SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 182/2016-37
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Meszárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej Advokátskou kanceláriouJUDr. Daniel Blyšťan, s. r. o., Užhorodská 21, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľaa advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, vo veci namietaného porušenia jej základného právapodľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd v spojení s porušením čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd, ako aj porušenia práva podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutímmestskej časti ⬛⬛⬛⬛ č. DNV 2011-09/604/vyvl-7/PL z 10. augusta2011, rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Bratislave č. A-2012/1133-KOLz 5. januára 2012, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 S 142/2012z 26. marca 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.5 Sžp 17/2013 z 31. októbra 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2014doručená a 31. októbra 2014 doplnená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného právapodľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušenímčl. 12 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 14 dohovoru, ako ajporušenia práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím mestskej časti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „stavebný úrad“) č. DNV 2011-09/604/vyvl-7/PLz 10. augusta 2011, rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Bratislave (ďalej len„krajský stavebný úrad“) č. A-2012/1133-KOL z 5. januára 2012, rozsudkom Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 S 142/2012 z 26. marca 2013a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.5 Sžp 17/2013 z 31. októbra 2013.
Zosťažnostia zjejprílohvyplýva,žestavebnýúradlistomč. DNV/2009/604/vyvl./Pl z 9. októbra 2009 oznámil sťažovateľke začatie vyvlastňovaciehokonania a zároveň nariadil na 30. október 2009 ústne konanie na prerokovanie návrhunavrhovateľa –
(ďalej len „navrhovateľ vyvlastnenia“), navyvlastnenie časti špecifikovaného pozemku, ktorého je sťažovateľka spoluvlastníčkou,z dôvodu, že sťažovateľka neuzavrela s navrhovateľom vyvlastnenia kúpnu zmluvu.V predmetnom oznámení stavebný úrad výslovne upozornil sťažovateľku, že podľa § 113ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)v znení neskorších predpisov námietky proti vyvlastneniu musia účastníci konania uplatniťnajneskôr pri ústnom pojednávaní. Na námietky uplatnené neskôr a na námietky, ktoré boliv územnom konaní zamietnuté alebo ktoré mohol účastník uplatniť v územnom konanípodľa stavebného zákona, sa neprihliada.
Sťažovateľka v sťažnosti následne poukazuje na priebeh ústneho konaniapred stavebným úradom a na obsah zápisnice z 30. októbra 2009 o priebehu tohto ústnehokonania. Uvádza, že„nemala žiadne námietky proti uskutočneniu stavby. Ako uviedla, je si vedomá, že sa jedná o verejný záujem. Porozumela poučeniu, že ak neuzavrie kúpnu zmluvu, budú jej pozemky vyvlastnené. Účastníčka namietala ponúkanú cenu na m² a uviedla, že za týchto podmienok nie je ochotná uzavrieť kúpnu zmluvu. Prítomní zástupcovia navrhovateľa uviedli, že nie sú oprávnení ponúknuť vyššiu cenu, že sú viazaní ponukou, ktorú v písomnej forme doručili účastníčke konania... Treba podotknúť, že nariadené ústne konanie prebiehalo individuálne s každým účastníkom zvlášť... Účastníčka konania − sťažovateľka následne očakávala, že obdrží neskôr vyrozumenie od kompetentných, ku ktorému sa bude môcť vyjadriť. Napríklad k možnostiam poskytnutia náhrady, jej rozsahu i jej výšky ak bude riešená formou finančnej náhrady. Miesto toho jej bolo zaslané priamo rozhodnutie o vyvlastnení aj s určeným spôsobom náhrady i jej výšky. Bola to prvá reálna možnosť vyjadrenia sa k podmienkam vyvlastnenia, k vzneseniu pripomienok či návrhov a to formou odvolania sa.“.
Povykonaníústnehokonaniastavebnýúradrozhodolrozhodnutímz 10. augusta 2011 tak, že špecifikované pozemky vo vymedzenom rozsahu vyvlastnilza náhradu natrvalo vo verejnom záujme v prospech navrhovateľa vyvlastnenia pre účelvýstavby stavby«„ – protipovodňová ochrana“ aktivita 6:
». Námietky sťažovateľky týkajúcesa ceny vyvlastňovaných nehnuteľností zamietol.
Následne sťažovateľka poukazuje na to, že proti rozhodnutiu stavebného úraduo vyvlastnení podala odvolanie, v ktorom požiadala o rozšírenie vyvlastneniaaj na zostávajúcu časť pozemkov na základe § 110 ods. 3 stavebného zákona. Zároveňuvádza, že takto postupovala z dôvodu, že v čase ústneho konania sa mylne domnievala, žestavba – protipovodňová ochrana bude umiestnená bližšie k rieke – na hranici medzitrvalým trávnatým porastom a ornou pôdou. V tejto súvislosti uvádza:
„Žalobkyňa vysvetlila, z akého dôvodu požiadala o rozšírenie vyvlastnenia aj na zostávajúcu časť až po obdržaní rozhodnutia o vyvlastnení. Žalobkyni bol zo strany ⬛⬛⬛⬛ pri návrhu na odkúpenie pozemkov pre výstavbu protipovodňovej ochrany priložený výňatok z geometrického plánu, na ktorom boli zobrazené časti, na ktorých sa má vybudovať protipovodňová hrádza. Keďže projekt bol zdôvodnený ako verejnoprospešná stavba, ktorá teda bude slúžiť všetkým občanom, z uvedeného žalobkyňa logicky vyvodila záver, že bude postavená na konci pozemkov s ornou pôdou, ktorý je bližšie k rieke, aby tak boli chránené aj tieto pozemky. Zo samotného vyobrazenia nebolo zrejmé, že vyvlastňované pozemky sa nachádzajú na opačnom konci, teda na najvzdialenejšom konci od rieky.“
Oodvolanísťažovateľkyrozhodolkrajskýstavebnýúradrozhodnutímz 5. januára 2012 tak, že rozhodnutie stavebného úradu potvrdil. Sťažovateľka v sťažnostipoukazuje na odôvodnenie rozhodnutia krajského stavebného úradu, podľa ktoréhojej žiadosť„o rozšírenie vyvlastnenia aj na zostávajúcu časť pozemkov v jej vlastníctve je neoprávnená a nedôvodná.
Zároveň poukázal na to a zdôraznil, že odvolateľka v priebehu konania na stavebnom úrade nevzniesla požiadavku na rozšírenie vyvlastnenia zostávajúce časti pozemkov, čo je podmienka toho, aby sa stavebný úrad zaoberal touto skutočnosťou. Podľa krajského stavebného úradu, má za dostatočne preukázané, že pozemky na ktoré žiada odvolateľka vyvlastnenie rozšíriť, v žiadnom prípade nemožno považovať za zostávajúcu časť pretože predmetom vyvlastnenia je len necelých 10% rozlohy pozemkov v jej vlastníctve. Uvedená požiadavka je z dôvodu, že sa nejedná o zostávajúcu časť pozemkov neoprávnená a nedôvodná.
Uvedená časť pozemkov podľa stanoviska navrhovateľa vyvlastnenia sa naďalej môže užívať bez neprimeraných ťažkostí, nakoľko je vstup na tieto pozemky.“
Proti rozhodnutiu krajského stavebného úradu podala sťažovateľka krajskému súdužalobu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorousa domáhala preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia. Vo svojej žalobe vysvetlila dôvod,prečo žiadosť o rozšírenie vyvlastnenia uplatnila až v odvolaní, a nie už na ústnom konaní,spochybnila právny záver krajského stavebného úradu, že za zostávajúcu časť pozemkunemožno považovať časť pozemku, ktorá je väčšia ako vyvlastňovaná časť, a rovnakonamietala, že záver o možnosti riadneho užívania zostávajúcej časti pozemku je lennázorom, keďže v tomto smere nebolo vykonané žiadne dokazovanie.
O žalobe rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 26. marca 2013 tak,že ju zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodolnajvyšší súd napadnutým rozsudkom z 31. októbra 2013 tak, že tento rozsudok potvrdil.
Sťažovateľka poukazuje na to, ako krajský súd a najvyšší súd vyhodnotilijej námietky proti rozhodnutiam stavebného úradu a krajského stavebného úradu, pričoms právnymi závermi týchto súdov nesúhlasí.
V prvom rade poukazuje na to, že žiadosť o rozšírenie vyvlastnenia nie je námietkouproti vyvlastneniu, navyše„sa ňou nežiada o zmenu umiestnenia protipovodňovej hrádze. Toto ustanovenie zákona nie je aplikovateľné svojim obsahom, jeho významom na predmetnú vec. Ani takáto povinnosť nevyplýva účastníčke konania z ust. § 110 ods. 3. Ako je uvedené v žalobe, ak by priebeh konania na správnom orgáne vyžadoval vznesenie tejto pripomienky či iných pripomienok k podmienkam samotného vyvlastnenia, taktiež najneskôr pri ústnom konaní, bolo jeho povinnosťou na to účastníčku konania výslovne upozorniť.“.
Ku skutočnosti, že krajský súd neakceptoval jej námietku, že bola uvedená do omyluo umiestnení protipovodňovej ochrany, uvádza:
„Námietka žalobkyne, ako uvádza správny súd, že bola uvedená do omylu zo strany stavebného úradu čo sa týka vyvlastňovaných pozemkov nebola preukázaná, nakoľko žalobkyňa mohla v ktoromkoľvek štádiu konania nahliadať do spisu, kde boli založené výpisy z katastra nehnuteľnosti ako aj fotokópie máp pozemkov.
... Takéto vyhodnotenie situácie v správnom súdnictve je v rozpore so zásadami správneho konania, je v rozpore s ustanovením § 3 ods.4 SP o povinnosti správnych orgánov dbať na to, aby konanie prebiehalo bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania. Okrem toho je to zmätočné vyjadrenie súdu, pretože práve preto, že bola uvedená do omylu, bola v presvedčení, že má správne informácie, a preto nemala nielen povinnosť ale ani dôvod chodiť na stavebný úrad. Toto vyhodnotenie súdu je v rozpore so zákonom. Vyvlastňovacie konanie je správnym konaním. Správny orgán je odborný orgán, ktorý vie čo je obsahom spisu a je jeho náplňou odbornou vedieť, aké konkrétne informácie sú potrebné predložiť účastníkovi konania k ochrane jeho práva záujmov v prejednávanej veci. Miesto pripojenia príslušného situačného zobrazenia k oznámeniu o začatí vyvlastňovacieho konania, aby účastník konania si mohol doma pokojne bez stresu zvážiť a posúdiť vec, správny orgán mu oznámil, že ak by chcel informácie o predmete konania, môže sa vybrať do sídla stavebného úradu v stránkových dňoch a môže tam nahliadnuť do spisového materiálu.
Správne konanie je vybudované na odlišných zásadách ako súdne konanie. Uvedené zásady sú závažné pre celé správne konanie vo všetkých jeho štádiách. Ich súčasťou je postupovať v konaní tak, aby účastník konania mal vždy príležitosť účinne obhajovať svoje záujmy, najmä vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia - čo v danom prípade nemal. Účastníkom konania správne orgány MUSIA poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. /§ 3 ods. 2 SP/
Správny orgán nepoučil účastníkov konania, najmä dotknuté osoby o priebehu vyvlastňovacieho konania, o príležitosti na vznesenie pripomienok a návrhov napr. ohľadom poskytnutia náhrad v prípade finančnej náhrady k jej výške či iných pripomienok či návrhov k tomu. Zákon umožňuje aj možnosť pridelenia náhradného pozemku. Požiadavka na rozšírenie vyvlastnenia je tiež kategóriou pripomienok a návrhov k samotnému vyvlastneniu. Nie je to kategória námietok a už vôbec nie námietok proti vyvlastneniu. Práve naopak, ho potvrdzuje.“
Podľa sťažovateľky krajský súd tiež nezohľadnil skutočnosť, že záver o možnostiriadneho užívania zostávajúceho pozemku nie je preukázaný žiadnym dôkazom, a tentozáver akceptoval. Sťažovateľka argumentuje tým, že krajský súd nerozhodoval nestranne,nerozhodol na základe skutočností zistených v súlade so zákonom, ale„vec posudzoval na základe názoru účastníka konania, v prospech ktorého sa vyvlastňovalo...“.
V odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 26. marca 2013 uviedla sťažovateľkaobdobnú argumentáciu ako vo svojej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutiakrajského stavebného úradu. V tejto súvislosti v sťažnosti tiež uvádza:
„V konaní nebola vytvorená príležitosť na vznesenie pripomienok k podmienkam vyvlastnenia ani príležitosť na vyjadrenie sa k návrhu rozhodnutia o vyvlastnení...
Ak predmetom vyvlastnenia nie je celý pozemok, a ostávajúca časť pozemku by sa mohla užívať len s neprimeranými ťažkosťami, zákon umožňuje rozšírenie vyvlastnenia aj na zostávajúcu časť pozemku AK o to vlastník požiada. Nie je to z nariadenia správneho orgánu. Ani to nie je celoplošné rozšírenie vyvlastnenia. Ide o individuálne rozhodnutie vlastníka...
Taktiež, požiadať o rozšírenie vyvlastnenia logicky nemožno ak k nemu nedošlo. Nemožno žiadať o jeho rozšírenie, keď ešte o ňom, o jeho podmienkach nebolo rozhodnuté. Bola by to absurdnosť. Zákon ani neuvádza, že vlastník má požiadať o rozšírenie návrhu na vyvlastnenie, ktorý predkladá účastník konania, pre ktoré sa vyvlastňuje. Jeho sa týka podmienka zákona o nevyhnutnej miere vyvlastnenia. Preto zákon nehovorí o možnosti požiadania o rozšírenie návrhu na vyvlastnenie, pretože v tom prípade by došlo k porušeniu vlastníckych práv tých, čo nepožiadali o rozšírenie vyvlastnenia....
Ani zákon, ani správny orgán neustanovil lehotu na vznesenie pripomienok k vyvlastneniu, ani na vznesenie požiadavky na rozšírenie vyvlastnenia aj na zostávajúcu časť pozemkov.
Nie je uvedené ani, že by sa na jej uplatnenie vzťahovala koncentračná zásada v zmysle ust. § 113 stavebného zákona, kde je špecifikovaný okruh námietok zameraný proti vyvlastneniu, respektíve na zmenu umiestnenia.
Vznesenie požiadavky na rozšírenie vyvlastnenia nie je námietkou proti vyvlastneniu. Je významovo kategóriou pripomienok, či návrhov. Na ilustráciu poukazujem na ust. § 36 SZ pri územnom konaní, kde je uvedené, že stavebný úrad oznámi začatie územného konania a súčasne upozorní účastníkov, že svoje námietky a pripomienky môžu uplatniť najneskoršie pri ústnom konaní.“
Podľa sťažovateľky ani krajský súd sa nevysporiadal riadne s námietkou, že možnosťriadneho užívania zostávajúcich pozemkov nebola preukázaná. Vychádzajúc aj z tejtoskutočnosti,„prvostupňový súd porušil základné právo žalobkyne na súdnu ochranu, keďže napadnutý rozsudok nemá riadne a dostatočné odôvodnenie. Chýba uvedenie, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané, z akých dôvodov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení riadil.
Súd na pojednávaní ani neumožnil žalobkyni reagovať na nepravdivé dôkazy pribratého účastníka konania, ktoré predložil na pojednávaní súdu na založenie do spisu, kvôli čomu bolo vlastne prvé pojednávanie odročené. Len prostredníctvom jej právnej zástupkyne prevzal situačné zobrazenie, ktoré vyvracalo pravdivosť dôkazov, ktoré predložil pribratý účastník.“.
Sťažovateľka tiež namieta, že aj najvyšší súd vyhodnotil jej námietky len formálne,zameral sa na to, či predmetné rozhodnutia boli vydané formálne v súlade so zákonom,„ale neskúmal, či bolo vydané na základe skutočností, ktoré sú v súlade so zákonom. Neboli dôsledne splnené zákonné náležitosti odôvodnenia rozsudku.
... napadla nedodržanie tých predpisov pre správne konanie, ktorých obídenie, nerešpektovanie spôsobilo pre sťažovateľku, že utrpela v konaní ujmu... nebolo vykonané dokazovanie. Súd rozhodoval na základe osobného názoru účastníka konania, v prospech ktorého sa vyvlastňovalo. Čo je závažný nedostatok konaní, tak v správnom konaní ako aj v súdnych konaniach....
Z predložených situačných zobrazení je zjavné, že vybudovaním takto situovanej protipovodňovej ochrany dochádza k zmene územných pomerov predmetných pozemkov. Nemožno riešenie veci odbiť výhovorkou vyvlastňovateľa, že však aj pred tým boli tieto pozemky zaplavované pri bežných jarných záplavách. A na nej súdy založili svoje zamietavé rozhodnutia. Bez dôkazov, bez vykonania dokazovania skutočnosti a bez náležitého posúdenia, vplyvu vybudovanej protipovodňovej ochrany na zostávajúcu časť pozemkov, čo je ústredný problém, ktorý nebol riešený vo vyvlastňovacom konaní a vyhli sa mu aj súdy. A tvoril podstatu námietok žalobkyne. Nemožno hovoriť o spravodlivom súdnom konaní. Preto v žalobe sa žiadalo aby súd vrátil vec spať na konanie správnemu orgánu.... Nebol bratý do úvahy vplyv vody, zaplavenia a podmáčania na poľnohospodársku pôdu. ⬛⬛⬛⬛ uvádzal, že u pozemkov, ktorých sa týka ide o trvalé trávnaté porasty, čo je z dokumentácie máp a LV preukázané, že to nie je pravda. Ide o ornú pôdu, Ktorá je oddelená od rieky pozemkami s trvalými trávnatými porastmi. Táto zásadná vec nebola predmetom konania, nebola predmetom posudzovania ani súdmi pri vyhodnocovaní situácie pre ich rozhodnutie.“.
Na tomto základe sťažovateľka argumentuje, že došlo k porušeniu„čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu..., k porušeniu... čl. 6 a k porušeniu čl. 14... DOHOVORU“.
Z uvedených dôvodov sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom zrušil„Rozsudok najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5 Sžp/17/2013 i s ním súvisiacich ROZHODNUTÍ:
-Krajského súdu v Bratislave č. 5 S 142/12-53
-Krajského stavebného úradu v Bratislave č.A-2012/1133-KOL
-Mestskej časti ⬛⬛⬛⬛ č. DNV 2011-09/604/vyvl-7/PL k doplneniu o rozšírenie vyvlastnenia u účastníčky konania, na základe jej požiadania o rozšírenie vyvlastnenia aj na zostávajúcu časť pozemkov v zmysle ust. § 110 ods. 3 stavebného zákona.
Alebo o uskutočnenie konania vo veci rozšírenia vyvlastnenia. V prípade ak by sa vyskytli právne zábrany pre uskutočnenie ďalšieho konania, obraciam sa na ústavný súd s požiadavkou o priznanie finančného zadosťučinenia za spôsobenú ujmu.
Zároveň aby najvyšší súd i krajský súd zaviazal k zaplateniu mojich trov v konaniach, ktoré pozostávajú z nákladov za a právne zastupovanie a súdnych poplatkov.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 14 dohovoru, ako aj k namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutím stavebného úradu z 10. augusta 2011, rozhodnutím krajského stavebného úradu z 5. januára 2012 a napadnutým rozsudkom krajského súdu z 26. marca 2013
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgánverejnejmoci,ktoréhokompetenciapredchádzaprávomociústavnéhosúdu(IV. ÚS 128/04).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochranysvojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinnýchprostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuťz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu stavebného úradu odvolanie, o ktoromrozhodol krajský stavebný úrad. Proti rozhodnutiu krajského stavebného úradu podalanásledne sťažovateľka žalobu, ktorou sa domáhala, aby krajský súd preskúmal zákonnosťtohto rozhodnutia. O tejto žalobe rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkomz 26. marca 2013 s tým, že proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolaniepodľa § 201 a nasl. OSP, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkomz 31. októbra 2013. Právomoc krajského súdu, ktorú uplatnil pri preskúmaní rozhodnutiakrajského stavebného úradu (a stavebného úradu, pozn.), ako aj právomoc najvyššieho súdu,ktorú uplatnil pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu, vylučuje, abyrozhodoval ústavný súd, preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde odmietol pre nedostatok právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 14 dohovoru, ako aj k namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 31. októbra 2013O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď napadnutým postupom orgánuštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi napadnutým postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku z 31. októbra 2013 poukázal na rozhodnutiastavebného úradu, krajského stavebného úradu, na rozsudok krajského súdu, a tiež aj narelevantné zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu. Následne najvyšší súd poukázalna špecifiká správneho súdnictva s prihliadnutím na rozsah prieskumnej právomocisprávneho súdu. S poukazom na § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvej vety OSPsa najvyšší súd stotožnil s právnymi závermi krajského súdu, ktoré tento uviedolv odôvodnení svojho rozsudku. Následne najvyšší súd uviedol:
„Mestská časť ⬛⬛⬛⬛ ako príslušný stavebný úrad podľa § 117 ods. 1 a § 112 ods. 1 stavebného zákona, vykonal vyvlastňovacie konanie a oznámil začatie vyvlastňovacieho konania a zároveň v súlade s ustanovením § 113 ods. 1 stavebného zákona nariadil na deň 30. októbra 2009 ústne pojednávanie. Zo zápisnice z ústneho konania vyplýva, že žalobkyňa nemala žiadne námietky voči predmetnej stavbe, bola poučená, že sa jedná o verejný záujem a poučeniu porozumela. Na ústnom pojednávaní namietala len náhradu za vyvlastnenie pozemku. Na základe výsledkov konania bolo dňa 10. augusta 2011 stavebným úradom vydané rozhodnutie č. DNV 2011- 09/604/vyvl.7/PL, ktorým boli predmetné časti inkriminovaných pozemkov vyvlastnené a zároveň bolo rozhodnuté o námietkach účastníčky konania. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný svojím rozhodnutím, ktoré je preskúmavané súdom...
V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že správny orgán vykonávajúci vyvlastnenie dodržal všetky zákonom stanovené podmienky, ktoré zákonné vyvlastnenie vyžaduje. Nie je možné sa stotožniť s námietkami žalobkyne, že nebola o koncentračnej zásade vo vyvlastňovacom konaní v zmysle § 113 ods. 3 stavebného zákona poučená, nakoľko z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že v oznámení o začatí vyvlastňovacieho konania a nariadení ústneho konania zo dňa 09. októbra 2009, sa na strane 2 pod bodom - upozornenie účastníka konania, nachádza upozornenie účastníka konania, kde sa výslovne cituje ustanovenie § 113 ods. 3 stavebného zákona. Toto upozornenie bolo doručené žalobkyni dňa 13. októbra 2009, t. j. pred začatím ústneho konania dňa 30. októbra 2009, na ktorom bola žalobkyňa prítomná. Navyše je potrebné k tejto námietke uviesť aj tú skutočnosť, že správny orgán napriek tomu, že namietanú okolnosť neakceptoval, v rozhodnutí podrobne uviedol dôvody, pre ktoré nesúhlasil s vyvlastnením celej nehnuteľnosti. Tým sa stala úplne irelevantnou námietka žalobkyne, že nemohla v lehote namietať neakceptovanie žiadosti o vyvlastnenie celej nehnuteľností. K námietke žalobkyne, že bola uvedená do omylu pri umiestnení vyvlastňovanej časti najvyšší súd uvádza, že je síce pravdou, že možnosť nahliadania do administratívneho spisu nekompenzuje procesné povinnosti správneho orgánu, ktoré sú mu uložené zákonom, avšak oznámenie po začatí vyvlastňovacieho konania ohľadne umiestnenia vyvlastňovaný časti, zreteľne poukazuje na geometrický plán číslo 23/2008, s ktorým sa žalobkyňa mohla počas ústneho konania oboznámiť a spresniť si v prípade pochybností túto okolnosť. Z uvedeného vyplýva, že nie je možné akceptovať tvrdenie žalobkyne, že správny orgán podal chybnú alebo nepresnú informáciu.
Na základe vyššie uvedeného najvyšší súd nedospel k záveru, že by krajský súd vyhodnotil skutkový stav jednostranne a vo veci urobil len formalistický výklad zákonných ustanovení, a že by jeho postupom boli porušené právne predpisy.
Keďže podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie žaloby nerozhodol svojvoľne a nezákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenenie alebo zrušenie napadnutého rozsudku, považujúc jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí žiaden rozpor so zákonom, rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vychádzalzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania(IV. ÚS 350/09).
Ústavnýsúdpretopreskúmalajnapadnutýrozsudokkrajskéhosúduz 26. marca 2013, ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľky podľa § 247 a nasl. OSP.V odôvodnení svojho rozsudku poukázal na obsah rozhodnutí správnych orgánov,na argumentáciu sťažovateľky uvedenú v jej žalobe a tiež na obsah vyjadrenia žalovaného –krajského stavebného úradu, poukázal tiež na obsah administratívneho spisu, a tiežna relevantné ustanovenia stavebného zákona [§ 108 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 111 ods. 1a 2, § 112 ods. 1 a 2] a následne uviedol svoje právne závery:
«Súd po preskúmaní spisového materiálu a administratívneho spisu žalovaného dospel k záveru, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutých rozhodnutí. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne, ktoré uviedla vo svojom odvolaní.
Žalobkyňa v žalobe požaduje zrušenie rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že nesprávne právne posúdil vec a zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci. Konajúci súd nesúhlasí s týmto názorom žalobkyne a plne sa stotožnil s právnym záverom žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa.
Žalovaná vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa žiadala, aby predmetom vyvlastnenia sa v súlade so zákonom stala aj ostávajúca časť dotknutých pozemkov v jej vlastníctve. Toto bol jediný dôvod odvolania.
Stavebný zákon pri vyvlastňovacom konaní obligatórne ustanovuje povinnosť ústneho prerokovania návrhu na vyvlastnenie. Vo vyvlastňovacom konaní platí koncentračná zásada, v zmysle ktorej účastník konania musí uplatniť námietky najneskôr pri ústnom prerokovaní návrhu, pretože na neskôr uplatnené námietky sa neprihliada (§ 113 ods. 3 stavebného zákona). Účastníčka konania - žalobkyňa, bola o tejto skutočnosti riadne poučená a to oznámením o začatí vyvlastňovacieho konania a nariadení ústneho konania zo dňa 09. 10. 2009 na strane 2 pod bodom - upozornenie účastníka konania, ktoré sa nachádza v administratívnom spise. Zo zápisnice z ústneho konania, ktoré sa konalo dňa 30. 10. 2009 č. DNV/2009/604/vyvl./PL vyplýva, že žalobkyňa sa zúčastnila ústneho konania, k veci uviedla, že nemá žiadne námietky voči stavbe a je si vedomá, že sa jedná o verejný záujem a poučeniu porozumela. Žalobkyňa jedine namietala výšku ceny za 1 m² vyvlastneného pozemku.
Dohodu o získanie práva k pozemkom, ktoré sú predmetom vyvlastnenia, nebolo možné dosiahnuť, nakoľko žalobkyňa odmietla uzavrieť kúpnu zmluvu na predmet vyvlastnenia. K dohode nedošlo ani v priebehu ústneho pojednávania vo veci prejednania návrhu, na ktorom sa zúčastnila. Správny orgán k námietke účastníčky konania − žalobkyne uviedol, že vyvlastnenie sa uskutočňuje za náhradu a táto bola určená podľa ocenenia v znaleckom posudku č. 80/2008 zo dňa 20. 09. 2008 vypracovaného znalcom
dňa 02. 06. 2008 v zmysle vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Jednotková hodnota pozemkov bola určená na 555,80 Sk/m², t. j. 18,4492 eur za m². Jedine znalecký posudok objektívne určuje v tomto konaní skutočnú hodnotu nehnuteľnosti. Správny orgán nie je oprávnený stanovovať hodnotu nehnuteľnosti vo vyvlastňovacom konaní. Cena pozemku však v žalobe napadnutá nebola a preto sa súd touto skutočnosťou nezaoberal.
Vyvlastnenie je zásahom do vlastníckych práv fyzických osôb a právnických osôb, ktorý je prípustný vo verejnom záujme podľa ustanovenia čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ustanovením čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a s ustanovením § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vyvlastnenie je zásadne prípustné len v nevyhnutnom rozsahu, pričom odňať vlastnícke právo je prípustné len, ak účel vyvlastnenia nemožno dosiahnuť iba obmedzením práva. Nariadením vlády č. 20/2003 Z. z. bola medzi verejno-prospešné stavby zaradená aj protipovodňová ochrana pred tisícročnou vodou v.
Z ustanovenia § 110 ods. 3 vyplýva, že iný postup platí iba v prípade návrhu na vyvlastnenie vlastníckeho práva k časti pozemku alebo na obmedzenie iného práva k pozemku alebo stavbe za predpokladu, že vyvlastňovaný by zostávajúcu časť pozemku alebo obmedzené právo k pozemku alebo stavbe nemohol už využívať alebo by ich mohol užívať len s neprimeranými ťažkosťami, rozšíri sa vyvlastnenie aj na zostávajúcu časť, pokiaľ o to vlastník alebo iný oprávnený požiada. Súd má za preukázané, že účastníčka konania − žalobkyňa nepožiadala o vyvlastnenie zostávajúcej časti pozemku, na ústnom prejednaní veci, ale až v odvolaní. Námietku žalobkyne, že bola uvedená do omylu zo strany stavebného úradu, čo sa týka vyvlastňovacích pozemkov, nebolo preukázané, nakoľko žalobkyňa sa mohla v ktoromkoľvek štádiu konania nahliadať do spisu, kde boli založené výpisy z katastra nehnuteľností ako aj fotokópie máp pozemkov.
Aj keby žalobkyňa požiadala o vyvlastnenie zostávajúcej časti pozemku, v danej veci nie sú splnené predpoklady podľa vyššie citovaného ustanovenia, nakoľko zostávajúcu časť pozemku môže žalobkyňa riadne užívať a má k nemu prístup.
Protipovodňová hrádza bola budovaná proti tzv. „tisícročnej vode“ a preto bola postavená ďalej od koryta, a preto neobstojí námietka žalobkyne, že zostávajúce pozemky sa stali rozšíreným korytom riek, pretože pri bežných menších jarných záplavách boli aj v minulosti tieto pozemky zaplavované....
Súd má za to, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so zákonom, pričom vychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu veci a toto rozhodnutie obsahovalo všetky predpísané náležitosti a bolo vydané v zmysle § 46 správneho poriadku. Žalovaný postupoval pri rozhodovaní o odvolaní v súlade s ustanovením § 59 ods. 1 správneho poriadku, preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a mal za preukázané, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia vyvodil správny právny záver, a preto rozhodnutie správneho orgánu potvrdil. Konajúci súd sa plne stotožnil so závermi žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa.»
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky podľa ústavya dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolopodľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktoréhoúlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnickáosoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 OSP), tedapreskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhusprávneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisya v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie jesúdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupualebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictvaústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľky protinapadnutému rozsudku najvyššieho súdu.
Podľa § 110 ods. 3 stavebného zákona vyvlastnenie sa môže uskutočniť lenv nevyhnutnom rozsahu. Ak možno účel vyvlastnenia dosiahnuť iba obmedzením práva,nemožno právo odňať v plnom rozsahu. Ak sa vyvlastnením prevádza vlastnícke právo ibak časti pozemku alebo sa obmedzuje iné právo k pozemku alebo stavbe a vlastník alebo inýoprávnený by nemohol využívať zostávajúcu časť pozemku alebo obmedzené právok pozemku alebo stavbe, prípadne by ich mohol užívať len s neprimeranými ťažkosťami,rozšíri sa vyvlastnenie aj na zostávajúcu časť, pokiaľ o to vlastník alebo iný oprávnenýpožiada.
Podľa § 113 ods. 1 stavebného zákona na prerokovanie návrhu na vyvlastnenienariadi stavebný úrad ústne pojednávanie.
Podľa § 113 ods. 3 stavebného zákona námietky proti vyvlastneniu musia účastnícikonania uplatniť najneskoršie pri ústnom pojednávaní. Na námietky uplatnené neskoršiea na námietky, ktoré boli v územnom konaní zamietnuté alebo ktoré mohol účastníkuplatniť v územnom konaní podľa tohto zákona, sa neprihliada. Na túto skutočnosť samusia účastníci konania výslovne upozorniť.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku v spojení s krajským súdom skúmaliv relevantnom rozsahu hmotné a procesné podmienky vyvlastnenia časti pozemkovvo vlastníctve sťažovateľky. Poukázali na to, že sťažovateľka bola v oznámeníz 9. októbra 2009 osobitne poučená o tzv. koncentračnej zásade podľa § 113 ods. 3stavebného zákona, ktorou sa riadi vyvlastňovacie konanie. Vychádzajúc z obsahu zápisnicez ústneho pojednávania z 30. októbra 2009, dospeli k záveru, že sťažovateľka uplatnila natomto ústnom pojednávaní jedinú námietku – týkajúcu sa výšky náhrady za vyvlastňovanúčasť pozemkov. Konajúce súdy poukázali tiež na to, že sťažovateľka uplatnila žiadosťpodľa § 110 ods. 3 stavebného zákona až v odvolaní proti rozhodnutiu stavebného úraduz 10. augusta 2011.
S prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky v jej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1ústavy, za rozhodujúce je potrebné považovať to, že najvyšší súd v spojení s krajskýmsúdom akceptovali právny záver krajského stavebného úradu, že koncentračnú zásadu jepotrebné aplikovať aj na žiadosť vlastníka o rozšírenie vyvlastnenia aj na zostávajúcu časťpozemkov podľa § 110 ods. 3 stavebného zákona. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazujena znenie § 110 ods. 3 stavebného zákona, z ktorého vyplýva, že predpokladom postupupodľa tretej vety tohto odseku je procesný úkon vlastníka pozemku – žiadosť o rozšírenievyvlastnenia na zostávajúcu časť pozemku. Tento procesný úkon priamo smerujek rozšíreniu rozsahu vyvlastnenia a to tak, aby sa vyvlastnenie vzťahovalo na celý dotknutýpozemok, a tak má aj priamy vplyv na absolútnu výšku náhrady, ktorá sa vyplatí za predmetvyvlastnenia. Stavebný úrad tejto žiadosti vyhovie, ak sú splnené podmienky vymedzenév tretej vete § 110 ods. 3 stavebného zákona. Splnenie týchto podmienok skúma vždy len nažiadosť vlastníka, nie ex offo. Vychádzajúc z povahy žiadosti podľa § 110 ods. 3stavebného zákona a dôsledkov spojených s jej úspešným uplatnením a s prihliadnutímna účel koncentračnej zásady vo vyvlastňovacom konaní, považuje ústavný súd za ústavneakceptovateľný taký výklad § 110 ods. 3 a § 113 ods. 3 stavebného zákona, ktorýpodriaďuje uplatnenie žiadosti o rozšírenie vyvlastnenia aj na zostávajúcu časť pozemkovkoncentračnej zásade a takto vyžaduje, aby vlastník túto žiadosť uplatnil najneskôr priústnom pojednávaní podľa § 113 ods. 1 stavebného zákona. Vzhľadom na tento záver bolobezpredmetné skúmať, ako sa umiestnením protipovodňovej ochrany zmenila možnosťužívania zostávajúcej časti pozemkov a či boli splnené podmienky na vyhovenie žiadostipodľa § 110 ods. 3 stavebného zákona.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že bola uvedená do omylu, čo sa týkaumiestnenia stavby – protipovodňovej ochrany na pozemku, ústavný súd považujeza ústavneakceptovateľnýprávnynázorkonajúcichsúdov,podľaktoréhoak po oboznámení sa s geometrickým plánom č. 23/2008, ktorý jej bol doručený, sisťažovateľka nebola istá umiestnením stavby, mohla nahliadnuť do administratívneho spisu,prípadne žiadať dodatočné informácie, prípadne vysvetlenia tak, aby nadobudla istotuv uvedenej veci. Pokiaľ ide o odkaz sťažovateľky na § 3 ods. 2 Správneho poriadku, podľaktorého správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmikonania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždypríležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladurozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a inýmosobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, abypre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu; je potrebné uviesť, že aj totoustanovenie predpokladá primeranú procesnú aktivitu účastníka smerujúcu k ochrane jehopráv a záujmov. Preto nemožno automaticky považovať za ústavne neakceptovateľný takýpostup stavebného úradu pri vyvlastňovacom konaní, ktorý po vykonaní príslušných úkonova poskytnutí zákonom vyžadovaných podkladov a informácií stále ponechá pochybnosťu účastníka konania o niektorých aspektoch vyvlastnenia, ktorú možno odstrániťprimeranou procesnou aktivitou účastníka konania (napr. nahliadnutie do spisu), ktorú tentoúčastník môže vykonať bez neprimeraných ťažkostí.
Ústavný súd takto konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu v spojení s právnymnázorom krajského súdu je jeden z možných výkladov príslušných ustanovení stavebnéhozákona, nemožno mu vytknúť nelogickosť, vnútornú rozpornosť, v zásade rešpektujezmysel a účel uvedených ustanovení a ako celok nie je arbitrárny. Odôvodnenienapadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu poskytujeprimeraný podklad pre jeho výrok, takto právny záver najvyššieho súdu nie je ani zjavneneodôvodnený, preto je ústavne akceptovateľný.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovaťza porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súdnezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia práva sťažovateľkyna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu z 31. októbra 2013. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názoromnajvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovenístavebného zákona najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by indikovali porušenie práv sťažovateľkypodľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu smerujúcich k ochranevlastníctva, resp. majetku, taktiež nezistil také okolnosti, ktoré by viedli k možnému záveruo porušení čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súduz 31. októbra 2013.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jejpredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto častiako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016