znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 182/02-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv a slobôd, čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 739/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 15. augusta 2002 doručené podanie I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., označené ako „ústavná sťažnosť proti právoplatnému rozhodnutiu rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 15. 4. 2002 sp. zn.: 4 Co 739/01 vo veci Okresného súdu v Bardejove   sp.   zn.   7   C   1775/98“.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   Okresný   súd v Bardejove   svojím   rozsudkom   z 27.   júna   2001   (sp.   zn.   7   C   1775/98)   zamietol   návrh sťažovateľa   na   určenie,   že   „platobný   výmer   žalovaného   na   platenie   nájomného...   je neplatný“. Dôvodom na rozhodnutie súdu bola skutočnosť, že „žalobca podľa návrhu súdu nepreukázal   naliehavý   právny   záujem   v danej   veci“.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa Krajský súd v Prešove svojím rozsudkom z 15. apríla 2002 (sp. zn. 4 Co 739/01) potvrdil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu, pretože podľa jeho názoru „súd prvého stupňa aplikoval správny právny predpis (§ 80 písm. c) O. s. p.) a rovnako správne ho v súlade s ustálenou   judikatúrou   vyložil“.   V takomto   postupe   oboch   súdov,   ktoré   „odôvodňovali svoje negatívne stanovisko k mojej žalobe tvrdením, že som nepreukázal naliehavý právny záujem“, videl sťažovateľ porušenie svojich základných práv. Pokiaľ ide o Krajský súd v Prešove   (ako   súd   odvolací),   voči   ktorému   jeho   sťažnosť   smeruje,   je   toho   názoru,   že „Krajský   súd   v Prešove   právoplatným   rozsudkom   zo   dňa   15.   apríla   2002,   ako   orgán verejnej moci, porušil moje ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu (čl. 36 ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd),   a že   jeho   postup   voči   mne   je   odoprením spravodlivosti, čo už samo o sebe pokladám za výraz protiústavnosti (čl. 46 ods. 1 úst. zák. č.   460/1992   Zb.,   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   uverejnená   v zbierke zákonov pod č. 23/1991 Zb., a čl. 6 Dohovoru o ľudských právach a základných slobôd uverejnený v zbierke zákonov pod číslom 209/1992 Zb.)“.

V dôsledku   uvedeného   sťažovateľ   požiadal,   aby   ústavný   súd   svojím   nálezom „rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 15. 4. 2002 (4 Co 739/01) zrušil“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s účinnosťou od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ktorými   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2   citovaného zákona. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa sústredil na posúdenie toho, či sťažovateľ využil   na   ochranu   svojho   základného   práva   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred všeobecnými   súdmi,   keďže   (a   v súlade   s čl.   127   ods.   1   ústavy)   o ochrane   práv vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy   ústavný   súd   rozhoduje   len   vtedy,   ak   o nej nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preto skúmal, či ochranu tomu základnému právu, porušenie ktorého sťažovateľ namietal [t. j. právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)],   mu neposkytujú všeobecné súdy na základe dostupných opravných prostriedkov, ktoré možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy označených základných práv.

Z priloženého   rozsudku   Okresného   súdu   v Bardejove,   ktorým   zamietol   návrh sťažovateľa na určenie neplatnosti platobného výmeru žalovaného (sp. zn. 7 C 1775/98 z 27.   júna   2001),   vyplynulo,   že   proti   nemu   bolo   možné   podať   odvolanie,   a priložený rozsudok Krajského súdu v Prešove z 15. apríla 2002 (sp. zn. 4 Co 739/01) potvrdzuje, že sťažovateľ túto možnosť využil (hoci odvolací súd jeho odvolaniu nevyhovel a napadnutý rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil).   Sťažovateľ   mal   preto   v systéme   všeobecného súdnictva proti namietanému porušeniu označených základných práv k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy (odvolanie podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku), ktorý aj využil, hoci neúspešne. Pokiaľ ide o rozsudok Krajského súdu v Prešove, ktorý sťažovateľ   napadol   svojou   sťažnosťou,   voči   nemu   už   odvolanie   nie   je   prípustné,   ale vzhľadom na to, že ústavný súd netvorí súčasť všeobecného súdnictva (nie je ho možné považovať za ďalšiu odvolaciu, resp. dovolaciu inštanciu), nie je oprávnený zrušovať alebo meniť   rozsudky   súdov,   pokiaľ   základným   právam,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   bolo možné v konaní (konaniach), ktoré im predchádzalo, poskytnúť ochranu účinnými právnymi prostriedkami nápravy (riadnymi a niekedy aj mimoriadnymi) dostupnými sťažovateľom v systéme všeobecného súdnictva.

Platná   právna   úprava   konania   pred   ústavným   súdom   vylučuje,   aby   predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bolo také porušenie základného práva alebo slobody účastníka súdneho konania, ktoré mohol napadnúť účinným právnym prostriedkom nápravy v systéme všeobecného súdnictva.

Keďže v prípade sťažovateľa išlo práve o takýto prípad a keďže samotný neúspech v konaní o jeho riadnom opravnom prostriedku nie je dôvodom na konanie ústavného súdu o jeho sťažnosti, bolo ju potrebné po predbežnom prerokovaní odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2002