znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 182/05-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   novembra   2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Alexandra   Bröstla   v konaní   o sťažnosti   pplk.   JUDr.   J.   K.,   bytom   R.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   D.,   R.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky nečinnosťou Okresného súdu Rimavská Sobota vo veci vedenej pod sp. zn. RA - 1 T 4/00 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo pplk. JUDr. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA - 1 T 4/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Rimavská Sobota p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. RA - 1 T 4/00 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Pplk.   JUDr.   J.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   40 000 Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Rimavská   Sobota p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Rimavská Sobota j e   p o v i n n ý   uhradiť pplk. JUDr. J. K. trovy konania   9 320 Sk   (slovom   deväťtisíctristodvadsať   slovenských   korún)   na   účet   advokáta JUDr. J. D., R., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 10. decembra 2004 doručené podanie pplk. JUDr. J. K., bytom R., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., R., ktoré bolo označené ako „Ústavná sťažnosť proti nečinnosti Okresného súdu Revúca vo veci sp. zn.: 1 T 4/00“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 1 T 4/00, v ktorej je sťažovateľ obžalovaný pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Podľa § 15 ods. 2 písm. j) zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov všetky práva a povinnosti prechádzajú k 1. januáru 2005 z Okresného súdu Revúca na Okresný súd Rimavská Sobota. V súčasnosti konanie pokračuje na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. RA - 1 T 4/00.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Banskej Bystrici sp. zn. ČVS: KÚV-52/22-99 z 24. mája 1999 bolo voči nemu vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona a pomoc k pokusu spáchania trestného činu podvodu podľa § 10 ods. 1 písm. c) v spojení s § 8 ods. 1 a § 250 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona.

Personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 205 z 21. júna 1999 v spojení   s rozhodnutím   ministra   vnútra   Slovenskej   republiky   č.   p.   KM-145/PK-99 z 30. augusta   1999   bol   sťažovateľ   prepustený   zo   služobného   pomeru   príslušníka Policajného zboru.

Krajský prokurátor v Banskej Bystrici ešte 10. septembra 1999 podal na sťažovateľa obžalobu   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“).   Uznesením z 1. decembra   1999 krajský   súd   vec postúpil   Okresnému súdu   Revúca, na ktorom   bola vedená   pod   sp.   zn.   1   T   4/00.   Okresný   súd   Revúca   určil   prvé   hlavné   pojednávanie 19. januára 2001 na 8. marec 2001. Hlavné pojednávanie bolo potom postupne odročované z dôvodov, ktoré nespôsobil sťažovateľ, na 17. máj 2001, 26. október 2001, 7. december 2001   a napokon   na   11.   január   2002.   Posledné   hlavné   pojednávanie   bolo   odročené   na neurčito.   Uznesením   z 3.   apríla   2002   predseda   senátu   pribral   znalca   z odboru   cestnej dopravy   a uložil   mu   podať   znalecký   posudok   na   zistenie   výšky   škody   na   osobnom motorovom vozidle. Od tej doby až do podania sťažnosti ústavnému súdu Okresný súd Revúca vo veci podľa tvrdení sťažovateľa nekonal.

Sťažovateľ konkrétne namieta, že pri prerokovávaní jeho veci pred Okresným súdom Revúca došlo a dochádza nečinnosťou súdu k zbytočným prieťahom, a to:

- v období od postúpenia veci krajským súdom uznesením z 1. decembra 1999 do prvého nariadenia pojednávania 19. januára 2001 a

- v období od znaleckého dokazovania na základe uznesenia z 3. apríla 2002 až do podania sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľ tiež poukazuje na súvisiacu judikatúru ústavného súdu a uvádza, že využil na ochranu svojich práv sťažnosť v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov, ktorú zaslal krajskému súdu. Predseda krajského súdu v odpovedi na sťažnosť uznal jej opodstatnenosť, ale namiesto prijatia účinných opatrení oznámil sťažovateľovi, že súd začne konať až po 1. januári 2005.

Sťažovateľ napokon uvádza, že doba viac ako 5 rokov, počas ktorej sa nerozhodlo vo veci,   je   pre   neho   krivdou.   Bol   prepustený   z Policajného   zboru,   je   znižovaná   jeho   úcta a vážnosť, ako aj úcta a vážnosť jeho rodiny a nemôže vykonávať právo poľovníctva.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález: „1) Základné právo pplk. JUDr. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Revúcej v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 T 4/00 porušené bolo.

2) Okresnému súdu v Revúcej,   resp.   po 1. 1. 2005 Okresnému súdu v Rimavskej Sobote (§ 2 ods. 30 zákona č. 371/2004 Z. z.) prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 4/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3)   pplk.   JUDr.   J.   K.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   20.000,-   Sk,   ktoré   je   mu Okresný   súd   v Revúcej   (resp.   jeho   nástupca)   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4)   pplk.   JUDr.   J.   K.   priznáva   náhradu   trov   konania   spolu   9.320,-   Sk,   ktoré   je Okresný súd v Revúcej povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. D., R., do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný   súd   prijal   18.   augusta   2005   sťažnosť   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. II. ÚS 182/05-13.

Právny zástupca sťažovateľa JUDr. J. D. v liste z 30. augusta 2005 ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní.

Predsedníčka Okresného súdu Rimavská Sobota vo svojom vyjadrení z 27. júla 2005 a následne zo 7. septembra 2005 uviedla podrobný popis priebehu veci s tým, že na základe rozvrhu   práce   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   bol   spis   pridelený   novému   sudcovi a vzhľadom na to, že ide o skutkovo a právne zložitú vec, zákonný sudca sa zatiaľ zaoberal štúdiom spisu. Na Okresnom súde Rimavská Sobota je vec vedená od 7. januára 2005. Predsedníčka Okresného súdu Rimavská Sobota zároveň oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní.

Keďže   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný súd vo veci sťažovateľa konal a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zohľadňuje svoju ustálenú judikatúru, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu   účastníka   konania   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k nastoleniu   právnej   istoty   iným   zákonom   predpísaným spôsobom, iným ako je právoplatné rozhodnutie súdu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru,   ústavný súd v súlade so   svojou   doterajšou   judikatúrou (II.   ÚS   74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   považuje   aj   povahu prejednávanej veci.

Ústavný súd musí najprv uviesť, že predmetná trestná vec bola spojená na spoločné konanie (§ 23 ods. 3 Trestného poriadku) s inou trestnou vecou, pričom v týchto veciach boli podané samostatné obžaloby. Obžaloba na sťažovateľa bola krajskému súdu podaná 13. septembra   1999   (sp.   zn.   2 T   41/99).   Na   predbežnom   prejednaní   obžaloby konanom 1. novembra 1999 (od tohto termínu sťažovateľ označuje začiatok konania na Okresnom súde Revúca) rozhodol krajský súd o postúpení veci Okresnému súdu Revúca.

Okresnému súdu Revúca bola 3. augusta 1999 doručená obžaloba proti obžalovaným R. a H. pre trestné činy podľa § 235 ods. 1 a § 156 ods. 3 Trestného zákona. Okresný súd Revúca predložil vec krajskému súdu, aby rozhodol na základe § 25 Trestného poriadku o odňatí   a prikázaní   veci   z dôvodu   kolegiálnych   vzťahov   sudcov   s dozorujúcim prokurátorom. Uznesením z 31. augusta 1999 krajský súd neodňal vec Okresnému súdu Revúca. Okresný súd Revúca rozhodol na predbežnom prejednaní obžaloby 29. novembra 1999 aplikujúc novelu Trestného poriadku účinnú od 1. septembra 1999 o postúpení veci krajskému   súdu.   Krajský   súd   na   predbežnom   prejednaní   obžaloby   14.   januára   2000 rozhodol, že neuznáva svoju príslušnosť a podľa § 24 Trestného poriadku postupuje vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie sporu o príslušnosť.

Najvyšší súd uznesením zo 16. februára 2000 rozhodol, že príslušným súdom je krajský   súd,   pričom   toto   uznesenie   bolo   doručené   krajskému   súdu   24.   februára   2000. Krajský súd po uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu o jeho príslušnosti čakal približne 6 mesiacov   na   novelu   Trestného   poriadku,   aby   uznesením   prijatým   na   predbežnom prejednaní obžaloby 20.   septembra   2000   postúpil   vec   Okresnému   súdu   Revúca.   Až   od 20. septembra 2000 mal Okresný súd Revúca k dispozícii spisy z obidvoch trestných vecí, ktoré neskôr spojil.

Preskúmaním   doterajšieho   priebehu   konania   sp.   zn.   RA   -   1   T   4/00   (pôvodne 2 T 41/99) pred Okresným súdom Rimavská Sobota na základe predložených dokumentov, vykonaného dokazovania a spisu ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti:

1.   Z hľadiska   právnej   a faktickej   zložitosti   veci   ústavný   súd   zistil,   že   v konaní vedenom pod sp. zn. RA - 1 T 4/00 ide o trestnú vec sťažovateľa, ktorý bol obžalovaný pre trestný čin podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) a § 250 ods. 1 a ods. 3 písm. b) Trestného zákona. Zvýšená miera faktickej zložitosti vyplýva z toho, že vo veci sú traja obžalovaní a viac než tridsať svedkov. Okrem množstva svedkov sa musel súd vysporiadať aj so znaleckými posudkami. Kvôli faktickej zložitosti veci bolo prvé hlavné pojednávanie rozdelené   do   dvoch   pojednávacích   dní.   V prípade   správne   zisteného   a ustáleného skutkového   stavu   aplikácia   práva   už   nie   je   náročná.   Z tohto   hľadiska   vec   nemožno považovať za právne zložitú.

2.   Správanie   sťažovateľa   hodnotí   ústavný   súd   ako   súčinnostné.   Z jeho   správania možno vyvodiť skutočný záujem o vyriešenie otázky jeho (ne)viny, resp. trestu. Právny zástupca sťažovateľa sa pravidelne zúčastňoval na hlavných pojednávaniach, ospravedlnil len svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní pôvodne nariadenom na 26. október 2001.

3. Postup Okresného súdu Revúca možno popísať a hodnotiť nasledovne. Sťažovateľ výslovne namieta obdobie od doručenia spisu krajským súdom Okresnému súdu Revúca 3. decembra 1999 až do nariadenia prvého hlavného pojednávania na základe príkazu sudcu kancelárii   z 19.   januára   2001.   Okresný   súd   Revúca   v tomto   období   najprv   čakal   na rozhodnutie sporu o príslušnosť medzi ním a krajským súdom. Uznesenie najvyššieho súdu o príslušnosti   krajského   súdu   bolo   tomuto   doručené   24.   februára   2000.   Po   doručení uznesenia krajský súd nekonal a až 20. septembra 2000 postúpil vec späť Okresnému súdu Revúca (v súvislosti s nadobudnutím účinnosti novely Trestného poriadku). Okresný súd Revúca bol pritom povinný v zmysle § 2 ods. 4 Trestného poriadku a čl. 48 ods. 2 ústavy postupovať čo   najrýchlejšie z úradnej   povinnosti   a mal konať podľa   zákona (Trestného poriadku), ktorý bol účinný, zvlášť s ohľadom na dokazovanie, ktoré sa postupom doby sťažuje.

Okresný súd Revúca v nasledujúcom období plynulo nariaďoval jednotlivé hlavné pojednávania. Hlavné pojednávanie, ktoré malo byť prvým hlavným pojednávaním, bolo z dôvodu ospravedlnenia neúčasti obhajcu spoluobžalovaného odročené z 26. februára 2001 na   17. a 18.   máj   2001.   V uvedenom   termíne   sa   uskutočnilo   prvé   hlavné   pojednávanie. Z dôvodu   pracovnej   zaneprázdnenosti   obhajcu   sťažovateľa   a obhajcu   spoluobžalovaného v letnom období bolo ďalšie hlavné pojednávanie nariadené na 21. september 2001.

Obe   hlavné   pojednávania   pôvodne   nariadené   na   september   a október   2001   boli preročené pre ospravedlnenú neprítomnosť obhajcu spoluobžalovaného. Októbrové hlavné pojednávanie   bolo   odročené   zároveň   na   žiadosť   okresného   prokurátora.   Hlavné pojednávanie nariadené na 26. október 2001 bolo preročené na žiadosť sťažovateľovho obhajcu. Hlavné pojednávanie vytýčené na 7. december 2001 bolo preročené na žiadosť obhajcu spoluobžalovaného. Druhé hlavné pojednávanie bolo odročené, pretože obhajca spoluobžalovaného   mal   poruchu   na   vozidle.   Tretie   hlavné   pojednávanie   sa   riadne uskutočnilo v marci 2002. V apríli 2002 bol uznesením ustanovený znalec, ktorý odovzdal znalecký posudok v auguste 2002. Štvrté hlavné pojednávanie bolo vzápätí odročené na 21. marec 2003 na základe žiadosti obhajcu spoluobžalovaného. Marcové hlavné pojednávanie bolo   zrušené   a odročené   na   neurčito,   pretože   spoluobžalovaný   sťažovateľa   sa   stal práceneschopným. Jeho práceneschopnosť Okresný súd Revúca pravidelne sledoval, pričom obžalovaný   oznámil,   že   jeho   práceneschopnosť   sa   končí   10.   novembra   2003.   Hlavné pojednávanie bolo potom nariadené na 5. november 2004, ale neskôr bolo zrušené kvôli práceneschopnosti znalca.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napriek   pravidelnému   nariaďovaniu   hlavných pojednávaní   konanie   neprebiehalo   plynulo,   pretože   obhajca   jedného   z obžalovaných pravidelne ospravedlňoval svoju neúčasť na hlavných pojednávaniach, ktoré potom museli byť odročované. V skúmanom období tento obhajca ospravedlnil z deviatich nariadených hlavných   pojednávaní   svoju   neúčasť   na   nich   v šiestich   prípadoch.   Po   podaní   sťažnosti hlavné pojednávanie bolo opäť odročené na jeho žiadosť.

Obdobie od skončenia práceneschopnosti spoluobžalovaného 10. novembra 2003 až do nariadenia hlavného pojednávania na 5. november 2004, t. j. obdobie takmer jedného roka, predstavuje obdobie nečinnosti Okresného súdu Revúca.

Ústavný   súd   zhrnul,   že   prvé   obdobie,   počas   ktorého   sa   riešila   otázka   vecnej príslušnosti,   je   obdobím   nečinnosti.   V druhom   období   Okresný   súd   Revúca   pravidelne nariaďoval hlavné pojednávania so snahou rozhodnúť vec, ale zaneprázdnenosť obhajcu spoluobžalovaného narúšala   plynulosť konania.   Ústavný   súd   taktiež   zistil   takmer   ročné obdobie úplnej nečinnosti Okresného súdu Revúca.

Ústavný súd so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti konštatoval, že v doterajšom priebehu konania zistil dve označené obdobia nečinnosti okresného súdu. Pritom aj obdobie, keď okresný súd konal a nariaďoval pojednávania, sa vyznačovalo neefektívnou činnosťou. Vzhľadom   na   to   dospel   k záveru,   že   v označenom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom, čím bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov.

III.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím,   že   postupom   Okresného   súdu Rimavská Sobota (na ktorý prešli všetky práva a povinnosti z Okresného súdu   Revúca) v konaní sp. zn. RA - 1 T 4/00 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal Okresnému súdu Rimavská Sobota, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl. 127   ods.   3   ústavy:   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ požadoval primerané finančné zadosťučinenie 20 000 Sk, pričom tento rozsah bližšie neodôvodnil.

V dôsledku   toho,   že   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa   (a   aj vzhľadom   na   dobu   nečinnosti),   považoval   za   potrebné   rozhodnúť   aj   o primeranom finančnom zadosťučinení.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota poznačenú zbytočnými   prieťahmi   v dôsledku   neefektívnej   činnosti   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. RA - 1 T 4/00, berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinil, a zohľadňujúc povahu a konkrétne okolnosti prípadu rozhodol, že sumu 40 000   Sk   možno   považovať za   primerané finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3 zákona o ústavnom súde.

2. Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trov konania,   ktoré   sťažovateľovi   vznikli   v   súvislosti   s jeho   zastupovaním   v konaní   pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. D., a priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v hodnote 9 320 Sk.

Trovy konania je Okresný súd Rimavská Sobota povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2005