znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 181/2011-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   E.,   B.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   V.   Š.,   B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1 S 276/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 276/2010   p o r u š i l základné právo E., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 276/2010-20 zo 17. marca 2011 z r u š u j e   vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. E.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 628,37 € (slovom šesťstodvadsaťosem   eur   a   tridsaťsedem   centov),   ktorú j e   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   Mgr.   V.   Š.,   B.,   do jedného   mesiaca od právoplatnosti nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 181/2011-10 zo 4. mája 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť E., B. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 S 276/2010.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 13. júna 2011 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 2. júna 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   žalobou   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy Občianskeho   súdneho   poriadku   podanou   krajskému   súdu   24.   novembra   2010   proti Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný“)   sa   domáhal preskúmania   fiktívneho   rozhodnutia   z   29.   septembra   2010,   ako   aj   rozhodnutia z 5. novembra 2010, a to pod sp. zn. 25/2010-11-I/ORK. Rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 276/2010-20 zo 17. marca 2011 bolo rozhodnutie žalovaného podľa ustanovenia § 250j ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   zrušené,   pretože   žalovaný   ako   správny   orgán nepredložil krajskému súdu na jeho výzvu spisy správneho konania. Krajský súd zároveň rozhodol tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania, hoci ich tento riadne vyčíslil a   uplatnil   podaním   z   20.   decembra   2010   doručeným   krajskému   súdu   toho   istého   dňa. Krajský   súd   nepriznanie   náhrady   trov   sťažovateľovi   odôvodnil   tým,   že   rozhodnutie žalovaného bolo zrušené z iných dôvodov, než požadoval sťažovateľ. Z odôvodnenia teda nie je zrejmé, či krajský súd náhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal pre neúspech vo veci, alebo zohľadnil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorých existenciu však ani len nenaznačil.   Sťažovateľ   sa   tak   z   rozsudku   dôvod   nepriznania   náhrady   trov   nemôže dozvedieť, a to navyše za situácie, keď mal v konaní plný úspech. Rozsudok krajského súdu teda vo výroku o náhrade trov konania trpí absenciou odôvodnenia, čo zakladá porušenie označeného práva sťažovateľa. Účelom náhrady trov konania je kompenzovať účastníkovi konania výdavky, ktoré musel vynaložiť v dôsledku protiprávneho konania, proti ktorému sa musel brániť súdnou cestou. V konečnom dôsledku ide o aplikáciu základnej zásady, podľa ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo a konanie v súlade s právom nesmie byť na ujmu. V súlade s tým je zákonná úprava náhrady trov konania založená na zásade úspechu v konaní, nie na zásade zásluhovosti. Úspešný je vo veci ten účastník konania, ktorého meritórnemu návrhu bolo vyhovené, pričom meritórnym návrhom je to, čoho sa účastník domáha, nie argumenty a dôvody, o ktoré svoj návrh opiera.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného článku ústavy s tým, aby bol rozsudok krajského súdu zo 17. marca 2011 vo výroku o náhrade trov konania zrušený a vec v rozsahu zrušenia vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 314,18 €.

Z vyjadrenia podpredsedu krajského súdu povereného zastupovaním predsedu súdu z 2. júna 2011 doručeného ústavnému súdu faxom toho istého dňa a poštou 9. júna 2011 vyplýva, že dôvodom na zrušenie rozhodnutia bol fakt, že žalovaný nepredložil krajskému súdu ani na jeho výzvu administratívny spis, v dôsledku čoho bolo pre pasivitu žalovaného znemožnené   krajskému   súdu   preskúmať   zákonnosť   rozhodnutia   žalovaného.   O   trovách konania krajský súd rozhodol tak, že sťažovateľovi ich náhradu nepriznal podľa ustanovenia § 250h ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku, keďže rozhodnutie bolo zrušené z iných vecných dôvodov, než boli uvádzané v žalobe. Inak povedané, krajský súd nezrušil rozhodnutie   z   dôvodov   uvádzaných   v   žalobe,   ale   z   procesných   dôvodov   (žalovaný nepredložil administratívny spis), čo krajský súd vyhodnotil ako dôvod hodný osobitného zreteľa,   ktorý   nezakladá   v   tomto   prípade   právo   sťažovateľa   na   náhradu   trov   právneho zastúpenia. Nemožno v tomto prípade hovoriť o meritórnom úspechu sťažovateľa, lebo krajský súd sa meritom žaloby za týchto okolností vôbec nezaoberal. Tento právny názor vyplýva aj zo stanoviska Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. SNJ 7/2009-2 prijatého na zasadnutí konanom 19. a 20. mája 2009, ako aj z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 32/2008.

Z repliky sťažovateľa z 13. júna 2011 doručenej ústavnému súdu 16. júna 2011 vyplýva, že vo vyjadrení krajského súdu nie sú obsiahnuté žiadne nové skutočnosti, na ktoré by sťažovateľ nereagoval už v podanej sťažnosti. Pokiaľ sa krajský súd odvoláva na závery najvyššieho súdu, ide o skutočnosť z právneho hľadiska nepodstatnú, lebo nejde o orgán s normotvornou   právomocou.   K   otázke   trov   konania   pri   zrušení   rozhodnutia   pre nepredloženie spisu pritom existujú presvedčivé rozhodnutia ústavného súdu, s ktorými sú závery najvyššieho súdu v rozpore.

Ústavný   súd   doručil   sťažnosť,   uznesenie   o   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie, vyjadrenie krajského súdu a repliku sťažovateľa aj žalovanému s tým, aby sa aj on mohol vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutý vo svojich právach.

Z vyjadrenia žalovaného zo 4. júla 2011 doručeného ústavnému súdu faxom toho istého dňa a poštou 6. júla 2011 vyplýva, že žalovaný považuje sťažnosť predovšetkým za neprípustnú, lebo podľa jeho názoru mohol sťažovateľ podať proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 276/2010-20 zo 17. marca 2011 do výroku o náhrade trov konania odvolanie. Podľa § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené   v   piatej   časti,   sa   použijú   primerane   ustanovenia   prvej,   tretej   a   štvrtej   časti Občianskeho súdneho poriadku. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v piatej   časti.   Keďže   dôvodom   zrušenia   rozsudku   bola   jeho   nepreskúmateľnosť   pre nepredloženie   administratívneho   spisu   žalovaným,   nie   je   proti   rozsudku   možné   podať odvolanie, čo sa však podľa názoru žalovaného vzťahuje iba na možnosť podania odvolania, pokiaľ   ide   o   meritum   veci.   Keďže   piata   časť   Občianskeho   súdneho   poriadku   osobitne neupravuje možnosť podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania, mala by sa primerane vzťahovať na túto otázku štvrtá časť Občianskeho súdneho poriadku, ktorá podanie odvolania proti rozhodnutiu o trovách konania nevylučuje. Odvolanie je teda podľa názoru žalovaného prípustné, čo sa týka rozhodnutia o trovách konania, a to napriek nepoučeniu o tejto možnosti krajským súdom. Opačný výklad, teda neprípustnosť odvolania v   tomto   rozsahu,   by   mal   za   následok   odňatie   možnosti   konať pred   súdom   účastníkom konania a vyjadriť sa k súdom priznaným, resp. nepriznaným trovám konania. V merite veci žalovaný poukazuje na ustanovenie § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a uvádza, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady   na   priznanie náhrady   trov   konania,   avšak   súd   dospeje   k   názoru,   že   sú   tu dôvody   osobitného   zreteľa,   pre   ktoré   náhradu   trov   celkom   alebo   sčasti   neprizná. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Žalovaný súhlasí so sťažovateľom, podľa ktorého účelom náhrady trov konania je kompenzovať účastníkovi konania výdavky, ktoré musel vynaložiť v dôsledku protiprávneho konania, proti ktorému sa musel brániť súdnou cestou. V danom prípade však nemožno konštatovať existenciu protiprávneho konania na strane žalovaného, keďže táto nebola   v   konaní   konštatovaná,   a   teda   nemožno   považovať   za   preukázané,   že   výdavky vynaložené sťažovateľom boli účelné. Žalovaný dôrazne namieta sťažovateľom vykreslený postup   správnych   orgánov,   ktoré   by   podľa   jeho   názoru   mohli   mať   záujem   na   pasivite v súdnom konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. Zrušenie rozhodnutia správneho orgánu z dôvodu nepredloženia administratívneho spisu nie je pre správny orgán v žiadnom smere   žiaduce   a   argumentácia   o   následnom   postupe   správneho   orgánu   v   súlade so sťažovateľovými   predstavami   je   viac   ako   nepravdepodobná.   Správny   orgán   vydáva rozhodnutia,   ktoré   sú   podľa   jeho   názoru   v   súlade   so   zákonom,   a   nemá   dôvod   takéto rozhodnutia   svojvoľne   meniť   podľa   predstáv   sťažovateľa,   pokiaľ   týmto   nevyhovel v samotnom správnom konaní. Žalovaný správne aplikoval ustanovenie § 150 Občianskeho súdneho poriadku, keďže nebolo možné hovoriť o meritórnom úspechu sťažovateľa, pričom rozhodnutie bolo zrušené z iných vecných dôvodov, než uvádzal sťažovateľ v žalobe, čo je možné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa spočívajúci v okolnostiach danej veci. Dôvodom   hodným   osobitného   zreteľa   na   strane   žalovaného   na   priznanie   náhrady   trov konania úspešnému žalobcovi iba sčasti, príp. na jej nepriznanie, môže byť aj okolnosť, že žalobca   mal   z   hľadiska   žalobného   petitu   plný   úspech,   avšak   vo   vzťahu   k   žalobným dôvodom mal úspech iba čiastočný, resp. žiadny. Poukazuje tiež na uznesenie ústavného súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   248/08   z   28.   augusta   2008.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti postupom   krajského   súdu   nebolo   žiadnym   spôsobom   zasiahnuté   do   základných   práv a slobôd sťažovateľa, a žalovaný preto žiada, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Z repliky sťažovateľa z 27. júla 2011 doručenej osobne do podateľne ústavného súdu toho istého dňa vyplýva, že podľa § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je opravný prostriedok   v   správnom   súdnictve   prípustný,   len   ak   je   to   ustanovené   v   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku. Toto ustanovenie sa vzťahuje na akékoľvek rozhodnutie súdu vydané v rámci správneho súdnictva, teda aj na rozhodnutie o trovách konania, a tým vylučuje   opravný   prostriedok   aj   proti   rozhodnutiu   o   trovách   konania.   Možno   však   dať žalovanému   za   pravdu,   že   takáto   úprava   je   neústavná,   nelogická   a   nesprávna   a   proti rozhodnutiu o trovách konania (nielen v správnom súdnictve) by vždy mal byť prípustný opravný prostriedok. Pokiaľ niekto nesie zodpovednosť za neústavnú a nerozumnú právnu úpravu   občianskeho   súdneho   konania,   je   to   práve   žalovaný,   do   ktorého   legislatívnej pôsobnosti táto otázka patrí. Pokiaľ sa žalovaný odvoláva na ustanovenie § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, robí tak nesprávne, lebo otázka trov konania je pre oblasť správneho súdnictva upravená v ustanovení § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Nie je však vôbec isté v tejto súvislosti, či krajský súd sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa alebo z dôvodu neúspechu vo veci, keďže v tejto časti nie je rozsudok krajského súdu dostatočne odôvodnený. Tvrdenie žalovaného, podľa ktorého v danom prípade nemožno konštatovať existenciu protiprávneho konania z jeho strany, iba potvrdzuje, aké sú jeho predstavy o plnení zákonných povinností. Patrí k najelementárnejším povinnostiam správneho orgánu predložiť súdu administratívne spisy (§   250d   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Žalovaný   si   túto   zákonnú   povinnosť nesplnil, v dôsledku čoho došlo k vydaniu kvázi sankčného rozsudku, ktorým bolo zrušené rozhodnutie   žalovaného.   Za   tejto   situácie   nemožno   mať   ani   najmenšiu   pochybnosť o protiprávnosti   postupu   žalovaného, ktorý   nepredložením   spisu   súdne konanie fakticky zmaril, keďže sťažovateľ žalobu podával preto, aby sa domohol svojho práva na informácie prostredníctvom   meritórneho   preskúmania   rozhodnutia   žalovaného   v   súdnom   konaní. Sťažovateľ pritom musel vynaložiť na povinné zastúpenie advokátom finančné náklady, ktoré by mu podľa názoru žalovaného a krajského súdu nemali byť kompenzované, pretože v žalobe neuviedol ako dôvod nezákonnosti rozhodnutia žalovaného budúce nepredloženie administratívneho spisu krajskému súdu zo strany žalovaného. Sťažovateľ však paradoxne takýto dôvod do žaloby ani uviesť nemohol, lebo počas plynutia zákonnej lehoty na podanie žaloby   žalovaný   ešte   nebol   krajským   súdom   vyzvaný   na   predloženie   administratívneho spisu, takže táto vada postupu žalovaného v čase podania žaloby ešte neexistovala. V čase, keď vada vznikla, lehota na podanie žaloby už uplynula. Sťažovateľ sa o nepredložení administratívneho spisu dozvedel až z rozsudku, takže ani nemal kedy túto vadu namietať. Sťažovateľ   by   pritom   z   takéhoto   dôvodu   zrušenie   rozsudku   nikdy   nežiadal,   pretože zrušením rozhodnutia bez meritórneho preskúmania sa jeho právne postavenie iba zhoršilo, keďže   sa   oddialilo   meritórne   posúdenie   jeho   práva   na   informácie,   o   ktoré   mu   išlo predovšetkým.   Sťažovateľ   sa   napokon   domáha   náhrady   trov   právneho   zastúpenia advokátom v celkovej výške 628,37 €, a to za 4 úkony právnych služieb po 123,50 €, 4 režijné paušály po 7,41 € a 20 % dane z pridanej hodnoty v sume 104,73 €.

Zo   stanoviska   podpredsedu   krajského   súdu   povereného   zastupovaním   predsedu krajského súdu z 28. júla 2011 doručeného ústavnému súdu faxom 28. júla 2011 a poštou 2. augusta   2011   vyplýva,   že   v   súvislosti   s   vyjadrením   žalovaného   sa   v   celom   rozsahu pridržiava vyjadrenia k sťažnosti z 2. júna 2011 a nemá viac čo dodať.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 276/2010-20 zo 17. marca 2011 vyplýva, že ním bolo zrušené rozhodnutie žalovaného sp. zn. 25/2010-11-I/ORK z 5. novembra 2010 podľa § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a vec vrátená na ďalšie konanie, pričom sťažovateľovi sa náhrada trov konania nepriznala. Podľa názoru krajského súdu rozhodnutie žalovaného bolo treba považovať za nepreskúmateľné z dôvodu, že žalovaný nepredložil krajskému súdu administratívny spis, a to aj napriek tej skutočnosti, že na jeho predloženie bol riadne písomne vyzvaný výzvou z 9. decembra 2010, ktorú prevzal 17. decembra 2010. Tým, že v dôsledku pasivity žalovaného nemal krajský súd ku dňu vydania rozhodnutia vo veci predmetný administratívny spis k dispozícii, bolo prakticky znemožnené preskúmať zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia.   Krajský   súd   preto   postupoval   podľa   ustanovenia § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a napadnuté rozhodnutie žalovaného pre jeho nepreskúmateľnosť zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol podľa   §   250k   ods.   1   druhej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   tak,   že   sťažovateľovi náhradu trov nepriznal, keďže rozhodnutie bolo zrušené z iných vecných dôvodov, než boli uvádzané v žalobe.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 32/2008 z 18. februára 2009 vyplýva, že v prerokúvanej veci krajský súd v prvostupňovom konaní zrušil   rozhodnutie žalovaného orgánu verejnej správy, avšak z iných dôvodov, ako ktoré tvrdil žalobca. Vzhľadom na túto skutočnosť nepriznal úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania. Krajský súd bol toho názoru, že k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy došlo z dôvodu nesprávneho posúdenia   veci,   teda   z iného   dôvodu,   než   aký   bol   tvrdený   v žalobe.   Túto   skutočnosť považoval   krajský   súd   za   dôvod   hodný   osobitného   zreteľa,   pre   ktorý   nebolo   možné úspešnému žalobcovi priznať náhradu trov konania. Najvyšší súd rozsudok krajského súdu vrátane   výroku   o náhrade   trov   konania   potvrdil.   V súvislosti   s náhradou   trov   konania poukázal na ustanovenie § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Konštatoval, že procesnými predpokladmi na priznanie náhrady trov konania podľa tohto ustanovenia sú: 1. čiastočný alebo plný úspech žalobcu, 2. nejestvujúce dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by bránili priznaniu náhrady trov, a 3. skutočnosť, že sa žalobca náhrady trov konania výslovne   nezriekol.   Dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   na   nepriznanie   náhrady   trov úspešnému žalobcovi musia existovať v okolnostiach prípadu, ktoré majú tiež inú kvalitu, ako v sporovom konaní. Dôvodom hodným osobitného zreteľa na strane žalovaného na priznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi iba sčasti, prípadne jej nepriznanie môžu byť aj okolnosti,   že žalobca mal z hľadiska žalobného petitu   plný úspech,   avšak vo vzťahu   k žalobným   dôvodom   mal   úspech   iba   čiastočný,   resp.   žiadny   (napríklad,   ak k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy došlo z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Z tejto zásady bolo potrebné vychádzať aj v prerokúvanej veci, keď žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného bolo síce súdom vyhovené, avšak z iných právnych dôvodov, ako namietal žalobca.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)

Podľa § 250d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku predseda senátu vyžiada spisy žalovaného správneho orgánu, ktorý je povinný bez meškania ich predložiť spolu so spismi správneho orgánu prvého stupňa.

Podľa § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu   ochranu,   neutrpel   materiálnu   ujmu   v dôsledku   inštitútu   platenia   trov   konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09).

Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené podmienky ustanovenia § 150   Občianskeho   súdneho   poriadku   pre   výnimočné   nepriznanie   (úplné   či   čiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   dohovoru (II. ÚS 122/09).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podstatou   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľa,   podľa   ktorej   záver   krajského   súdu o nepriznaní náhrady   trov konania sťažovateľovi nie je dostatočne zdôvodnený, pretože z odôvodnenia nevyplýva, či krajský súd náhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal pre neúspech vo veci, alebo zohľadnil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorých existenciu však   ani   len   nenaznačil.   Sťažovateľ   sa   preto   nemôže   z   rozsudku   dozvedieť   dôvod nepriznania náhrady trov, hoci mal v konaní plný úspech. Ak by sa vychádzalo z toho, že náhrada trov nebola priznaná z dôvodov hodných osobitného zreteľa, nebolo by možné takýto záver akceptovať.

Podľa názoru krajského súdu a žalovaného boli postup a rozhodnutie krajského súdu správne, keďže krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupoval v zmysle záverov vyplývajúcich z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 32/2008, ako aj záverov prijatých   príslušným   kolégiom   najvyššieho   súdu.   Žalovaný   navyše   poukazuje   na   to,   že sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti rozsudku krajského súdu vo vzťahu k náhrade trov konania odvolanie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   akceptovať   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa ktorého z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, či náhrada trov nebola sťažovateľovi priznaná pre   neúspech   vo   veci,   alebo   vzhľadom   na   zohľadnenie   bližšie   nedefinovaného   dôvodu hodného osobitného zreteľa.

Je síce pravdou, že odôvodnenie výroku rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 276/2010-20 zo 17. marca 2011 o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľovi je veľmi stručné, avšak   napriek   tomu   dostatočne   jasne   a zrozumiteľne   z neho   vyplýva,   že   náhrada   trov konania   nebola   sťažovateľovi   priznaná   z   dôvodu   hodného   osobitného   zreteľa   v zmysle § 250k ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku, pričom krajský súd za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo zrušené   z iných   vecných   dôvodov,   než   boli   uvádzané   v   žalobe.   Z   hľadiska   jasnosti a zrozumiteľnosti odôvodnenia rozsudku je podstatné, že krajský súd poukazuje na § 250k ods.   1   druhú   vetu   Občianskeho   súdneho   poriadku,   teda   tú   vetu,   podľa   ktorej   možno úspešnému   účastníkovi   konania nepriznať náhradu   trov   z   dôvodov   hodných   osobitného zreteľa.

Odlišná je situácia týkajúca sa alternatívnej námietky sťažovateľa. Túto považuje ústavný súd za dôvodnú.

Zodpovedá skutočnosti, že dôvod, pre ktorý krajský súd správnej žalobe sťažovateľa vyhovel   a rozhodnutie   žalovaného   zrušil,   je   celkom   odlišný   od   dôvodov,   ktorými argumentoval   sťažovateľ   vo   svojej   žalobe   o   preskúmanie   právoplatného   rozhodnutia žalovaného.   Z toho   zároveň   vyplýva,   že   skutková   okolnosť,   v ktorej   videl   krajský   súd naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania, bola nepochybne   preukázaná   (II.   ÚS   122/09).   Otázkou   preto   je,   či   uvedenú   preukázanú skutočnosť možno právne kvalifikovať v zmysle § 250k ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku ako dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania. Práve táto otázka je medzi účastníkmi sporná.

Ako na to správne poukazuje sťažovateľ, krajský súd sa jeho žalobou v merite veci vôbec nezaoberal, a preto ani žalobné argumenty sťažovateľa nijako neposudzoval. Stalo sa tak   preto,   že   napriek   výzve   krajského   súdu   žalovaný   nepredložil   krajskému   súdu   svoj administratívny   spis   nevyhnutný   pre   meritórne   preskúmanie   veci,   hoci   to   bolo   jeho zákonnou povinnosťou (§ 250d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Za takéhoto stavu krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil bez akéhokoľvek meritórneho preskúmania veci, a to z dôvodu absencie administratívneho spisu.

Možno   urobiť   predbežný   záver,   že   krajský   súd   nemohol   vecne   skúmať   podanú žalobu sťažovateľa preto, lebo žalovaný postupoval v konaní protizákonným spôsobom.

V konečnom dôsledku dospel krajský súd v otázke náhrady trov konania k takému paradoxnému záveru, ktorým žalovaného, ktorý zákon porušil, od trov konania odbremenil, a naopak, sťažovateľa, ktorý postupoval v súlade so zákonom, trovami konania zaťažil.

Podľa názoru ústavného súdu za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 250k ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá   (prípadne   ktorej   podklad)   znamená   vo   svojej   podstate   porušenie   zákona,   resp. predstavuje   nezákonný   postup.   Takýto   výklad   citovaného   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku je arbitrárny, lebo zásadne popiera účel a význam tohto ustanovenia.

Na uvedenom závere nič nemení právny názor vyslovený najvyšším súdom v inom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 32/2008, podľa ktorého dôvodom hodným osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov úspešnému účastníkovi konania môže byť aj okolnosť, že v rozpore so žalobou namietanými skutočnosťami dôjde k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, teda aj preto, že nebol správnemu súdu predložený administratívny spis. Prípad skúmaný   najvyšším   súdom   v uvedenej   veci   nie   je analogický,   lebo rozhodnutie   orgánu verejnej správy nebolo zrušené pre nepredloženie administratívneho spisu. Zovšeobecňujúci záver najvyššieho súdu ide preto v značnej miere nad skutkový rámec skúmaného prípadu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 S 276/2010 (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 1 ÚS 276/2010-20 zo 17. marca 2011 vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Právny zástupca sťažovateľa požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume 628,37 €. Vychádzal pritom zo štyroch úkonov právneho zastúpenia v roku 2011 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť, replika na vyjadrenie krajského súdu a replika na vyjadrenie žalovaného) po 123,50 €, zo štyroch režijných paušálov po 7,41 € a z 20 % dane z pridanej hodnoty vo výške 104,73 €. Ústavný súd požadovanú sumu trov právneho zastúpenia priznal (bod 3 výroku nálezu).

Napokon   treba uviesť,   že nebolo možné akceptovať námietku žalovaného, podľa ktorej sťažovateľ nepodal proti rozsudku krajského súdu odvolanie, hoci podľa žalovaného odvolanie proti výroku o náhrade trov bolo prípustné.

V uvedenej súvislosti je predovšetkým podstatné, že otázkou prípustnosti sťažnosti v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd zaoberal v rámci predbežného prerokovania sťažnosti a neprípustnosť sťažnosti nezistil.

Podľa § 246c ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti.

Treba   prisvedčiť   sťažovateľovi,   že   vzhľadom   na   citované   ustanovenie   v   konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je akýkoľvek opravný prostriedok (teda aj odvolanie proti výroku o náhrade trov konania) prípustný iba vtedy, keď je to v tejto časti výslovne ustanovené.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011