znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 181/09-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., N., zastúpenej advokátom JUDr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   podnikať   podľa   čl.   35   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 25 Co 125/2008 a Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 7 C 54/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2009 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   a 4   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 25 Co 125/2008 a Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 54/2006. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 17. apríla 2009.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   7   C   54/2006-174   zo 7. novembra 2008 bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým na základe návrhu žalobcov A. H. a M. H. (ďalej len „žalobcovia“) bolo sťažovateľke zakázané nakladať (scudzovať, predať, zriadiť záložné právo, použiť ako nepeňažný vklad do spoločnosti) alebo akokoľvek disponovať s konkrétne uvedenými nehnuteľnosťami ležiacimi v kat. úz. N., zapísanými na liste   vlastníctva   č.   1778.   Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   25   Co   125/2008-194   zo 16. januára 2009 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Podľa názoru sťažovateľky došlo tým k porušeniu jej označených práv podľa ústavy a dodatkového protokolu. Okresný súd   predbežné   opatrenie   nariadil   v rámci   súdneho   konania   vedeného   žalobcami   proti sťažovateľke o zaplatenie 470 000 Sk (15 601,14 eur). Žalobné nároky sa opierali o zmluvu o postúpení pohľadávky z 11. apríla 2003, ktorú uzavreli žalobcovia ako postupcovia so sťažovateľkou   ako   postupníkom.   Na   jej   základe   mala   sťažovateľka   uhradiť   žalobcom odplatu   za   postúpenú   pohľadávku   v žalovanej   výške.   Predmetom   postúpenia   bola pohľadávka   700   000   Sk   (23   235,74   eur),   ktorej   právnym   titulom   mal   byť   nárok   na zaplatenie úrokov zo zmluvy o pôžičke z 23. septembra 1999 uzatvorenej spoločnosťami A., s. r. o., a S., s. r. o. Žalobcovia získali túto pohľadávku zo zmluvy o pôžičke na základe zmluvy   o postúpení   pohľadávky   uzatvorenej   medzi   žalobcami   ako   postupníkmi a spoločnosťou   S.   s.   r.   o.,   ako   postupcom.   Vychádzajúc   z textu   zmluvy   o postúpení pohľadávky z 11. apríla 2003 sa žalobcovia zaviazali postúpiť sťažovateľke nie istinu tejto pôžičky, ale zmluvné úroky z pôžičky, a to za obdobie po splatnosti záväzku dlžníka vrátiť poskytnutú pôžičku, teda za mesiace apríl, máj, jún, júl, august a september 2002. Podľa názoru sťažovateľky žalobcovia dosiaľ nenadobudli právo na zaplatenie zmluvne zakotvenej odplaty za postúpenie pohľadávky, keďže nesplnili zákonom ustanovenú povinnosť, podľa ktorej pri dojednaní postúpenia pohľadávky za odplatu zodpovedá postupca postupníkovi, ak sa postupník nestal namiesto postupcu veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom [§ 527 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka]. Pohľadávku, ktorú mali na základe zmluvy o postúpení pohľadávok žalobcovia na sťažovateľku odplatne previesť, teda zmluvné úroky z pôžičky, sťažovateľka nikdy nenadobudla a nestala sa jej veriteľom. Pohľadávku, ktorou mali byť zmluvné úroky z pôžičky, žalobcovia na sťažovateľku nepostúpili, keďže ich nikdy ani sami nenadobudli. Totiž v zmluve o pôžičke takéto úroky z pôžičky za obdobie po lehote splatnosti pôžičky neboli vôbec dohodnuté. Zo žiadneho ustanovenia zmluvy o pôžičke ani len nepriamo nevyplýva dohoda o tom, že úrok z pôžičky sa má platiť aj za obdobie po splatnosti pôžičky. Z obsahu zmluvy o pôžičke je zrejmé, že úroky z pôžičky sa mali platiť len do momentu splatnosti, pričom bol jasne dohodnutý aj režim vzájomných právnych vzťahov v prípade včasného nesplatenia istiny. Jedine pre tento prípad dohodli zmluvné strany úrok z omeškania.

Z odôvodnenia predbežného opatrenia nie je zrejmé, ako sa okresný súd vyporiadal so splnením dvoch kľúčových podmienok pre vydanie predbežného opatrenia, teda či je okamžitá úprava vzájomného pomeru účastníkov konania naozaj nevyhnutná a či ujma, ktorá sťažovateľke vznikne v dôsledku vydaného predbežného opatrenia, nie je neprimeraná výhode poskytnutej žalobcom. V tejto časti je predbežné opatrenie nepreskúmateľné. Podľa názoru   sťažovateľky   v posudzovanom   prípade   neexistuje   a nikdy   neexistovala   potreba okamžitej úpravy vzťahov medzi účastníkmi konania. Malo by byť totiž osvedčené, že bez okamžitej   úpravy právnych vzťahov by bolo   právo   účastníka konania ohrozené.   Takéto skutočnosti   však   žalobcovia   ani   neuviedli.   Návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia z 13. októbra   2008   preukazuje   potrebu   vydania   predbežného   opatrenia   informáciami o sťažovateľkou uskutočnených predajoch nehnuteľností v N. v roku 2005 a 2006, teda viac ako pred tromi rokmi, dokonca ešte pred podaním žaloby 25. októbra 2005. Navyše tieto prevody sa uskutočnili za úplne štandardných obchodných podmienok a za protihodnotu zodpovedajúcu trhovej cene. Žiadne iné dispozičné úkony so svojím majetkom sťažovateľka od daného momentu neuskutočňovala, a preto je úplne scestné uvažovať, že po vyše troch rokoch nastala potreba uložiť sťažovateľke okamžitý zákaz disponovania prakticky s celým jej majetkom, ktorý takmer dvadsaťnásobne prevyšuje hodnotu pohľadávky žalobcov. Za najzávažnejší nedostatok predbežného opatrenia treba považovať skutočnosť, že vychádza výlučne   z právne   nepodložených,   subjektívnych   a umelo   vykonštruovaných   domnienok žalobcov, bez osvedčenia potreby okamžitej úpravy vzťahov medzi účastníkmi konania. Nie je preukázaná ani skutočnosť, z ktorej by vyplývala reálna a bezprostredná hrozba marenia výkonu rozhodnutia. Predbežným opatrením došlo tiež k vážnemu obmedzeniu vlastníckych práv sťažovateľky, a to v miere, ktorá je niekoľkonásobne vyššia než nominálna hodnota spornej pohľadávky žalobcov. To znamená, že medzi hodnotou pohľadávky a hodnotou vecí postihnutých   predbežným   opatrením   je   výrazný   nepomer.   Predbežné   opatrenie   preto predstavuje nezákonný zásah do vlastníckeho práva sťažovateľky.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených práv podľa ústavy a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 25 Co 125/2008 a okresným súdom pod sp. zn. 7 C 54/2006, zrušil uznesenie krajského súdu zo 16. januára 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 12 000 eur (po 6 000 eur od každého zo všeobecných súdov) a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 292,38 eur.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 25 Co 125/2008-194 zo 16. januára 2009 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 54/206-147 zo 7. novembra 2008. Podľa   názoru   krajského   súdu   predbežné   opatrenie   nie   je   konečné   rozhodnutie   a jeho účelom   je   dočasná   úprava   pomerov   účastníkov.   Podmienkou   pre   jeho   vydanie   je osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy právnych pomerov, by bolo právo účastníka ohrozené. Z uvedeného charakteru predbežného opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia, a pri ich zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený na dokazovanie. Je však nutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver   o pravdepodobnosti   nároku,   ktorému   sa   má   poskytnúť   predbežná   ochrana,   ako i osvedčenie, že je dané nebezpečie bezprostrednej ujmy. Vychádzajúc z obsahu spisu je zrejmé,   že   žalobcovia   svoje   právo   na   zaplatenie   sumy   470   000   Sk   s príslušenstvom preukazovali zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou 2. júna 2003, ktorou žalobcovia postúpili   na   sťažovateľku   v zmluve   špecifikované   pohľadávky,   za   ktoré   sa   sťažovateľka zaviazala zaplatiť im odplatu vo výške 470 000 Sk do 31. decembra 2003. Niet sporu o tom, že   sťažovateľka   dosiaľ   dohodnutú   odplatu   žalobcom   nezaplatila   a rovnako   tak,   že sťažovateľka   v roku   2005   a 2006   uskutočnila   predaj   jej   patriacich   nehnuteľností   v N., pričom v súčasnosti je vlastníčkou ďalších nehnuteľností v N. Za daného stavu je potrebné prijať záver, že žalobcovia v konaní osvedčili (nie dokázali), že majú voči sťažovateľke splatnú pohľadávku v značnej výške, ktorá vzhľadom na uplatnený úrok od 1. januára 2004 neustále narastá a do konca roka 2008 predstavovala sumu 752 000 Sk. Naproti tomu tak sťažovateľka   i napriek   svojmu   tvrdenému   úmyslu   pohľadávku   žalobcom   zaplatiť,   ako aj naznačenej   solventnosti   a pokračujúcim   podnikateľským   aktivitám   od   roku   2004   až doteraz   neučinila,   a to   ani   sčasti.   Práve   naopak,   za   uvedenú   dobu   preukázateľne   časť svojho nehnuteľného majetku odpredala a žalobe vo veci samej odporuje, v dôsledku čoho toto súdne konanie trvá už viac ako tri roky. Krajský súd v zhode s okresným súdom preto posudzujúci   konanie sťažovateľky   komplexne,   dospel k záveru   o existencii   opodstatnenej obavy   z ohrozenia   prípadnej   exekúcie.   Je   to   tak   zvlášť   za   situácie,   že   sťažovateľka   je vlastníčkou   nehnuteľností,   ktoré   by   mohli   byť   zdrojom   prostriedkov   pre   uspokojenie pohľadávky v prípade exekúcie, pričom ich prevodom alebo iným nakladaním s nimi by sa podstatne   zhoršila   vymožiteľnosť   priznaného   práva.   V tomto   smere   je   významná i skutočnosť, že predmetom činnosti sťažovateľky je aj sprostredkovanie nákupu a predaja nehnuteľností   a prenájom   nehnuteľných   vecí,   takže   jej   skúsenosti   v tejto   oblasti   by   jej umožnili rýchlu realizáciu ich prípadného odpredaja.   Nariadeniu predbežného opatrenia nebráni   ani   sťažovateľkou   namietaný   extrémny   nepomer   medzi   výhodou   poskytnutou žalobcom a ujmou, ktorá by jej bola spôsobená z dôvodu zjavnej neprimeranosti hodnoty dotknutých   nehnuteľností,   ktorá   je   niekoľkonásobne   vyššia   než   hodnota   pohľadávky uplatnenej žalobcami. I keď je nepochybné, že medzi hodnotou pohľadávky a hodnotou veci postihnutej predbežným opatrením by nemal byť výrazný nepomer, bez preukázania tejto skutočnosti   účastníkom   konania   nemožno   bez   ďalšieho   dospieť   k takémuto   záveru   len vlastnou úvahou,   prípadne   na základe   listu   vlastníctva a tam   zapísaných   nehnuteľností. V prerokovávanej veci sťažovateľka, ktorú v tomto smere zaťažovala dôkazná povinnosť, okrem svojej konštatácie na túto okolnosť žiadny dôkaz neprodukovala a ani neoznačila. Navyše, podľa názoru krajského súdu nehrozí ani to, že by sa zásahom do vlastníckych práv narušila ekonomická činnosť sťažovateľky alebo obmedzila jej prevádzka a hospodárska aktivita vyplývajúca z predmetu jej činnosti. Z nájomných zmlúv týkajúcich sa dotknutých nehnuteľností totiž vyplýva, že tieto sú v prenájme na dobu tridsať rokov. Preto zrejme neslúžia pre prevádzkové potreby sťažovateľky a nie sú ani predmetom jej realitnej činnosti, pričom   realitná   činnosť   je   len   jednou   z viacerých   aktivít,   v ktorých   má   sťažovateľka oprávnenie   podnikať.   Podľa   prezentačnej   pečiatky   bolo   uznesenie   doručené   právnemu zástupcovi sťažovateľky 24. februára 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 7 C 54/2006, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

V danom   prípade   bolo   proti   uzneseniu   okresného   súdu   prípustné   odvolanie   ako riadny   opravný   prostriedok,   a preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam sťažovateľky podľa ústavy a dodatkového protokolu mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 25 Co 125/2008. Sťažnosť treba považovať v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

Podľa   názoru   sťažovateľky   neboli   splnené   zákonné   podmienky   pre   vydanie predbežného opatrenia, a to najmä v tom, že v skutočnosti neexistovala potreba okamžitej úpravy vzťahov medzi účastníkmi konania. Okrem toho vydaniu predbežného opatrenia bránil   aj   extrémny   nepomer   medzi   hodnotou   vymáhanej   pohľadávky   a hodnotou nehnuteľností, ktorých sa predbežné opatrenie týka.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu   obsahuje   konkrétne   relevantné   dôvody   opodstatňujúce   potrebu   okamžitej   úpravy vzťahov,   ako   aj   úvahy   v súvislosti   so   sťažovateľkou   namietaným   nepomerom   medzi hodnotami. Tieto argumenty sú dostatočne presvedčivé v danom štádiu konania. V žiadnom prípade preto nemožno uznesenie považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2009