znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 181/08-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   apríla   2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36, čl. 37 a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Poprad   pod   sp.   zn. 14 Cb 952/1998 a Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 4 Cob 43/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2008 doručená sťažnosť M. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36, čl. 37 a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),   ako   aj práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 14 Cb 952/1998 a Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Cob 43/2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že Ing. L. P. (ďalej len „žalobca“) ako podnikateľ na základe živnostenského oprávnenia navrhol sťažovateľovi, že ak mu sťažovateľ dodá drevo - rezivo, žalobca mu zabezpečí vo výhodnej cene nábytok od obchodnej spoločnosti N., s. r. o., (ďalej len „N. d.“). Podstatou tohto vzťahu bolo plnenie „veci za vec“, teda najprv drevo od sťažovateľa a následne plnenie žalobcu. Vo februári 1995 sťažovateľ dal na svoje vlastné náklady porezať svoje vlastné drevo - guľatinu na rezivo a žalobca ho dodal N. d. Potom si sťažovateľ s manželkou vybral v N. d. nábytok z jeho ponuky. Žalobca v priebehu týždňa dodal do bytu sťažovateľa vybrané kusy nábytku. Tento zmluvný vzťah zanikol jeho úplným vysporiadaním v marci 1995.

Napriek uvedeným skutočnostiam žalobca faktúrou zo 4. augusta 1995 vyúčtoval sumu 54 375 Sk za dodávku nábytkovej zostavy BERG a sedacej súpravy CLAUDIA s tým, že k plneniu malo dôjsť 4. augusta 1995. Ďalšou faktúrou z 9. novembra 1995 žalobca vyúčtoval sťažovateľovi sumu 13 322 Sk za dodávku jedálenského stola a štyroch stoličiek s tým, že k plneniu malo dôjsť 9. novembra 1995. Napokon faktúrou z 23. novembra 1995 vyúčtoval sumu 57 825 Sk za dodávku stolárskych výrobkov a prác v byte sťažovateľa s tým, že k plneniu malo dôjsť 9. novembra 1995.

Keďže sťažovateľ žalobcove faktúry neakceptoval, žalobca podal proti nemu žalobu. Rozsudkom okresného súdu č. k. 14 Cb 952/1998-243 z 11. apríla 2007 bol sťažovateľ zaviazaný   zaplatiť   žalobcovi   125   522   Sk   s úrokmi   z omeškania,   ako   aj   trovy   konania. V prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Cob 43/2007-291 z 13. februára 2008 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uvedenými   rozsudkami   všeobecných   súdov   došlo k porušeniu   označených   práv   podľa   ústavy,   listiny   a dohovoru.   Všeobecné   súdy   podľa sťažovateľa   nevykonali   všetky   potrebné   dôkazy,   najmä   pokiaľ   ide   o správne   ustálenie právneho   postavenia   žalobcu   (či   bol   sprostredkovateľom,   predajcom   alebo   obchodným zástupcom N. d.), o právny titul požadovaného plnenia a o zistenie, o aký právny vzťah vlastne išlo. Všeobecné súdy nepožadovali od žalobcu predloženie dodacích listov, ale ani iných účtovných dokladov. Tak došlo k tomu, že právoplatnými rozsudkami bol sťažovateľ zaviazaný   zaplatiť   žalobcovi   za   to,   za   čo   už   mu   vo   februári   1995   poskytol   plnenie. Všeobecné súdy pritom neakceptovali ani oprávnenú námietku premlčania. Naproti tomu prihliadli na pochybné dôkazy predložené žalobcom, ako boli faktúry so svojvoľne určenými časovými údajmi a listy žalobcu sťažovateľovi zo 4. augusta 1995 a z 9. novembra 1995, v ktorých žalobca vyzýva sťažovateľa vystaviť hodnoverné daňové doklady ku kompenzácii jeho výrobkov za dodanú guľatinu. Pritom tieto dôkazy osvedčovali, že sťažovateľ už plnil, a teda   nemôže   žalobcovi   dlhovať.   Ďalším   dôkazom   bola   žalobcom   predložená   dohoda o tom, že v byte sťažovateľa vykoná stolárske práce s tým, že vyrovnanie bude vyplatené v hotovosti. Na dohode je ručne dopísaný dátum 15. marca 1995. Žalobcom predložená listina   však   nie   je   totožná   s jej   originálom,   ktorý   žiadny   dátum   neobsahuje.   S touto skutočnosťou   sa   všeobecné   súdy   podľa   sťažovateľa   žiadnym   spôsobom   právne nevysporiadali. Zároveň žalobca v iných súdnych konaniach miatol okresný súd dôkazmi a tvrdeniami   vyplývajúcimi   z jeho   iného   -   obchodnoprávneho   vzťahu   so sťažovateľom. O tom svedčí aj žalobcom predložený výdavkový pokladničný doklad o tom, že sťažovateľovi zaplatil 12 226 Sk. Z postupu krajského súdu možno vyvodiť pochybnosti o tom, či vôbec konal občianskoprávny senát. Člen senátu položil právnemu zástupcovi žalobcu sugestívnu otázku, či medzi žalobcom a sťažovateľom bol dohodnutý čas, kedy má sťažovateľ platiť. Vzhľadom na povahu záväzku (najprv drevo od sťažovateľa a potom nábytok od žalobcu) táto otázka dokumentovala, že člen senátu nemal poznatky, ktoré mal mať. Otázka zároveň podľa   sťažovateľa   predznamenala,   že   rozsudok   krajského   súdu   bude   v plnom   rozsahu v prospech žalobcu. Nedostatočné zistenie skutkového stavu sa prejavilo aj pri svedeckej výpovedi manželky žalobcu, ktorá nebola prítomná pri uzatváraní zmluvného vzťahu, ale ani   pri   vzájomnom   plnení   záväzkov.   Napriek   tomu   sa   jej   výpoveď   v plnom   rozsahu akceptovala.   Naopak   výpoveď   svedka   Krajníka,   ktorá   potvrdzovala   skutkové   tvrdenia sťažovateľa, nebola predmetom záujmu všeobecných súdov. Svedok vypovedal aj o tom, že požiadal   o preskúmanie   svojej   záležitosti   so   žalobcom   orgány   činné   v trestnom   konaní. Vyšetrovaním sa zistilo, že všetky záväzky ostatných občanov, ktorým žalobca rovnakým spôsobom   dodával   za   drevo   nábytok,   boli   riadne   vysporiadané   a títo   občania   mu   nič nedlžili.   Išlo   teda   o analogickú   situáciu   ako   v prípade   sťažovateľa.   Všeobecné   súdy poukazujú na skutočnosť, že vyšetrovací spis o tejto záležitosti nebol súdom predložený. To však nie je pravda, lebo okresný súd si spis vyžiadal 31. júla 2001 a ešte v auguste 2001 ho mal u seba (ako to vyplýva zo stanoviska k ústavnej sťažnosti sp. zn. I. ÚS 30/08 zo 17. marca 2008).

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených práv   podľa   ústavy,   listiny   a dohovoru   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 14 Cb 952/1998 a krajským súdom pod sp. zn. 4 Cob 43/2007 s tým, aby boli rozsudky okresného súdu z 11. apríla 2007 a krajského súdu z 13. februára 2008 zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Sťažovateľ požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou v sume 6 732 Sk.

Osobitným   podaním   doručeným   zároveň   so   sťažnosťou   sa   sťažovateľ   domáha   aj vydania   dočasného   opatrenia,   ktorým   by   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.

2. Z rozsudku krajského súdu č. k. 4 Cob 43/2007-291 z 13. februára 2008 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 14 Cb 952/1998-243 z 11. apríla 2007. Podľa názoru krajského súdu žalobca uplatnil právo na zaplatenie sumy 125 522 Sk titulom dodania nábytku a stolárskych výrobkov, za ktoré sťažovateľ nezaplatil. Sťažovateľ popieral nárok žalobcu s poukazom na to, že dlh už bol vyrovnaný dodávkami reziva pre žalobcu vo februári 1995.   Okrem toho nábytok a stolárske výrobky boli dodávané sťažovateľovi v marci 1995 a keďže žaloba bola podaná 19. mája 1998, sťažovateľ uplatnil aj námietku premlčania.   Okresný   súd   dostatočným   spôsobom   zistil   skutkový   stav,   z ktorého   jasne vyplýva,   že obrana   sťažovateľa   nie   je   pravdivá.   Zmluvný   vzťah   účastníkov   bol   výlučne civilnoprávny, keď dodaný nábytok a stolárske výrobky boli určené pre osobnú potrebu sťažovateľa.   Žalobca   vyúčtoval   dodávku   nábytku   a stolárskych   výrobkov   faktúrami s lehotami   splatnosti   4.   augusta   alebo   23.   novembra   1995.   Podľa   sťažovateľa   bol rozhodujúci dátum prevzatia výrobkov a nábytku v marci 1995. Dodávka nábytku bola na základe   ústnej   zmluvy   a stolárske   výrobky   boli   vyrobené   na   základe   dohody.   Na   kópii dohody   predloženej   žalobcom   je   dátum   15.   marec   1995,   pričom   sťažovateľ   popiera uzavretie takejto dohody v tento deň a na dôkaz svojho tvrdenia doložil originál dohody bez označenia dátumu. Má to svedčiť o tom, že nedošlo k uzavretiu dohody v marci 1995. Hoci dátum   uzavretia   dohody   je   rozporný,   na   druhej   strane   je   nesporné,   že   podľa   dohody dodávka bude po jej ukončení vyplatená v hotovosti. Nehovorí sa tu teda o kompenzácii stolárskych prác dodávkami dreva. V dohode nie je uvedený ani čas platenia za vykonané práce. V súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania nie je podstatné to, že bolo plnené v marci 1995, ale rozhodujúca je dohoda o čase zaplatenia za dodaný nábytok. Ak nie je čas   splatnosti   určený   dohodou,   treba   vychádzať   z ustanovenia   §   563   Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak čas plnenia nie je dohodnutý, je dlžník povinný plniť prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. V tomto prípade je rozhodujúca fakturácia s lehotami splatnosti. Keďže spis polície, ktorá vec prešetrovala, je už skartovaný, možno vychádzať iba z lehoty splatnosti uvedenej vo faktúrach. Sťažovateľ nepreukázal existenciu inej   dohody   o čase   platenia.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   dodávkou   reziva   a guľatiny   mal   byť zaplatený   nábytok   a stolárske   výrobky,   pričom   dodávka   reziva   a guľatiny   sa   mala uskutočniť v januári a februári 1995. V rozpore s tým však z písomnej dohody vyplýva, že sťažovateľ   má   za   stolárske   výrobky   platiť   v hotovosti.   Nie   je   tam   zmienka   o žiadnom naturálnom plnení.   Navyše svedok   Zelený (majiteľ   píly)   trval na tom,   že bukový   porez a smrekovú guľatinu vydal výlučne sťažovateľovi. Sťažovateľ nijako nepreukázal, že porez z guľatiny dodal žalobcovi na zaplatenie nábytku a stolárskych výrobkov. Keďže sťažovateľ nepreukázal dodanie reziva a guľatiny, nepreukázal dohodu o vyplatení nábytku a výrobkov guľatinou a rezivom a nepreukázal ani existenciu dohody o splatnosti ceny v marci 1995, je žaloba dôvodná. Žalobca má právo na zaplatenie kúpnej ceny sa dodaný tovar.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) zásadne každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Na   prerokovanie   a rozhodnutie   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 14 Cb 952/1998, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z už   citovaného   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   podľa   ústavy a dohovoru   mal   krajský   súd   ako   súd   odvolací.   Tým   je   zároveň   vylúčená   právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 4 Cob 43/2007.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ nesúhlasí s rozhodujúcimi skutkovými a právnymi závermi krajského súdu, pričom práve jeho odlišný názor na tieto otázky má zakladať   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy,   listiny   a dohovoru.   Okrem   toho sťažovateľ namieta, že v odvolacom konaní jeden z členov senátu prejavil svojou otázkou, že nie je vo veci nestranný, resp. nezaujatý.

Námietku zaujatosti člena senátu krajského súdu treba považovať za neprípustnú. Sťažovateľ mal možnosť na odvolacom pojednávaní po tom, čo odznela zo strany člena senátu údajne sugestívna otázka, namietať zaujatosť tohto sudcu a žiadať o jeho vylúčenie z ďalšieho konania. Pokiaľ sťažovateľ tak neurobil, nevyčerpal právny prostriedok, ktorý mu Občiansky súdny poriadok na ochranu označeného základného práva účinne poskytoval, a na použitie ktorého bol sťažovateľ oprávnený.

Nesúhlas   sťažovateľa   s rozhodujúcimi   skutkovými   a právnymi   závermi   krajského súdu považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Na týchto záveroch nemôže nič   meniť   okolnosť,   že   sťažovateľ   s nimi   nesúhlasí.   Bolo   úlohou   všeobecných   súdov vyhodnotiť skutkový stav a prijať právne závery v medziach príslušných zákonov. Pokiaľ tieto   závery   nemožno   označiť   za   arbitrárne,   resp.   za   zjavne   neodôvodnené,   potom neprichádza ani do úvahy, aby ústavný súd do nich zasiahol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008