znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 183/02-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť P. F., bytom Š. P., t. č. Ústav na výkon väzby v Košiciach, zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach z 27. júna 2002 vo veci č. k. 6 To 192/ 02-71, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. F.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 15. augusta 2002 doručené podanie P. F. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom Š. P., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby v Košiciach, zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., ktoré bolo označené ako   „Ústavná   sťažnosť“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   smeruje   „proti   právoplatnému uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. 6. 2002 sp. zn.: 6 To 192/02-71 vo veci Okresného súdu Košice I v Košiciach sp. zn. 8 Ntv 60/ 01“. Sťažovateľ ďalej uviedol: «Uznesením   Okresného   súdu   Košice   I. v Košiciach   zo   dne   7.   3.   2002,   sp.   zn. Ntv 60/01, z dôvodov ustanovení § 67 ods. 1 písm. a), ods. 2 tr. p., bol som vzatý do väzby, keď predtým som bol vyšetrovateľom Krajského úradu vyšetrovania v Košiciach obvinený z trestného činu pokusu vraždy, (§§ ods. 1, 219 ods. 1 tr. z.). Proti uzneseniu o uvalení väzby som podal sťažnosť, táto však bola uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 3. 4. 2002 (6 To 110/02-40) zamietnutá. V súlade so zákonom (§ 72 odst. 2 al. 2 tr. p.), podal som žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, moja žiadosť bola všeobecnými súdmi I. a II. stupňa zamietnutá (8 Ntv 60/01 a 6 To 192/02/71).

Všetky zamietavé rozhodnutia, o mojich žiadostiach o prepustenie z väzby, všeobecné súdy odôvodnili povrchným tvrdením, že som podozrivý z trestného činu vraždy, za ktorý zákon stanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou najmenej osem rokov.

Krajský súd v Košiciach (v uznesení zo dňa 27. júna 2002 – 6 To 192/02) len stroho konštatuje, že ani v súčasnom štádiu trestného stíhania niet dôvodu na zmenu stanoviska, že aj tento obvinený (sťažovateľ) je dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu právne kvalifikovaného podľa § 8 ods. 1, § 219 ods. 1 t. z., pre ktorý mu bolo vyšetrovateľom vznesené obvinenie. Ďalej účastník v I. rade uvádza v odôvodnení svojho uznesenia: „... nič sa nezmenilo na existencii väzobných dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), ods. 2 T. p.“...   Uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach   zo   dňa   27.   júna   2002   (6   To   192/02-71), zamietajúce   moju   sťažnosť   proti   zamietavému   uzneseniu   Okresného   súdu Košice I v Košiciach, ohľadom žiadosti o prepustenie z väzby, bolo mne a doručené dňa 7. augusta 2002....

tvrdím, že Krajský súd v Košiciach svojim hore označeným rozhodnutím, ako orgán verejnej moci, porušil moje ústavou zaručené základné právo na osobnú slobodu (čl. 8 ods. 1, 2 al. 1, ods. 5 Listiny základných práv a slobôd). Toto svoje tvrdenie odôvodňujem takto: Článkom 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je každému, ako základné ústavné právo   zaručená   osobná   sloboda,   ktorú   možno   obmedziť   len   za   podmienok   stanovených zákonom a na dobu nevyhnutne nutnú. Podmienky dovoľujúce obmedzenie osobnej slobody, v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudku z roku 1989 vo veci   Ciulka),   musia   byť   –   vždy   s prihľadnutím   k okolnostiam   prípadu   –   vykladané reštriktívne tak, aby účelu trestného konania bolo dosiahnuté pri minimálnych zásahoch do ústavou chránených práv.

Účelom trestného konania však nie je len spravodlivé potrestanie páchateľa, ale je tým   aj   spravodlivý   proces   (čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd),   ktorý   je podmienkou existencie demokratického právneho štátu (čl. 1 úst. zák. č. 460/92 Zb.), a ktorý je tak vo vzťahu k takému štátu účelom samým o sebe. Jedným z princípov spravodlivého procesu vylučujúcim ľubovôľu v rozhodovaní je zákonom prikázaná povinnosť všeobecných súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť, v oblasti trestného súdnictva (ak sa rozhoduje uznesením) spôsobom prikázaným v ustanovení § 134 odst. 2 tr. p., ktorým sa všeobecným súdom – okrem iného – ukladá v odôvodnení rozhodnutia spôsobom dostatočne zrejmým vyložiť, z akých dôkazov a akých preukázaných skutočností rozhodnutia vychádzajú a na akých procesných úvahách (pri ich hodnotení) spočíva.

Pri rozhodovaní o mojej žiadosti o prepustenie z väzby pritom všeobecné súdy sa vôbec nezaoberali dôvodmi, ktoré som vo svojej žiadosti uvádzal. Vo svojich uzneseniach súdy, len konštatujú stav im známy z uznesenia o vznesení obvinenia a potom od okamihu keď som bol vzatý do väzby. Pritom tak ako som v žiadostiach uvádzal sa podstatne zmenila dôkazná situácia.

Žiadosť   o prepustenie   z väzby   som   odôvodňoval   tým,   že   v trestnom   konaní   sa uplatňuje princíp, proporcionálnosti, spočívajúci v tom, že nie je prípustné ďalšie trvanie väzby   obvineného   v prípadoch,   v ktorých   podľa   výsledkov   dokazovania   možno   dôvodne očakávať   zastavenie   trestného   stíhania.   V takýchto   prípadoch   musí   byť   obvinený neodkladne z väzby prepustený, a to aj vtedy, keď príslušný orgán činný v trestnom konaní rozhodnutie o zastavení trestného stíhania ešte nevydal (Rt 43/94).

Súdy však pri rozhodovaní o mojej žiadosti nezohľadnili podmienky trvania väzby v zmysle ustanovení § 71 tr. p. V ktorých ustanoveniach je upravené trvanie väzby, vrátane dĺžky väzobných lehôt podľa jednotlivých štádií trestného konania, spočívajúce v stanovení času, po ktorý obmedzenie osobnej slobody obvineného môže trvať. Pritom toto zákonné obmedzenie   trvania   väzby   je   významnou   procesnou   zárukou   proti   neopodstatneným zásahom do osobnej slobody jednotlivca. Tak ako je to vyjadrené aj v článku 17 odsek 5 Ústavy   Slovenskej   republiky.   Podľa   ďalšieho   ustanovenia   trestného   poriadku   väzba v prípravnom konaní môže trvať len nevyhnutnú dobu. Vyšetrovateľ, prokurátor a sudca sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili.   Sudca tak koná v prípravnom konaní aj pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby. Ak pominie dôvod väzby, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu.

V priebehu   vyšetrovania   bol   proti   mojej   osobe   zabezpečený   len   jediný   dôkaz   - výsluch svedka T.

Svedok vypovedá, že ma videl, ako som balil nástroje do kufríka v garáži, kde sa mala montovať výbušnina do auta Golf. O tom, že sa montovala údajná výbušnina svedok vie len sprostredkovane od nebohého V., teda on žiadnu výbušninu nevidel, ako ani nevidel mňa pri jej montáži.

Výpoveď svedka T. je len nepriamym dôkazom o tom, že som mal spáchať trestný čin vraždy v štádiu pokusu.

A aj pri zohľadnení jediného dôkazu – výpovede svedka T. o tom, že som bol na mieste kde sa mala montáž NVS vykonať, vyvstáva otázka, či som mohol mať účasť na tejto montáži. Nakoľko táto je mi prisudzovaná a následne kladená za vinu len na základe fikcie. Teda ak som bol na mieste kde sa montáž NVS mala vykonať musel som sa jej zúčastniť, musel som mať vedomosť o tom, že sa použije k usmrteniu K. K., čo však vôbec preukázané nebolo.

Pri dokazovaní trestného činu nepriamymi dôkazmi musia tieto vytvoriť záver, že okruh   nepriamych   dôkazov   je   uzavretý,   tieto   nepriame   dôkazy   na   seba   pevne   logicky naväzujú a vylučujú akúkoľvek inú verziu (Rt 38/68).

Naopak je tu podozrenie, že svedok T. uvádzal niektoré podstatné skutočnosti podľa návodu polície. Jednoznačne to vyplýva pri podrobnom štúdiu jeho viacerých výpovedí. Vo svojej   výpovedi   21.   7.   2000   svedok   udáva,   že   mal   podľa   pokynov   kúpiť   auto   zn.   Golf v Bardejove,   po   jeho   kúpení   odišiel   s ním   na   tzv.   „Samotu“,   kde   už   boli   tí   z Bystrice a začala sa tam montáž NVS. V ďalších svojich výpovediach postupne mení túto výpoveď a doplňuje ju o tie skutočnosti, že bol ešte v Bratislave, kde niesol do opravy „skrinku“ asi na odpálenie NVS. Neskôr uvádza, že ešte pred samotnou montážou bol v Prešove, kde sa mala vykonať oprava auta. Teda svedok si postupne rozpamätával na jednotlivé udalosti. Je otázkou či sa tieto aj tak odohrali, alebo ich svedok uvádzal len na základe toho ako mu boli „naznačené“ políciou, pri jeho opakovaných výsluchoch. Keď práve vo výpovedi z 21. 7. 2000 neuviedol, že po privezení auta z Bardejova odišiel s týmto autom do Prešova a na druhý deň vlakom do Bratislavy, kde sa zdržal dva dni. Je len málo pravdepodobné, aby na toto svedok zabudol. Veď ako to z jeho výpovedí vyplýva necestoval do Bratislavy často, ak vôbec to nebolo v tom čase jediný krát. Ako teda mohol na túto závažnú okolnosť zabudnúť. Pri výpovedi 16. 4. 2002 na otázku obhajcu, aby práve tieto nezrovnalosti objasnil, uviedol, že   si   postupne   rozpamätával   jednotlivé   skutočnosti.   Toto   jeho   tvrdenie   je   však   málo vierohodné, nakoľko vo svojich predchádzajúcich výpovediach podrobne popisuje priebeh udalostí ako sa odohrali. Tak potom ako je možné, že „pozabudol“ kde bol dva dni.»   Sťažovateľ tvrdí, že «do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia poňatý povrchný odkaz „na dôvody väzby“, nie je v súlade s už zmienenými zásadami spravodlivého procesu (stanoveného postupu) a že také odôvodnenie pre svoju povrchnosť a z nej vyplývajúcej procesnej   i vecnej   vágnosti   zakladá   súčasne   tiež   nepreskúmateľnosť   rozhodnutia,   ktoré potom   ako   také   vedie   k   protiústavnému   obmedzeniu   osobnej   slobody,   pretože   zákonom prípustná výnimka z ústavnej ochrany osobnej slobody (čl. 8 ods. 2 al. 1, ods. 5 Listiny základných práv a slobôd), pre nedostatok určujúcich konkrétnych okolností (skutočností), nie je daná. »

Z uvedených   dôvodov   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   ústavnú sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a aby   vydal   nález,   ktorým   uznesenie   Krajského   súdu v Košiciach z 27. júna 2002 (6 To 192/ 02-71) zruší.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Podmienky   konania   o sťažnostiach   upravujú   ustanovenia   §   49   až   56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   niektorej   z týchto podmienok je dôvodom   na jej odmietnutie podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde (vrátane zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 To 192/02-71 z 27. júna 2002.   Týmto   uznesením   Krajský   súd   v Košiciach   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti uzneseniu Okresného súdu Košice I sp. zn. 8 Ntv 60/01 z 21. mája 2002, ktorým Okresný súd   Košice   I   zamietol jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby.   K porušeniu   označených základných   práv   sťažovateľa   malo   podľa   neho   dôjsť   v dôsledku   toho,   že   jeho   osobná sloboda je obmedzená protiústavne, pretože v jeho prípade nie je daná výnimka z ústavnej ochrany   osobnej   slobody   „pre   nedostatok   určujúcich   konkrétnych   okolností“,   pričom všeobecné súdy sa len povrchne zaoberali dôvodmi, ktoré vo svojej sťažnosti uvádzal.

Ústavný súd z rozhodnutí väzobných súdov zistil, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Košice I zo 7. marca 2002 (sp. zn. 8 Ntv 60/01) z dôvodov uvedených   v § 67 ods.   1 písm.   a) a ods.   2   zákona č.   141/1961 Zb.   o trestnom   konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Sťažovateľ napadol toto uznesenie sťažnosťou, ktorá bola zamietnutá uznesením Krajského súdu   v Košiciach   z 3.   apríla 2002   (sp.   zn. 6   To   110/02-40).   Ďalej vo   veci   sťažovateľa prebehlo   6.   mája   2002   oboznamovanie   s výsledkami   vyšetrovania   a v rovnaký   deň vyšetrovateľ predložil spis krajskému prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby proti sťažovateľovi. Sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby krajskému prokurátorovi, ktorý   tejto   žiadosti   nevyhovel.   Krajský   prokurátor   ďalej   predložil   uvedenú   žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby Okresnému súdu Košice I, ktorý túto žiadosť zamietol uznesením z 21. mája 2002 (sp. zn. 8 Ntv 60/01). Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ podal sťažnosť,   ktorú   Krajský   súd   v Košiciach   zamietol   uznesením   z 27.   júna   2002   (sp.   zn. 6 To 192/02-1).   Uvedené   uznesenie   sťažovateľ   napadol   sťažnosťou   podanou   ústavnému súdu.  

Vychádzajúc z obsahu napadnutého rozhodnutia (uznesenia) a z konania, ktoré mu predchádzalo, ako aj z argumentácie sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd vychádza z toho, že z ústavnoprávneho hľadiska, ktoré vôbec zakladá ingerenciu   ústavného   súdu   do   jurisdikcie   všeobecných   súdov   (s   poukazom   na   dôvody obsiahnuté v   rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 76/02), sa musí pri skúmaní obmedzenia osobnej slobody sústrediť len na preskúmanie toho, či k obmedzeniu došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje Trestný poriadok, bez toho, aby suploval právomoc a postupy všeobecných súdov.   Z tohto   hľadiska   ústavný   súd   konštatoval,   že   označené   súdy   (Krajský   súd v Košiciach   a Okresný   súd   Košice   I)   v tomto   prípade   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti postupovali spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, t. j. vo vzťahu k čl. 17 ods. 2 a 5 Trestného poriadku.

Ústavný súd už uviedol, že z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy vyplýva požiadavka, aby väzba ako   opatrenie   pozbavujúce   osobnej   slobody   bola   vykonaná   spôsobom   poskytujúcim obvinenému   základné   procesné   záruky   proti   svojvoľnému   postupu   orgánov   činných v trestnom konaní (II. ÚS 55/98).

Pri rozhodovaní o väzbe je potrebné označiť konkrétne skutočnosti (okolnosti), ktoré odôvodňujú príslušnú (zákonom označenú) obavu, v danom prípade uvedenú v § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, t. j. že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, ako aj v § 67 ods. 2 Trestného poriadku, ak je trestne stíhaný pre trestný čin, za ktorý mu hrozí vysoký trest (t. j. pre trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov).

Podľa § 147 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti (v tomto prípade o sťažnosti proti zamietavému uzneseniu Okresného súdu Košice I k žiadosti o prepustenie z väzby) nadriadený orgán (v tomto prípade Krajský súd v Košiciach) preskúma správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým môže sťažovateľ podať sťažnosť, a konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu.

Ústavný   súd   je   v prejednávanej   veci   toho   názoru,   že   napadnuté   rozhodnutie nadriadeného   súdu   (Krajského   súdu   v Košiciach)   tieto   požiadavky   splnilo.   Vo   vzťahu k označeným väzobným dôvodom § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku nemožno vo vydaní   napadnutého   rozhodnutia   vidieť   svojvôľu   spočívajúcu   v jeho   nedostatočnom odôvodnení,   v jeho   neurčitosti   či   nekonkrétnosti   bez   opory   v   zákone.   V tejto   súvislosti predovšetkým   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   (Okresného   súdu   Košice   I),   s ktorým odvolací súd súhlasil, vo svojom odôvodnení obsahuje konkrétne skutočnosti, ktoré súd vedú k odôvodnenej obave, že sťažovateľ by sa mohol zachovať (pri svojom prepustení na slobodu) tak, ako to predpokladá § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Do úvah súdu a do rozhodnutí nimi podložených, ktoré vyplývajú zo skutkových zistení známych v čase rozhodovania všeobecných súdov o väzbe, ústavný súd podľa svojej judikatúry je oprávnený zasiahnuť iba vtedy, ak rozhodnutie všeobecného súdu o väzbe buď vôbec nie   je podložené zákonným dôvodom,   alebo ak tvrdené (a   nedostatočne zistené) dôvody väzby sú v príkrom rozpore s objektívnymi princípmi, ktoré vyplývajú z ústavného poriadku Slovenskej republiky (II. ÚS 55/98). K tomu však podľa názoru ústavného súdu v danom prípade nedošlo.  

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že vo vzťahu k väzobnému dôvodu podľa § 67 ods. 2   Trestného   poriadku   Okresný   súd   Košice   I   pri   rozhodovaní   o väzbe   preukázal podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky príslušného trestného činu (v danom prípade trestného činu spolupáchateľstva pokusu trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 a § 219 ods. 1 Trestného zákona), čo odôvodňuje vzatie do väzby ako aj jej trvanie aj vtedy, ak nie sú dôvody väzby dané podľa § 67 ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa argumentácie sťažovateľa obsahu základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy (čl. 8 ods. 5 listiny) a podľa čl. 8 ods. 1 a 2 listiny zodpovedá aj povinnosť súdu (v tomto prípade   nadriadeného   súdu)   zaoberať sa   pri   rozhodovaní o sťažnosti   proti   napadnutému uzneseniu   o zamietnutí   žiadosti   obvineného   o prepustenie   z väzby   podľa   §   72   ods.   2 Trestného poriadku aj hodnotením dôkaznej situácie. Ak súd túto povinnosť nesplní, jeho uznesenie o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby podľa sťažovateľa porušuje tak čl. 17 ods. 5 ústavy (čl. 8 ods. 5 listiny), ako aj čl. 8 ods. 1 a 2 listiny, v dôsledku čoho sťažovateľ žiada, aby ústavný súd označené uznesenie zrušil.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa skúmal aj to, či obsahu označeného základného práva zodpovedá povinnosť nadriadeného väzobného súdu hodnotiť   dôkaznú   situáciu,   a zistil,   že   tomu   tak   nie   je.   V rámci   preskúmania   konania predchádzajúceho   napadnutému   uzneseniu   nadriadený   súd   musí   preskúmať   konanie   od začiatku trestného stíhania až do vydania napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu a predovšetkým musí preskúmať, či boli v tomto konaní dodržané ustanovenia Trestného poriadku.   Nadriadený   súd   sa   však   nezaoberá   hodnotením   dôkaznej   situácie   v   rámci vyšetrovania, a preto medzi jeho rozhodovaním a možnosťou porušiť obsah namietaného základného práva nie je žiadna príčinná súvislosť.  

Vo vzťahu k samotným dôvodom väzby podľa § 67 Trestného poriadku ústavný súd už uviedol, že tieto rátajú s existenciou takého dokazovania počas prípravného konania, ktoré by nemalo byť ovplyvňované obvineným, čo by bolo možné, pokiaľ by sa nachádzal na slobode (II. ÚS 112/02). V závislosti od takto vykonaného dokazovania, resp. od jeho výsledkov   počas   prípravného   konania   môže   dôjsť   k zastaveniu   trestného   stíhania vyšetrovateľom podľa § 172 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (ak nebolo dokázané, že skutok   spáchal   obvinený),   prípadne   k zastaveniu   trestného   stíhania súdom   podľa   §   188 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (v rámci predbežného prerokovania obžaloby).

Na základe uvedených skutočností nemožno sťažovateľom namietané rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach vo veci č. k. 6 To 192/02-71 označiť vo vzťahu k preskúmaniu a spôsobu odôvodnenia zákonných dôvodov trvania väzby za také, ktorým mohlo dôjsť k porušeniu základného práva na osobnú slobodu upraveného v čl. 17 ods. 5 ústavy (čl. 8 ods. 5 listiny) a v čl. 8 ods. 1 a 2 listiny, preto ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa po predbežnom prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2002