znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 181/2012-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   a   neverejnom   zasadnutí   senátu   21.   júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obce N., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   z   21.   septembra   2011   v konaní   vedenom   pod   č. k. 10 C 164/2010-95   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 8 Co 332/2011-128 z 13. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obce N.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.  

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ ústavný súd“) bola 23. mája 2012 doručená sťažnosť obce N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie základného práva   podľa čl. 46   ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   č.   k.   10   C   164/2010-95   z 21. septembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 8 Co 332/2011-128 z 13. marca 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «Sťažovateľ sa žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I dňa 8.12.2010 domáhal, aby súd zaviazal odporcu v prvom rade: Slovenská republika   -   Ministerstvo   financií   SR   a   odporcu   v   druhom   rade:   Daňové   riaditeľstvo Slovenskej   republiky   nahradiť   sťažovateľovi   škodu   spolu   s   príslušenstvom.   Škoda sťažovateľovi   vznikla   na   tom   skutkovom   základe,   že   Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej republiky ako odvolací orgán v daňovom konaní v rozpore so zákonom zmenilo platobné výmery, ktorými sťažovateľ vyrubil daň za jadrové zariadenie za roky 2007 a 2008 dvom prevádzkovateľom jadrových zariadení - spoločnosti J. a spoločnosti S.

Pre   každé   z   uvedených   jadrových   zariadení   Úrad   jadrového   dozoru   stanovil samostatnú oblasť ohrozenia, a to pre jadrové zariadenie V-1 rozhodnutím č. 39/2007 a pre jadrové zariadenie V-2 rozhodnutím č. 355/2007. Každý z uvedených prevádzkovateľov je držiteľom samostatného povolenia na prevádzku príslušného jadrového zariadenia a je teda daňovníkom v zmysle § 68 zákona o miestnych daniach. Sťažovateľ v rokoch 2008 a 2009 vydal   platobné   výmery,   ktorými   v   súlade   so   zákonom   o   miestnych   daniach   vyrubil prevádzkovateľom daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške (platobné výmery obce N. č. 2/2008, 2/2009 a 2/2008-1). Daňovníci (prevádzkovatelia) sa proti týmto platobným výmerom odvolali a Daňové riaditeľstvo SR ako inštančne nadriadený orgán v daňovom konaní nakoniec zmenilo platobné výmery obce tak, že znížilo pôvodne vyrubenú daň a zaviazalo daňovníkov platiť daň pomerne (rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR zo dňa   23.4.2008   a   23.07.2009).   Pri   zmene,   resp.   znížení   platobných   výmerov   Daňové riaditeľstvo SR postupovalo v zmysle stanoviska Ministerstva financií Slovenskej republiky zo   dňa   17.03.2008,   ktorým   mu   bolo   odporučené   pri   posudzovaní   vyrubenia   dane prevádzkovateľom   jadrového   zariadenia   v J.   „zohľadniť“   §   73,   vetu   tretiu   zákona   č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach v znení účinnom do 30.11.2009...

Daňové riaditeľstvo SR znížilo platobné výmery vydané sťažovateľom a zaviazalo daňovníkov platiť daň pomerne s odvolaním sa na uvedené ustanovenie zákona o miestnych daniach.

Keďže výťažok dane z jadrového zariadenia je príjmom rozpočtu obce, obci vznikla v dôsledku zmeny platobných výmerov škoda titulom ušlého zisku určeného rozdielom medzi pôvodne vyrubenou výškou dane a výškou dane podľa zmenených platobných výmerov. Sťažovateľ v návrhu svoj nárok na náhradu škody oprel o ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka (všeobecná zodpovednosť za škodu pri porušení právnej povinnosti)...

Okresný   súd   Bratislava   I   vec   prejednal   a   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   zo   dňa 21.09.2011, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol...

Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v Bratislave rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP rozsudkom zo dňa 13.03.2012 a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v celom rozsahu...

Súdy v konaní podľa predchádzajúcich článkov tejto sťažnosti svojím rozhodovaním porušili ústavné právo sťažovateľa na náhradu škody zakotvené v článku 46 ods. 3 Ústavy SR tým, že ho posúdili ako subjekt nespôsobilý na priznanie náhrady škody...

Podmienky práva na náhradu škody podľa predmetných ustanovení ústavy bližšie precizuje zákon č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov. Pokiaľ ide o ústavné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, zákon priznáva náhradu škody všetkým fyzickým osobám a právnickým osobám,   ktorým   v   dôsledku   nesprávneho   postupu   orgánu   verejnej   moci   škoda   vznikla. Zákon teda bližšie precizuje podmienky náhrady škody pre všetky subjekty ústavnoprávnej ochrany podľa článku 46 ústavy. Avšak, pokiaľ ide o právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným   rozhodnutím,   zákon   priznáva   náhradu   škody   iba   účastníkom   správneho konania.   V   súlade   s   vyššie   uvedený   princípom,   podľa   ktorého   zákon   nemôže   zužovať množinu   subjektov   ústavnoprávnej   ochrany   druhovým   určením   subjektu   ochrany,   je potrebné   túto   skutočnosť   vykladať   tak,   že   zákon   bližšie   precizuje   podmienky   priznania náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia iba pokiaľ ide tú časť množiny subjektov ústavnoprávnej   ochrany   podľa   článku   46   Ústavy,   ktorá   spĺňa   podmienku   účastníctva v správnom konaní. Ústavné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má však aj ten, komu týmto rozhodnutím bola spôsobená škoda a pri tom nie je účastníkom konania...

Súdy nepriznali sťažovateľovi náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka s odôvodnením,   že   na   náhradu   škody   spôsobenej   pri   výkone   verejnej   moci   je   potrebné použiť ustanovenia špeciálneho zákona — zákona 514/2003 Z. z.. Súdy rovnako odmietli priznať náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu,   že sťažovateľ napádal   postup,   ktorý sa priamo odrazil   v správnom rozhodnutí a   v takom prípade   je potrebné použiť ustanovenia o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Tento myšlienkový postup priviedol súdy nakoniec k posudzovaniu otázky, či je možné priznať náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, avšak v tomto bode súdy konštatovali, že sťažovateľ nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom, teda nie je subjektom oprávneným na   náhradu   škody,   pretože   nespĺňa   podmienku   účastníctva   v   správnom   konaní. Z predchádzajúcej   argumentácie   vyplýva,   že   takýto   výklad   zákonov   nie   je   v   súlade s ústavou,   pretože   tá   priznáva   nárok   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím každému, nie len účastníkom správneho konania. Rovnako nie je možné prijať argument, že v danom prípade nie je možné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade   škody,   pretože   sa   uplatňuje   špeciálny   predpis.   Takýto   výklad   objektívne znemožňuje sťažovateľovi domôcť sa náhrady škody, a preto je potrebné posúdiť ho ako ústavne   nesúladný.   Sťažovateľ   nemôže   byť   ukrátený   na   svojich   ústavných   právach   iba z dôvodu,   že   podľa   právneho   názoru   súdov,   zákony   uplatňovanie   ústavných   práv neumožňujú. Otázka, či tomu tak skutočne je, je druhoradá. Aj keby súdy v zmysle zákona nemali možnosť rozhodovať inak, ako ústavne nesúladným spôsobom (čo v danom prípade podľa   sťažovateľa   nie je pravdou),   t.   j.   ak by postupovali v súlade so zákonom,   ale v rozpore   s   ústavou,   stále   by   bolo   potrebné   posúdiť   takéto   ich   rozhodovanie   ako   zásah do sťažovateľových   ústavných   práv.   Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   použitým   právnym posúdením súdov a z neho vyplývajúcimi zamietavými rozsudkami súdov v konaní došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na náhradu škody priznaného mu ústavou. Súdy ako orgány ochrany ústavnosti mali vykladať príslušné právne predpisy tak, aby nedošlo k obmedzeniu ústavného práva sťažovateľa na náhradu škody, t. j. mali v konaní postupovať podľa všeobecnej zodpovednosti za škodu upravenej v § 420 a nasl. OZ.

Sťažovateľ nemal možnosť dovolávať sa zrušenia rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR o zmene platobných výmerov cestou žaloby podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ totiž nebol aktívne procesne legitimovaný na podanie žaloby proti rozhodnutiu správneho orgánu z dôvodu, že nebol účastníkom správneho konania. Zákonná podmienka účastníctva v konaní teda bránila sťažovateľovi nie len domôcť sa náhrady škody   priamo   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.,   ale   aj   domôcť   sa   zrušenia   rozhodnutí Daňového riaditeľstva pre ich nezákonnosť v rámci správneho súdnictva.»

Sťažovateľ preto žiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že Okresný súd Bratislava I svojím rozsudkom   č.   k. 10 C 164/2010-95 a Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom č. k. 8 Co 332/2011-128 porušili základné právo sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutím štátneho orgánu   garantované čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby ústavný súd zrušil uvedené rozsudky, ktorými sa zasiahlo do jeho ústavných práv a „vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu“ v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. l27 ods. l ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1933 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

l.   Predmetom   sťažnosti   je   aj   namietané porušenie   označeného   práva   sťažovateľa rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 164/2010-95 z 21. septembra 2011.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu konkrétnemu   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   iba   vtedy,   ak   sa   ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený alebo rozhodovať všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať   sa   preskúmania   označeného   napadnutého rozsudku okresného súdu využitím opravného prostriedku   odvolania, ktoré sťažovateľ napokon aj využil. Sťažovateľ sa tak domohol činnej ochrany ním označeného základného práva, ktoré označil v sťažnosti už pred krajským súdom.

Na   základe   podaného   odvolania   už   teda   došlo   k   naplneniu   účelu   sledovaného sťažovateľom v konaní o sťažnosti. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaní teda v tomto prípade vylučuje (vzhľadom na princíp subsidiarity) právomoc ústavného súdu, a preto   ústavný   súd   časť   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva napadnutým postupom a rozsudkom okresného súdu, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. Predmetom sťažnosti bolo namietané porušenie označeného práva sťažovateľa aj rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 332/2011-128 z 13.marca 2012.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej   judikatúry nemá zásadne oprávnenie skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž vyplýva, že ústavný súd nie   je opravnou   inštitúciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   nálezoch,   nie   je   opravnou inštitúciou všeobecných súdov (I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných   súdov,   pokiaľ tieto súdy   vo svojej   činnosti   postupujú   v   súlade   s   právami na súdnu a inú ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 45 až čl. 50 ústavy). Z takého pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva: „Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku objektívnej   zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú   jeho   orgánmi   v   daňovom   konaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

...navrhovateľ   si   nemôže   v   tomto   občianskom   súdom   konaní   uplatňovať   ako nesprávny úradný postup také vecné pochybenia v rozhodnutiach daňových orgánov, ktoré by sa priamo odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutí, v ich meritórnom výroku, ktorých nesprávnosť môže byť vyslovená jedine v správnom konaní na to inštančne oprávneným orgánom na základe podaného opravného prostriedku oprávneného daňového subjektu. Súd teda v konaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže vecnú (obsahovú) správnosť rozhodnutí daňových orgánov posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale týmito sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný. Pri   opačnom   výklade,   by   totiž   došlo   k   neprípustnému   zásahu   zo   strany   súdov rozhodujúcich v rámci civilného   procesu do správneho/daňového konania   a   do   výkonu pôsobnosti daňových orgánov pri rozhodovaní v daňovom konaní vo veciach miestnych daní a poplatkov.

Na   základe   uvedeného   možno   dôvodiť,   že   súdu   neprináležalo   v   tomto   konaní prehodnocovať   právne   závery   daňových   orgánov   a   ani   posudzovať   správnosť   ich rozhodnutia o vyrubení pomernej dane za jadrové zariadenie, a teda posudzovať správnosť aplikácie §   73 zákona   č.   582/2004   Z.   z.   o miestnych   daniach   a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Súdu prvého stupňa rovnako neprináležalo v tomto konaní ani preskúmavať zákonnosť postupu daňových orgánov v zmysle ust. § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, nakoľko ich pochybenia by sa v tomto smere odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutia, ktorú by prináležalo posudzovať len inštančne   na   to   oprávneným   správnym   orgánom   v   rámci   preskúmavania   rozhodnutia na základe riadne podaného opravného prostriedku.

Ako správne konštatoval aj súd prvého stupňa, nielen navrhovateľ, ale aj súd je v tomto konaní viazaný právoplatným rozhodnutiami vydanými v daňovom konaní, a pokiaľ tieto   neboli   pre   nezákonnosť   zrušené   na   to   oprávneným   orgánom,   je   v   tomto   konaní neprípustné zasahovať do výsledku daňového konania prehodnocovaním záverov správneho orgánu v tom smere či mal vyrubiť každému daňovému subjektu daň za jadrové zariadenie v plnej výške, a nie tak ako im ju vyrubil - pomerne...

Odvolací súd tak dospel k záveru zhodnému so súdom prvého stupňa, že daňové orgány svojím postupom v daňovom konaní neporušili svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovali v rozsahu svojich kompetencií daných im zákonom, nedopustili sa pri   svojom   rozhodovaní   žiadneho   excesu   a   ani   nepostupovali   spôsobom   nezlučiteľným s ochranou   základných   práv   a   ľudských   slobôd,   a   preto   z   ich   strany   nemohlo   dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu...

V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že konanie o zodpovednosti štátu nie je konaním o obnove daňových konaní, súd nie je oprávnený v občianskom súdnom konaní prehodnocovať právne závery, v ktorých majú svoj základ právoplatné rozhodnutia vydané v daňovom (správnom) konaní. Súd pri rozhodovaní v občianskom súdom konaní v rozsahu pôsobnosti   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   teda   nemôže   nahrádzať   postupy   a   ani   naprávať rozhodnutia   správnych orgánov,   pretože   nie je opravnou inštanciou   vo   vzťahu k týmto orgánom.

Napokon   je   správny   aj   právny   záver   súdu   prvého   stupňa   o   nedostatku   pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade, keď pasívne legitimovaným pokiaľ ide o nároky na náhradu škody   uplatňované podľa zákona   č.   514/2003   Z.   z.   je   vždy   štát,   a   pretože škoda   mala vzniknúť pri výkone verejnej moci v oblasti správy daní, za štát v danom prípade koná Ministerstvo financií SR, ako ústredný orgánom štátnej správy pre oblasť daní (§ 7 ods. 1 zákona   č.   575/2001   Z.   z.   o   organizácii   činnosti   vlády   a   organizácii   ústrednej   štátnej správy).

Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa v tom, že navrhovateľ sa v danej veci nemôže dovolávať v súvislosti s pochybeniami štátnych orgánov pri výkone ich pôsobnosti ako orgánov verejnej moci náhrady škody podľa ust. § 420 ods. 1 Obč. zák., pretože táto všeobecná zodpovednosť (lex generalis) je v týchto prípadoch vo vzťahu k štátu vylúčená práve osobitnou úpravou (lex specialis) zákona č. 514/2003 Z. z.. To znamená, že v prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci t. j. pri rozhodovaní a úradnom postupe orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a   právnických   osôb,   je   potrebné   pre   posúdenie   zodpovednosti   za   škodu   prednostne aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý v týchto prípadoch zakladá zodpovednosť štátu, ale len   v   tých   prípadoch,   pokiaľ   pri   výkone   verejnej   moci   došlo   k   vydaniu   nezákonného rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej moci. Zodpovednosť štátu /štátneho orgánu za škodu podľa § 420 ods. 1 Obč. zák. preto nemožno na tieto prípady   aplikovať,   táto   prichádza   do   úvahy   len   v   tých   prípadoch,   ak   došlo   k   inému porušeniu právnej (zákonnej či zmluvnej) povinnosti štátnym orgánom, mimo uplatňovania jeho pôsobnosti pri výkone verejnej moci.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský   súd   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu. Predmetný   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   názoru   vo   veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd preto   neporušil   sťažovateľom   označené   základné   právo.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   v   zmysle ustálenej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad krajským   súdom   nevykazuje   nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   porušení označeného práva sťažovateľom, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.  

V Košiciach   21. júna 2012