znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 182/03-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť V. H., bytom S., vo veci porušenia jeho základného práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   13   Co   2112/2002   z 10.   decembra   2002,   ako   aj   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 31/03 z 25. júna 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. H. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 12. septembra 2003 doručené podanie V. H. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom S., s prílohou. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ ním napáda jednak rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ako   súdu   odvolacieho)   sp.   zn.   13   Co   2112/2002   z 10. decembra   2002   (ktorým   zmenil rozsudok Okresného súdu v Lučenci sp. zn. 12 C 76/02 z 22. júla 2002), ako aj rozsudok Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ako   súdu   dovolacieho)   sp.   zn.   4   Cdo   31/03 z 25. júna   2003,   ktorým   zamietol   dovolanie   sťažovateľa   proti   označenému   rozsudku Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   rozsudkami   Krajského   súdu v Banskej Bystrici a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol porušený „čl. 20 ods. 1 Ústavy SR o práve na ochranu majetku“, pričom navrhol, aby „oba uvedene rozsudky boli ako protiústavne zrušené“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   [(ďalej   len „ústava“)   a   s účinnosťou   od   1.   januára 2002]   oprávnený   konať o sťažnostiach,   ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania o sťažnostiach   sú   upravené v ustanoveniach   §   20   ods.   1   a   §   49   až 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.   Ústavný   súd   preto   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   a skúmal,   či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Medzi tie podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každej   sťažnosti,   patrí   aj   jeho   právomoc   na   jej   prerokovanie   a rozhodnutie,   keďže   na konanie   a rozhodovanie   o porušení   základných   práv   fyzickej   alebo   právnickej   osoby   je ústavný súd oprávnený len vtedy, ak im ochranu neposkytujú iné súdy.

Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   z pripojenej   prílohy   vyplynulo,   že   sťažovateľ   sa   na Okresnom súde v Lučenci domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy proti označeným žalovaným (rozsudok Okresného súdu v Lučenci sp. zn. 12 C 76/02 z 22. júla 2002). Na základe   odvolania   žalovaných   však   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   svojím   rozsudkom sp. zn.   13   Co   2112/2002   z 10.   decembra   2002   rozsudok   Okresného   súdu   v Lučenci   vo výroku, v ktorom určil, že kúpna zmluva je neplatná, zmenil a žalobu zamietol. Napokon na základe   dovolania   sťažovateľa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím   rozsudkom z 10. apríla 2003 (sp. zn. 4 Cdo 31/03) toto zamietol podľa § 243b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku „po zistení, že v konaní nedošlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p.“.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   zistil,   že   vo   veci   sťažovateľa   konali   a aj rozhodli   prvostupňový,   odvolací   a dovolací   súd,   pričom   sťažovateľ   mal   v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný právny prostriedok ochrany svojho základného práva   podľa   čl.   20   ústavy   (dovolanie),   ktorý   aj   využil,   hoci   nie   s   pre   neho priaznivým výsledkom.

Keďže   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   mal   v systéme   všeobecného   súdnictva k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy na ochranu svojho základného práva podľa čl.   20   ústavy   a keďže   neúspech   v konaní   o takomto   prostriedku   nie   je   bez   ďalšieho dôvodom na konanie ústavného súdu, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť už po jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2003