znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 181/2010-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja Horvátha a zo sudcov   Sergeja Kohuta a   Lajosa Mészárosa o sťažnosti K. T., T., zastúpenej advokátkou JUDr. E. H., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaniach vedených pod sp. zn. 21 D 2509/04 a sp. zn. 21 D 2905/04 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaniach vedených pod sp. zn. 21 D 2509/04 a sp. zn. 21 D 2905/04 p o r u š e n é   b o l o.

2. K. T. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. K. T. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov), ktoré j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   jej   právnej   zástupkyne   JUDr.   E.   H.,   Ž.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 181/2010-21   z   8.   apríla   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť K. T., T. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 21 D 2509/04 a sp. zn. 21 D 2905/04.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   návrhmi   podanými   okresnému   súdu   v   roku   2004   sa sťažovateľka   domáhala   dodatočného   prerokovania   dedičstva   po   dvoch   jej   právnych predchodkyniach, pričom konania o týchto návrhoch boli vedené pod sp. zn. 21 D 2509/04 a sp. zn. 21 D 2905/04. Podľa tvrdenia sťažovateľky okresný súd aj napriek tomu, že uznal jej sťažnosť na prieťahy v označených konaniach za dôvodnú, naďalej koná v týchto jej veciach   so zbytočnými a neodôvodnenými prieťahmi, čím   sa   predlžuje stav jej právnej neistoty,   ako   aj   stav   právnej   neistoty   ostatných   dedičov   a   odďaľuje   sa   právoplatné prerokovanie dedičstva.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Ako   je   zrejmé   z...   priebehu   konaní   sp.   zn.   21   D   2509/04   a 21   D   2905/04   na príslušnom súde, trvajúceho viac ako 5 rokov odo dňa podania návrhu, súdny komisár až po 5 rokoch uskutočnil prvé a jediné pojednávanie, na ktorom došlo k uzavretiu dedičských dohôd,   avšak   nakoľko   tieto   dohody   neboli   z   dôvodu   maloletosti   niektorých   účastníkov dohody do dnešného dňa príslušným súdom schválené, neodstránil sa stav právnej neistoty a preto porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov trvá.

Vzhľadom na to, že nejde o skutkovo a právne zložitú vec, nie je zrejmé, prečo súdny komisár vo veci od roku 2005 nebol schopný riadne vec prejednať a rozhodnúť. V postupe notára povereného okresným súdom vykonaním potrebných úkonov v uvedenej dedičskej veci   možno   zistiť   obdobia,   keď   sa   v   konaní   riadne   nepokračovalo   bez   toho,   aby   tomu bránila zákonná prekážka. Máme za to, že nezaslanie dohôd na schválenie súdu vedie opäť k ďalšiemu oddiaľovaniu meritórneho rozhodnutia vo veci samej.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo K. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 21 D 2509/04 a 21 D 2905/04 bolo porušené.

Okresnému súdu Žilina sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 21 D 2509/04 a 21 D 2905/04 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke K. T. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 500.- EUR, (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré jej je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Žilina   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   náhradu   trov   právneho zastúpenia vo výške 292,38,- EUR na účet advokátky JUDr. E. H.... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho podpredseda listom sp. zn. 1 SprS 142/2010 z 24. mája 2010, ktorého   súčasťou   bolo   aj   vyjadrenie   okresným   súdom   poverenej   súdnej   komisárky v skúmaných konaniach zo 14. mája 2010 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedeným vyjadreniam okresného súdu a súdnej komisárky listom zo 14. júna 2010.

2.1 Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: „...   považujem   konanie   sťažovateľky   za   účelové   zneužívajúc   inštitút   ústavnej sťažnosti.

Nesporné je, že konania, ktoré sú predmetom sťažnosti 21 D 2509/04 a 21 D 2905/04 pred Okresným súdom Žilina boli právoplatne skončené vydaním osvedčenia o dedičstve podľa § 175zca, do ktorého bola pojatá dohoda dedičov a ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. 1. 2010. Celková dĺžka konania bola pomerne dlhá, avšak považujem ju za priamo úmernú náročnosti dokazovania a zisťovania skutočností pre rozhodnutie (zložitosť sporu po skutkovej stránke).

Vo vyjadrení k priebehu konania a odôvodnení poukazujem v plnom rozsahu na vyjadrenie   JUDr.   A.   M.,   ktorá   vo   veci   rozhodovala   ako   súdna   komisárka,   s ktorým   sa stotožňujem....

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na neskoré predloženie návrhov na schválenie úkonov   maloletých,   pričom   takéto   tvrdenie   je   v   úzkom   rozpore   so   skutočnosťou.   Súd bez zbytočného   odkladu   rozhodol   o   schválení   úkonov   maloletých   detí   (30   P   201/2007, 30 P 303/2007, 30 P 274/2009) a nakoniec celé konania 21 D 2509/04 a 21 D 2905/04 boli skončené právoplatným rozhodnutím dňa 18. 1. 2010.

Osobitne poukazujem na skutočnosť, že sťažovateľka neposkytla súdu žiadny časový úsek   pre   zjednanie   nápravy   a   odstránenie   prípadných   zásahov   do   základných   práv sťažovateľky konaním súdu po tom, ako podala sťažnosť predsedovi súdu podľa § 62 a násl. zák. č. 757/2004 Z. z.. Sťažnosť bola podaná dňa 27. 8. 2009, odpoveď na sťažnosť bola zaslaná dňa 24. 9. 2008 a sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR je datovaná dňom 28. 9. 2009. Pritom účelom podľa § 64 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. je nie len zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní alebo porušené zásady dôstojnosti súdneho konania, ale aj odstránenie zistených nedostatkov. Je logické, že nedostatky nemôžu byť odstránené počas vybavenia sťažnosti, najmä, ak spočívajú v neprimeranej dĺžke konania. Túto skutočnosť a právo   orgánov   riadenia   štátnej   správy   súdov   konštatoval   aj   Ústavný   súd   Slovenskej republiky....

Nakoľko ústavný súd v danej dobe nemôže poskytnúť ochranu právu sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, pretože konania v ktorom sa sťažovateľka domáha ochrany boli právoplatne skončené,   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť   sťažovateľky odmietol.

Oznamujeme   Vám,   že   súhlasíme   s   rozhodnutím   bez   nariadeného   ústneho pojednávania a upustením od ústneho pojednávanie, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Okresným   súdom   poverená   súdna   komisárka,   ktorá   prerokúvala   dedičské   veci sťažovateľky vedené na okresnom súde pod sp. zn. 21 D 2509/04 a sp. zn. 21 D 2905/04 a v postupe ktorej sťažovateľka namieta prieťahy v konaní, vo svojom vyjadrení, na ktoré sa odvoláva aj podpredseda okresného súdu, uviedla, že sťažnosť sťažovateľky je nedôvodná, účelová   a   jej   argumenty   sa   nezakladajú na   pravde,   a   to   z   viacerých   dôvodov.   Jedným z dôvodov je, že podľa súdnej komisárky sťažovateľka na ochranu svojich práv už účinne využila   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   adresovanú   predsedovi   okresného   súdu,   ktorý následne zjednal v tejto veci adekvátnu nápravu, takže po jej podaní už okresný súd konal plynulo. Súčasne súdna komisárka uviedla, že v prípade ak sťažovateľka nebola spokojná s vybavením   svojej   sťažnosti   predsedom   okresného   súdu,   mala   možnosť   domáhať   sa prešetrenia   tohto vybavenia u   predsedu   Krajského   súdu   v   Žiline,   čo   však   sťažovateľka neurobila.   Okrem   tohto,   podľa   súdnej   komisárky   je   nevykonateľný   sťažnostný   petit sťažovateľky,   pretože   ňou   namietané   dedičské   konania   už   boli   právoplatne   skončené 18. januára 2010. Súdna komisárka poukázala najmä na skutočnosť, že k predĺženiu konania prispela   samotná   sťažovateľka,   pretože   pri   prerokovaní   jej   návrhov   na   dodatočné prerokovanie dedičstva po jej právnych predchodkyniach neposkytla potrebnú súčinnosť. Aj keď v danom prípade išlo o návrhové konania, v ktorých má procesnú aktivitu vyvíjať najmä navrhovateľ (t. j. sťažovateľka), aby preukázal svoje tvrdenia, a tak uniesol dôkazné bremeno o ním tvrdených skutočnostiach, v danom prípade podľa súdnej komisárky tak nebolo a namiesto sťažovateľky museli ňou tvrdené skutočnosti iniciatívne preukazovať okresný   súd   a   súdna   komisárka.   Ako   dôkaz   súdna   komisárka   poukázala   na   to,   že sťažovateľka v návrhu na dodatočné prerokovanie dedičstva nedostatočne identifikovala parcely,   ktoré   ako   novoobjavené   dedičstvo   žiadala   prerokovať,   pretože   ich   neoznačila číslom parcely, ale iba označením pozemno-knižnej vložky, v ktorej boli vedené, pričom identifikáciu týchto parciel musel zabezpečovať namiesto sťažovateľky sám okresný súd. Navyše v priebehu konania podľa súdnej komisárky vyšlo dodatočne najavo, že niektoré so sťažovateľkou   v návrhu označených   parciel   už prestali   byť vo vlastníctve   jej   právnych predchodkýň a boli vo vlastníctve iného vlastníka, takže okresný súd musel sám iniciatívne zisťovať dopytom na Slovenskom pozemkovom fonde, či na účet právnych predchodkýň sťažovateľky   ako   neznámych   vlastníkov   nebola   zložená   kúpna   cena   za   odkúpenie   ich pozemkov,   pričom   práve   až   v   dôsledku   tohto   zisťovania   bolo   zistené,   že   predmetom dodatočného prerokovania dedičstva budú nielen sťažovateľkou označené parcely, ale aj peňažná suma ako náhrada za odpredané parcely poručiteliek. Podľa súdnej komisárky k predĺženiu   konania prispelo aj to,   že   príslušným katastrálnym úradom   bola vyhotovená identifikácia prerokúvaných parciel, ktorej správnosť však sťažovateľka namietala, a preto súdna   komisárka   požiadala   o   vyhotovenie   novej   identifikácie   dodatočne   prerokúvaných parciel, a to na základe telefonickej informácie, ktorá jej bola katastrálnym úradom podaná v tom zmysle, že katastrálnemu úradu musí byť „... doručená nová žiadosť o vyhotovenie identifikácie   parciel   s   tým,   že   v   danom   katastrálnom   operáte   je   identifikácia   parciel komplikovaná vzhľadom na množstvo nezapísaných listín vo veci výkupu a vyvlastnenia parciel   za   účelom   výstavby   automobilky   K.   a   bolo   by   vhodné,   aby   dedičia   resp. sťažovateľka   predložili   listiny,   ktorými   boli   nehnuteľnosti   poručiteliek   vykúpené,   príp. vyvlastnené.   V   uvedenom   prípade   však   nebolo   možné   tieto   listiny   zaobstarať,   nakoľko predmetné zmluvy boli uzatvorené medzi spoločnosťou G. s. r. o. Ž. ako nadobúdateľom a SPF, ako zástupcom neznámych vlastníkov.“.

Následne   po   vyhotovení   novej   identifikácie   dodatočne   v   dedičskom   konaní prerokúvaných parciel poručiteliek, z dôvodu zistených rozdielov medzi touto identifikáciou a pôvodne katastrálnym úradom spracovanou identifikáciu (podľa zistenia bolo odkúpených viac pozemkov poručiteliek oproti pôvodnému zisteniu), bol opätovne súdnou komisárkou urobený dopyt na Slovenský pozemkový fond, na základe čoho bolo zistené, že v prospech poručiteliek sťažovateľky bola zložená vyššia finančná suma za predaj ich pozemkov, než aká   vyplývala   z   pôvodného   zistenia   na   podklade   pôvodnej   identifikácie   týchto   parciel. Podľa   tvrdenia   súdnej   komisárky   sťažovateľka   doložila   vyjadrenie   Slovenského pozemkového   fondu   o   celkovej   sume   finančnej   čiastky   v   prospech   poručiteliek   až 3. februára 2009, pričom už 13. februára 2009 bola uzatvorená dedičská dohoda.

Súdna komisárka označila za nepravdivé aj tvrdenie sťažovateľky, že vo veci bolo súdnou komisárkou nariadené iba jedno pojednávanie na 13. február 2009, pretože podľa jej tvrdení sa vo veci uskutočnilo pojednávanie aj 30. marca 2006, pričom v tejto súvislosti tiež uviedla, že „Do dnešného dňa mi nie sú známe skutočnosti, pre ktoré sa v súdnom spise zn.: 21 D 2509/04, nenachádza zápisnica z pojednávania zo dňa 30. 3. 2006...“.

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným zdĺhavým postupom súdnej komisárky po uzatvorení dedičskej dohody z 13. februára 2009, ktorá ju z dôvodu maloletosti niektorých dedičov predložila na schválenie okresnému súdu až 26. augusta 2009, súdna komisárka vo svojom vyjadrení uviedla:

„Dňa 13. 02. 2009 bola v oboch vyššie uvedených veciach uzavretá dedičská dohoda a zároveň v ten istý deň bol vypracovaný podnet na začatie konania vo veci schválenia právneho úkonu zákonného zástupcu maloletých dedičov,   nakoľko dvaja z dedičov boli maloletými   osobami.   Avšak   krátko   po   pojednávaní   sťažovateľka   oznámila,   že pravdepodobne jedna z parciel..., nemala byť prejednaná, nakoľko má za to, že túto parcelu nadobudla darom na základe zmluvy registrovanej ŠN Žilina, č. k. RI 219/70, ktorá pri vyhotovovaní identifikácie parc. č.... nebola braná do úvahy a žiadala dedičskú dohodu opraviť. Nakoľko bola sťažovateľka v inej dedičskej veci..., predvolaná na pojednávanie na tunajší Notársky úrad na deň 20. 2. 2009, navrhla, že predmetnú zmluvu, č. k.: RI 219/70 doloží a prípadne bude žiadať o vykonanie opravy identifikácie predmetnej parcely, alebo vylúčenie tejto parcely zo súpisu novoobjaveného dedičstva. Avšak po preštudovaní zmluvy, č. k.: RI 219/70 súdny komisár zistil, že predmetná parcela nebola konkrétne v zmluve označená ako predmet daru tak, ako iné nehnuteľnosti. Sťažovateľka bola poučená, že na základe takejto zmluvy nedošlo v evidencii nehnuteľnosti k zápisu vlastníckeho práva k predmetnej parcele v prospech obdarovaných a naďalej je poručiteľka spoluvlastníckou.... Sťažovateľka   bola   poučená,   že   ak   táto   položka   aktív   novoobjaveného   majetku poručiteľky   ostane   sporná   podľa   §   175k   ods.   3/   O.   s.   p.   nebude   sa   na   túto   položku prihliadať,   avšak   v   takom   prípade   by   muselo   dôjsť   k   zmene   dedičskej   dohody.   Na pojednávaní dňa 13. 2. 2009 sa sťažovateľka a ani jej právna zástupkyňa o tejto skutočnosti nezmienili.

Po osobnom dohovore so sťažovateľkou, som vyhovela jej žiadosti a nepredložila som dedičské spisy sp. zn. 21 D 2509/04 a 21 D 2905/04 OS Žilina, s tým, že tieto budú OS Žilina v súlade so žiadosťou sťažovateľky predložené v závislosti od výsledku preverenia vlastníckeho práva jednej z poručiteliek k predmetnej parcele u Správy katastra. Urobila som tak v záujme dedičov, aby dedičstvo bolo prejednané bez ďalších následkov, ktoré by v budúcnosti bolo ťažšie odstraňovať....

Napriek skutočnosti, že dôkazné bremeno tvrdenia bolo na sťažovateľke, poverila som   aj   svojho   zamestnanca,   aby   preveroval   u   Správy   katastra   danú   skutočnosť.   Bolo zistené,   že   identifikácia   kom.   parc.   č.  ...   bola   vyhotovená   správne.   Na   základe   zmluvy RI 219/70, v ktorej nie je zmienka o kom. parc. č.... nedošlo k zápisu vlastníckeho práva v prospech sťažovateľky a jej manžela.... O tomto postupe sťažovateľka zrejme svoju právnu zástupkyňu vôbec neinformovala.

... približne v mesiaci august 2009, sa právna zástupkyňa sťažovateľky telefonicky informovala u ďalšieho zamestnanca Notárskeho úradu, p. L. P., z akého dôvodu neboli spisy doručené OS Žilina za účelom ďalšieho konania, nakoľko navrhovateľka sa domáha vyplatenia finančnej náhrady z depozitu SPF. Právna zástupkyňa sťažovateľky trvala na tom, aby spisy boli urýchlene doručené súdu, bez ohľadu na požiadavku sťažovateľky, ktorá sa bude riešiť v inom konaní.

Na základe toho boli dňa 26. 08. 2009 spisy 21 D 2905/2004 a 21 D 2509/2004 doručené zamestnancom tunajšieho Notárskeho úradu OS Žilina, dňa 09. 11. 2009 bol OS Žilina v oboch dedičských veciach vydaný rozsudok vo veci schválenia dedičskej dohody, ktorú   za   mal.   dedičov   uzavrela   ich   zákonná   zástupkyňa.   Rozsudok   v   oboch   dedičských veciach nadobudol právoplatnosť dňa 10. 12. 2009. Dňa 18. 1. 2010 bolo v dedičských veciach   21   D   2905/2004   a   21   D   2509/2004   vydané   Osvedčenie   o   dedičstve,   ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 1. 2010.“

Okresným súdom poverená súdna komisárka vo svojom vyjadrení ďalej uviedla: „Nie je možné brať dobu konania ako jeden súvislý celok, tak ako sa to snaží navodiť sťažovateľka.   Celú   dobu   je   z   hľadiska   opísaného   skutkového   stavu   nutné   rozdeliť   do 4 samostatných periód:

1. Doba od podania návrhu do momentu pridelenia spisu mne ako súdnej komisárke: uvedená   doba   trvala   približne   jeden   rok.   V   tomto   štádiu   konania   sťažovateľka nerešpektovala   uznesenie   OS   Žilina   a   nedoložila   listiny   preukazujúce   vlastnícke   právo poručiteliek.   Naopak,   snažila   sa   zbaviť   svojej   dôkaznej   povinnosti   označením   Správy katastra, ktorá mala uvedené podklady zabezpečiť. V uvedenom prípade bolo OS Žilina navrhovateľke   pozhovené   napriek   tomu,   že   súd   mohol   procesne   rozhodnúť,   nakoľko sťažovateľka sama nepreukázala existenciu novoobjaveného majetku poručiteliek, pričom však   ďalším   postupom   vo   veci   nepoškodil   sťažovateľku   na   jej   právach,   práve   naopak, poskytol jej účinnú právnu ochranu.

2. Doba od pridelenia spisu súdnej komisárke po dohodu dedičov: uvedená doba trvala približne 3 roky, pričom rovnako ako vo vyššie uvedenom prípade doba trvania bola zapríčinená   nedostatočnou   súčinnosťou   a   čiastočnou   pasivitou   sťažovateľky,   ktorá   bola suplovaná aj činnosťou úradu súdneho komisára v snahe riadne určiť okruh dedičov a identifikovať   novoobjavený   majetok.   Táto   činnosť   bola   faktickými   úkonmi   vo   veci odsúhlasená   aj   zo   strany   sťažovateľky,   ktorá   sa   sama   domáhala   riadnej   identifikácie majetku poručiteliek. Sťažnosť sťažovateľky pritom na tieto dve obdobia trvania konania nesmeruje. Máme za to, že je to aj z dôvodu, že si uvedomuje činnosť súdu a súdneho komisára v jej prospech a jej priaznivé dôsledky v prospech dedičov.

3. Doba od dohody dedičov po doručenie hotového spisu OS Žilina: uvedená doba trvala cca 6 mesiacov a opätovne bola zapríčinená žiadosťou sťažovateľky, ktorá žiadala jednu z parciel vyňať z dedičstva, nakoľko nie je majetkom poručiteľky, keďže jej bola v minulosti darovaná. Ani uvedené tvrdenia však nedokázala vierohodne preukázať. Spisový materiál bol pritom OS Žilina zaslaný ihneď ako sťažovateľka resp. jej právna zástupkyňa oznámili súdnemu komisárovi, že netrvajú na jej vyňatí.

4. Doba od doručenia spisu OS Žilina po právoplatné skončenie veci: uvedená doba trvala necelých 5 mesiacov, vrátane vybavovania sťažnosti zaslanej predsedovi OS Žilina. Počas tohto obdobia nie sú sťažovateľkou namietané žiadne zbytočné prieťahy....

Sťažovateľke   navyše   bola   poskytnutá   nadštandardná   ochrana   jej   práv,   keďže   v konaní došlo k rozšíreniu majetku poručiteliek.... K ustáleniu predmetu dedičstva došlo 3. 2. 2009, kedy mi boli doručené nové vyjadrenia SPF k nároku na vyplatenie finančnej čiastky z depozitu. Pojednávanie bolo vytýčené na 13. 2. 2009.

...   aj   v   tomto   vyjadrení   som   priznala,   že   môj   postup   nebol   celkom   štandardný a niektoré úkony mohli byť vykonané aj skôr, ale keby sa tak stalo v období do 3. 2. 2009, bolo by to na úkor sťažovateľky a dedičov, nakoľko dedičstvo by bolo prejednané v menšom rozsahu, čo zo skutkového stavu jednoznačne vyplýva. Je pravdou, že v období po 13. 2. 2009, kedy bola schválená dohoda dedičov som mohla postupovať vo vzťahu k sťažovateľke prísne   formálne.   To   znamená,   že   som   mohla   spis   zaslať   súdu   na   schválenie   úkonov maloletých   dedičov   a   na   žiadosť   sťažovateľky   neprihliadať   s   tým,   že   pokiaľ   bude s konečným osvedčením nespokojná môže postupovať v súlade s ust. § 175 zca O. s. p. a do 15   dní   od   prevzatia   osvedčenia   o   dedičstve   požiadať   súd   o   pokračovanie   v   konaní o dedičstve   podľa   §   1751   až   175z   O. s. p.,   nakoľko   sťažovateľka   na   poučenie,   že   ak predmetná položka aktív novoobjaveného majetku poručiteľky ostane sporná podľa § 175k ods. 3/ O. s. p. nebude sa na túto položku prihliadať a potrebu zmeny dedičskej dohody v primeranom čase nereagovala. K uvedenému postupu som vzhľadom na dovtedajší priebeh konania   nepristúpila,   nakoľko   v   dovtedajšom   konaní   nebolo   ničím   výnimočné,   že sťažovateľka reagovala na podnety so značným časovým odstupom. Aj v tomto prípade som bola vedená snahou sťažovateľke vyhovieť a zabezpečiť, aby dedičstvo bolo prejednané spôsobom, ktorý zabezpečí usporiadanie a istotu v právnych vzťahoch a predídeme sporom. Akonáhle sťažovateľka od svojej požiadavky ustúpila, bol spis bezodkladne predložený OS Žilina....

Je teda zrejmé, že nebyť postupu súdu a súdnej komisárky, sťažovateľka by zrejme nemala v uvedených konaniach v zmysle ňou podaného návrhu prejednanú žiadnu finančnú hotovosť,   od   ktorej   si   momentálne   odvodzuje   svoj   nárok   na   zaplatenie   finančného zadosťučinenia.“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniam okresného súdu a súdnej komisárky okrem iného uviedla:

„V žiadnom prípade sťažovateľka nemá výhrady voči procesnému postupu vecne a miestne   príslušného   okresného   súdu.   Práve   naopak   Okresný   súd   v   Žiline   urýchleným nariadením termínu pojednávania vo veci schválenia dedičských dohôd uzavretých pred súdnou komisárkou, napomohol uplatneniu zákonných práv účastníčky konania.

Trváme však   na tom,   že sťažnosť   proti   porušovaniu   základného práva   na súdnu ochranu súdnou komisárkou JUDr. A. M. je dôvodná. Zo spisového materiálu Okresného súdu v Žiline musí jednoznačne vyplývať to, že prieťahy v dedičských konaniach neboli vyvolané jednou zo zákonných dedičov - sťažovateľkou.

Sťažovateľka nemá vedomosť o tom, z akého podnetu rozšírila okruh aktív dedičstva súdna   komisárka.   Vo   svojom   vyjadrení   súdna   komisárka   uvádza,   že   súdna   tajomníčka vykonávala z vlastnej iniciatívy dopyty vzťahujúce sa k zisteniu rozsahu aktív dedičstva. Rovnako   argumentuje   „nadštandardným   prístupom“   zamestnankýň   svojho   notárskeho úradu...,   s   čím   v   žiadnom   prípade   nemôžeme   súhlasiť.   Sťažovateľka   totiž   jednoznačne ohraničila   predmet   konania   a   preto   v   týchto   návrhových   konaniach   súdna   komisárka sťažovateľke viac uškodila, než pomohla. Do aktív dedičstva vedeného pod č. 15D 176/2006 z   vlastnej   iniciatívy   zahrnula   aj   nehnuteľnosť,   ktorej   už   sťažovateľka   bola   výlučnou vlastníckou   a   preto   sa   v   súčasnej   dobe   pokúša   o   mimosúdne   urovnanie   svojho spoluvlastníckeho práva s nadobúdateľmi dedičstva.... Teraz prebiehajúce jednanie o mimo súdnom urovnaní tak len navyšuje neefektívne výlohy sťažovateľky vyvolané ultra petitom súdnej komisárky....

Sťažovateľka sa opakovane osobne dostavovala na Notársky úrad súdnej komisárky JUDr.   M.,   kde   v   sprievode   svojej   dcéry   V.   T.,   žiadala   o   urýchlený   postup   v   rámci dedičských   konaní.   Nikdy   s   ňou   nejednala   súdna   komisárka   a   jej   zamestnankyne   to zdôvodňovali   jej   neprítomnosťou   na   pracovisku.   Po   prevzatí   zastúpenia   som   ako splnomocnená   zástupkyňa   účastníčky   konania   písomne   žiadala   o   urýchlený   postup   pri vybavovaní veci. Po opakovaných telefonických a osobných urgenciách u zamestnankýň notárskeho   úradu   som   bola   donútená   podať   Okresnému   súdu   v   Žiline   na   podnet sťažovateľky   sťažnosť   na   postup   súdneho   komisára.  ...   Konania   vo   veciach   samých   od podania návrhov presahujú v každom 6 rokov....

V   plnom   rozsahu   sa   sťažovateľka   spolieha   na   objektívne   posúdenie   dôvodnosti sťažnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky a to v zmysle obsahu spisových materiálov a nie podľa zavádzajúcich informácii súdnej komisárky.

Z vyššie uvedeného dôvodu oznamujem v mene zastúpenej, že súhlasím stým, aby... Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   na   meritórne rozhodnutie   vo   veci,   t. j.   rozhodnutie   o   tom,   či   namietaným   postupom   súdu   bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúcich súdnych spisov ústavný súd zistil tento priebeh a stav konaní vedených okresným súdom pod sp. zn. 21 D 2509/04 a sp. zn. 21 D 2905/04:

Konanie vedené pod sp. zn. 21 D 2509/04:

-   23.   september   2004   –   sťažovateľka   sa   návrhom   podaným   okresnému   súdu   domáhala znovuprejednania novoobjaveného majetku po poručiteľke (J. Š., rod. K. – Š.), po ktorej bolo dedičstvo pôvodne prerokované pod sp. zn. 3 D 1421/80,

- 27. december 2004 – okresný súd uznesením vyzval sťažovateľku, aby k návrhu pripojila listinné dôkazy (dedičské rozhodnutia, výpisy z pozemkovej knihy),

- 4. marec 2005 – sťažovateľka žiadala okresný súd o predĺženie lehoty na predloženie listinných dôkazov, pretože katastrálny úrad kvôli nadmernej zaťaženosti (hromadný výkup pozemkov v lokalite, v ktorej sa nachádzali aj sporné parcely, kvôli výstavbe spoločnosti K.) stále nevybavil jej žiadosť zo 7. januára 2005,

- 12. máj 2005 – sťažovateľka predložila vyžiadané listinné dôkazy s tým, že príslušný katastrálny úrad jej na jej žiadosť oznámil, že výpisy z pozemkovej knihy doručí katastrálny úrad priamo okresnému súdu,

- 4. október 2005 – okresný súd vyzval Slovenský pozemkový fond, aby oznámil výšku finančných prostriedkov za odpredaj pozemkov, ktoré sťažovateľka žiadala prerokovať po poručiteľke ako novoobjavené dedičstvo, pretože okresný súd zistil (z dokladov zaslaných katastrálnym   úradom,   ktorý   vyhotovil   identifikáciu   parciel   19.   apríla   2005),   že   tieto pozemky boli scudzené, a teda už nie sú vedené na poručiteľku, ale na inú osobu,

- 14. október 2005 – Slovenský pozemkový fond reagoval na výzvu okresného súdu,

- 28. november 2005 – okresný súd poveril znovuprejednaním dedičstva súdnu komisárku JUDr. M.,

- 30. november 2005 – spis bol doručený poverenej súdnej komisárke,

- 27. marec 2006 – dedičia po poručiteľke splnomocnili sťažovateľku, aby ich v konaní zastupovala,

-   3.   apríl   2006   –   súdna   komisárka   žiadala   okresný   súd,   aby   určil   maloletým   dedičom kolízneho opatrovníka, za ktorého navrhovala sťažovateľku,

- 24. apríl 2006 – okresný súd uznesením sp. zn. 21 P 93/06 určil sťažovateľku za kolíznu opatrovníčku pre maloletých dedičov,

-   7.   marec   2007   –   súdna   komisárka   (po   upozornení   sťažovateľkou,   že   v   katastrálnym úradom spracovanej identifikácii parciel sú nezrovnalosti) vypracovala žiadosť adresovanú príslušnému katastrálnemu úradu, aby zaslal výpisy z pozemkovej knihy k prerokúvaným nehnuteľnostiam, pričom túto žiadosť si v tento deň osobne prevzala sťažovateľka pre účely jej doručenia katastrálnemu úradu,

- 19. marec 2007 – katastrálny úrad vypracoval novú identifikáciu prerokúvaných parciel,

- 23. január 2008 – na žiadosť sťažovateľky bol súdnou komisárkou uskutočnený dopyt na Slovenský pozemkový fond týkajúcich sa aktuálnych údajov o finančnej čiastke zloženej na účet   poručiteľky   za   odkúpenie   jej   majetku   ako   neznámeho   vlastníka,   resp.   za   jeho vyvlastnenie   (uvedený   dopyt   bol   uskutočnený   z   dôvodu   nezrovnalostí   zistených   medzi pôvodnou a novou identifikáciou sporných parciel, na čo upozornila sťažovateľka),

- 29. január 2009 – sťažovateľka predložila list od Slovenského pozemkového fondu, podľa ktorého finančné prostriedky   získané predajom   novoobjaveného majetku po poručiteľke majú   byť   predmetom   dedenia,   a   súčasne   predložila   plnú   moc   udelenú   advokátke   na zastupovanie z 1. decembra 2008,

-   13.   február   2009   –   súdna   komisárka   uskutočnila   pojednávanie,   na   ktorom   dedičia uzatvorili   dedičskú   dohodu   týkajúcu   sa   vysporiadania   novoobjaveného   majetku   po poručiteľke,

-   26.   august   2009   –   súdna   komisárka   zaslala   okresnému   súdu   podnet   na   schválenie dedičskej dohody za maloletých dedičov,

-   9.   november   2009   –   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   30   P   274/09-93   schválil   dohodu maloletých dedičov.

Konanie vedené pod sp. zn. 21 D 2905/04:

-   11.   november   2004   –   sťažovateľka   sa   návrhom   podaným   okresnému   súdu   domáhala znovuprejednania dedičstva po zomrelej poručiteľke (K. Š. – K., rod. P.) v súvislosti s jej novoobjaveným majetkom, pričom pôvodne bolo dedičstvo po poručiteľke prerokované pod sp. zn. D 732/94,

- 24. január 2005 – okresný súd uznesením uložil sťažovateľke, aby doložila listinné dôkazy týkajúce sa nehnuteľností, ktoré žiadala po poručiteľke prerokovať,

- 4. marec 2005 – sťažovateľka žiadala okresný súd o predĺženie lehoty na predloženie listinných dôkazov, pretože katastrálny úrad kvôli nadmernej zaťaženosti (hromadný výkup pozemkov v lokalite, v ktorej sa nachádzali aj sporné parcely, kvôli výstavbe spoločnosti K.) stále nevybavil jej žiadosť z 10. februára 2005,

- 12. máj 2005 – sťažovateľka predložila vyžiadané listinné dôkazy s tým, že príslušný katastrálny úrad jej na jej žiadosť oznámil, že výpisy z pozemkovej knihy doručí katastrálny úrad priamo okresnému súdu,

- 13. september 2005 – okresný súd vyzval Slovenský pozemkový fond, aby oznámil výšku finančných prostriedkov, ktoré boli získané predajom novoobjaveného majetku poručiteľky, pretože okresný   súd   zistil   (z dokladov   zaslaných   katastrálnym úradom,   ktorý   vyhotovil identifikáciu parciel 19. apríla 2005), že tieto pozemky boli scudzené, a teda už nie sú vedené na poručiteľku, ale na inú osobu,

- 17. október 2005 – Slovenský pozemkový fond reagoval na výzvu okresného súdu,

- 26. október 2005 – okresný súd poveril znovuprejednaním dedičstva po poručiteľke súdnu komisárku JUDr. A. M.,

- 31. október 2005 – spis bol doručený poverenej súdnej komisárke,

- 17. december 2008 – sťažovateľka žiadala súdnu komisárku o nariadenie pojednávania,

- 1. február 2009 – dedičia poručiteľky udelili plnú moc sťažovateľke, aby ich zastupovala v konaní,   a   súčasne   sťažovateľka   predložila   splnomocnenie   z   1.   decembra   2008,   ktoré udelila advokátke,

- 13. február 2009 – v úrade súdnej komisárky sa uskutočnilo pojednávanie týkajúce sa prerokovania novoobjaveného majetku poručiteľky, na ktorom dedičia uzatvorili dedičskú dohodu,

-   26.   august   2009   –   súdna   komisárka   zaslala   okresnému   súdu   podnet   na   schválenie dedičskej dohody za maloletých dedičov,

-   9.   november   2009   –   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   30   P   274/09-89   schválil   dohodu maloletých dedičov.

Ústavný súd na notárskom úrade poverenej súdnej komisárky zistil, že všetky úkony vykonané v predmetných dedičských konaniach súdnou komisárkou sú zdokumentované v súdnych spisoch, pričom súdna komisárka nevedie žiadny iný spis, z ktorého by mohli byť zrejmé ďalšie procesné úkony a po vydaní osvedčenia o dedičstve súdnej komisárke ostáva iba toto osvedčenie a celý súdny spis bol vrátený okresnému súdu.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány   vec   prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet a právoplatne   nerozhodli   (m.   m.   I.   ÚS   24/03,   IV.   ÚS   232/03).   Priznanie   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakladá   povinnosť   súdu   aj   sudcu   na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 21 D 2509/04 a sp. zn. 21 D 2905/04 o dodatočné prerokovanie dedičstva došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods.   2 ústavy, sa   skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ku konaniu vedenému pod sp. zn. 21 D 2509/04 (Dnot 317/05)

1. Pokiaľ ide o zložitosť veci, ústavný súd je toho názoru, že dedičské konanie tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, výklad a používanie právnej úpravy v dedičských veciach sú stabilizované, a preto ich z právneho hľadiska nemožno považovať za právne zložité. Pokiaľ ide o skutkovú zložitosť, ústavný súd pripúšťa, že z hľadiska   potreby   ustálenia   faktického   stavu   veci   (rozsahu   predmetu   dodatočného prejednania dedičstva) by sa konanie dalo považovať po skutkovej stránke za náročnejšie, avšak v danom prípade to nebola táto skutočnosť, ktorá prispela k celkovému predĺženiu konania.

Ústavný   súd   sa   v   tomto   smere   (posúdenie   faktickej   zložitosti   konania)   nemôže bezvýhradne stotožniť s obrannou argumentáciou súdnej komisárky, s ktorou sa v celom rozsahu stotožnil aj okresný súd, a to, že sťažovateľka preniesla celú procesnú aktivitu pri zisťovaní skutkového stavu na okresný súd a na súdnu komisárku, ktorí mali tento skutkový stav zisťovať z ich vlastnej iniciatívy namiesto sťažovateľky. Už v počiatočnom štádiu konania sťažovateľka adekvátne reagovala na uznesenie okresného súdu z 27. decembra 2004,   aby   doplnila   svoje   podanie,   na   základe   čoho   sťažovateľka   už   7.   januára   2005 požiadala   príslušný   katastrálny   úrad   o   zaslanie   potrebných   listín,   na   podklade   ktorých potom   okresný súd urobil   dopyt na Slovenský   pozemkový fond,   a to 4.   októbra 2005, pričom odpoveď na túto výzvu mu bola doručená už 14. októbra 2005, takže toto zisťovanie skutkového stavu nemohlo objektívne prispieť k predĺženiu konania. Opakované zisťovanie rozsahu   predmetu   dodatočného   prerokovania   dedičstva   bolo   nevyhnutné   z   dôvodu pochybností sťažovateľky o správnosti katastrálnym úradom poskytnutých informácii; toto podozrenie   sa   napokon   aj   potvrdilo.   Súdna   komisárka   na   žiadosť   sťažovateľky   totiž 7. marca 2007 vypracovala výzvu pre katastrálny úrad na vypracovanie novej identifikácie sporných parciel, pričom táto bola katastrálnym úradom spracovaná už 19. marca 2007. O skutkovej zložitosti prerokúvanej veci nesvedčí ani to, že Slovenský pozemkový fond na následnú   výzvu   súdnej   komisárky   z 23.   januára 2008 týkajúcu sa   upresnenia   finančnej čiastky zloženej na účet poručiteľky za odpredaj jej pozemkov reagoval až 29. januára 2009.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní, či v skúmanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označeného základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v správaní sťažovateľky   nezistil   žiadnu   takú   skutočnosť,   ktorá   by   podstatnou   mierou   prispela k predĺženiu konania a ktorú by bolo treba pripísať na jej ťarchu.

Podľa názoru ústavného súdu nebolo možné od sťažovateľky spravodlivo očakávať, že   okresnému   súdu   predloží   bezvadnú   identifikáciu   sporných   parciel,   t. j.   parciel poručiteľky, ktoré žiadala prerokovať v dodatočnom dedičskom konaní, keďže aj samotný katastrálny úrad priznal, že v evidencii týchto parciel sú nezrovnalosti z dôvodu nárastu veľkého   množstva   predajov   a   vyvlastnení   pozemkov   v   tejto   lokalite   kvôli   výstavbe automobilovej   spoločnosti   K.,   pričom   o   tejto   skutočnosti   svedčí   napokon   aj   fakt,   že katastrálny úrad vypracoval v danom prípade dve rozdielne identifikácie sporných parciel. Okrem tohto sťažovateľka na výzvy okresného súdu, ako aj na výzvy súdnej komisárky reagovala v adekvátnych časových intervaloch, ktoré pri hodnotení prieťahov v skúmanom konaní nemožno považovať za také, ktoré by podstatne ovplyvnili dĺžku tohto konania.

3. Napokon ústavný súd skúmal aj postup okresného súdu v predmetnom dedičskom konaní   a   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   to,   že   už   v   rámci   svojej   predchádzajúcej rozhodovacej   činnosti   judikoval,   že   úkony   notára   ako   súdneho   komisára   v   konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno spôsobiť zbytočné prieťahy, za ktoré nesie zodpovednosť všeobecný súd (III. ÚS 47/00, I. ÚS 232/09).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd preskúmaním postupu okresného súdu a súdnej komisárky   zistil,   že   okresný   súd   na   identifikáciu   sporných   parciel   vypracovanú katastrálnym   úradom   19.   apríla   2005   (ktorú   katastrálny   úrad   spracoval   na   žiadosť sťažovateľky zo 7. januára 2005, ktorá o ňu žiadala na základe uznesenia okresného súdu z 27. decembra 2004) reagoval až 4. októbra 2005, keď okresný súd na základe zistení z tejto identifikácie parciel adresoval výzvu Slovenskému pozemkovému fondu (t. j. viac ako   5   mesiacov).   Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   súdna   komisárka   bola   bez   existencie akejkoľvek zákonnej prekážky nečinná od 24. apríla 2006, keď okresný súd uznesením určil maloletým dedičom kolízneho opatrovníka, do 7. marca 2007, keď súdna komisárka po upozornení   na   nedostatky   už   spracovanej   identifikácie   a   na   žiadosť   sťažovateľky vypracovala žiadosť pre katastrálny úrad o vyhotovenie novej identifikácie sporných parciel (t. j.   viac   ako   10   mesiacov).   Následne   po   spracovaní   identifikácie   sporných   parciel katastrálnym   úradom   19.   marca   2007,   na   základe   ktorých   vyšli   najavo   nové   zistenia o rozsahu predmetu dodatočného dedičského konania, súdna komisárka opäť na žiadosť sťažovateľky až 23. januára 2008 spracovala dopyt na Slovenský pozemkový fond týkajúci sa   výšky   finančnej   sumy   zloženej   v   prospech   poručiteľky   za   odpredané,   resp.   jej vyvlastnené pozemky (t. j. viac ako 10 mesiacov). Napokon po uzatvorení dedičskej dohody dedičmi 13. februára 2009 súdna komisárka zaslala spis okresnému súdu na jej schválenie za maloletých dedičov až po takmer 6 mesiacoch, a to 26. augusta 2009, pričom v súvislosti s   týmto   obdobím   ústavný   súd   nemôže   prihliadnuť   na   obrannú   argumentáciu   súdnej komisárky, že tak urobila na žiadosť samotnej sťažovateľky, pretože o tejto skutočnosti nie je   v   súdnom   spise   žiadny   úradný   záznam,   resp.   žiadosť   sťažovateľky,   ktorou   by   sa eventuálne domáhala odkladu zaslania spisu okresnému súdu, ktoré dôkazy by verifikovali tvrdenia súdnej komisárky.

Ústavný súd tak v skúmanom postupe okresného súdu a súdnej komisárky v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   21   D   2509/04   zistil   nečinnosť v trvaní celkovo   viac ako 2 roky a 7 mesiacov.

Ku konaniu vedenému pod sp. zn. 21 D 2905/04 (Dnot 299/05)

1. Pokiaľ ide o zložitosť veci, ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že dedičské konanie   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   výklad a používanie právnej úpravy v dedičských veciach sú stabilizované, a preto ich z právneho hľadiska nemožno považovať za právne zložité. Pokiaľ ide o skutkovú zložitosť, ústavný súd   pripúšťa,   že   z   hľadiska   potreby   ustálenia   faktického   stavu   veci   (rozsahu   predmetu dodatočného prejednania dedičstva) by sa konanie dalo považovať po skutkovej stránke za náročnejšie, avšak ani v tomto prípade táto skutočnosť neprispela k celkovému predĺženiu konania.

V tomto smere (posúdenie faktickej zložitosti konania) sa ústavný súd ani v tomto prípade   nemôže   bezvýhradne   stotožniť   s   obrannou   argumentáciou   súdnej   komisárky, s ktorou sa v celom rozsahu stotožnil aj okresný súd, a to, že sťažovateľka preniesla celú procesnú aktivitu pri zisťovaní skutkového stavu na okresný súd a na súdnu komisárku, ktorí mali tento skutkový stav zisťovať z ich vlastnej iniciatívy namiesto sťažovateľky, a to z dôvodov, ktoré ústavný súd uviedol už v bode 1 pri vyhodnotení postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 D 2509/04.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní, či v skúmanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označeného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v správaní sťažovateľky nezistil žiadnu takú skutočnosť, ktorá by podstatnou mierou prispela k predĺženiu konania a ktorú by bolo treba pripísať na jej ťarchu, pričom v ďalších dôvodoch sa ústavný súd opätovne odvoláva na svoje konštatovania uvedené už v bode 2 pri vyhodnocovaní postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 D 2509/04.

3.   Napokon   ústavný   súd   aj   v   tomto   prípade   skúmal   postup   okresného   súdu v predmetnom dedičskom konaní, pričom zo súdneho spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 21 D 2905/04 zistil, že v po 31. októbri 2005, keď bol dedičský spis predložený súdnej komisárke, je jej ďalší najbližší procesný úkon evidovaný až 13. februára 2009, keď dedičia vrátane sťažovateľky uzatvorili v konaní pred súdnou komisárkou dedičskú dohodu. V   tomto   období   nie   je   v   spise   evidované   žiadne   uznesenie   okresného   súdu   o   určení kolízneho   opatrovníka   maloletým   dedičom   pre   účely   aj   tohto   dedičského   konania,   ani žiadne výzvy týkajúce sa zisťovania predmetu dedenia v tomto konaní adresované či už katastrálnemu úradu, alebo Slovenskému pozemkovému fondu. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že aj v prípade tvrdenia, že vzhľadom na identickosť predmetu dedenia a okruh dedičov v obidvoch skúmaných konaniach súdna komisárka tieto výzvy urobila v rámci konania vedeného pod sp. zn. 21 D 2509/04, a preto ich nepovažovala z potrebné opakovať aj v konaní vedenom pod sp. zn. 21 D 2905/04, ústavný súd podotýka, že zo súdneho spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 21 D 2509/04 zistil, že z označenia výziev súdnej komisárky, ako aj z odpovedí či už katastrálneho úradu, alebo Slovenského pozemkového fondu na tieto výzvy vyplýva, že boli robené iba pre účely konania vedeného pod sp. zn. 21 D 2509/04, a nie aj ku konaniu vedenému pod sp. zn. 21 D 2905/04, obdobne je to aj v prípade uznesenia okresného súdu o určení kolízneho opatrovníka maloletým dedičom, ktorý im bol určený len pre účely konania vedeného pod sp. zn. 21 D 2509/04. Aj v prípade, že by ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2905/04 predsa len zohľadnil časovú postupnosť   úkonov   súdnej   komisárky,   tak   ako   to   vyplýva   zo   súbežne   prebiehajúceho konania vedeného pod sp. zn. 21 D 2509/04, ústavný súd by musel zhodne konštatovať prieťahy v konaní v trvaní od 24. apríla 2006, keď okresný súd uznesením určil maloletým dedičom kolízneho opatrovníka (v spise nie je evidované, pozn.), do 7. marca 2007, keď súdna komisárka po upozornení na nedostatky už spracovanej identifikácie a na žiadosť sťažovateľky vypracovala žiadosť pre katastrálny úrad o vypracovanie novej identifikácie sporných parciel (t. j. viac ako 10 mesiacov), a tiež od 19. marca 2007, keď katastrálny úrad vypracoval novú identifikáciu sporných parciel, do 23. januára 2008, keď súdna komisárka na základe zistení zo spracovanej identifikácie spracovala dopyt na Slovenský pozemkový fond   týkajúci   sa   výšky   finančnej   sumy   zloženej   v prospech   poručiteľky   za   odpredané, resp. jej vyvlastnené pozemky (t. j. viac ako 10 mesiacov).

Napokon ústavný súd aj v tomto konaní zistil, že po uzatvorení dedičskej dohody dedičmi 13. februára 2009 súdna komisárka zaslala spis okresnému súdu na jej schválenie za maloletých dedičov až po takmer 6 mesiacoch, a to 26. augusta 2009, pričom v súvislosti s týmto obdobím ústavný súd nemôže ani tu prihliadnuť na obrannú argumentáciu súdnej komisárky, že tak urobila na žiadosť samotnej sťažovateľky, pretože o tejto skutočnosti nie je   v   súdnom   spise   žiadny   úradný   záznam,   resp.   žiadosť   sťažovateľky,   ktorou   by   sa eventuálne domáhala odkladu zaslania spisu okresnému súdu, ktoré dôkazy by verifikovali tvrdenia súdnej komisárky.

Okrem uvedeného ústavný súd podotýka, že okresný súd pochybil aj pri vyhlásení rozsudku č. k. 30 P 274/09-89 z 9. novembra 2009, ktorým schvaľoval dohodu dedičov uzatvorenú 13. februára 2009 v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 21 D 2905/04, Dnot 299/05, pretože vo výroku tohto rozsudku síce uviedol, že ide o dedičské konanie po poručiteľke K. Š. – K., rod. P., avšak chybne uviedol spisovú značku tohto konania, a to „sp. zn. 21 D 2509/2004“.

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd zistil v postupe okresného súdu v konaní vednom pod sp. zn. 21 D 2905/04 prieťahy v celkovej dĺžke 2 roky a 2 mesiace.

Vychádzajúc   z   uvedených   zistení   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   doterajším postupom okresného súdu (vrátane postupu súdnej komisárky) v konaniach vedených pod sp. zn. 21 D 2509/04 a sp. zn. 21 D 2905/04 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

IV.

4. Vzhľadom na to, že obidve sťažovateľkou napádané dedičské konania po podaní jej sťažnosti (1. októbra 2009) boli už právoplatne skončené (18. januára 2010), ústavný súd dospel k záveru, že právna neistota sťažovateľky bola týmto odstránená a nepovažoval za potrebné prikázať okresnému súdu, aby vo veciach vedených pod sp. zn. 21 D 2509/04 a sp. zn.   21   D   2905/04   konal   bez   zbytočných   prieťahov   [§   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom súde].

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 500 €.

Vzhľadom   na   okolnosti   daných   vecí   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím   na všetky   okolnosti   oboch   prípadov   (identickosť   účastníkov a   predmetu dedenia) považuje za primerané v sume 2 000 €, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si ju uplatnila v sume 292,38 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 je 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 245,70 € vrátane režijného paušálu a náhrada za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu zo 14. júna 2010) v sume 127,44 €. Sťažovateľke tak vznikol nárok na úhradu trov konania v celkovej sume 373,14 €.

Vzhľadom   na   to,   že   právna   zástupkyňa   si   uplatnila   úhradu   trov   len   vo   výške 292,38 €, ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov len vo výške uplatneného nároku tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2010