znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 181/07-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Slovenskej   republiky   –   Ministerstva   pôdohospodárstva Slovenskej   republiky,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   S.,   K.,   vo   veci   namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského   súdu   v Košiciach   vedenom   pod   sp.   zn.   13   Co   504/02,   13   Co   162/03 z 18. septembra   2003   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 Cdo 244/2005 z 31. augusta 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Slovenskej   republiky   –   Ministerstva   pôdohospodárstva   Slovenskej republiky   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2007 doručená sťažnosť Slovenskej republiky – Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co   504/02,   13   Co   162/03   z 18.   septembra   2003   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 244/2005 z 31. augusta 2006.

Sťažovateľ v konaní vedenom Okresným súdom Rožňava (ďalej len „okresný súd“) pod   sp.   zn.   9   C   569/2000   zastupoval   Slovenskú   republiku   vo   veci   určenia   vlastníctva k nehnuteľnostiam.   Rozsudkom   okresného   súdu   bolo   určené,   že   vlastníkom   sporných nehnuteľností je sťažovateľ. Krajský súd na základe odvolania odporcu rozhodnutím sp. zn. 13 Co 162/03   z 18.   septembra   2003   zrušil   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu. Sťažovateľ toto rozhodnutie napadol dovolaním na najvyššom súde, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 3 Cdo 41/2004, vo veci sa však meritórne nerozhodlo. Až na základe odstránenia procesných chýb na rozhodnutie opätovne rozhodoval najvyšší súd v konaní vedenom pod sp.   zn.   4   Cdo   244/2005   a rozhodol   tak,   že dovolanie sťažovateľa   odmietol.   Sťažovateľ tvrdil, že najvyšším súdom boli nesprávne vypočítané trovy právneho zastúpenia odporcov súdneho konania, že mu bola odňatá možnosť vyjadriť sa k podaniam odporcov, že súdy porušili jeho procesné práva nedodržaním správneho postupu pri doručovaní rozhodnutí, nekonali   so   skutočnými   účastníkmi   konania,   a že   najvyšší   súd   nerozhodoval   o veci v pôvodnom zložení.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým ústavný súd vysloví, že:„Krajský   súd   v Košiciach,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   Co   504/02 a 13 Co 162/03 zo dňa 18. 9. 2003 a Najvyšší súd SR č. 4 Cdo 244/2005 zo dňa 31. 8. 2006 v konaní porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, t. j. zákonom ustanoveným postupom   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR podľa článku 46 ods. 1 ako aj článku 47 ods. 3, podľa ktorého všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní, článok 48 ods. 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom,   verejnosť   možno   vylúčiť   len v prípadoch   ustanovených   zákonom   ako   aj   na   porušenie   ustanovenia   článku   20   ods.   1 Ústavy SR ods. 3 vlastníctvo zaväzuje nemožno ho zneužiť na ujmu iných alebo v rozpore so všeobecnými   záujmami   chránenými   zákonom,   ako   aj   článok   6   ods.   l   Európskeho dohovoru   na   ochranu   ľudských   práv   a základných   slobôd   na   spravodlivé   a verejné prejednanie veci nezávislým a nestanným súdom.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach,   sp.   zn. 13 Co 504/02 a 13 Co 162/03 zo dňa 18. 9. 2003 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 244/2005 zo dňa 31. 8. 2006 vo výroku o trovách konania a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Odkladá   vykonateľnosť   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR,   sp.   zn.   4   Cdo   244/2005 zo dňa 31. 8. 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť.

Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   6   312,-   Sk,   ktoré   je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť právnej zástupkyni JUDr. I. S., K., do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nedovoľuje (napr. I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04, IV. ÚS 35/04).

Ústavný súd súc viazaný petitom návrhu sťažovateľa zistil, že rozhodnutie krajského súdu   sp.   zn.   13   Co   162/03   z   18.   septembra   2003   bolo právnej   zástupkyni   sťažovateľa doručené 26. novembra 2003.

Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   244/2005   z 31.   augusta   2006   bolo sťažovateľovi aj právnemu zástupcovi žalovaných JUDr. Mackovi doručené 29. novembra 2006. Keďže rozhodnutie nebolo doručené všetkým žalovaným, právoplatným sa stalo len vo výroku o trovách konania 29. novembra 2006.

Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu 8. februára 2007 osobne.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   podaná   ústavnému   súdu   proti rozhodnutiu   krajského   súdu   sp.   zn.   13   Co   162/03   z 18.   septembra   2003   a rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 244/2005 z 31. augusta 2006 v časti týkajúcej sa rozhodnutia o trovách   konania   bola   podaná   po   uplynutí   lehoty   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde, teda bola podaná oneskorene.

Sťažovateľ z hľadiska porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadol   svojou   sťažnosťou   uznesenie   najvyššieho   súdu z 31. augusta   2006   sp. zn.   4   Cdo   244/2005   s odôvodnením,   že   toto   rozhodnutie   bolo formálne a najvyšší súd neprihliadol na chyby konania vedeného krajským súdom.

Z obsahu   sťažnosti   teda   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   aj   nesúhlas   sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúceho sa otázky podmienok konania o dovolaní v danej veci. Otázka posúdenia podmienok konania o dovolaní je síce otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis   mutandis   IV.   ÚS   35/02),   avšak   za   určitých   okolností   môže   viesť   k záveru o porušení   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   preto   ústavný   súd   posudzoval   postup najvyššieho súdu pri hodnotení splnenia podmienok pre dovolacie konanie.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že:„Proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený podľa   ustanovenia   §   221   ods.   1   písm.   a)   O.   s.   p.   je   prípustné   dovolanie   z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. Dovolací súd však nezistil žiadnu z vád uvedených v tomto ustanovení, ktorá by bola dôvodom prípustnosti dovolania v danej veci.

Pokiaľ ide o dovolateľom namietané vady uvedené v § 237 písm. d) a f) O. s. p., tieto dovolací súd považuje za nedôvodné. Dovolateľ vo svojom dovolaní jednak neuviedol, aké rozhodnutie by malo byť prekážkou pre rozhodovanie v tejto veci a z obsahu spisu dovolací súd takéto rozhodnutie ani nezistil. Takisto nezistil vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., aby súd odňal účastníkovi konania možnosť pred ním konať a v neposlednom rade dovolateľ ani konkrétne neuviedol dôvody, ktoré by viedli k existencii tejto vady.“

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o splnení podmienok konania o dovolaní v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd k zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto ho aj ústavný súd považuje za dostačujúci a ústavne konformný. Podľa názoru ústavného súdu pri zdôvodňovaní svojho záveru   vo   veci   sťažovateľa   nemožno   dôvody   rozhodnutia   považovať   za   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2007