znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 182/06-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2007 v senáte zloženom   z predsedu   senátu   Jána Lubyho, zo sudkyne   Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť Mgr. M. Z., súdnej exekútorky, so sídlom M., zastúpenej advokátkou JUDr. D. Č., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Michalovce   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9 Er 126/04 a výrokom jeho uznesenia o trovách konania sp. zn. 9 Er 126/04, Ex 550/04 z 30. augusta 2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Michalovce   svojím   postupom v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 Er 126/04   a výrokom   uznesenia   o trovách   konania   sp. zn.   9 Er 126/04,   Ex 550/04 z 30. augusta 2005   p o r u š i l   základné právo Mgr. M. Z., súdnej exekútorky, na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Michalovce sp. zn.   9 Er 126/04,   Ex 550/04 z 30. augusta   2005 vo   výroku   o trovách   konania   z r u š u j e   a vec   v rozsahu   zrušenia v r a c i a Okresnému súdu Michalovce na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Michalovce j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. M. Z., súdnej exekútorke, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. D. Č., M.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnosť a návrh na rozhodnutie vo veci samej, vyjadrenie k sťažnosti

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2005 doručená sťažnosť Mgr. M. Z., súdnej exekútorky (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného   súdu   Michalovce (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 Er 126/04 a výrokom jeho uznesenia o trovách   konania sp. zn. 9 Er 126/04,   Ex 550/04 z 30. augusta 2005.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Na základe návrhu oprávneného V. a. s.,   (...)   K.   (...)   zo   dňa   30. 4. 2004   proti   povinnému   L.,   a. s.,   H.   (...)   o zaplatenie 44 879,90 Sk s prísl. vydal Okresný súd v Michalovciach v súlade s ust. § 45 ods. 1 Zák. NR SR   č. 233/1995   Z. z.   o exekútoroch   a exekučnej   činnosti   v znení   nesk.   zmien   a doplnkov /ďalej len EP/ Poverenie na vykonanie exekúcie č. 5807 002312* zo dňa 21. 5. 2004 pod sp. zn.   9 Er 126/2004.   Dňa   28.   10.   2004   bolo   súdnej   exekútorke   doručené   podanie oprávneného   V. a. s.   zo   dňa   22.   10.   2004   nazvané   ako   späťvzatie   exekučného   návrhu, v zmysle   ktorého   V. a. s.   ako   oprávnený   v exekučnom   konaní   žiada   exekučný   súd,   aby exekúciu z dôvodu bezmajetnosti zastavil.

Súdna   exekútorka   tento   návrh   na   zastavenie   exekúcie   odstúpila   svojím   podaním zo dňa 22. 11. 2004 exekučnému súdu. Spolu s odstúpením podania oprávneného, žiadala aj o priznanie   trov   exekúcie   podľa   § 203   EP   podľa   špecifikácie   v súlade   s Vyhl.   MS   SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, ktoré uhradí oprávnený, t. j. V. a. s.

Dňa 30. 8. 2005 vydal Okresný súd v Michalovciach uznesenie č. j. 9 Er 126/04, ktorým exekučné konanie zastavil a zároveň týmto rozhodnutím aj zamietol návrh súdneho exekútora na priznanie trov exekúcie. (...)

V tomto   prípade   Okresný   súd   v Michalovciach   zamietol   návrh   súdnej   exekútorky na náhradu trov konania a vyslovil názor, že táto nech upovedomí oprávneného o ďalších trovách exekúcie, pričom v tomto konaní nejde o ďalšie trovy exekúcie /trovy exekúcie boli vyčíslené   v Upovedomení   o začatí   exekúcie   EX 550/2004-7   zo   dňa   27. 5. 2004 a oprávnenému toto rozhodnutie bolo doručené dňa 1. 6. 2004. (...)

Poučenie súdnej exekútorky, aby vydala Upovedomenie o ďalších trovách exekúcie, a následne si vymáhala svoje trovy proti oprávnenému, nie je možné zrealizovať, nakoľko súd exekúciu rozhodnutím 9 Er 126/04 zo dňa 30. 8. 2005, právoplatne zastavil.

Každý   ďalší   úkon   súdneho   exekútora   v zastavenom   konaní   by   bol   v rozpore s Exekučným poriadkom, ale aj s ďalšími právnymi predpismi /OSP/ a ust. § 60 písm. c EP v spojení s ust. § 36 ods. 2 EP /keď exekútor môže začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie, tak ju musí ukončiť dňom, kedy musí vrátiť poverenie na vykonanie exekúcie - § 60 písm. c EP/.“

Sťažovateľka nesúhlasí s postupom okresného súdu v predmetnej veci a namietajúc označený   výrok   jeho   uznesenia   z 30.   augusta   2005   tvrdí: «Súd   sa   svojím   rozhodnutím „dištancoval“ od povinnosti rozhodnúť o nárokoch súdnej exekútorky a doslova prinútil súdneho exekútora, aby náklady, ktoré vznikli v exekučnom konaní znášal sám, nakoľko postup odporúčaný súdom nie je možné realizovať.»

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd rozhodol:„1. Základné   právo   sťažovateľky   Mgr.   M.   Z.   vlastniť   majetok   a základné   právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na pokojné užívanie majetku podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   v Michalovciach   v konaní   vedenom pod sp. zn. 9 Er 126/04 a výrokom uznesenia Okresného súdu v Michalovciach o náhrade trov konania č. k. 9 Er 126/04 zo dňa 30. 8. 2005, Ex 550/2004 porušené bolo.

2. Ústavný   súd   SR   zrušuje   výrok   uznesenia   Okresného   súdu   v Michalovciach o náhrade trov exekučného konania č. k. 9 Er 126/04 zo dňa 30. 8. 2005 a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Michalovce na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka   zároveň   žiada,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   úhradu   trov   právneho zastúpenia.

Okresný súd sa na výzvu ústavného súdu zo 16. novembra 2005 vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 1117/05 z 8. decembra 2005, v ktorom okrem iného uviedol:

„Stotožňujeme sa s odôvodnením výroku o zamietnutí návrhu súdneho exekútora na priznanie trov exekúcie. Opätovne poukazujeme na znenie §§ 196 a 203 ods. 2 Ex. por., ktoré sú znením, resp. výkladovo autentické, preto aj postup pri ich aplikácii v exekučnom konaní musí byť rovnaký. Ak je súdny exekútor toho názoru, že nie je možný postup podľa § 202 ods. 2 Ex. por. preto, že pri zastavení exekúcie musí vrátiť poverenie, potom znenie § 203 ods. 2 Ex. por. dáva exekútorovi hmotnoprávny základ pre uplatnenie svojho práva spôsobom, akým sa tieto nároky uplatňujú (to znamená výzva na zaplatenie a prípadné následné podanie žaloby na súd). V tejto súvislosti poukazujeme na znenie článku 20 ods. 1 ústavy, na ktoré sa súdni exekútori veľmi často a radi odvolávajú. Súd pri svojej činnosti zabezpečuje ochranu práv nielen súdnych exekútorov, ale aj ostatných účastníkov konania. Pýtame sa, ako je zabezpečená rovnosť vlastníkov podľa článku 20 ods. 1 ústavy, medzi ktorých patria nielen exekútori, ale aj advokáti, notári, obchodné spoločnosti a iné subjekty, keď okrem   exekútorov sa všetci ostatní   pri   neplnení   záväzkov   musia   domáhať ochrany svojich práv podaním žaloby na súd a súdni exekútori si svoje trovy dokonca môžu aj vymôcť v rámci exekučného konania. Z exekučných spisov vedených na tunajšom súde mal dostatok poznatkov, že ak príde exekútorovi návrh na zastavenie exekúcie od oprávneného, či už dôvodný alebo nie, exekútor si najprv vymôže trovy od povinného a až tak postúpi návrh na zastavenie súdu. Je takýto postup v súlade so zákonom? Súdni exekútori by viacej mali apelovať na príslušné orgány na zdokonalenie právnej úpravy exekučného konania a nie   využívať   jej   nedokonalosť   vo   svoj   prospech   spôsobom   nezlučiteľným   s   platnou úpravou.

Poukazujeme na článok 2 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na   základe ústavy,   v jej   medziach a   v rozsahu a   spôsobom,   ktorý ustanoví zákon,   súd nemôže medzery v zákonoch vypĺňať všeobecným znením niektorého článku ústavy, pretože sa   tým   vytvára   nebezpečný   precedens   v   rozhodovacej   činnosti   súdov.   Ak   sú   zákony nedokonalé,   je   na   zákonodarnom   orgáne,   aby   tieto   nedostatky   odstránil   zákonom predpísaným spôsobom. Súd nie je orgánom na to povolaným. Súd môže aplikovať ústavu pri rozhodovacej činnosti, ak je článok ústavy veľmi konkrétny, a vtedy má ústava prednosť pred zákonom (napr. článok 17 ods. 3, 4, článok 74 ods. 2, článok 142 ods. 2 a pod.). V našom právnom systéme platí písané právo a nie obyčajové právo alebo právo odvodené z právnych precedensov. Je pre nás absolútne neprijateľné rozhodovať o trovách exekúcie na základe takéhoto nepresvedčivého a nejasného a nejednotného výkladu ústavy, ako   sa   o   to   snaží   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti,   keďže   ako   vyššie   uvádzame, na sťažovateľkou popísaný stav sa vzťahuje písané právo obsiahnuté v §§ 196 a 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Zovšeobecnenie rozhodovacej činnosti súdov podľa Ústavy SR a nie podľa platných zákonov prispeje iba k právnej neistote a svojvoľnému výkladu a aplikácie práva. Čo   sa   týka   priznania   trov   exekúcie   podľa   § 203   ods. 2   Ex.   por.,   súd   rozhoduje v desiatkach prípadoch, kedy zastavuje exekučné konanie pre nemajetnosť povinného s tým, že exekútori si náhradu trov konania neuplatňujú. Po preštudovaní spisu súd zistí, že súdny exekútor   priamo   vyzval   oprávneného   na   úhradu   trov   bez   toho,   aby   žiadal   súd   o   nich rozhodnúť.

Vzhľadom na vyššie uvedené zastávame ten názor, že ústavná sťažnosť sťažovateľky by nemala byť Ústavným súdom SR prijatá.“

Citované stanovisko okresného súdu zaslal ústavný súd 16. januára 2006 právnej zástupkyni sťažovateľky s tým, že k nemu môže zaujať stanovisko v lehote, ktorú jej určil. Právna zástupkyňa sťažovateľky uvedenú možnosť nevyužila.

Sťažovateľka aj okresný súd ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci uskutočnilo verejné ústne pojednávanie. Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania podľa   § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich   vyjadreniami   dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci prijal 31. mája 2006 na ďalšie konanie II. senát ústavného súdu. Sudca   spravodajca   v tejto   veci   sa   v súlade   s rozvrhom   práce   na   rok   2007   stal   členom IV. senátu   a   z tohto   dôvodu   túto   vec   prerokoval   a   vo   veci   samej   rozhodol   IV. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II. Odôvodnenie výroku uznesenia okresného súdu sp. zn. 9 Er 126/04, EX 550/04 z 30. augusta 2005 v časti o zamietnutí návrhu sťažovateľky na priznanie trov exekúcie

Okresný   súd   v označenom   uznesení   odôvodnil   výrok   o zamietnutí   návrhu sťažovateľky na priznanie trov exekúcie takto:

„Exekučné konanie je samostatným konaním, do ktorého súd môže zasahovať len v prípadoch,   keď   to   umožňuje   Exekučný   poriadok   alebo   v   situáciách,   ktoré   nie   sú v exekučnom poriadku upravené (§ 254 ods. 3 O. s. p.), napríklad, ak by na náhradu trov exekúcie mal nárok povinný.

Úkony   súdneho   exekútora   nie   sú   úkonmi   súdu,   ako   je   tomu   v   prípade   súdnych komisárov. Rozhodovanie o trovách exekúcie je výlučne v kompetencii exekútora.

Súd rozhoduje o trovách exekúcie len v dvoch prípadoch a to:

1./ o námietkach účastníka konania proti trovám podľa §§ 201 ods. 2 a 202 ods. 2 Exekučného poriadku

2./ o povinnosti oprávneného nahradiť trovy exekúcie podľa § 203 ods. 1 alebo § 202 ods. 1 Exekučného poriadku.

Súdny exekútor určuje výšku trov exekúcie sám podľa § 201 ods. 1 alebo podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku.

V ustanovení § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého by prislúchalo určiť trovy   exekúcie,   pretože   bolo   zistené,   že   dôvodom   zastavenie   exekúcie   je   nemajetnosť povinného,   sa   iba   konštatuje,   kto   znáša   trovy   exekúcie.   Svojím   znením  ... znáša   ich oprávnený... sa prakticky rovná ustanovenia § 197 ods. 1 Exekučného poriadku... uhrádza ich povinný..., preto aj postup pri ich určovaní musí byť rovnaký. Neobsahuje možnosť, prípadne   povinnosť   súdu   rozhodnúť   o   trovách,   ako   je   tomu   v   prípade   ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Súd uznáva právo súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie, nemôže však o nich rozhodnúť, pretože by to bolo v rozpore so súčasným znením Exekučného poriadku § 202 ods. 1, prípadne spôsobom akým sa uplatňujú hmotnoprávne nároky.   Aplikácia   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   neprichádza   do   úvahy, pretože lex specialis, ktorým Exekučný poriadok vo vzťahu k O. s. p. v časti trov konania jednoznačne je, obsahuje postup pri priznávaní trov exekútorovi i oprávnenému. Použil by sa iba v prípade nároku povinného na náhradu trov exekúcie, pretože Exekučný poriadok na trovy povinného nepamätá. Pri zastavení konania podľa O. s. p. sa o trovách rozhoduje podľa   § 146   ods. 1 písm. c/,   a vtedy nemá   žiaden z účastníkov právo   na   náhradu trov konania, teda ani exekútor, alebo podľa § 146 ods. 2 O. s. p. V konkrétnom prípade je nereálne a prakticky nemožné posúdiť úspešnosť, či neúspešnosť účastníka v konaní. Nič nebránilo, resp. nič nebráni súdnemu exekútorovi aby upovedomil oprávneného o trovách exekúcie   podľa   § 202   ods. 1   Exekučného   poriadku   a   umožnil   mu   prípadnú   obranu vznesením námietok, o ktorých rozhoduje súd. K rozhodovaniu o trovách exekútora súd podotýka,   že   rozhodnutie   súdu   je   konečné   nie   je   proti   nemu   prípustné   odvolanie,   čo znemožňuje povinnému účastníkovi namietať výšku trov.“

III. Právne východiská na rozhodovanie ústavného súdu a závery ústavného súdu

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie   zákonných   ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany   základných   práv   a slobôd   (III. ÚS 60/04).   Existencia   takýchto   konaní   však nevyčerpáva ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne   pripomína   objektivitu   takéhoto   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (II. ÚS 143/02).

Článok   2   ods. 2   ústavy   obsahuje ústavné   pravidlo,   v rámci   ktorého   každý   orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz, ktorý je obsiahnutý v čl. 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v plnej miere aj na ochranu základných práv a slobôd,   ktorú   poskytujú   orgány   verejnej   moci   v rámci   svojich   kompetencií   vrátane základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Všeobecný   súd   musí   teda   vykladať   a   používať   ustanovenia   platných   právnych predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu.   Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z toho,   že   všeobecné   súdy   majú poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov [§ 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)]   (obdobne   napr.   IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 44/03).

Za situácie, keď okresný súd právo sťažovateľky na súdnu ochranu odmietol najmä s poukazom na to, že: „V ustanovení § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého by prislúchalo určiť trovy exekúcie, pretože bolo zistené, že dôvodom zastavenie exekúcie je nemajetnosť   povinného,   sa   iba   konštatuje,   kto   znáša   trovy   exekúcie.   (...)   Neobsahuje možnosť, prípadne povinnosť súdu rozhodnúť o trovách, ako je tomu v prípade ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Súd uznáva právo súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie, nemôže však o nich rozhodnúť, pretože by to bolo v rozpore so súčasným znením Exekučného poriadku § 202 ods. 1, prípadne spôsobom akým sa uplatňujú hmotnoprávne nároky“, je potrebné preskúmať, či nejde o odmietnutie súdnej ochrany majúce charakter denegationis   iustitiae   (I. ÚS 139/02)   alebo   o svojvoľný   postup   súdu,   a tým   o porušenie základných ústavných princípov garantovaných v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   § 37   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   v znení   neskorších predpisov   v znení   účinnom   v relevantnom   čase   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   sú účastníkmi exekučného konania oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len v tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Pri aplikácii a interpretácii ustanovení Exekučného poriadku upravujúcimi náhradu trov   exekúcie   musí   byť   braný   zreteľ   na   osobitné   postavenie   súdnych   exekútorov v exekučnom konaní a na nevyhnutnosť zachovania a rešpektovania ich nezávislosti.

Preto pri postupe všeobecných súdov v exekučnom konaní treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane, ktorý nie je voči žiadnemu účastníkovi konania diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Vzhľadom na to ustanovenie § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 a s § 254 ods. 3 OSP v znení účinnom do 31. augusta 2005 treba z hľadiska už uvedených článkov ústavy aj so zreteľom   na   príslušnú   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri   napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) vykladať a uplatňovať tak, že uznesenie   okresného   súdu,   čo   sa   týka   výroku   o   trovách   exekúcie,   malo   obsahovať v odôvodnení dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých bolo vynesené.

Ustanovenia § 196 a § 197 ods. 1 Exekučného poriadku určujú zásadu, že odmenu patriacu   súdnemu   exekútorovi   za   výkon   exekučnej   činnosti,   náhradu   jeho   hotových výdavkov   a náhradu   za   stratu   času   uhrádza   povinný.   Len   výnimočne   –   ak   dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie; súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné uplatnenie svojho nároku a tiež, či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie (§ 203 Exekučného poriadku). Výšku odmeny súdneho exekútora, náhradu jeho hotových výdavkov, náhradu za stratu času   a spôsob   ich   určenia   (ako   aj   výšku   primeraného   preddavku   na   odmenu súdneho   exekútora   a na náhradu   jeho hotových   výdavkov   za   činnosť   podľa   osobitného zákona) ustanovuje vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z.   o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov   (ďalej   len   „vyhláška“).   Odmenu pri vylúčení súdneho exekútora z exekúcie a pri zastavení exekúcie ustanovuje § 14 a nasl. vyhlášky.

Exekútor   je   štátom   určenou   a   splnomocnenou   osobou   na   vykonávanie   núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (§ 2 ods. 1 Exekučného poriadku).

Sťažovateľka,   ktorá   je   ako   súdna   exekútorka   orgánom   verejnej   moci   pri   výkone exekúcie,   nie   je   a ani   nebola   v okolnostiach   konkrétneho   prípadu   účastníčkou súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným, a preto od nej podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo požadovať, aby znášala trovy bezúspešnej exekúcie. Aj keď okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uznal, že sťažovateľka má právo na náhradu trov exekúcie, vyslovil však názor, že o trovách exekúcie rozhodnúť nemôže, pretože by to bolo v rozpore s ustanovením § 202 ods. 1 Exekučného poriadku, prípadne spôsobom, akým sa uplatňujú hmotnoprávne nároky.

Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom (vrátane pred exekučným súdom) je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon (v tomto prípade sa súdna exekútorka považuje za účastníka konania pre ten úsek konania, v ktorom sa rozhoduje o jej nároku na náhradu trov konania), náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napr. takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 OSP.

Rozhodovanie   o náhrade   trov   exekúcie   je   totiž   integrálnou   súčasťou   rozhodnutia exekučného súdu, ktorým sa exekučné konanie zastavuje, a to napriek tomu, že Exekučný poriadok v znení účinnom v čase prijatia označeného uznesenia výslovne neustanovoval povinnosť súdu rozhodnúť pri zastavení exekúcie o tom, kto a v akej výške platí jej trovy. (Táto povinnosť bola pre súd rozhodujúci o zastavení exekúcie ustanovená až účinnosťou od 1. septembra 2005 zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení niektorých   zákonov).   Každé   rozhodnutie   všeobecného   súdu   musí   byť   so   zreteľom na konkrétne okolnosti odôvodnené spôsobom, z ktorého logicky a presvedčivo vyplývajú jeho právne závery. V postupe okresného súdu   v danej   veci   založenom na mechanickej aplikácii ustanovenia § 203 ods. 1 s odvolaním sa na ustanovenie § 202 ods. 1 Exekučného poriadku   a tvrdení   o   nemožnosti   aplikácie   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku, zároveň formálne poukazujúcom na príslušné ustanovenia zákona, možno vybadať zreteľné znaky   nepredvídateľnosti   a   arbitrárnosti   predstavujúce   v konečnom   dôsledku   zásah do základného práva sťažovateľky garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   preto   zastáva   názor,   že   okresný   súd   bez   ústavne   akceptovateľného dôvodu   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   priznanie   trov   exekúcie   napriek   tomu,   aký   je zmysel a účel náhrady týchto trov, ktoré sťažovateľka musela vynaložiť v časovej a vecnej súvislosti s exekučným konaním.

Okresný   súd   síce   uviedol,   že   platné právne predpisy   mu neumožňujú   rozhodnúť o náhrade trov exekúcie sťažovateľky, ale ústavný súd toto odôvodnenie nemôže prijať. Zamietnutie   návrhu   sťažovateľky   na   priznanie   trov   exekúcie   bez   toho,   aby   sa   týmto návrhom okresný súd meritórne zaoberal, nemá totiž oporu v zákone (čl. 2 ods. 2 ústavy) a je založené iba na tom, že v čase prijatia označeného rozhodnutia neexistovala právna úprava,   ktorá   by   výslovne   ustanovovala   pre   exekučný   súd   povinnosť   rozhodnúť pri zastavení   exekúcie   aj   o tom,   kto   a v akej   výške   platí   jej   trovy.   V tejto   situácii   bol okresný súd povinný zohľadniť zmysel a účel náhrady trov konania a použiť taký výklad zákona, ktorý by neporušoval základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že okresný   súd   neposkytol sťažovateľke dostatočnú ochranu jej základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy najmä z toho dôvodu, že interpretoval príslušné ustanovenia Exekučného poriadku natoľko extrémne, že svojím postupom a rozhodnutím vybočil z medzí ústavnosti, a preto napadnuté rozhodnutie   svojimi   účinkami   porušilo   označené   základné   právo   sťažovateľky   ako účastníčky konania, v ktorom sa rozhodovalo o náhrade trov exekúcie. Reálne uplatnenie, zabezpečenie a realizácia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vylučujú taký postup a rozhodnutie, ktoré okresný súd prijal 30. augusta 2005 pod sp. zn. 9 Er 126/04, Ex 550/04, na základe čoho ústavný súd uzavrel, že týmto rozhodnutím došlo vo vzťahu k sťažovateľke k porušeniu základných ústavných princípov spravodlivého procesu.

IV.

Rozhodnutie ústavného súdu

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   považuje   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu v časti výroku o náhrade trov exekúcie za rozporné s ústavnými princípmi spravodlivého procesu,   bolo   potrebné   rozhodnúť   o porušení   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak ako je to uvedené v prvom bode výrokovej časti tohto nálezu.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd vykladá a aplikuje čl. 20 ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade   s   čl. 1   dodatkového   protokolu   (PL. ÚS 17/00)   i s jeho   výkladom   a aplikáciou Európskeho súdu pre ľudské práva. Preto posudzuje námietky sťažovateľov týkajúce sa porušenia základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu spoločne, zvlášť v prípadoch, ak sťažovatelia namietajú porušenie svojich označených práv rovnakým skutkovým stavom.

Pretože   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   okresný   súd   výrokom   napadnutého uznesenia o zamietnutí náhrady trov exekúcie porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý zároveň zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa   názoru ústavného súdu   priestor na to, aby sa okresný súd sám vyrovnal s ochranou označených práv hmotného charakteru, v ktorom je navyše viazaný záväzným právnym   názorom   ústavného   súdu.   Preto   ústavný   súd   sťažnosti   v časti,   v ktorej   sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu,   nevyhovel,   uprednostňujúc   právomoc všeobecného   súdu   na   ochranu   subjektívnych   hmotných   práv   účastníkov   konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie.

Podľa   § 56   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   základné   právo   alebo   sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu v časti výroku o náhrade trov exekúcie a vrátil mu vec na ďalšie   konanie,   v ktorom   je viazaný   právnym   názorom   ústavného súdu   vysloveným v tomto   náleze   [§ 56   ods. 3   písm. b)   a   ods. 6   zákona   o ústavnom   súde].   Viazanosť okresného súdu sa vzťahuje na ústavne súladný výklad a použitie ustanovení Exekučného poriadku   v predmetnej   veci   (v   rozhodovaní   o trovách   exekúcie)   tak,   ako   je   uvedený v treťom bode odôvodnenia tohto nálezu. Okresný súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci   na ďalšie   konanie,   ktoré   je   vykonateľné   jeho   doručením   (§ 56   ods. 7   zákona o ústavnom súde).

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože sa sťažovateľka uvedeného výroku pred ústavným súdom v konaní o svojej sťažnosti   nedomáhala,   ústavný   súd   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia nerozhodoval.

V súlade   s ustanovením   § 36   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   trovy   konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol   o úhrade   trov   konania,   ktoré   jej   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia advokátkou.

Na   základe   ustanovenia   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde,   ktorý   zakotvuje výnimku z tejto zásady ustanovenej v jeho prvom odseku, ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby,   pretože   ústavný   súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky bolo porušené, a teda mala vo veci úspech.

Pri   stanovení   výšky   úhrady   trov   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   vychádzal z ustanovenia   § 11   ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon   je   jedna   šestina   výpočtového   základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony   právnej   pomoci,   každý   v   hodnote   2 501 Sk.   Ústavný   súd   rozhodol   aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   § 16   ods. 3   vyhlášky   č. 655/2004   Z. z., t. j. dvakrát 150 Sk.

Podľa takto určených kritérií výška trov právneho zastúpenia predstavuje celkovú sumu 5 302 Sk. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia ústavný súd zaviazal uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené v treťom bode výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti rozhodnutiu   ústavného súdu   nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2007