znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 182/2011-12

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 4. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť F. C. a I. C., B., zastúpených advokátom JUDr. M. Ď., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo 249/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. C. a I. C.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2011 doručená   sťažnosť   F.   C.   a I.   C.,   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Cdo 249/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 11. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 71/1999-146 z 30. novembra 2006 na základe žaloby sťažovateľov bolo určené, že darovacia zmluva uzavretá 10. novembra 1998 právnou   predchodkyňou   sťažovateľov   ako   darkyňou   a J.   Ž.   (ďalej   len   „žalovaný“)   ako obdarovaným,   predmetom   ktorej   bol   prevod   bytu   s   prísl.,   je   neplatná.   Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 119/07-186 z 26. februára 2009   bol rozsudok   okresného   súdu   zmenený tak,   že   žaloba sťažovateľov   na vyslovenie neplatnosti   darovacej   zmluvy   bola   zamietnutá.   Podľa   názoru   krajského   súdu   z listu vlastníctva vyplýva, že vlastníkom sporného bytu je žalovaný. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 162/1995   Z.   z.   o   katastri   nehnuteľností   a   o   zápise   vlastníckych   a   iných   práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov záznam je úkon správy katastra   plniaci   evidenčné   funkcie,   ktoré   nemajú   vplyv   na   vznik,   zmenu   a   zánik   práv k nehnuteľnostiam. Ide o druh zápisu do katastra nehnuteľností, ktorý nemá právotvorný, ale iba evidenčný charakter. Údaje o právach zaznamenaných v katastri sa týkajú právnych vzťahov, ktoré vznikli, zmenili sa, alebo zanikli mimo sféry pôsobenia správy katastra na základe   iných   právnych   skutočností.   V   prípade,   že   by   súd   žalobe   vyhovel   a   určil,   že darovacia zmluva je neplatná, správa katastra nie je pri zázname do katastra oprávnená z predloženej   listiny   vyvodzovať ďalšie závery   a tiež ani právna interpretácia   významu rozhodnutia   o   neplatnosti   darovacej   zmluvy   nemusí   byť   jednoduchá,   a   preto   by sťažovateľom   takéto   určenie   neprivodilo   priaznivejší   stav.   Na   základe   rozsudku   súdu, ktorým   by   tento   vyslovil   neplatnosť   darovacej   zmluvy,   by   nemohlo   dôjsť   k   zápisu vlastníckeho práva sťažovateľov, čo zrejme touto žalobou sledujú, nepredišlo by sa vzniku ďalších sporov. Určením, že darovacia zmluva je neplatná, sa spor nevyrieši, len sa posunie do inej roviny, keďže nebude zrejmé, komu vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti patrí, a to   s   poukazom   na   tú   skutočnosť,   že   v   osvedčení   o   dedičstve   sa   v   časti „aktíva   – nehnuteľnosti“ uvádza „žiadne“. Iba na základe ďalšej žaloby by sa mohla spornosť úplne odstrániť.   Naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení   v   zmysle   §   80   písm.   c) Občianskeho   súdneho   poriadku   v   danom   prípade   chýba.   Tento   nedostatok   predstavuje samotný a prvotný dôvod, pre ktorý určovacia žaloba nemôže obstáť a ktorý sám osebe bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby.

Rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   249/2009   zo   14.   marca   2011   bolo dovolanie   sťažovateľov   proti   rozsudku   krajského   súdu   zamietnuté.   Podľa   názoru najvyššieho   súdu   právny   záujem, ktorý   je podmienkou   procesnej   prípustnosti   určovacej žaloby   v   zmysle   §   80   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   musí   byť   naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodným (účinným a správne zvoleným) procesným nástrojom ochrany práva žalobcu, či sa ňou   môže   dosiahnuť   odstránenie   spornosti   práva   a   či   snáď   len   zbytočne   nevyvoláva konanie,   po   ktorom   bude   musieť   aj   tak   nasledovať   iné   (ďalšie)   súdne   konanie   alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa   bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým   (porovnaj   R   17/1972).   Za   nedovolenú   možno   považovať   určovaciu   žalobu,   ak neslúži potrebám praktického života, ale len na zbytočné rozmnožovanie sporov. Ak však určovacia   žaloba   vytvára   pevný   právny   základ   pre   právny   vzťah   účastníkov   sporu,   je prípustná   aj   napriek   tomu,   že   je   možná   (prípadne)   i   iná   žaloba   (pozri   rozhodnutie najvyššieho   súdu   publikované   v   časopise   Zo   súdnej   praxe   pod   č.   40/1996).   Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prerokovávanej právnej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje   neistotu   vzťahu   účastníkov   konania   alebo   vytvára   pevný   základ   pre   jeho usporiadanie).   Ak   žalobca   svoj   naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení nepreukáže (nevysvetlí, neosvedčí), predstavuje nedostatok naliehavého právneho záujmu samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovacia žaloba nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu   sp. zn. 1 Cdo   91/2006).   Sťažovatelia   v   žalobe   ani   na   súdnych   pojednávaniach   pred   okresným súdom ničím nevysvetlili, v čom spočíva ich naliehavý právny záujem na určení neplatnosti darovacej zmluvy. Okresný súd ich k takému vysvetleniu neviedol, existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení bližšie nezisťoval a rozsudkom určil, že darovacia zmluva   je   neplatná.   Krajský   súd   sťažovateľom   (a   ich   právnej   zástupkyni)   vytvoril   na odvolacom pojednávaní konanom 26. februára 2009 procesnú možnosť vysvetliť, v čom konkrétne spočíva ich naliehavý právny záujem. Zo zápisnice o tomto pojednávaní vyplýva, že ich právna zástupkyňa sa v tomto smere vyjadrila tak, že „v rozsudku nechýba tento predpoklad“, a   dodala,   že „tento   rozsudok (podľa   všetkého   mala   na   mysli   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 91/2006, ktorý bol pripojený k odvolaniu, pozn.) nie je na predmet   a   obsah   žaloby   použiteľný.   Naliehavý   právny   záujem   je   v   celom   rozsahu   aj v odvolacom konaní   daný“.   Samotní   sťažovatelia   vyvodzovali   naliehavý právny záujem z toho, že „na rozdiel od žalovaného sa o pôvodnú vlastníčku bytu starala, žalovaný ani nevedel,   kedy   zomrela“. Za   tejto   situácie   dospel   krajský   súd   k   záveru,   s   ktorým   sa stotožňuje aj najvyšší súd, že sťažovatelia ani v odvolacom konaní napriek výzve krajského súdu nevedeli vysvetliť, v čom spočíva ich naliehavý právny záujem na určení neplatnosti darovacej zmluvy, resp. v čom by situácia, ktorá by nastala v prípade určenia neplatnosti darovacej   zmluvy,   bola   pre   sťažovateľov   priaznivejšia   v   porovnaní   so   situáciou   pred určením   jej   neplatnosti.   K   tomu   treba   dodať,   že   vzhľadom   na   prieskumnú   povahu dovolacieho   konania   nebolo   možné   vziať   na   zreteľ   nové   (v   konaní   na   súdoch   nižších stupňov netvrdené) skutkové okolnosti, s poukazom na ktoré sťažovatelia až dodatočne (po právoplatnom skončení konania) v dovolaní vysvetľovali ich naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

Podľa   názoru   sťažovateľov   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru. Sťažovateľom nemožno uprieť naliehavý právny záujem na určení neplatnosti darovacej zmluvy. Nemožno súhlasiť so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého vraj nepreukázali naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Ako nadobúdatelia zo závetu nemali právo nahliadať do súkromných listín, teda napr. do darovacej zmluvy. Z toho vyvodzovali aj svoje právo domáhať sa na súde ochrany pred poškodzovaním   svojich   majetkových   práv,   ku   ktorému   došlo   zneužitím   nepriaznivej zdravotnej   kondície   darkyne   (právnej   predchodkyne   sťažovateľov)   žalovaným.   Táto ochrana im   však   nebola poskytnutá.   Sťažovateľmi   tvrdené   skutočnosti   boli   hodnoverne preukázané   a   sťažovatelia   sa   nedomnievajú,   že   podaním   ich   žaloby   došlo   k   nejakému zásahu do vlastníckeho práva žalovaného, ktorý by sa vraj tým dostal do právnej neistoty. Nemožno   súhlasiť   so   závermi   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorých nepreukázali žiadny relevantný právny záujem na podaní takejto žaloby. Vo všeobecnosti treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby je daný vtedy,   ak   je   daný   aktuálny   stav   objektívnej   právnej   neistoty   medzi   sťažovateľmi   a žalovaným, ktorým je jasné ohrozenie právneho postavenia sťažovateľov a ktorý nemožno odstrániť inými prostriedkami. Pritom nie je dôležité, ako táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou   právnej kvalifikácie týchto   pomerov, ktoré sú ohrozené neistotou, a teda predstavujú nebezpečenstvo porušenia právnych povinností iným subjektom. Určovacia žaloba je spravidla vždy prípustná vo vzťahu k určeniu neplatnosti zmluvy   z   dôvodu,   že   rozsudok   svedčiaci   v   prospech   sťažovateľov   mal   korešpondovať s pôvodnou žalobou a mal byť jedným z predpokladov na vykonanie obnovy vlastníckeho práva darkyne, ak došlo k porušeniu jej vlastníckeho práva z dôvodu absolútne neplatného právneho úkonu. Ak sťažovatelia preukázali, že evidentne majú právny záujem na tom, aby bola   určená   neplatnosť   darovacej   zmluvy,   hoci   by   mohli   žalovať   priamo   na   splnenie povinnosti, nemožno im určovaciu žalobu odoprieť. Ich naliehavý právny záujem je treba zásadne badať v tomto spore, pretože určenie existencie právneho vzťahu zásadne ovplyvní ich   právne   postavenie.   Sťažovatelia   ako   dedičia   zo   závetu   potrebujú   vedieť,   kto   je skutočným vlastníkom spornej nehnuteľnosti a s kým majú rokovať o jej užívaní. Krajský súd a najvyšší súd dôsledne nezisťovali skutočnosti rozhodujúce pre spravodlivé posúdenie veci aj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy. Nešli do hĺbky problémov a uspokojili sa iba s povrchnými a okrajovými dôkazmi. Vecne neskúmali sťažovateľmi   tvrdené   dôvody   neplatnosti   zmluvy.   Sťažovatelia   podávajú   sťažnosť   proti rozsudku   najvyššieho   súdu   z   dôvodu,   že   konanie   je   postihnuté   vadou,   ktorá   mala   za následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   ako   aj   pre   nesprávne   právne   posúdenie   veci. Namietajú,   že   najvyšší   súd „nevykonal   dôkladné   dokazovanie   a   svedomito   nevykonal skutkové zistenia k tvrdeniam sťažovateľov, že dostatočne neposúdil nepriaznivý zdravotný mentálny stav darkyne… Bola to otázka vysoko odborná, dovolací súd ju však posúdil sám a sťažovatelia   sa   oprávnene   nazdávajú,   že   sa   NS   SR   dostatočne   nevysporiadal   s   ich návrhom na vykonanie dôkazu znaleckým posudkom č. 23/2006 MUDr. G. H.“

Sťažovatelia   navrhujú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Cdo 249/2009 s tým, aby bol najvyšší súd zaviazaný zaplatiť im finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €. Požadujú tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 261,82 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný   súd   považuje   závery   najvyššieho   súdu   za   dostatočne   zargumentované a presvedčivé.   V   nijakom   prípade   ich   nemožno   považovať   za   arbitrárne,   či   zjavne neodôvodnené, a preto niet ani príčiny na to, aby do týchto záverov zasiahol.

Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľov treba dodať, že zo zápisnice o odvolacom pojednávaní krajského súdu, na obsah ktorej najvyšší súd poukazuje, vyplýva, že osobne prítomná   právna   zástupkyňa   sťažovateľov,   ktorú   ako   advokátku   treba   považovať   za kvalifikovanú právnu zástupkyňu, podľa všetkého dostatočným spôsobom nepochopila, aký právny obsah má podľa ustálenej súdnej praxe pojem „naliehavý právny záujem“ podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Preto obstojí záver, že sťažovatelia existenciu naliehavého   právneho   záujmu   na   požadovanom   určení   neplatnosti   darovacej   zmluvy nielenže   nepreukázali,   ale   ju   kvalifikovaným   spôsobom   ani   len   netvrdili.   Zároveň   to znamená, že pri nepreukázaní existencie naliehavého právneho záujmu nebolo potrebné zaoberať sa vecnou podstatou žaloby, teda otázkou, či sporná darovacia zmluva bola, alebo nebola absolútne neplatná.

Ďalej   ústavný   súd   poznamenáva,   že   právoplatné   rozsudky   všeobecných   súdov v danom   prípade   nijako   nebránia   tomu,   aby   sťažovatelia   podali   na   ochranu   svojich označených práv novú žalobu, ktorej petit bude vo všetkom zodpovedať procesno-právnej požiadavke   danosti   naliehavého   právneho   záujmu   podľa   §   80   písm.   c)   Občianskeho súdneho poriadku. Takouto žalobou by mohla byť napríklad žaloba o určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po darkyni ako právnej predchodkyni sťažovateľov.

Napokon treba uviesť, že celkom nekvalifikovaná je námietka sťažovateľov, podľa ktorej   najvyšší   súd   pochybil   tým,   že   nevykonal   dôkladné   dokazovanie   a   svedomito nevykonal   skutkové   zistenia   k   rozhodujúcim   tvrdeniam   sťažovateľov   o   zdravotnej nespôsobilosti darkyne uzavrieť spornú darovaciu zmluvu. Z ustanovenia § 243a ods. 2 druhej   vety Občianskeho súdneho poriadku   totiž jednoznačne vyplýva, že dovolací   súd dokazovanie nevykonáva. Z ustanovenia § 241 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je zasa   zrejmé,   že   dovolanie   nemožno   odôvodniť   nesprávnym   alebo   neúplným   zistením skutkového stavu. To   zároveň   znamená, že dovolací   súd   nevykonáva skutkové   zistenia a vychádza zo skutkových zistení nižších súdov.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2011