   opatrovníka   a opätovne vo veci rozhodnúť. Okresný súd uznesením z 2. decembra 2002 konanie prerušil podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku s odôvodnením, že 19. marca 2002   bol   daný   podnet   na   začatie   konania   o pozbavení   spôsobilosti   na   právne   úkony odporcu, ktoré okresný súd začal uznesením sp. zn. 12 Nc 731/02, S 234/02 z 26. augusta 2002.   Sťažovateľ   podal   6.   decembra   2002   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o prerušení konania   odvolanie.   Rozhodnutie   krajského   súdu   o   odvolaní   sťažovateľ   v čase   podania sťažnosti ústavnému súdu nemal k dispozícii.

Predmetom konania sp. zn. 18 Cb 33/99 bola žaloba sťažovateľa proti totožnému odporcovi ako v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 650/96 o zaplatenie 17 286,50 Sk podaná okresnému súdu 20. decembra 1996. Okresný súd uznesením zo 6. októbra 2000 konanie prerušil podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku s odôvodnením, že vo vzťahu k odporcovi tohto konania sa vykonalo znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychiatrie,   podľa   ktorého   sú   u odporcu   splnené   podmienky   na   to,   aby   bol   pozbavený spôsobilosti na právne úkony.

Dňa 26. novembra 2002 podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov týkajúcu sa oboch dotknutých súdnych konaní.

Sťažovateľ podal 17. júla 2001 v predmetnej veci tiež sťažnosť Európskemu súdu pre ľudské práva. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že ho tajomník uvedeného súdu vyzval na podanie ústavnej sťažnosti podľa novelizovaného znenia čl. 127 ústavy.

Na základe vyššie uvedeného stavu sa sťažovateľ nazdáva, že obidve konania trvajú neprimerane dlho, a navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti rozhodol nasledovne:„Okresný   súd   v Martine   v konaní   o zaplatenie   116   975,70   Sk   sp.   zn.   Cb   650/96 a v konaní o zaplatenie 17 286,50 Sk sp. zn. 18 Cb 33/99 p o r u š i l základné právo Ing. A. O.   upravené   čl.   48   ods.   2   prvá   veta   Ústavy   SR   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.

Prikazuje sa Okresnému súdu v Martine, aby vo veci sp. zn. Cb 650/96 a 18 Cb 33/99 konal bez zbytočných prieťahov.

Priznáva sa Ing. A. O. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000,- Sk. V zmysle ust. § 36 ods. 2 zák. č. 38/93 Z. z. v znení neskorších predpisov navrhujem, aby Ústavný súd priznal náhradu trov konania. Ich výšku vyčíslim dodatočne“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu1.   októbra   2003   a uznesením   č.   k.   II.   ÚS   183/03-16   v časti   namietajúcej   porušenie základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 650/96 prijal na ďalšie konanie. V časti namietajúcej porušenie základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 33/99 ústavný súd sťažnosť tým istým uznesením odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy pred ústavným súdom bez toho, aby podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o prerušení tohto konania.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   v časti   namietajúcej   porušenie   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp.   zn.   Cb   650/96   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a predsedníčku okresného súdu o vyjadrenie, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny   zástupca   sťažovateľa   a predsedníčka   okresného   súdu   oznámili   ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu k sťažnosti je okrem podrobného popisu úkonov okresného súdu a účastníkov konania sp. zn. Cb 650/96 uvedené nasledovné:„...na základe uvedenej chronológie úkonov konštatujem, že vo veci sa plynulo konalo, pripúšťam   však,   že   doba   medzi   jednotlivými   úkonmi   súdu   bola   v niektorých   prípadoch dlhšia než primeraná (napr. v dobe od. 4. 9. 1996 do 7. 4. 1997, od 4. 7. 1997 do 20. 1. 1998,   od   4.   9.   1999   do   20.   1.   2000).   Zodpovedá   však   výrazne   nedostatočnému personálnemu   obsadeniu   súdu   v danom   období.   Pokiaľ   ide   o celkovú   dĺžku   konania, najvýraznejší   vplyv   na   jeho   trvanie   má   procesná   komplikácia   na   strane   žalovaného účastníka konania. V tomto smere sa prvostupňový súd v zásade riadil právnym názorom odvolacieho Krajského súdu Žilina a v jeho intenciách rozhodol o prerušení konania až do právoplatného rozhodnutia vo veci spôsobilosti žalovaného na právne úkony. V tejto veci sa koná na Okresnom súde Martin v konaní sp. zn. 12 Nc 731/02, v ktorom došlo dňa 20. 10. 2003 k vydaniu zatiaľ neprávoplatného rozhodnutia o zbavení žalovaného spôsobilosti na právne úkony. Pokiaľ sa žalobca proti rozhodnutiu o prerušení predmetného konania sp. zn. Cb 650/99 odvolal, odvolací Krajský súd Žilina odvolaniu nevyhovel a potvrdil správnosť a zákonnosť   procesného   postupu   Okresného   súdu   Martin.   Z tohto   dôvodu   považujem ústavnú   sťažnosť   žalobcu   len   za   čiastočne   opodstatnenú,   pričom   mieru   opodstatnenosti ponechávam na ustálení Ústavným súdom SR. Z uvedených dôvodov potom nepovažujem návrh   sťažovateľa   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   200   000.–Sk   za prieťahy v oboch konaniach Cb 650/96 a 18 Cb 33/99 za primeraný. V prípade konania Cb 650/96 za primeranú sumu finančného zadosťučinenia považujeme 7.000.-Sk.“

Ústavný súd si vyžiadal od okresného súdu súdny spis sp. zn. Cb 650/96 a zistil z neho nasledovné:1.Dňa   19.   apríla   1996   doručil   sťažovateľ   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 116 975,70 Sk proti žalovanému O. M. - OMŠOP, Nekrasova 16, Martin.2.Dňa 23. apríla 1996 sťažovateľ uhradil súdny poplatok a okresný súd zaslal návrh na vyjadrenie žalovanému.3.Okresný súd vydal 28. mája 1996 platobný rozkaz č. k. 1 Rob 693/96-24.4.Okresný   súd   v priebehu   mesiacov   máj   –   júl   1996   trikrát   neúspešne   doručoval platobný rozkaz žalovanému (doručovateľ zistil, že žalovaný je hospitalizovaný).5.V spise je úradný záznam z 30. júla 1996, podľa ktorého sa manželka žalovaného dostavila na okresný súd a informovala o dlhodobej hospitalizácii žalovaného.6.Žalovaný 14. augusta 1996 splnomocnil advokátku JUDr. V. Š. zastupovaním vo veci sp. zn. Cb 650/96, ktorá 21. augusta 1996 prevzala platobný rozkaz.

7.Dňa   4.   septembra   1996   bol   doručený   okresnému   súdu   odpor   proti   platobnému rozkazu s námietkou neplatnosti nájomnej zmluvy pre duševnú poruchu a so žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov.8.Dňa 7. apríla 1997 sudkyňa nariadila pojednávanie vo veci na 23. máj 1997.9.Dňa 23. mája 1997 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom boli vypočutí právni zástupcovia   účastníkov   konania.   Sudkyňa   odročila   pojednávanie   na   neurčito   za účelom nariadenia znaleckého dokazovania vo veci zdravotného stavu žalovaného.10.Dňa   10.   júna   1997   právna   zástupkyňa   žalovaného   písomne   upresnila   návrh   na vykonanie znaleckého dokazovania.11.Dňa   4.   júla   1997   právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   okresnému   súdu   návrh, v ktorom upravuje petit (znížil požadovanú sumu na 112 911,60 Sk).12.Dňa   20.   januára   1998   vydal   okresný   súd   uznesenie,   ktorým   ustanovil   znalca z odboru   psychiatrie   na   vyšetrenie   duševného   stavu   žalovaného   a určil   mu   úlohy súvisiace so znaleckým dokazovaním.13.Uznesením z 22. júna 1998 okresný súd doplnil úlohy pre znalca v súlade s návrhom právneho zástupcu sťažovateľa doručeným 4. februára 1998.14.Dňa 15. októbra 1998 bol súdny spis zaslaný znalcovi. 15.Znalec predvolal žalovaného listom zo 16. marca (následne listom z 26. apríla) 1999 na ambulantné znalecké vyšetrenie.16. Znalecký posudok znalec doručil okresnému súdu 2. augusta 1999.17.Dňa 4. augusta 1999 dal sudca pokyn na doručenie znaleckého posudku.18.Dňa 20. januára 2000 sudca nariadil pojednávanie na 10. marec 2000.19.Dňa 11. februára 2000 právna zástupkyňa žalovaného oznámila okresnému súdu ukončenie právneho zastupovania.20.Dňa 10. marca 2000 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neúčasti žalovaného na 3. máj 2000.21.Dňa 3. mája 2000 sa na pojednávanie opäť nedostavil žalovaný, preto bolo odročené na 7. jún 2000 s tým, že bude predvolaný ako svedok aj znalec.22.Na pojednávaní 7. júna 2000 bol vypočutý znalec. Okresný súd uznesením ukončil dokazovanie, priznal svedočné znalcovi a vyhlásil rozsudok, ktorým v časti 4 064,10 Sk konanie zastavil a vo zvyšnej časti návrh zamietol.

23.Dňa 1. augusta 2000 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku aj uzneseniu okresného súdu. 24.Dňa 1. októbra 2000 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie. 25.Dňa 3. novembra 2000 sťažovateľ doplnil svoje odvolanie.26.Dňa 29. novembra 2000 dal sudca pokyn na predloženie veci odvolaciemu súdu.27.Dňa 22. februára 2001 bol spis doručený krajskému súdu.28.Krajský   súd   uznesením   z 27.   apríla   2001   zrušil   uznesenie   okresného   súdu v napadnutom výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť trovy znaleckého dokazovania a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s odôvodnením, že u žalovaného sú zrejme splnené podmienky pre pozbavenie spôsobilosti na právne úkony a existuje odôvodnená pochybnosť o jeho procesnej spôsobilosti.29.Krajský súd uznesením z 27. apríla 2001 zrušil rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá, a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (v odôvodnení krajský súd poukázal na procesnú vadu, v zmysle ktorej okresný súd konal so žalovaným, ktorý nebol riadne zastúpený a boli u neho predpoklady pre pozbavenie spôsobilosti na právne úkony,   a nariadil okresnému súdu zistiť,   či žalovaný nebol súdom zbavený spôsobilosti na právne úkony a či mu bol ustanovený opatrovník, ak nie, tak nariadil okresnému súdu, aby ustanovil žalovanému opatrovníka a opätovne vo veci rozhodol).30.Rozhodnutia krajského súdu boli doručené okresnému súdu 22. mája 2001.31.V spise sa nachádza úradný záznam zo 17. septembra 2001, podľa ktorého bol spis do tohto dňa pripojený ku spisu sp. zn. Nc (C ) 237/00. 32.Podľa úradného záznamu z 12. marca 2002 sa spis v tento deň vrátil okresnému súdu z odvolacieho konania, kde bol pripojený ku spisu sp. zn. 8 C 435/00. 33.Dňa   19.   marca   2002   dala   sudkyňa   podnet   na   začatie   konania   o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony žalovaného.34.Okresný súd uznesením z 26. augusta 2002 začal konanie o pozbavenie spôsobilosti na   právne   úkony   žalovaného   a ustanovil   mu   opatrovníčku   (sp.   zn.   12   Nc   731/02, S 234/02).

35.Uznesením č. k. Cb 650/96-127 z 2. decembra 2002 okresný súd konanie sp. zn. Cb 650/96   prerušil   vzhľadom   na   prebiehajúce   konanie   o pozbavení   spôsobilosti   na právne úkony.36.Dňa 10. decembra 2002 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu o prerušení konania (sťažovateľ navrhol ustanoviť žalovanému opatrovníka a v konaní pokračovať).37.Odvolanie bolo doručené krajskému súdu 22. januára 2003.38.Krajský súd uznesením č. k. 20 Cob 30/03-104 z 1. júla 2003 uznesenie okresného súdu o prerušení konania potvrdil.39.Okresný súd žiadal trikrát informáciu o stave konania vo veci sp. zn. 12 Nc 731/02 - podľa úradných záznamov z 25. augusta 2003, 11. septembra 2003 a 29. októbra 2003 konanie o pozbavení spôsobilosti žalovaného na právne úkony ešte nebolo ukončené (znalecký posudok bol vypracovaný 14. apríla 2003, ale po pojednávaní 4. júna 2003 boli znalcom určené ďalšie úlohy).40.Dňa 30. októbra 2003 okresný súd zo spisu sp. zn. 12 Nc 731/02 zistil, že žalovaný bol 20. októbra 2003 pozbavený spôsobilosti na právne úkony, avšak rozsudok zatiaľ nenadobudol právoplatnosť).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie   účastníka   konania   a 3)   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť   prvého   kritéria   sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

S použitím uvedených kritérií ústavný súd preskúmal priebeh konania pred okresným súdom a dospel k týmto záverom:

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatoval,   že z právneho   hľadiska   nemožno   namietané konanie hodnotiť ako právne   zložité.   Ide   totiž o konanie, ktorého predmetom je žaloba o zaplatenie dlžnej sumy z nájomnej zmluvy, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy prvostupňových súdov. V priebehu konania vznikla   potreba   posúdiť   otázku   platnosti   nájomnej   zmluvy   z dôvodu   duševného   stavu žalovaného   a za   tým   účelom   aj   potreba   vykonať   znalecké   dokazovanie,   ktoré   síce objektívne pôsobilo na celkovú dĺžku konania, ale ústavný súd ho nepovažoval za takú skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné namietané konanie hodnotiť ako skutkovo zložité.

2.   V rámci   tohto   kritéria   ústavný   súd   hodnotil   správanie   sťažovateľa   v priebehu konania sp. zn. Cb 650/96. Na základe analýzy súdneho spisu sp. zn. Cb 650/96 ústavný súd vyhodnotil správanie sťažovateľa počas celého priebehu namietaného konania ako aktívne a súčinnostné a skonštatoval, že sťažovateľ v žiadnom prípade neprispel k doterajšej dĺžke konania pred ústavným súdom.

3. V rámci posledného kritéria ústavný súd hodnotil postup a dosiaľ vykonané úkony okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 650/96.

Zo súdneho spisu a zo sťažnosti ústavný súd zistil, že okresný súd v čase od 23. mája 1997, keď odročil pojednávanie na neurčito za účelom ustanovenia znalca, do 20. januára 1998, keď uznesením ustanovil znalca, t. j. v období takmer ôsmich mesiacov, nevykonal žiadny   procesný   úkon,   a to   napriek   tomu,   že   mu   v konaní   nebránila   žiadna   zákonná prekážka.   Toto   obdobie   ústavný   súd   hodnotil   ako   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu, v rámci ktorého došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Obdobne   hodnotil   ústavný   súd   ako   obdobie   zbytočných   prieťahov   v konaní   aj obdobie od 4. augusta 1999, keď dal sudca pokyn na doručenie znaleckého posudku, do 20. januára 2000, keď nariadil sudca pojednávanie na 10. marec 2000. Podľa názoru ústavného súdu neexistovala žiadna prekážka, aby bolo pojednávanie nariadené podstatne skôr, ešte v priebehu roku 1999.

V uvedených obdobiach hodnotila dobu medzi jednotlivými úkonmi súdu za „dlhšiu než primeranú“ vo svojom vyjadrení aj predsedníčka okresného súdu. S jej námietkou, že tento stav spôsobilo aj nedostatočné personálne obsadenie okresného súdu, sa ústavný súd nestotožnil,   a   to   s poukazom   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej „Otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre   posúdenie   toho,   či   došlo   k prieťahom   v súdnom   konaní“ (III.   ÚS   14/00,   mutatis mutandis tiež II. ÚS 40/97, I. ÚS 19/00).

V ďalšom   období,   t.   j.   v období   po   10.   marci   2000   do   vyhlásenia   rozsudku a uznesenia na pojednávaní 7. júna 2000, hodnotil ústavný súd činnosť okresného súdu ako plynulú a smerujúcu k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Samotnú skutočnosť, že odvolací súd zrušil uznesenie a rozsudok okresného súdu zo 7. júna 2000 a vytkol im procesné vady, nehodnotil ústavný súd za takú, ktorá spôsobila zbytočné prieťahy, aj keď vzal do úvahy, že okresný súd sa týmto procesným vadám mohol vyhnúť. V ďalšom období sa okresný súd podľa názoru ústavného súdu v zásade plynulo vysporiadaval s pokynmi odvolacieho súdu a 2. decembra 2002 prerušil namietané konanie.

Prerušenie konania bolo podľa názoru ústavného súdu opodstatnené, čo potvrdilo aj uznesenie krajského súdu sp. zn. 20 Cob 30/03 z 1. júla 2003, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu o prerušení konania. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej „Dobu prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP...nemožno považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré boli spôsobené činnosťou (nečinnosťou) súdu v občianskoprávnom konaní“ (II. ÚS 422/00).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   k zbytočným   prieťahom v namietanom konaní, a teda k porušeniu základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy došlo v období od 23. mája 1997 do 20. januára 1998 a následne v období od 4. augusta 1999 do 20. januára 2000, t. j. v celkovej dĺžke viac ako 13 mesiacov.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže   namietané   konanie   nebolo   do   času   rozhodovania   ústavného   súdu   ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp.   zn.   Cb   650/96   v ďalšom   období   konal   bez   zbytočných   prieťahov.   Tento   príkaz ústavného súdu bude aktuálny po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu o pozbavení spôsobilosti žalovaného na právne úkony, čím odpadne prekážka, ktorá viedla k prerušeniu namietaného konania.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. Cb 650/96 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci spravodlivá náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať mu primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk z dôvodu morálnej ujmy, ktorá mu bola zbytočnými prieťahmi spôsobená.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Vzhľadom na to, že v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 650/96 došlo k zbytočným prieťahom, ktoré sťažovateľ svojím konaním nespôsobil, a berúc do úvahy celkovú dobu, počas ktorej okresný súd bez ospravedlniteľných dôvodov nekonal, ako aj ďalšie okolnosti prípadu, ústavný súd považoval sumu 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym   zastupovaním komerčným právnikom JUDr. I. S. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3 a § 24 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci (vypočítanou zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk, t. j. 4270 Sk za jeden úkon a 130 Sk režijný paušál, pretože išlo o dva úkony urobené v roku 2003).

Po u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2004