znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 182/07-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa o sťažnosti M. T., S., zastúpenej advokátkou JUDr. V. S., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 355/04 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 286/94) a Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 200/06 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 C 355/04 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 286/94)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 200/06 p o r u š e n é   n e b o l o.

3.   Okresnému   súdu   Vranov   nad   Topľou p r i k a z u j e,   aby   vo   veci   sp.   zn. 3 C 355/04 konal bez zbytočných prieťahov.

4. M. T.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Vranov nad Topľou   p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Vranov nad Topľou j e   p o v i n n ý   nahradiť M. T. trovy konania v sume 6   296   Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne JUDr. V. S., P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 182/07-21 zo 4. septembra 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. T., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. V. S., P., v ktorej namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 355/04 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C   286/94)   a postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 200/06.

V podstatnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla, že   sa   žalobou   zo 6.   júla 1993 domáhala zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Okresný súd žalobu zamietol rozsudkom sp. zn. 8 C 286/94 z 29. apríla 1996.Po odvolaní sťažovateľky krajský súd uznesením z 22. mája 1998 zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Okresný   súd   rozsudkom   z   13.   novembra   2002   zrušil   podielové   spoluvlastníctvo účastníčok   k nehnuteľnostiam.   Proti   tomuto   rozsudku   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom z 23. septembra 2003 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľka   proti   rozsudku   podala   dovolanie.   Navrhla   rozhodnutie   odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Nesúhlasila najmä s rozsahom primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel.

Sťažovateľka uviedla, že konanie prebieha už 14 rokov a všeobecné súdy nie sú schopné vyporiadať podielové spoluvlastníctvo.   Prieťahy podľa nej pretrvávajú od roku 1993, majú trvalý a nie ojedinelý charakter a svojou povahou ide o zbytočné prieťahy, ktoré nespočívajú v zložitosti prípadu. Podľa nej k prieťahom v konaní dochádzalo v obdobiach od 6. júla 1993 do 29. apríla 1996, od 29. apríla 1996 do 19. februára 2002, teda ide o obdobie 6 rokov. Nesprávne rozhodnutia okresného súdu aj krajského súdu spôsobili, že od 19. februára 2002 až do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 26. augusta 2004 došlo k zbytočným prieťahom.

Dňa 4. novembra 2004 krajský súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodovanie.

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   jej   vec   nie   je   zložitá,   lebo   právny   predpis   -   t.   j. Občiansky   zákonník   ako   základný   kódex   súkromného   práva   vo   svojich   ustanoveniach obsahuje   podmienky   za   akých   môže   dôjsť   k   zrušeniu   a   vyporiadaniu   podielového spoluvlastníctva.

Dňa 28. septembra 2005 okresný súd zrušil podielové spoluvlastníctvo - od tohto dátumu je spis vedený pod sp. zn. 3 C 355/04.

Dňa 19. marca 2007 krajský súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   tento   nález (znenie doplnila ešte podaním zo 16. júla 2007):

«1. Zo strany Okresného súdu vo Vranove nad Topľou č. k. 3 C 355/04 a Krajského súdu v Prešove, č. k. 3 Co 200/2006 došlo k porušeniu ústavného práva podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy   SR   „prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov“   a   K   porušeniu   Čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“

2.   Ústavný   súd   prikazuje,   aby   okresný   súd   vo   veci   č.   k.   3   C   355/04   konal   bez zbytočných prieťahov

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150.000.- Sk za porušenie práva podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a Čl. 6 Dohovoru, ktoré je povinný vyplatiť okresný súd vo Vranove nad Topľou do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4.   Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľke   náhradu   trov   konania   pozostávajúcich z 2 úkonov   právneho   zastúpenia   (príprava   a   prevzatie   zastúpenia,   napísanie   sťažnosti). Hodnota predmetu sporu podľa znaleckého posudku Ing. M. M. je 403.000.- Sk.. Podľa § 10 ods. 1 vyhlášky 655/2004 Z. z. odmena za 1 úkon právnej služby je 9.150.-Sk x 2 = 18.300.- Sk. Réžia 356.- Sk. Spolu: 19.506.-Sk.»

Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnila   pocitmi neistoty, krivdy a úzkosti vyplývajúcich zo situácie, keď súdy nerozhodovali v primeranej lehote a ani nekonali plynule a bez omylov.

Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   sťažovateľky   vyjadria   predsedníčka okresného súdu.   Uviedla   podrobnú   chronológiu   doterajšieho   konania, z podstatnej   časti ktorej vyplýva:

Vec sp. zn. 8 C 286/94 napadla na okresný súd 16. marca 1994. Sťažovateľka žiadala zrušiť spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam.

Dňa   18.   marca   1994   bola   žalovaná   M.   P.   vyzvaná   na   predloženie   vyjadrenia k žalobe.

Dňa 16. júna 1994 boli žiadané správy od Pošty S. a od Obvodného úradu životného prostredia v S.

Dňa 7. októbra 1994 sa uskutočnilo pojednávanie.Dňa   24.   októbra   1994   sa   uskutočnilo   pojednávanie.   Sťažovateľka   predložila doplnenie návrhu.

Dňa 10. novembra 1994 sa uskutočnilo pojednávanie. Na požiadanie sťažovateľky okresný súd poskytol účastníkom lehotu na mimosúdnu dohodu.

Dňa 21. novembra 1994 sa uskutočnilo pojednávanie. Dňa 21. júna 1995 okresný súd ustanovil znalca na oceňovanie nehnuteľností Ing. M. M.Dňa 30. júna 1995 bola vykonaná ohliadka na mieste samom. Dňa   30.   novembra   1995   okresný   súd   zaslal   znalecký   posudok   na   vyjadrenie žalobkyni a zástupcovi žalovanej.

Dňa 21. marca 1996 sa uskutočnilo pojednávanie. Dňa 29. apríla 1996 okresný súd pripustil zmenu návrhu podanú žalobkyňou. Dňa 30. apríla 1996 bol vyhlásený rozsudok. Dňa 4. júna 1996 podala žalovaná odvolanie. Dňa 6. augusta 1996 bol spis doručený Krajskému súdu v Košiciach. Dňa 21. januára 1997 sa na Krajskom súde v Košiciach uskutočnilo pojednávanie (sťažovateľka požiadala Krajský súd v Košiciach listom z 20. januára 1997 o delegovanie krajského súdu, súčasne namietala zaujatosť predsedu senátu Krajského súdu v Košiciach JUDr. J. Š. a žiadala ho vylúčiť z prerokúvania veci).

Krajský súd v Košiciach predložil spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti 10. februára 1997 s tým, že najvyšší súd uznesením z 9. mája 1997 vyslovil, že JUDr. J. Š. nie je vylúčený z prerokúvania veci.

Dňa 9. júna 1997 Krajský súd v Košiciach vrátil spis sp. zn. 8 C 286/94 okresnému súdu na vydanie uznesenia, aby sťažovateľka zaplatila poplatok za návrh na delegáciu. Dňa   3.   júla   1997   okresný   súd   uznesením   uložil   sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť poplatok za návrh na delegáciu 500 Sk. Sťažovateľka zaplatila súdny poplatok 11. júla 1997 a spis bol 11. augusta 1997 opätovne predložený Krajskému súdu v Košiciach.

Dňa   21.   augusta   1997   Krajský   súd   v   Košiciach   predložil   spis   najvyššiemu   súdu na delegáciu na prikázanie spisu krajskému súdu. Najvyšší súd rozhodnutím z 11. septembra 1997 prikázal vec krajskému súdu s tým, že spis sp. zn. 8 C 286/94 bol doručený krajskému súdu 2. októbra 1997.

Dňa 22. mája 1998 krajský súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uznesenie bolo doručené okresnému súdu 20. augusta 1998.

Dňa 1. júla 1999 doručila sťažovateľka vyjadrenie.Dňa 26. augusta 1999 okresný súd vyzval sťažovateľku na predloženie vyjadrenia. Dňa 4. apríla 2000 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu, že sťažovateľka opätovne žiadala pripustiť zmenu návrhu.

Dňa 12. apríla 2000 doručila sťažovateľka vyjadrenie. Okresný súd pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozsudku.

Dňa 16. júna 2000 okresný súd vykonal ohliadku na mieste samom. Dňa   12.   decembra   2000   sa   uskutočnilo   pojednávanie.   Okresný   súd   žalobu sťažovateľky opätovne zamietol.

Dňa 6. februára 2001 podali proti rozsudku odvolanie sťažovateľka aj žalovaná. Dňa 9. mája 2001 bol spis doručený krajskému súdu, ktorý uznesením z 19. februára 2002 zrušil rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 5. marca 2002 bolo uznesenie doručované sťažovateľke, ako aj žalovanej na vyjadrenie   s   tým,   že   sťažovateľka   5.   apríla   2002   požiadala   o   predĺženie   termínu   na doručenie vyjadrenia na zabezpečenie dôkazov.

Dňa 19. apríla 2002 doručila vyjadrenie sťažovateľka. Dňa 24. júna 2002 sa uskutočnilo pojednávanie. Okresný súd pojednávanie odročil na 1. júl 2002 a uložil žalovanej a sťažovateľke predložiť záverečné návrhy.

Dňa 29. júna 2002 sťažovateľka predložila okresnému súdu písomné vyjadrenie. Dňa 11. novembra 2002 sa uskutočnilo pojednávanie.Dňa   13.   novembra   2002   bol   vyhlásený   rozsudok.   Proti   tomuto   rozsudku   podali odvolanie tak sťažovateľka, ako aj žalovaná.

Dňa   24.   februára   2003   bol   predložený   spis   krajskému   súdu,   ktorý   rozsudkom z 23. septembra   2003   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   s   tým,   že   tento   rozsudok krajského   súdu   bol   doručený   okresnému   súdu   7.   októbra   2003   a   právoplatnosť   bola vyznačená 14. novembra 2003.

Dňa   11.   novembra   2003   podala   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie sťažovateľka.

Dňa 4. marca 2004 bol spis predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní s tým, že najvyšší súd rozsudkom z 26. augusta 2004 zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd uznesením zo 4. novembra 2004, ktoré bolo doručené okresnému súdu 23. novembra 2004, zrušil rozsudok okresného súdu z 13. novembra 2002 č. k. 8 C 286/94-249 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

S poukazom na rozsudok najvyššieho súdu z 26. augusta 2004 a uznesenie krajského súdu zo 4. novembra 2004 boli sťažovateľka aj žalovaná vyzvané na predloženie vyjadrenia a   ďalších   návrhov   na   dokazovanie   s   uvedením   ako   žiadajú,   aby   okresný   súd   vo   veci rozhodol.

V   súvislosti   s   týmto   bol   v   zmysle   spravovacieho   poriadku   vytvorený   nový   spis sp. zn. 3 C 355/04 a pôvodný spis sp. zn. 8 C 286/94 bol pripojený.

Dňa 23. marca 2005 sa uskutočnilo pojednávanie. Dňa 3. augusta 2005 sa uskutočnilo pojednávanie, ktorého sa nezúčastnili účastníci.Dňa   28.   septembra   2005   okresný   súd   pripustil   zmenu   návrhu   sťažovateľky.   Bol vynesený rozsudok.

Dňa 24. októbra 2005 bol spis predložený krajskému súdu.Dňa 20. apríla 2006 krajský súd vrátil vec okresnému súdu.Dňa 5. mája 2006 okresný súd priznal žalovanej právo na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a 22. mája 2006 opätovne vrátil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach účastníkov. Krajský súd uznesením z 26. októbra 2006 opätovne vrátil vec súdu prvého stupňa na doplnenie dokazovania. Uznesenie bolo doručené okresnému súdu 3. októbra 2006. Okresný súd uznesením z 27. októbra 2006 ustanovil za znalca Ing. M. M. na ocenenie nehnuteľností. Znalec podal znalecký posudok 14. decembra 2006.

Dňa 18. decembra 2006 bol spis opätovne predložený krajskému súdu.Dňa 6. februára 2007 krajský súd odročil pojednávanie na neurčito. Dňa 19. marca 2007 krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 3C 355/04-58 z 28. septembra 2005.

Dňa 17. apríla 2007 bolo uznesenie krajského súdu doručené okresnému súdu. Dňa   31.   mája 2007   okresný   súd   zaslal uvedené   uznesenie   na   adresu   zástupkyne sťažovateľky, aby k nemu v lehote 30 dní zaujala stanovisko.

Dňa 7. januára 2008 bola zástupkyňa sťažovateľky opätovne vyzvaná na zaslanie vyjadrenia.   Do   dnešného   dňa   takéto   vyjadrenie   zo   strany   zástupkyne   sťažovateľky okresnému súdu doručené nebolo.

Predsedníčka okresného súdu ďalej uviedla:„Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   na   Okresnom   súde   Vranov   ani   na Krajského súdu v Prešove a v Košiciach podľa nášho názoru nedošlo k prieťahom v konaní, pretože žalobkyňa počas celého súdneho konania od roku 1994 päťkrát menila žalobný návrh,   a nespočetne   krát   žiadala   poskytnúť   lehotu   na   zaslanie vyjadrenia.   Raz žiadala nehnuteľnosti prikázať jej za náhradu, po tom žiadala prikázať tieto za náhradu žalovanej, (...). Krajský   súd   v   Prešove   z   objektívnych   dôvodov   zrušil   rozsudok   Okresného   súdu vo Vranove n. T. zo dňa 28. 9. 2005 len z toho dôvodu, že zástupkyňa žalobkyne napriek výzve krajského súdu nereagovala na tú skutočnosť, že v priebehu odvolacieho konania došlo k zmene na strane žalovanej, keďže táto previedla svoj podiel na syna JUDr. M. P. V danom prípade ide o návrhové konanie, došlo k zmene v podielovom spoluvlastníctve na strane   žalovanej   a   zástupkyňa   žalobkyne,   napriek   tomu,   že   jej   krajským   súdom   bola doručená kúpna zmluva, na túto skutočnosť nereagovala a uviedla, že namieta znalecký posudok, pričom samotná žalobkyňa pred vyhlásením rozsudku dňa 28. 9. 2005 žiadala, aby súd práve podľa tohto posudku rozhodol s tým, že proti tomuto nemá znaleckému posudku žiadne námietky.

Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že v danej veci prieťahy v konaní vznikli z toho dôvodu, že samotná žalobkyňa tieto prieťahy zavinila, pretože často menila svoje stanoviská ako žiada vo veci samej rozhodnúť, predkladala k týmto zmeneným stanoviskám ďalšie návrhy   na   dokazovanie,   ktoré   museli   byť   súdom   preverené   a   súd   musel   zvažovať   ako rozhodne   a   aj   t.   č.   napriek   výzve   právna   zástupkyňa   na   objektívne   vzniknutú   situáciu nereagovala od 5. 6. 2007, nereagovala nato ani žalobkyňa s tým, že bez ohľadu nato bola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní na Ústavnom súde v Košiciach. Ide o návrhové konanie, dôkazné bremeno je na žalobkyni. Mala by predložiť návrhy na dokazovanie a ako žiada vo veci rozhodnúť, nato nereaguje.

S poukazom na vyššie uvedené preto oznamujem, že netrvám na tom, aby sa vo veci konalo   ústne   pojednávanie   a   pokiaľ   sa   týka   samotnej   sťažnosti   sťažovateľky,   táto   je neopodstatnená, s touto nesúhlasím a preto žiadam, aby jej sťažnosti nebolo vyhovené. Súhlasíme s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR bolo od ústneho pojednávania upustené.“

Predseda kolégia krajského súdu vo vyjadrení z 15. januára 2008 uviedol: „V nadväznosti na Váš list zo dňa 8. 1. 2008 č. II. ÚS 182/07-28 týkajúci sa veci sp. zn. 3 Co 200/06 Krajského súdu v Prešove Vám oznamujem nasledovné:

Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa 29. 5. 2006 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. 3 Co 200/06.

Po naštudovaní veci a zvládnutí jej skutkovej a právnej náročnosti bolo vo veci rozhodnuté dňa 19. 3. 2007 a odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa bez nariadenia odvolacieho pojednávania [§ 214 ods. 2 písm. e) O. s. p.] a to podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a zistil, že súd prvého stupňa rozhodol síce vo veci a bolo aj nariadené odvolacím   súdom   doplnenie   dokazovania,   avšak   z   objektívnych   dôvodov   je   potrebné rozsudok súdu prvého stupňa znovu zrušiť.(...)

... P. zrušiť podľa § 221 ods. 1 O. s. p. a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 221 ods. 2 O. s. p.).(...).

Pokiaľ   ide   o   prieťahy   v   konaní,   je   potrebné   pri   ich   hodnotení   vziať   do   úvahy charakter   odvolacieho   konania,   ktoré   spočíva   predovšetkým   v   dôslednom   naštudovaní spisového   materiálu   a   posúdení   správnosti   konania   na   súde   prvého   stupňa.   Toto   je ťažiskom   odvolacieho   súdu.   Takéto   zvládnutie   veci   však   vyžaduje   určitý   čas,   spravidla niekoľko mesiacov, z čoho vyplýva praktická potreba vyčkania času, v ktorom konkrétna vec príde na rad a bude vybavená. Nie je možné spravidla hneď po nápade veci na odvolacie konanie robiť v konkrétnej veci úkony. Toto vyčkanie poradia, v ktorom bude vec vybavená nemožno hodnotiť ako nečinnosť odvolacieho súdu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   súdom   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 C 355/04 a krajským súdom pod sp. zn. 3 Co 200/06.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98, II. ÚS 210/03). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie súdu odstraňujúce   právnu   neistotu   účastníka   konania   považovať   také,   ktoré   smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98, II. ÚS 74/97,   II.   ÚS   813/00)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú:   1)   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.Podľa   uvedených   kritérií   posudzoval   ústavný   súd   aj   sťažnosť   sťažovateľky vo vzťahu k okresnému súdu:

1. Pri posudzovaní právnej a faktickej zložitosti namietaného konania pred okresným súdom   ústavný   súd   konštatuje,   že   zrušenie   a   vyporiadanie   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam nemožno považovať za právne zložité. Túto skutočnosť nenamieta ani okresný súd. Z faktického hľadiska, najmä z dôvodu potrebného znaleckého dokazovania však zložité bolo.

2.   Ústavný   súd   pri   posudzovaní   predmetného   konania   podľa   kritéria   správanie sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   z analýzy   spisu   sp.   zn.   3   C   355/04   zistil,   že sťažovateľka   v priebehu   konania   niekoľkokrát   navrhovala   zmenu   petitu   žaloby,   žiadala odročiť pojednávanie z dôvodu pokusu o mimosúdnu dohodu, žiadala o predĺženie lehoty na vyjadrenia a zabezpečenia dôkazov, nie vždy včas reagovala na výzvy okresného súdu, nezúčastnila sa všetkých pojednávaní. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka čiastočne aj sama nepriaznivo prispela k plynulosti konania na okresnom súde, ale aj k celkovej dĺžke konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v doterajšom priebehu konania vedeného pod sp. zn. 3 C 355/04. Toto konanie trvá viac ako 14 rokov. Z analýzy predmetného   súdneho   spisu   však   vyplynulo,   že   od   marca   1994   do   prvého   meritórneho rozhodnutia   veci   (30.   apríla   1996)   konal   okresný   súd   plynulo.   Pojednávania   boli nariaďované   v rýchlom   časovom   slede,   bol   ustanovený   znalec   aj   vykonaná   ohliadka na mieste samom.

Od augusta 1996 do júna 1997 sa vec nachádzala na krajskom súde (v jednom úseku aj   na   najvyššom   súde.   Obdobne   tomu   bolo   aj   v období   od   augusta   1997   do   augusta 1998, od mája 2001 do februára 2002, od februára 2003 do septembra 2003, od marca 2004 do augusta 2004, od marca 2004 do novembra 2004, od októbra 2005 do apríla 2006, od mája 2006 do októbra 2006 a od decembra 2006 do apríla 2007), preto plynulosť konania v týchto   obdobiach   nemožno   hodnotiť   vo   vzťahu   k okresnému   súdu,   možno   však konštatovať,   že   dôvodom   opätovného   predkladania   veci   krajskému   súdu   a následné zrušovanie rozhodnutí prvostupňového súdu bolo aj nesprávne právne posúdenie veci, preto v tomto smere možno povedať, že okrem období absolútnej nečinnosti okresného súdu, existovali   aj   obdobia   jeho   neefektívnej   činnosti,   ktorá   v konečnom   dôsledku   neviedla k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky.

Absolútnu   nečinnosť   okresnému   súdu   možno   vytknúť   medzi   novembrom   1994 a júnom 1995, augustom 1999 a aprílom 2000 a tiež medzi júnom 2000 a decembrom 2000, pretože v týchto obdobiach okresný súd neurobil vo veci žiadny úkon.

V období absolútnej nečinnosti okresného súdu, ale aj v období jeho neefektívnej činnosti dochádzalo zo strany okresného súdu k zbytočným prieťahom v konaní, v dôsledku čoho došlo k porušovaniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu ku krajskému súdu sťažovateľka namieta konanie vedené pod sp. zn. 3 Co 200/06.   Konanie   pod   touto   spisovou   značkou   bolo   na   krajskom   súde   vedené od 29. mája 2006 do 19. marca 2007 (s výnimkou dvoch mesiacov, keď bola vec vrátená okresnému súdu na ustanovenia znalca). Ústavný súd konštatuje, že počas trvania konania na krajskom   súde   pod sp.   zn. 3 Co 200/06   k prieťahom   v konaní, a tým k porušovaniu označeného základného práva sťažovateľky nedochádzalo.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   zo   spisu   sp.   zn.   3   C   355/04   (predtým   sp.   zn. 8 C 286/94)   vyplýva,   že   v období   od   podania   sťažnosti   do jej   prerokovania   ústavným súdom okresný súd vo veci meritórne nerozhodol, preto ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

Pretože ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   je žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka   žiada,   aby   jej   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   v sume 150 000 Sk ako náhrada nemajetkovej ujmy.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, právnu i faktickú zložitosť veci, ako aj skutočnosť, že sťažovateľka aj sama prispela k prieťahom v konaní,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie   finančného zadosťučinenia 80 000 Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. V. S. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti   a jej   podanie)   v súlade   s vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení neskorších   predpisov   v sume   2   970   Sk   (za   jeden   úkon   právnej   služby) a k tomu 2 x 178 Sk režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2008