znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 181/06-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť A., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 14 C 104/99-73 z 1. júla 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 449/02-93 z 18. septembra 2003 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 49/2004 z 18. januára 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. apríla 2006 doručené podanie A., B., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. H., B.,   ktoré   bolo   označené   ako „Sťažnosť   proti   porušovaniu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 104/99-73 z 1. júla 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 449/02-93 z 18. septembra 2003 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 49/2004 z 18. januára 2006.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla: „...Dňa   13.   septembra   1999 sme   podali na   Okresný súd   Bratislava   I návrh voči Slovenskej republike, Ministerstvu poľnohospodárstva SR o určenie povinnosti splniť našu pohľadávku   priznanú   právoplatnými   a vykonateľnými   rozhodnutiami   Okresného   súdu Bratislava III pod č. k. 16 Cb 103/96-46 z 21. októbra 1998, pod č. k. 16 Cb 103/96-55 zo 14. decembra 1998 a Krajského súdu v Bratislave pod č. k. 24 Cb 912/93 z 23. apríla 2001 za U. v likvidácii podľa § 19 zákona č. 427/1990 Zb. v znení neskorších predpisov. Tento náš návrh bol vedený na tomto súde pod sp. zn. 14 C 104/99.

V priebehu   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Bratislava   I pod   sp.   zn.   14   C 104/99   sme   sa   našimi   podaniami   z 28.   januára   2002   a 12.   apríla   2002   domáhali   aj odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 42 a) Občianskeho zákonníka.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 1. júla 2002 pod č. k. 14 C 104/99-73 náš návrh zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil len ohľadne nášho návrhu na určenie splniť našu pohľadávku za iného a to tak, že sme podľa § 80 písm. c) O. s. p. nepreukázali vo veci naliehavý   právny   záujem.   Podľa   názoru   okresného   súdu   sme   nevyužili   všetky   dostupné právne   prostriedky   na   uplatnenie   svojho   práva   po   nadobudnutí   právoplatných   súdnych rozhodnutí. Naším návrhom, ktorým sme sa domáhali odporovateľnosti právnych úkonov, sa okresný súd nezaoberal ani po skutkovej ani po právnej stránke veci.

Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 1. júla 2002 pod č. k. 14 C 104/99-73 sme sa odvolali. V odvolaní sme okrem iného vytýkali súdu prvého stupňa aj to, že sa naším návrhom o odporovateľnosti právnych úkonov nezaoberal, že o ňom nerozhodol.

Krajský   súd   v Bratislave   o našom   odvolaní   rozhodol   rozsudkom   z 18.   septembra 2003 pod č. k. 9 Co 449/02-93 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že sme nepreukázali naliehavý právny záujem na určení, že Slovenská republika, Ministerstvo poľnohospodárstva SR je povinná uspokojiť naše pohľadávky za dlžníka U. v likvidácii. Po zadovážení si výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I zo 17. septembra 2003 skonštatoval, že U. v likvidácii, je stále právnickou osobou zapísanou v obchodnom registri, a preto niet dôvodu, aby nemohol byť voči   nemu   vedený   výkon   rozhodnutia.   Ohľadne   našich   námietok   uvedených   v odvolaní, ktoré sa týkali neprejednania a nerozhodnutia nášho návrhu o odporovateľnosti právnych úkonov, súd druhého stupňa uviedol, že prvostupňový súd nebol povinný poučiť nás na odstránenie vád petitu návrhu. Bol toho názoru, že súd má povinnosť podľa § 5 O. s. p. poskytnúť účastníkom len poučenie o ich procesných právach a povinnostiach (procesných úkonoch, ktoré môžu vykonať, ich dôsledkoch a procesnom postupe), ale nie o hmotnom práve, a to ani nie v otázke vecnej legitimácie, čo bol, podľa krajského súdu, náš prípad. Proti   vyššie   uvedenému   rozhodnutiu   Krajského   súdu   v Bratislave   sme   podali 18. decembra 2003 dovolanie na Najvyšší súd SR podľa § 237 písm. f) O. s. p., pretože nám postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázali sme na vady konania, ktoré podľa nášho názoru mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím z 18. januára 2006 pod č. k. 4 Cdo 49/2004 naše dovolanie odmietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vady v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. nezistil. Naše námietky týkajúce sa nesprávneho postupu súdov, nepreskúmateľnosti   rozhodnutí,   poučovacej   povinnosti,   vstupu   ďalších   subjektov do konania,   odporovateľnosti   úkonov   a podobne   považoval   za   právne   bezvýznamné a nesúvisiace s existenciou vád konania v zmysle § 237 O. s. p. Skonštatoval tiež, že ani vstupom Slovenskej informačnej služby do konania ako vedľajšej účastníčky, neprivodilo by to pre nás domáhať sa v tomto konaní odporovateľnosti právneho úkonu. Bolo by to, podľa názoru najvyššieho súdu, možné iba v prípade Slovenskej informačnej služby ako hlavného účastníka a ďalších účastníkov. Tiež vyslovil názor, že tým, že súdy nereagovali na náš návrh o odporovateľnosti právneho úkonu, nemožno to pokladať za vadu konania podľa § 237 písm. f) O. s. p. (...)

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. januára 2006 pod č. k. 4 Cdo 49/2004, ktorým sme vyčerpali v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov v predmetnej veci všetky opravné prostriedky, nám bolo doručené 1. marca 2006.“

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal takýto nález: „Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 1. júla 2002 pod   č.   k.   14   C   104/99-73   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave z 18. septembra 2003 pod č. k. 9 Co 449/02-93 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. januára 2006 pod č. k. 4 Cdo 49/2004 porušené bolo.

Rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I z 1.   júla   2002   pod   č.   k.   14   C   104/99-73 v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   z 18.   septembra   2003   pod   č.   k. 9 Co 449/02-93 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. januára 2006 pod č. k. 4 Cdo 49/2004 zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. Krajský   súd   v Bratislave   a Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sú   povinní sťažovateľovi uhradiť trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 127 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať   o takých   sťažnostiach,   o ktorých   je   oprávnený   podľa   platných   právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 14 C 104/99-73 z 1. júla 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 449/02-93 z 18. septembra 2003 a s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 49/2004 z 18. januára 2006.

1. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

2. Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala zrušenia uznesenia najvyššieho súdu keď namietala, že jeho postupom v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka videla porušenie týchto svojich práv v tom, že jej bol odopretý prístup k súdu.

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   z tohoto   hľadiska   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Cdo 49/2004 z 18. januára 2006, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu nemajúci oporu v zákone.   Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľov, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné.

Najvyšší súd vo svojej argumentácii uviedol: „Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (písm. a/) alebo, ak potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil (písm. b/).

V danej   veci   odvolací   súd   vo   výroku   svojho   jediného   potvrdzujúceho   rozsudku nevyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 písm. a/ O. s. p.) a nejde ani o prípad uvedený pod   písmenom   b/ §   238 ods.   3 O.   s.   p.,   keďže vo   veci bolo   vyhlásené   jediné rozhodnutie okresného súdu.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v danej   veci   nie   sú   preto   splnené   zákonom   stanovené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 písm. a/ a písm. b/ O. s. p. S poukazom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p… sa (najvyššíí súd) zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. (…)

Navrhovateľ namietal existenciu vady uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p., preto dovolací súd sa zameral hlavne na preskúmanie existencie tejto vady. Táto vada, ale ani iné vady v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. dovolacím súdom neboli zistené.

Pokiaľ   ide   o   námietky   navrhovateľa   týkajúce   sa   nesprávneho   postupu   súdov, nepreskúmateľnosti   rozhodnutí,   poučovacej   povinnosti,   vstupu   ďalších   subjektov   do konania, odporovateľnosti úkonov a podobne, tieto sú právne bezvýznamné a nesúvisia s existenciou vád konania v zmysle § 237 O. s. p. (...)

Keďže v danom prípade dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu nie je podľa § 238 ods. 3 O. s. p. prípustné a vady uvedené v § 237 O. s. p. neboli zistené, Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolanie   navrhovateľa   ako   neprípustné   odmietol (§ 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).

S poukazom   na   právnu   úpravu   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa   preto napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný   súd   pripomína,   že   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľkou,   v dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,   či zákonné dôvody   prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku].

Takýto   postup   a rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občianskeho   súdneho   poriadku výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 49/2004 z 18. januára 2006 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3.   Pretože   ústavný   súd   nespochybnil   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu k rozsudku   krajského   súdu,   tvrdenia   sťažovateľky,   ktoré   sledujú   dosiahnutie   úspechu v konaní a vo výroku, podľa názoru ústavného súdu, nemožno spájať s právom na súdnu ochranu a s porušovaním jeho princípov. Právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základných práv a slobôd (II. ÚS 3/97, II. ÚS 213/03).

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   práve   z   tohto   dôvodu,   čo   podľa   ústavného   súdu   nesignalizuje   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie, a preto pri   predbežnom   prerokovaní ústavný   súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti   smerujúcej   proti rozhodnutiu   okresného   súdu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2006