znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 182/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLadislava Orosza a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranuobčana spotrebiteľa HOOS vedenú pod sp. zn. Rvp 11088/2014, zastúpeného advokátomJUDr. Andrejom Cifrom, Ulica J. Kráľa 5/A, Lučenec, a sťažnosť Združenia na ochranuobčana spotrebiteľa HOOS a ⬛⬛⬛⬛,

,   vedenú   pod   sp.   zn.   Rvp   11174/2014,   zastúpených   advokátom   JUDr. AndrejomCifrom, Ulica J. Kráľa 5/A, Lučenec, ktorými namietajú porušenie svojho základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súduv Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   Co   107/2013   a jeho   uznesenímz 30. apríla   2014   a postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v konaní   vedenompod sp. zn. 12 Co 316/2013 a jeho uznesením z 13. mája 2014, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vedenú pod sp. zn. Rvp11088/2014   a sťažnosť   Združenia   na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS   a

vedenú pod sp. zn. Rvp 11174/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11088/2014.

2. Sťažnosti   Združenia   na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS a

o d m i e t a ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola3. septembra 2014   doručená   sťažnosť   Združenia   na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS,Námestie   legionárov   5,   Prešov   (ďalej   len   „sťažovateľ   1“),   vedená   pod   sp.   zn.Rvp 11088/2014   a   4.   septembra   2014   sťažnosť   sťažovateľa   1   a ⬛⬛⬛⬛,

(spolu len „sťažovatelia“), vedená pod sp. zn.Rvp 11174/2014, ktorými namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.12 Co 107/2013 a jeho uznesením z 30. apríla 2014 a postupom krajského súdu v konanívedenom   pod   sp.   zn.   12 Co 316/2013   a jeho   uznesením   z 13.   mája   2014   (spolu   ďalejaj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z príloh k nim priložených vyplýva, že sťažovateľ 1 je občianskymzdružením založeným podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmenezákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení   neskoršíchpredpisov, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa.

Zo   sťažnosti   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   11088/2014   vyplýva,že sťažovateľ 1 vstúpil do konania vedeného Okresným súdom Rimavská Sobota (ďalej len„okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   3 Ro 486/2012   (ktoré   bolo   neskôr   vedené   pod   sp.   zn.6 C 94/2012),   ktorého   predmetom   bolo   uplatňovanie   finančného   plnenia   v sume1 063,53 € s prísl.   zo spotrebiteľského   úveru   zo   strany   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „obchodná   spoločnosť“).   Uvedená   obchodná   spoločnosťsa domáhala   finančného   plnenia   od   spotrebiteľa   –   fyzickej   osoby.   Sťažovateľ   1   ďalejv sťažnosti   uvádza: „Združenie   vstúpilo   do   predmetného   súdneho   konania   za   účelom ochrany   žalovaného   spotrebiteľa   elektronickým   podaním   podpísaným   zaručeným elektronickým podpisom (č. el. podania ) adresovaným prvostupňovému súdu, ktorým zároveň požiadalo o doručenie žalobného návrhu a jeho príloh za účelom posúdenia dôvodnosti nároku.

Predmetom   žalobného   nároku   bolo   uplatňovanie   finančného   plnenia zo spotrebiteľského úveru vo výške 1.063,53 € s prísl.

Žalobcom   v   konaní   v   pozícii   dodávateľa   bola   obchodná   spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, so sídlom ⬛⬛⬛⬛, zapísaná v Obchodnom registri ⬛⬛⬛⬛. Uvedená spoločnosť sa domáhala finančného plnenia od žalovaného spotrebiteľa fyzickej osoby ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   trvalé   bytom

.

O   návrhu   na   vydanie   platobného   rozkazu   rozhodol   okresný   súd   tak,   že   dňa 26. 09. 2012 vydal Platobný rozkaz č. k. 6 C/94/2012-30, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného aj na úhradu trov konania.

Predmetný   platobný   rozkaz   bol   sťažovateľovi   doručený   dňa   07. 11. 2012   spolu so žalobným návrhom a jeho prílohami.

Následne   sťažovateľ   v   pozícii   vedľajšieho   intervenienta   podal   proti   vydanému platobnému   rozkazu   v   zákonnej   15 dňovej   lehote   ustanovenej   §   172   ods.   1   OSP   dňa 07. 11. 2012 odpor. V uvedenom odpore sťažovateľ namietol tú skutočnosť, že platobný rozkaz nemal byť v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný s ohľadom na neprijateľné zmluvné podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok. Ďalej poukázal   na   nekalosť   obchodnej   praktiky   v   podobe   Dohody   o   uzavretí   splátkového kalendára a uznaní záväzku a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku. Sťažovateľ   zároveň   podal   predmetný   odpor   za   situácie,   keď   žalovaný   prevzal platobný rozkaz dňa 10. 12. 2012, teda vo výraznom časovom predstihu pred počiatkom plynutia lehoty na podanie odporu samotného žalovaného.

O odpore sťažovateľa Okresný súd v Rimavskej Sobote rozhodol svojím uznesením sp. zn. 6 C/94/2012-86 zo dňa 29. 01. 2013 tak, že odpor sťažovateľa odmietol ako podaný neoprávnenou osobou. Svoje rozhodnutie odôvodnil stanoviskom o nemožnosti podania odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom.

Proti   uvedenému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   dňa   08. 03. 2013 odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia predmetného uznesenia okresného súdu. Opätovne poukázal na nemožnosť vydania platobného rozkazu s poukazom na ustanovenie § 172 ods. 9 OSP a zároveň aj na § 172 ods. 7 OSP. Uvedenú vec teda vôbec nebolo možné vybavovať   v   rozkaznom   konaní   a   za   daného   stavu   podľa   jeho   názoru   neprichádzala do úvahy ani polemika o oprávnení vedľajšieho účastníka na podanie odporu. Zdôraznil svoje oprávnenie vstúpiť do konania aj v štádiu súdneho konania, v ktorom sa rozhoduje o vydaní   platobného   rozkazu   a   oprávneniach   zhodných   s   hlavným   účastníkom,   ktorého v konaní podporuje.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici svojím uznesením sp. zn. 12 Co/107/2013-118 zo dňa 30. 04. 2014 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Zároveň zaviazal sťažovateľa k úhrade trov odvolacieho konania žalobcu vo výške 83,06 €. Odvolací súd založil svoje rozhodnutie o potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa na posúdení o nemožnosti podania odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom. Podľa   jeho   názoru,   právo   podať   odpor   proti   platobnému   rozkazu,   t.   j.   právo   urobiť uplatnený nárok sporným má len odporca v zmysle § 174 ods. 2 O. s. p.

Predmetné rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené dňa 02. 07. 2014. Sťažovateľ po- dáva ústavnú sťažnosť v zákonnej dvojmesačnej lehote (§ 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov).“

Ústavný súd zistil, že vo veci sp. zn. 6 C 94/2012 sťažovateľ 1 ako vedľajší účastníkpodal   dovolanie.   Súdny   spis   bol   odoslaný   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky(ďalej len „najvyšší súd“) s vyznačením prevodu 10. decembra 2014. Dovolacie konanieje vedené pod sp. zn. 7 Cdo 663/2014 a o dovolaní nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Zo   sťažnosti   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   11174/2014   vyplýva,že sťažovateľ 1 vstúpil do konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 Ro 121/2012(ktoré bolo neskôr vedené pod sp. zn. 6 C 364/2012), ktorého predmetom bolo uplatňovaniefinančného   plnenia   v sume   7 123,89   €   s prísl.   zo spotrebiteľského   úveru   zo   stranyobchodnej   spoločnosti.   Uvedená   obchodná   spoločnosť   sa   domáhala   finančného   plneniaod spotrebiteľa   –   fyzickej   osoby.   Sťažovatelia   ďalej   v sťažnosti   uvádzajú: „O   návrhu na vydanie   platobného   rozkazu rozhodol   okresný   súd   tak,   že   dňa   13. 11. 2012   vydal Platobný rozkaz č. k. 4 Ro/121/2012-26, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal sťažovateľa 2) aj na úhradu trov konania.

Predmetný platobný rozkaz bol sťažovateľovi 1) doručený dňa 05. 12. 2012 spolu so žalobným návrhom a jeho prílohami.

Následne sťažovateľ 1) v pozícii   vedľajšieho intervenienta podal   proti vydanému platobnému   rozkazu   v   zákonnej   15   dňovej   lehote   ustanovenej   §   172   ods.   1   OSP   dňa 06. 12. 2012 odpor. V uvedenom odpore sťažovateľ namietol tú skutočnosť, že platobný rozkaz nemal byť v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný s ohľadom na neprijateľné zmluvne podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok. Ďalej poukázal na nesúlad právneho titulu so zákonom, nekalosť obchodnej praktiky v podobe Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku.

Sťažovateľ   1)   zároveň   podal   predmetný   odpor   za   skutočnosti,   keď   sťažovateľ   2) prevzal platobný rozkaz dňa 22. 11. 2012, teda v lehote na podanie odporu samotného žalovaného.

O odpore sťažovateľa Okresný súd v Rimavskej Sobote rozhodol svojím uznesením sp. zn. 6 C/364/2012-79 zo dňa 21. 02. 2013. tak že odpor sťažovateľa 1) odmietol ako podaný   neoprávnenou   osobou.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   stanoviskom   o   nemožnosti podania odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom.

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 1) dňa 13. 03. 2013 odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia predmetného uznesenia okresného súdu. Opätovne poukázal na nemožnosť vydania platobného rozkazu s poukazom na ustanovenie § 172 ods. 9 OSP a zároveň aj na § 172 ods. 7 OSP. Uvedenú vec teda vôbec nebolo možné vybavovať   v   rozkaznom   konaní   a   za   daného   stavu   podľa   jeho   názoru   neprichádzala do úvahy ani polemika o oprávnení vedľajšieho účastníka na podanie odporu. Zdôraznil svoje oprávnenie vstúpiť do konania aj v štádiu súdneho konania, v ktorom sa rozhoduje o vydaní   platobného   rozkazu   a   oprávneniach   zhodných   s   hlavným   účastníkom,   ktorého v konaní podporuje.

Zároveň sťažovateľ 2) sa na základe výzvy okresného súdu podaním doručenom prvo- stupňového   súdu   dňa   15.   05.   2013   pripojil   k   odporu   podanému   vedľajším   účastníkom a vyjadril s ním súhlas.

V   podaní   doručenom   okresnému   súdu   dňa   23. 05. 2013   sa   sťažovateľ   2)   taktiež v celom rozsahu pripojil a súhlasil s odvolaním voči vyššie uvedenému uzneseniu, ktorým bol odmietnutý odpor vedľajšieho účastníka.

O   odvolaní   rozhodol   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   svojím   uznesením   sp.   zn. 12 Co/316/2013-102   zo   dňa   13. 05. 2014   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil. Zároveň   zaviazal   sťažovateľa   1)   na   náhradu   trov   odvolacieho   konania   žalobcu, predstavujúcich trovy právneho zastúpenia vo výške 294.18 €.

Odvolací súd založil svoje rozhodnutie o potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa na posúdení o nemožnosti podania odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom. Podľa   jeho   názoru,   právo   podať   odpor   proti   platobnému   rozkazu,   t.   j.   právo   urobiť uplatnený nárok sporným má len odporca v zmysle § 174 ods. 2 O. s. p., ktorý odpor nepodal.

Predmetné   rozhodnutie   bolo   sťažovateľom   doručené   dňa   02. 07. 2014. Sťažovatelia podávajú ústavnú sťažnosť v zákonnej dvojmesačnej lehote § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov).“

Ústavný   súd   zistil,   že sťažovateľ   1   ako   vedľajší   účastník   podal   vo   veci   sp.   zn.6 C 364/2012 dovolanie. Súdny spis bol odoslaný najvyššiemu súdu s vyznačením prevodu

10. decembra 2014. Dovolacie konanie je vedené pod sp. zn. 8 Cdo 475/2014 a o dovolanínebolo dosiaľ rozhodnuté.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením   bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých   nemá právomoc,návrhy,   ktoré nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol o porušení nimi označených právpostupom   a rozhodnutiami   krajského   súdu   v označených   konaniach   a   aby   označenéuznesenia krajského súdu zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konanie.

Súčasne   požiadali,   aby   ústavný   súd   vydal   dočasné   opatrenia   a odložil   ichvykonateľnosť.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností,   ktoré   sú   predmetom   tohto   prerokovaniapred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiežprihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľov   a skutočnosť,   že   sťažnosti   smerujú   protiuzneseniam odvolacieho súdu, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Pri posudzovaní sťažností ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom jezaložená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysela účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane   základných   práv   a   slobôdspočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučneúlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverenýchkompetencií.   Právomoc   ústavného   súdu   predstavuje   v   tomto   kontexte   ultima   ratioinštitucionálny   mechanizmus,   ktorej   uplatnenie   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnostivšetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.Opačný   záver by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdupodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľaktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieťuž samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňompríslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovatelia   podaním   dovolania,ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav, keď by o ichveci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súda ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnejistoty   prijateľné.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súduvo veci sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovaťpodanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné(m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013).

Ústavný   súd   v   ostatnom   období   aj   pod   vplyvom   judikatúry   Európskeho   súdupre ľudské   práva   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09,I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosťpovažovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislostivo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09,IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutío dovolaní   sa   považuje   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemuprávoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavnevylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveňaj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospelk záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavysmerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuťpre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8.11.   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č.   31419/04,   alebo   rozsudokEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Českárepublika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnostisťažovateľov uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustné podľa § 25 ods. 2v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015