znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 181/2016-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom Mgr. Zdenkom Nováčekom,Brančská 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Co 4/2013-126 z 31. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)č. k. 4 Co 4/2013-126 z 31. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice II (ďalej len„okresný súd“) rozsudkom č. k. 18 C 132/2012-93 z 10. októbra 2012 (ďalej len „rozsudokokresného súdu“) vo veci žalobcu ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalobca“) proti sťažovateľoviv konaní o zaplatenie sumy 15 500 € s príslušenstvom rozhodol tak, že nepripustil zmenunávrhu na začatie konania o zaplatenie sumy 15 500 € s príslušenstvom v podaní žalobcudoručenom okresnému súdu 7. marca 2012, žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosťnahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 1 114,90 € v prospech zástupcu sťažovateľav lehote 20 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že rozsudok okresného súdu podľa sťažovateľa„extrémne vybočoval z účelu § 150 OSP, kde jeho aplikácia v predmetnej veci opomínala i logický zmysel, nakoľko oslobodenie účastníkov od súdnych poplatkov skutkovú podstatu § 150 OSP zjavne nenaplňuje“,podal proti nemu sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal najmä«a) navrhovateľove nadštandardné majetkové pomery, ktoré napriek jeho procesnému oslobodeniu od súdnych poplatkov, nespĺňajú predpoklady pre aplikáciu § 150 OSP..., b) v konaní bolo preukázané, že žaloba bola účelovo vykonštruovaná... c) prvostupňový súd pri aplikácii § 150 OSP nezohľadnil, že aj sťažovateľ bol v rozsahu 100 % oslobodený od platenia súdnych poplatkov... d) naviazanie aplikácie § 150 OSP na procesné oslobodenie od súdnych poplatkov „extrémne vybočuje z jeho účelu a zcela postráda i smysl logický...“».

Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd pri aplikácii § 150 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej len „OSP“)«nielen že neprihliadol na pomery všetkých účastníkov (prihliadol len na „pomery“ neúspešného žalobcu), čím porušil princíp rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, ale podľa ustálenej súdnej praxe nebol súd ani oprávnený aplikovať § 150 OSP na túto konkrétnu vec». Ako doplnenie sťažovateľ uvádza, že okremnepriznania náhrady za niektoré úkony právnej služby mu okresný súd nepriznal ani plnúnáhradu výdavkov za ubytovanie advokáta v sume 67 €, ani poštovné náklady.

Krajský súd napadnutým rozhodnutím odvolacie konanie vo veci samej zastavil(žalobca zobral späť svoje odvolanie, pozn.), rozsudok okresného súdu vo výroku o trováchkonania potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu v častio trovách konania bez toho, aby sa akokoľvek vyjadril čo i len k jednej námietke zo stranysťažovateľa, príp. aby sa vysporiadal so sťažovateľom predloženou judikatúrou. Uvedenéje podľa sťažovateľa porušením jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je preto arbitrárne. Okresný súd a krajský súd podľasťažovateľa„v rozpore so zákonom svojvoľne procesné oslobodili neúspešného a nadštandardne majetného žalobcu od platenia súdnych poplatkov, čo následne v rozpore s ustanoveniami § 142 ods. 1 a § 150 OSP použili ako jediný argument proti úspešnému sťažovateľovi“.V konaní došlopodľajehotvrdeniaajk porušeniurovnostiúčastníkov konania, keď napriek plnému úspechu v spore bola sťažovateľovi„priznaná len 50 %-ná náhrada trov konania, čo s poukazom na § 150 OSP oba súdy založili výhradne na 50 %-nom procesnom oslobodení neúspešného žalobcu od platenia súdnych poplatkov“.

Opodstatnenosť svojej argumentácie sťažovateľ opiera aj o judikatúru ústavnéhosúdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V nadväznosti na to sťažovateľ poukazujeaj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 305/03 z 12. júla 2005, ktoréhopredmetom konania bola podľa sťažovateľa po skutkovej a právnej stránke totožná vec akov prípade sťažovateľa.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd rozhodol týmtonálezom:„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, s bydliskom ⬛⬛⬛⬛, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. 4 Co/4/2013-126 z 31. 10. 2013 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, s bydliskom ⬛⬛⬛⬛, podľa čl. 47 ods. 3 ústavy Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. 4 Co/4/2013-126 z 31. 10. 2013 porušené bolo.

3. Zrušuje sa Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. 4 Co/4/2013-126 z 31. 10. 2013 a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

4. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, s bydliskom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu ⬛⬛⬛⬛ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenúsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoréoznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupomalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladaťzáver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti aleborozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymiokolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08, III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ krajskému súdu vytýka arbitrárnosťnapadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu vo výrokuo trovách konania. Krajský súd potvrdil podľa sťažovateľa rozsudok okresného súdu v častitýkajúcej sa trov konania bez toho, aby sa akokoľvek vyjadril čo i len k jednej námietkezo strany sťažovateľa, príp. aby sa vysporiadal so sťažovateľom predloženou judikatúrou.V rozpore so zákonom svojvoľne okresný súd a krajský súd oslobodili neúspešnéhoa nadštandardne majetného žalobcu od platenia súdnych poplatkov. Podľa sťažovateľa pretonapadnutým rozhodnutím krajský súd porušil jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Krajský súd vo vzťahu k výroku o trovách konania v odôvodnení svojho rozhodnutiauviedol:

«Odvolací súd bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 písm. a) O. s. p., prejednal v rozsahu vyplývajúcom z ust. 212 ods. 1 O. s. p. a zistil, že je potrebné rozhodnúť tak, ako je to vo výroku uznesenia... Preto, že nebolo vzaté odvolanie späť v časti o trovách konania, súd rozhodol tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. o trovách potvrdil.

Podľa ust. § 219 ods. 2. O. s. p. ak sa odvolací súd. v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia môže sa odôvodnenie obmedziť na konštatovanie správnosti dôvodov, prípadne na. zdôraznené správnosti uviesť ďalšie dôvody.

Odvolací súd považuje jednoznačne rozhodnutie prvostupňového súdu, pokiaľ ide o výrok o trovách konania za správne a s poukazom aj na výsledok skončenia odvolacieho konania pokiaľ ide o späťvzatie vo veci samej, nie je potrebné vo veci inak uvažovať. Preto sú odvolacie námietky týkajúce sa náhrady trov konania a námietok voči ust. § 150 O. s. p. právne relevantné(vzhľadom na obsah vyššie uvedeného správne malo byť „irelevantné“,pozn.)

Keďže sa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o výroko trovách konania, v celom rozsahu stotožnil s rozsudkom okresného súdu, ústavný súdpri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti napadnutému rozhodnutiuna predbežnom prerokovaní vychádzal aj z obsahu rozsudku okresného súdu, rešpektujúcsvoj ustálený právny názor, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu aodvolacieho, resp. sťažnostného súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 8/2014), pretože prvostupňové a odvolacie (resp.sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Okresný súd vo vzťahu k výroku o trovách konania v odôvodnení svojho rozsudkuuviedol:

„Výrok o trovách konania vyplýva z ustanovenia § 142 ods. 1 Obč. súd. por., v spojení s ustanovením § 150 Obč. súd. por.

Podľa § 142 ods. 1 Obč. súd. por., procesné úspešný účastník konania má právo na náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva v konaní proti účastníkovi, ktorý v konaní úspech nemal.

Podľa ustanovenia § 150 Obč. súd. por., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

V prejednávanom prípade procesne úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania spojených s právnym zastúpením. Trovy konania si právny zástupca žalovaného vyčíslil v súlade s ustanoveniami vyhlášky č. 655/04 Z. z., o odmenách a náhradách advokátov v celkovej výške 3.020,34 eur zahrňujúce trovy právneho zastúpenia 2028,84 eur a náhrad spojených s cestou na pojednávanie. Trovy právneho zastúpenia uplatňoval vychádzajúc zo základnej hodnoty tarifnej odmeny 320,34 eur, náhrady paušálnych výdavkov ku každému úkonu právnej služby 7,63 eur, za nasledujúce úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia, podanie odporu zo dňa 5. 1. 2012, žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov zo dňa 7. 2. 2012 (vo výške polovice tarif. odmeny), porada s klientom dňa 12. 9. 2012 (vo výške 2/3 tarify), vyjadrenie k podaniu odporcu zo dňa 17. 9. 2012, účasť na pojednávaní 10. 10. 2012 a úkon vyčíslenia náhrady trov konania z 11. 10. 2012. Za účasť na pojednávaní dňa 10. 10. 2012 si uplatňoval náhradu cestovného za cestu vykonanú motorovým vozidlom na trase a späť pri základnej náhrade 0,183 eur/km, dĺžke trasy 832 km, priemernej spotrebe motorového vozidla 11,2 litrov/100 km a cene za liter paliva 1,599 eur. Náhradu za stratu času uplatňoval v čase od 18,00 hod dňa 9. 10. 2012 do 18,00 hod dňa 10. 10. 2012, teda za 48 polhodín vo výške 610,56 eur. Ako hotové výdavky a cestovné výdavky vyčíslil poštovné za odpor vo výške 1,70 eur, ostatné poštovné vo výške 4 eur (4 podania á 1 eur), ubytovanie v vo výške 67 eur a stravné vo výške 6,79 eur, keď základná hodnota stravného 9,30 eur v zmysle opatrenia Ministerstva financií SR č. 248/12 Z. z. o sumách stravného bola znížená o 25 %, keďže raňajky boli v cene ubytovania. Spolu hotové a cestovné výdavky predstavovali 79,68 eur.

Účastník má právo na náhradu účelne vynaložených výdavkov, ktoré mu v konaní vznikli. Za účelné úkony právnej služby súd považoval prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie odporu vo veci, vyjadrenie vo veci a účasť na pojednávaní. Nepriznal náhradu trov za žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ktoré je len v osobnom záujme žalobcu a nemá vplyv na samotnú procesnú obranu účastníka, poradu s klientom, ktorej vykonanie a potreba neboli preukázané, ani za úkon vyúčtovania odmeny, ktorého vykonanie rovnako nesúvisí s účelnosťou procesného postupu účastníka sporu a je len predpokladom priznania trov právnemu zástupcovi. Celkovo odôvodnené a účelné trovy za úkony právnej služby predstavovali sumu 1.311,88 eur /4 x 320,34 eur + 4 x 7,63 eur/. Pokiaľ išlo o náklady súvisiace s vykonaním cesty na účely účasti na pojednávanie dňa 10. 10. 2012 bolo preukázanie vykonanie cesty motorovým vozidlom značky Honda Element, ktorého priemerná spotreba pohonných hmôt pri kombinovanej doprave predstavuje 11,2 l/100 km. Dokladom o úhrade ceny pohonných hmôt zo dňa 10. 10. 2012 bola preukázaná cena predpísaného paliva BA 95 vo výške 1,599 eur za liter. Výška základnej náhrady cestovného (zák. č. 283/02 Z. z.) predstavuje 0,183 eur/km. Celkovo náklady za spotrebované pohonné hmoty zodpovedali hodnote 149 eur a základná náhrada hodnote 152,26 eur. Pokiaľ išlo o náhradu za stratu času, ktorú si zástupca žalobcu uplatnil v súlade s ustanovením § 17 vyhlášky č. 655/04 Z. z. táto mu bola priznaná oproti uplatnenému nároku 48 polhodín za 44 polhodín straty času, keď vzhľadom na ukončenie času pojednávania dňa 10. 10. 2012 o 10,40 hod. sa predpokladá aj ukončenie pracovnej cesty v o 16,00 hod, čo predstavuje od 18,00 hod dňa 9. 10. 2012 do 16,00 hod dňa 10. 10. 2012 44 polhodín straty času, čo pri základnej náhrade 12,72 eur predstavuje sumu 559,68 eur. Titulom hotových výdavkov a cestovných výdavkov súd priznal zástupcovi žalobcu náklady na ubytovanie v vo výške 50 eur, ktoré boli považované za účelné a primerané vzhľadom na cenu ubytovania v (viď

) a hodnotu stravného vo výške 6,98 eur, čo celkovo predstavovalo 56,98 eur. Pokiaľ išlo o náklady poštovného súd tieto nepovažoval za dôvodné trovy zástupcu. Aj keď doručovanie písomných zásielok je nevyhnutné, v rámci náhrady paušálnych trov môže žalobca uspokojiť tieto svoje nároky a súčasne pokiaľ ide o spôsob doručovania písomností súdu, je tieto možné realizovať tiež elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom, ktoré znižujú poštovné výdavky. Ako účelne vynaložené trovy žalobcu spojené s právnym zastúpením súd ustálil sumu vo výške 2.229,80 eur (1.311,88 €, 559,68 €, 152,26 €, 149 €, 56,98 €). So zreteľom na skutočnosť, že žalobca bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd jeho osobné pomery zohľadnil aj pri rozhodovaní o trovách konania podľa ust. § 150 Obč. súd. por., úspešnému žalovanému priznal náhradu trov zastúpenia v rozsahu 50% účelne vynaložených trov, čo zodpovedá sume 1.114,90 eur.“

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd priznánáhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súdvýnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať...

Aplikácia § 150 OSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetkypredpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sútu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.Zákon však už nevypočítava prípady, ktoré spadajú pod tzv. dôvody hodné osobitnéhozreteľa. Z judikatúry všeobecných súdov vyplýva, že použitie citovaného ustanoveniaprichádza do úvahy v prípadoch, keď sa v konaní vyskytnú také konkrétne výnimočnéokolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré bránia priznať náhradu trov konania úspešnémuúčastníkovi, ktorý inak spĺňa všetky predpoklady na ich priznanie. Predpokladom použitiatohto ustanovenia je, aby išlo o prípady hodné osobitného zreteľa posudzované tak na stranetoho, komu má byť náhrada trov priznaná, ako aj na strane účastníka, ktorý by bol ináčpovinný trovy konania nahradiť. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa saprihliada najmä na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkovkonania, okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde, a ich postojv konaní.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu (berúc do úvahyaj odôvodnenie rozsudku okresného súdu) je zrejmé, že okresný súd pri rozhodovanío trovách konania podľa § 142 ods. 1 OSP vzal do úvahy aj § 150 OSP, pričom pri aplikácii§ 150 OSP zohľadnil osobné pomery žalobcu. Krajský súd navyše pri stotožnenísa s rozhodnutím okresného súdu o trovách konaniach prihliadal okrem osobných pomerochžalobcu aj na výsledok skončenia odvolacieho konania, teda na to, že žalobca zobralv celom rozsahu späť svoje odvolanie, a preto bolo odvolacie konanie vo veci samejzastavené.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj ustálený názor, podľa ktoréhorozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov,pri ktorej sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pretoiba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trováchkonania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer lenv prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlodôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktoráby v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia, ústavný súd nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a skutočnosť, že sťažovateľsa s názorom krajského súdu nestotožňuje a domnieva sa, že mu mala byť priznaná náhradatrov konania v celom rozsahu, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Z judikatúry ústavného súdu vo vzťahu k čl. 47 ods. 3 ústavy vyplýva, že zásadarovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienoka rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhodujeobčianskoprávny súd (napr. PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02, IV. ÚS 35/02, IV. ÚS 397/09).Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktorézabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahujeaj zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovaťsvoje záujmy, a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane(m. m. IV. ÚS 35/02).

Obsah základného práva rovnosti účastníkov v konaní ako jedného z určujúcichústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníciobčianskeho súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujúa plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorejz procesných strán.

K porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3ústavy podľa sťažovateľa došlo jednak tým, že okresný súd pri rozhodovaní o trováchkonania prihliadal len na pomery žalobcua v rozpore so zákonom aplikoval § 150 OSP na predmetnú vec,a tiež tým, že napriek plnému úspechu v spore bola sťažovateľovi„priznaná len 50 %-ná náhrada trov konania, čo s poukazom na § 150 OSP oba súdy založili výhradne na 50 %-nom procesnom oslobodení neúspešného žalobcu od platenia súdnych poplatkov“. Ústavný súd, prihliadajúc na uvedené, najmä s prihliadnutím na obsahoznačeného základného práva konštatuje, že nepriznanie trov konania sťažovateľovi podľajeho požiadaviek neumožňuje signalizovať príčinnú súvislosť s namietaným porušením jehozákladného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, tak ako sa to vo svojej sťažnosti dožadujevysloviť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jehoďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016